Milan Hatala z Prietrže sa nezmazateľne zapísal do vojenských dejín, napriek tomu je väčšine spoločnosti neznámy. Aj dramatické životné osudy celej rodiny Hatalovcov, plné zvratov a odhodlanosti bojovať za práva Slovákov, by stáli azda za povšimnutie filmového priemyslu.
Milan Hatala sa narodil pred 130 rokmi – 19. marca 1895 – v malebnej obci neďaleko Senice do rodiny učiteľa na evanjelickej škole Samuela Hatalu, ktorý podporoval myšlienky národného hnutia a celý život zasvätil výchove detí a mládeže. Uhorské úrady ho opakovane prenasledovali za šírenie myšlienok panslavizmu a vlastenectva.
Otec, nekompromisný bojovník
Samuel Hatala (15. 2. 1862 – 2. 4. 1956), kronikár obce, vzdelával aj na večernej škole ľudí v oblasti dejín, poľnohospodárstva i zdravotníctva. Bol nekompromisným bojovníkom proti alkoholizmu a úžere, ktorá v tom čase postihovala roľníkov. V rovnakom duchu vychovával všetky svoje deti: Dušana, Milana, Ivana, Elenu, Oľgu a Máriu.
Dušan Hatala (1. 12. 1893 – 10. 3. 1918) študoval na učiteľskom ústave v Horných Strelciach. Išiel v stopách otca, a preto mu nálepka „syna pansláva z Prietrže“ zostala počas celého štúdia. Milan Hatala (19. 3. 1895 – 19. 10. 1967) po absolvovaní základnej školy v Prietrži pokračoval v štúdiu na strednej poľnohospodárskej škole v moravskom Přerove.
Vo víre prvej svetovej vojny
Vypuknutie 1. svetovej vojny zasiahlo celú rodinu. V októbri 1914 narukoval Dušan do 13. honvédskeho domobraneckého pluku v Trenčíne a už v decembri sa ocitol so svojou jednotkou v bojovej línii. To ešte netušil, že sa neskôr na fronte stretne s bratom Milanom, s ktorým budú spoločne slúžiť v 7. pešom pluku Tatranskom a bojovať bok po boku vo viacerých bitkách.
v Kungure (Permská gubernia) 1. januára 1919
Milan narukoval v apríli 1915 do kasární v Bratislave po predčasne zložených skúškach na škole. Doplnené roty 72. pešieho pluku odchádzali transportom na front 30. mája. Z haličského Lantoša museli pre zničené železničné mosty pokračovať niekoľkodňovým pochodom cez obec Švarnilicu k frontovej línii.
Bojoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády až do zajatia Rusmi pri obci Zlatá Lipa v decembri 1915. Následne pracoval v železiarskom a strojárskom Dneprovskom závode v Kamenskom Záporoží. Prvého januára 1916 si v Jaketerinoslave podal prihlášku do Česko-slovenského zboru dobrovoľníkov, do ktorého ho prijali 26. marca. Zaradili ho k pomocným tylovým jednotkám.
Tretí Slovák medzi legionármi
Milan Hatala bol tretím Slovákom, ktorý vstúpil do Čs. légií (prvým bol rodák zo Senice Štefan Fajnor). Na začiatku roku 1917 ochorel na úplavicu a liečil sa v Kirilevskej nemocnici v Kyjeve. Tam vypomáhal lekárom pri tlmočení do nemčiny, ruštiny a ďalších, najmä slovanských jazykov. Po určitom čase sa tak zdokonalil, že sa stal tlmočníkom vo viacerých nemocniciach a zajateckých táboroch.
Milan sa aktívne zúčastnil na bojoch pri Zborove na západnej Ukrajine pri Ternopole, kde mu protivník rozstrieľal nohu niekoľkými strelami dum-dum. Hrozila mu amputácia, čo bola vtedy štandardná medicínska procedúra. V Kirilevskej nemocnici ho lekári veľmi dobre poznali; po viacerých odborných odporúčaniach a hrozbe gangrény však stále odporúčali radikálny zákrok. Milan mal v tom čase 22 rokov, nevedel si predstaviť život bez nohy. V nemocnici si naklonil na svoju stranu mladú lekárku a vďaka zvýšenej starostlivosti a bojovnosti ducha sa nakoniec z toho dostal a nohu si vyliečil.
Dušanova hrdinská smrť
V tom čase sa dozvedel, že medzi česko-slovenskými dobrovoľníkmi sa ocitol aj jeho brat Dušan. V októbri 1917 s ním začal aktívne korešpondovať, brat ho povzbudzoval optimistickými listami. Milan sa do boja vrátil už v decembri; povýšili ho na poručíka a z rozhodnutia vedenia légie mal nastúpiť do posádky vo Vladivostoku vďaka znalosti anglického jazyka, ktorý sa naučil v nemocnici.
Po evakuácii Kyjeva kvôli blížiacej sa nemeckej armáde vo februári 1918 odišiel transportom cez Bachmač netušiac, že o niekoľko dní tu padne hrdinskou smrťou Dušan. Ten 10. marca narýchlo zorganizoval svoju čatu do protiútoku, pričom sa v chvate stihol ozbrojiť iba revolverom a sekerou. Padol v ten istý deň ako 25-ročný, zasiahla zo zálohy dávka z nemeckého guľometu.
Pre urputnosť bojov sa Dušana nepodarilo odniesť z bojiska. Pochovali ho ďaleko od vlasti v neznámom masovom hrobe. Posmrtne ho povýšili na nadporučíka in memoriam. Legionárska obec dala zhotoviť sochárovi Vojtechovi Ihriskému v roku 1927 pamätnú tabuľu s reliéfom. V máji 1928 ju osadili na stene rodného domu Dušana Hatalu. Dodnes je tam i s pravdepodobne jeho jedinou zachovanou podobizňou.
Do vlasti iba na dve desaťročia
Vo Vladivostoku sa Milan Hatala výrazne zaslúžil o formovanie nového 12. streleckého pluku M. R. Štefánika. V rokoch 1919 a 1920 pracoval na štábe a pripravoval evakuáciu legionárov loďami cez Tichý oceán, vlakom naprieč severoamerickým kontinentom, ďalej cez Atlantik a západnú Európu do Československej republiky. Iných evakuovali po mori popri ázijskom pobreží cez Indický oceán a Stredozemné more do Európy.
Milan sa domov vrátil medzi poslednými. V roku 1920 začal pôsobiť v pozícii kapitána v posádke Čs. armády v Levoči, neskôr sa venoval hospodáreniu na veľkostatku pri Senici, ktorý mu za zásluhy v légiách pridelili.
Život sa mu náhle zmenil v roku 1938 na základe Mníchovskej dohody, keď západné veľmoci prinútili odstúpiť ČSR české a moravské pohraničie aj s pevnostným opevnením a Devínom nacistickému Nemecku. Po Viedenskej arbitráži, vzniku Slovenského štátu a vytvorení Protektorátu Čiech a Moravy sa Milan nedokázal zmieriť s ťažkým osudom republiky, za ktorú tak statočne aj s bratom bojovali.
Zapojený do ilegálneho hnutia
V roku 1939 mu ľudáci statok pre pročeskoslovenské názory odňali. Milan sa zapojil do ilegálneho hnutia. Riskantne pomáhal prenasledovaným utečencom a vlastencom z protektorátu pri prechode cez Maďarsko do zahraničného odboja. Sestry Elena a Mária sa spolu s otcom tiež zapojili do protifašistického hnutia. Elena (1904 – 1983) tlmočila neskôr francúzskym partizánom.
Milanova aktivita sa však prezradila, a tak bol nútený utekať cez Maďarsko na Západ. Pre 45-ročného vojnového veterána sa začína písať rovnaký osud ako ten, čo prežil v 1. svetovej vojne. Podrobil sa modernému výcviku vo Veľkej Británii a v rámci čs. zahraničnej armády sa po vylodení v Normandii zúčastnil na bojoch vo Francúzsku, Nemecku a v máji 1945 sa podieľal so západnými spojencami na oslobodzovaní Plzne.
Zápasili za osud svojho národa
Po vojne Milanovi na chvíľu prinavrátili statok pri Senici, no po februári 1948 mu ho komunisti znárodnili. Za výrok „Vytrhal by som koľajnice do Sovietskeho zväzu“ ho v roku 1953 odsúdili na desať rokov väzenia. Nič na tom nezmenili jeho zásluhy v prvom a druhom zahraničnom odboji.
Odsedel si celých desať rokov za mrežami. V roku 1956 zomrel jeho otec Samuel v Skalici. Nik nebral ani trochu ohľad na to, čo rodina Hatalovcov obetovala pre slovenský národ a Milan sa nemohol so svojím otcom rozlúčiť ani na pohrebe.
Prepustili ho na slobodu v roku 1963, následne pracoval v rozličných, aj robotníckych, profesiách. Náhle zomrel 29. októbra 1967, pochovali ho v bratislavskom Slávičom údolí.
Tichou spomienkou a zamyslením sa nad osudmi Hatalovcov môžeme symbolicky vzdať úctu hrdinom, ktorí v ťažkých časoch a nerovných zápasoch ďaleko od svojej vlasti zápasili za osud svojho národa.
Snímky: Archív autora
