„Starigáň som ja, ale ešte sa bizujem…“
Zvláštne, že práve táto veta z jednej z mojich mnohých novinárskych ciest mi ostala navždy v pamäti. Veľakrát som si na ňu spomenula a znela mi ako povzbudenie, že človek si má vždy, za všetkých okolností, veriť a pasovať sa statočne so životom. A mať ho stále rád.
Bolo to v roku 1985 v malej dedinke Brádno. Navštívila som ju ako redaktorka Nového slova, ktoré vtedy publikovalo cyklus deviatich reportáží z celého Slovenska pod názvom Svetlo v tmavých kútoch, inšpirovaný skvelou publicistikou časopisu DAV na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia.
Starší muž, ktorý mi vtedy nielen spomínanú vetu povedal, bol Ján Lauro Paret, jeden z posledných dvoch lyžičkárov v Brádne. Tunajšiemu tradičnému remeslu, čo ako nevýnosnému, sa svojho času venovali viacerí muži. Chceli si privyrobiť a prilepšiť svojim rodinám, keď im pôda samý kameň raz za svet nemohla zabezpečiť živobytie. Ale bola to nepredstaviteľná chudoba… Svedectvá pamätníkov z medzivojnového obdobia sú kruté; jedno z nich bolo publikované v DAV-e (rok 1931, 5.-6. číslo) súčasne s reportážou Daniela Okáliho Medzi biedňakmi Gemera. Čítame v ňom:
„Vážená redakcia Davu!
(…) Teraz je zase čas vivážať trus, pripravovať pôdu, ale ako? Volki po našich kamenistých úbočinách sa bez podkovania, neschopné sú pracovať, podkovať ich nemám peniaze. (…) Nuž tak zúfalstvo na každom kroku, nuž ači to len tak kľudne sa buďeme prizerať tomuto našemu hroznému osudu? Či nemáme právo na život, tak ako aj tí naši hodnostári ktorí riadia osudi naše? (…) A potom sme ešte postihnutí neúrodou a kaďeakími živelními pohromami. Ďalej musíme si žiadať prácu a za prácu aj plácu. Áno máme mitu prácu v obci. Máme nariadené, aby smesi vikopali cestu spojovaciu so susednou obcou, ktorú prácu sme už aj začali. Pracovali sme celá obec po 9 dňí bezplatne, viacej už nevladzéme, poňeváč lační človek tak ťažkú prácu konať ňemôže. (…)
Nuž tak bratia, roľníci, súdruhovia robotníci aj všetká pracujúcá inteligencia čo pracujete v kancelariách aj vi ktorí máte možnosť učiť sa na vyších školách, spojme sa všetci v jedno nerozborné teleso a vibojujme si čo nám podľa ľudských práv patrí.“
Autor: Michal Lauro Petro, Brádno.
Môj „sváčko“ lyžičkár (priezvisko je s pisateľom listu redakcii DAV rovnaké len zhodou okolností, nejde o príbuzenský vzťah) zažil od roku 1910, keď sa narodil, veľa smutných a bezútešných chvíľ chudobných ľudí; po vojne, keď sa pomery konečne poľudštili a aj tí najväčší „biedňaci“ zrazu mali práva a možnosti ako ľudia, si remeslo ponechal ako niečo, čo mal rád a čo ho sprevádzalo od detstva. Ale aj preto, lebo kým vládal, chcel byť užitočný.
Keď som Jána Lauru Pareta a jeho manželku Zuzanu v roku 1985 v Brádne navštívila, hostiteľ mal 75 rokov, jeho žena o šesť menej a čoskoro, v roku 1988, mali osláviť zlatú svadbu. Keď manželka nežne zahriakla svojho muža, že to je ešte dlhý čas, tomu zasvietili beťársky oči a povedal onú vetu, že sa ešte bizuje… napokon však, ako neskôr prezradím, osud naozaj zariadil veci inak.
Bol to krásny človek, jednoduchý a bez formálneho vzdelania, ale plný životnej múdrosti, ktorú nevystavoval na obdiv, a predsa z neho prýštila; veselý a láskavý, ako keby v živote nebol okúsil nič zlé; optimistický, ako keby mal najmenej o desiatku rokov menej. Hovoril gemerským nárečím, resp. jednou z jeho „odnoží“, dokonale som mu však rozumela, pretože takým istým rozprával aj môj starý otec v neďalekom Muráni. Uctil si nás aj hrou na husle – vôbec mu nevadilo, že boli dosť zaprášené a že zo sláčika viseli uvoľnené vlasy konského chvosta ako stužtičky, občas nejaký tón aj nevyšiel, ale on hral a tešil sa z toho, že nás tým môže potešiť. A potom s iskričkami v očiach skonštatoval: „Paľce ja mám ešte spôsobňie…“
Po stopách DAV-u
V cykle deviatich reportáží v Novom slove v rokoch 1984/1985 sme sa vracali predovšetkým na miesta, ktoré v sociografických reportážach odvážne mapovali redaktori a spolupracovníci DAV-u. Bola to pocta im, ale aj pripomenutie 40. výročia oslobodenia vlasti Červenou armádou. Redaktori Nového slova vtedy postupne navštívili Uličsko-ubľanskú dolinu, kde v roku 1932 zúril hladomor, Krompachy, kde bol v roku 1921 napísaný otrasný príbeh Krompašskej vzbury (mimochodom, tiež v ňom hral kľúčovú úlohu hlad…), Polomku, kde sa v roku 1932 vzbúrili ľudia proti krutosti exekútorov, ktorí ich bez mihnutia oka a nemilosrdne zbavovali strechy nad hlavou… Ďalšou dedinou bol Važec, ktorý v roku 1931 tragicky vyhorel a jeden bankový riaditeľ, ktorého ročné príjmy presahovali milión korún, venoval na pomoc pohorelcom dve, naozaj dve koruny… Brádno sme navštívili preto, lebo DAV o ňom a o ťaživých pomeroch písal v roku 1931, Donovaly kvôli tomu, lebo z reportáže v DAV-e sme sa dozvedeli, že na prelome 20. a 30. rokov žili na Donovaloch zväčša len ženy a deti, muži boli za morom, v Kanade alebo Argentíne, alebo aspoň vo Francúzsku. Taký istý osud prežívali aj obyvatelia Detvy, kde bolo práce tak málo, že agenti, ktorí chodili najímať ľudí na prácu, tam boli pečení-varení… V roku 1932, za jeden-jediný rok, zaregistrovali na Kysuciach 4 648 exekúcií – a tak sme sa po rokoch na tieto miesta vrátili. No a záverečná časť cyklu reportáží zamierila do Košút, kde sa v roku 1931 odohrali tragické udalosti a vyhasli ľudské životy pri zhromaždení, ktoré viedol poslanec Štefan Major. Pohreb niekoľkých obetí sa uskutočnil pod dohľadom četníkov, len v kruhu najbližšej rodiny, ktorá sa, navyše, nesmela na cintoríne ani dlhšie zdržať. Vraj plakať môžete aj doma, odkázali im pohrdlivo mocní vtedajšieho sveta…
Zmýšľať za prvej republiky ľavicovo nebolo vôbec jednoduché; slúži ku cti všetkým autorom DAV-u, že sa nezľakli a že od obhajoby tých najbiednejších nikdy neustúpili. Redaktorom Nového slova zase slúži ku cti, že obdiv k DAV-u nebol formálny ani vnútený.
Brádno teda davisti navštívili tiež; stalo sa tak na podnet Vladimíra Clementisa, rodáka z neďalekého Tisovca. Autorom reportáže Medzi biedňakmi Gemera bol Daniel Okáli.
Brádno po 40 rokoch
Z času na čas som si na Brádno a môjho beťárskeho „sváčka“ spomenula; aj som bola zvedavá, ako sa tam asi žije, ale nikdy som tú cestu nezorganizovala. Chvíľu som mala svoj malý sen, že v roku 2024 a 2025, 40 rokov po cykle reportáží Svetlo v tmavých kútoch, by sme sa na tie isté miesta znovu vrátili, ale v dnešných redakčných a iných pomeroch Nového slova, resp. Slova, je to skutočne už len nesplnený a nesplniteľný sen… Ale celkom malá časť z neho sa mi predsa len splnila – v máji minulého roku som sa totiž do Brádna vrátila. Nebola to síce cesta reportážna, iba taká „turistická“ – nakrátko som sa tam prosto zastavila.
Bol krásny deň na prelome jari a leta, všetko rašilo a voňalo, slniečko plným priehrštím rozdávalo svoje teplo, Brádno predo mnou ležalo ako na dlani. Malé a tiché, trošku opustené, neveľmi živé. Niektoré domy však napriek tomu opatrené, vidno, že majú svojich trvalých obyvateľov alebo chalupárov, niektoré opustené a chátrajúce. Vzácny, ale už tiež opustený evanjelický kostolík, stojí sám uprostred veľkej lúky v strede dediny. Ktovie, koľko času uplynulo odvtedy, čo v ňom bola posledná omša… Z neďalekej cesty občas dolieha zvuk motora, ako domáci ešte stále občas vravia autu, ale ináč tu zneli najmä zvuky prírody. Dom mojich hostiteľov, manželov Laurovcov, možno ešte stojí, ale bohužiaľ, nepamätala som si ho, darmo som pohľadom hľadala nejakú spomienku, náznak, záchytný bod. Uprostred dediny niečo ako požiarna zbrojnica; obchod alebo krčma tu už určite roky rokúce nie sú.
V kedysi samostatnej dedine, od roku 1971 časti Hnúšte, by malo žiť teraz niečo nad 20 obyvateľov. Pred 40 rokmi ich tu bolo 52 – no, tiež neveľa. Niet veľmi koho pristaviť na ulici a dať sa s ním do reči, ale napokon nám predsa len ktosi ukáže aspoň cestu na cintorín.
Je skrytý na kopci medzi stromami, treba sa doň doslova predrať. Nijaká udržiavaná cesta, ba ani len vyšliapaný chodník, skoro sa čudujem, že skutočne existuje. Očakávala som, že cintorín bude opustený, zarastený a zabudnutý – ale nie, opak bol pravdou. Je zjavne funkčný, upravený, tráva pokosená, na mnohých hroboch kvety či sviečky. Neuveriteľný paradox: cintorín ako dôkaz, že obec ešte žije… Ale ako sa naň účastníci obradov a návštevníci dopravujú, to mi ostalo záhadou.
Dúfala som, že na malom cintoríne nájdem nejakú stopu po manželoch Zuzane a Jánovi Laurovcoch. A mala som šťastie: náhrobný kameň oznamuje, kde je pochovaná rodina Laurová; Ján, narodený 25. januára 1910 a zosnulý 20. mája 1990 a jeho manželka Zuzana, narodená 1. novembra 1916 a zosnulá 31. marca 1986. A tak som sa dozvedela, že Ján Lauro Paret, čo si veril a vyjadril to slovom bizovať (slovo má korene v maďarčine), sa roku svojej zlatej svadby dočkal. Žiaľ, bez manželky, lebo tá už v čase výročia snívala svoj večný sen.
Keby sme sa po toľkých rokoch mohli reálne stretnúť, ktovie, či by si pamätali moju (resp. našu, pretože som mnou bol aj kolega fotograf Ján Repka a domáci sprievodca, polesný Jaroslav Zemančík) návštevu z roku 1985, to, ako nás milo privítali a potešili sa, ako spomínali na ťažké časy mladosti a zložitého boja za lepší svet, ako nám J. Lauro hral na tých porúchaných husličkách a potom ukazoval, ako sa vlastne taká „drevená ložka“ vyrobí, aké drevo na ňu treba, ako sa vyrezáva, hladí, suší… A ktovie, čo by povedali na fakt, že kapitalizmus, ktorý ich toľko nivočil, sa k nám znovu vrátil. A znovu produkuje aj biedňakov, len má jemnejšie rukavičky a za každým rohom nečíhajú četníci, pripravení strieľať do ľudí.
Na deň presne pred 40 rokmi, 28. februára 1985, som svoju reportáž uzavrela slovami:
„Dedinka Brádno sa nachádza vo veľmi peknom prírodnom prostredí, neďaleko od rozvíjajúcej sa Hnúšte. O pár rokov v nej bude možno ,chalupársky‘ raj, prímestské rekreačné stredisko, alebo moderná radová zástavba, neveľké sídlisko ľudí, ktorí budú chcieť žiť blízko, ale nie priamo v meste. Ktovie. Ale v každom prípade to už nebude to Brádno, ako o ňom hovoria minulé kroniky.
Ak budeme vedieť o osudoch tejto dedinky v Blžskej doline, o živote jej ľudí, o ich ťažkej práci, o svetlách, za ktorými kráčali a za plné rozžiarenie ktorých bojovali, potom ostane to hlavné z nej zachované.
Podstatné nie sú mapy zemepisné, ale mapy poznania.“
Možno by nezaškodilo, keby sme ich väčšmi dopĺňali aj v dnešných dňoch.
Snímky: Ján Repka a autorka
