V noci z 12. na 13. augusta 1961 začali stavať Berlínsky múr. Nikto vtedy netušil, že ďalšie skoro tri dekády bude temer hermeticky rozdeľovať Berlín. Postupne sa stal symbolom Nemeckej demokratickej republiky, rovnako ako berlínska televízna veža, Palác republiky a samozrejme, všade prítomné trabanty. Na rozdiel od nich bol múr atribútom studenej vojny. V mysli a hlavách Nemcov existuje napodiv aj v súčasnosti; pripomeňme si ho preto.
Po druhej svetovej vojne bolo porazené Nemecko rozdelené na štyri okupačné zóny. Nezhody medzi okupačnými mocnosťami nastali hneď po vojne, ako Winston Churchil formuloval svoj prejav o „železnej opone“ 5. marca 1946 na Westminster College vo Fultone. Varoval v ňom pred Stalinom a jeho nevyspytateľnosťou, čím výdatne prispel k povojnovému rozdeleniu Európy a postupne aj Berlína na dva súperiace politické bloky. NDR (na území sovietskej okupačnej zóny) bola založená ako reakcia na vyhlásenie Nemeckej spolkovej republiky (NSR) zo strany západných spojencov na území americkej, britskej a francúzskej okupačnej zóny. Berlín, rozdelený pôvodne takisto na štyri okupačné zóny, sa ocitol v srdci Nemeckej demokratickej republiky. Následkom nezhôd medzi okupačnými mocnosťami bol napokon vznik tzv. Západného (najčastejšie sa uvádza dátum 29. mája 1948) a Východného Berlína.
Rôzne ekonomické a politické problémy viedli v nasledujúcich rokoch k čoraz masovejšej emigrácii občanov z východnej zóny. Po vybudovaní nepriechodných hraníc medzi oboma nemeckými štátmi sa vnútronemecká emigrácia začala sústreďovať v Berlíne. Začiatkom 60. rokov to bolo posledné miesto, kde sa dalo bez väčších problémov prejsť z NDR do západnej zóny. Túto možnosť využívalo stále väčšie množstvo východonemeckých občanov. Uvádza sa číslo okolo troch miliónov ľudí, čo pri počte 16 až 18 miliónov obyvateľov NDR rozhodne nebolo málo. Politické vedenie východného Nemecka na čele v Walterom Ulbrichtom muselo reagovať. Ešte krátko pred samotnou výstavbou múru vystúpil v televízii s tvrdením, že žiadna výstavba múru v Berlíne sa nepripravuje. Klamal s cieľom, aby uchlácholil obyvateľstvo, ktoré bolo znepokojené šíriacimi sa klebetami o pripravovanom definitívnom riešení pálčivého problému.
Po jeho postavení sa postupným dobudovávaním celého hraničného systému, ktorý mal len v samotnom meste až 45 kilometrov, zmenil z počiatočného jednoduchého plotu z ostnatého drôtu na premyslený, nepriechodný systém rôznych prekážok a bariér. Vďaka nim sa počas celého obdobia trvania múru podarilo úspešne uniknúť len zanedbateľnému množstvu ľudí. Pri pokusoch o útek vraj zahynulo viac ako 238 občanov. K prvému zastreleniu pri nelegálnom pokuse o prechod prišlo už v auguste 1961 a k poslednému vo februári 1989. m Ilegálni migranti mali vtedy ťažké časy; nie ako v súčasnosti, keď sú hranice v porovnaní s minulosťou nedostatočne zabezpečené a slabo strážené.
Z nášho európskeho pohľadu sa výstavba múru zdá byť v novodobých dejinách jedinečným stavebným aktom, ale z globálneho historického hľadiska nie je ani originálny, ani unikátny. Jeho celková dĺžka cca 165 kilometrov a čas vzniku a zániku sa v porovnaní napríklad s Veľkým čínskym múrom zdá byť malicherná, pretože ten dosahoval celkovú dĺžku až zhruba 21 000 kilometrov. Bol postavený nie z betónu, ale z kameňa, dreva, nepálených tehiel a hliny. Po stáročia bol budovaný ako systém opevnení a ochranný val proti nájazdom divých kočovných kmeňov – mal chrániť veľmi vyspelú čínsku spoločnosť pred rabujúcimi a plieniacimi divochmi prevažne mongolského pôvodu. Čiastočne ho možno prirovnať aj k hraničnému systému Rímskej ríše Limes Romanus, ktorý na krátkom úseku prechádzal aj súčasným územím Slovenska a na západe pokračoval až na Britské ostrovy. Hoci podobné príčiny vzniku mal aj Berlínsky múr, pretrval len necelé tri desaťročia. Asi „najhviezdnejšiu“ chvíľu mal v roku 1963 pri vystúpení a prejave vtedajšieho populárneho amerického prezidenta J. F. Kennedyho priamo na plošine pri múre v spoločnosti sociálnodemokratického primátora Berlína Willyho Brandta. Pamätnou sa stala jeho záverečná veta v nemčine: „Ich bin ein Berliner.“ Keď sa o niečo podobné pokúšal v druhej polovici 80. rokov R. Reagan, už to nemalo ten mediálny a politický účinok. Márne, keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť rovnaký.
Zánik múru prišiel šokujúco rýchlo. Najčastejšie sa uvádza dátum 9. novembra 1989. Na tlačovej konferencii po zasadaní vedenia SED (Jednotná socialistická strana Nemecka) vtedajší člen predsedníctva G. Schabowski vo večerných televíznych správach prečítal vetu, na ktorú východní Nemci desaťročia čakali: povedal, že hranice sú odteraz otvorené. To vyvolalo nebývalú eufóriu a obyvatelia Východného Berlína sa všetkými dopravnými prostriedkami i pešo hrnuli cez otvorené prechody do Západného Berlína. Eufória im ešte nejaký čas vydržala, ale keď západní Nemci postupne ovládli politický a ekonomický život v bývalej NDR, eufóriu rýchle vystriedala „ostalgia“, ako to sami nazývajú. Uvedomili si, že prišli o všetko, hoci už bolo neskoro. Ale to je už iný príbeh.
Ako sa vlnil Berlínsky múr mojím životom?
Prvou spomienkou na Berlínsky múr je nasledovná scéna: Mal som päť rokov, sedel som pred malým čiernobielym televízorom sovietskej výroby Rubín. Bola to novinka, ktorá rozhodne ešte nebola v každej domácnosti. Máčal som si lízatko v šálke vody, čo bola vtedy moja obľúbená pochúťka a pozeral program. Namiesto zvyčajného seriálu pre deti Mestečko Pimparapac dávali v mimoriadnom televíznom spravodajstve práve zábery z Berlína. Na hraničnom prechode Checkpoint Charlie v strede mesta stáli proti sebe na jednej strane americké a na druhej strane hranice sovietske tanky. Pamätám si, že som sa vtedy čudoval, čo robia tanky v takom veľkom meste, kde inak prebiehal normálny každodenný život. Stačilo málo, drobná nepozornosť či nervový skrat niektorého z vojakov a vypukla by ďalšia svetová vojna. Napätie sa dalo krájať. Našťastie, zdravý rozum a pud sebazáchovy napokon zvíťazili. Tanky sa stiahli a politici sa dohodli, že zachovajú status quo. Hrôzy druhej svetovej vojny boli ešte v živej pamäti.
Prešlo ďalších pätnásť rokov a Berlín aj so svojím múrom sa zrazu nečakane vynoril v mojom živote znova. Moja vtedajšia priateľka začala študovať v Berlíne, tak som sa v septembri 1976 vypravil za ňou. Bola vtedy stredobodom mojich záujmov, a tak sa ním stal chtiac-nechtiac aj Berlín. Pamätám si, ako po úmorných desiatich hodinách cestovania prichádzal vlak konečne do metropole tzv. východného Nemecka. Predmestia boli veľmi rozsiahle a bol som šokovaný, ako opotrebovane a ošumelo pôsobili. Vysokými plotmi ohradené ruiny budov zrejme ešte z druhej svetovej vojny pôsobili skľučujúco. Všade bola len sivá a hnedá farba. Bol to smutný pohľad. Keď vlak konečne prišiel do centra mesta, uvidel som Berlínsky múr aj v skutočnosti. Potom som dlhých päť rokov navštevoval Berlín a pravidelne narážal pri rôznych príležitostiach na vysoký sivý múr vlniaci sa mestom ako nekonečne dlhý zlovestný had.
Koncom 80. rokov som znova zatúžil cestovať do Berlína. Politická klíma sa u nás vtedy už otepľovala a myslím, že aj vďaka Gorbačovovým reformám sa už dalo ľahšie cestovať aj na Západ. Stačilo, ak ste si otvorili v ČSOB devízové konto, sám ste si hradili výdavky na cestu a nežiadal žiadne devízy od štátu. Presne to som urobil a vzápätí požiadal na polícii o vycestovaciu doložku na päť dní do Západného Berlína. Chcel som tam cestovať legálne a zaujímalo ma, ako to tam funguje. Písal sa rok 1988 a mal som pocit, že ak túto cestu neabsolvujem okamžite, raz navždy prídem o tento jedinečný zážitok. Čas ukázal, že moja predtucha bola správna. Zobral som so sebou aj staršieho brata, ktorý bol inak nadšený domased. Ale napokon išiel. Tak sme sa jedného pekného dňa v novembri 1988 ocitli na stanici na Friedrichstrase, prestupnej stanici na prechod do západného sektoru. Po pasových formalitách a prehliadke batožiny sme nastúpili do vagónu mestskej železnice, ktorú prevádzkoval aj v západoberlínskej časti Východonemecký dopravný podnik. Bolo to napínavé, prechádzať pohodlne vlakom cez pásmo smrti, vybudované priamo v centre mesta. Niečo podobné som raz zažil aj u nás, keď som v roku 1977 cestoval vlakom do Londýna a opúšťal Československú socialistickú republiku cez Cheb smerom do Bavorska. No tu v Berlíne tie mínové polia, rôzne samostrely či pasce, elektrické ploty a prepadliská boli už zdokonalené s nemeckou precíznosťou. Známe sú najmä pokusy o útek z prvých týždňov výstavby múru, keď sa cez drôtený plot či zamurované okná na úzkych uliciach ľudia snažili za každú cenu utiecť. Legendárna je najmä fotografia východonemeckého vojaka ktorý v uniforme a plnej zbroji preskakuje novopostavený drôtený plot. Boli to ozaj dramatické chvíle. Išlo o život.
Chutí zakázané ovocie najlepšie?
Západný Berlín bol vtedy výrazne iný ako východná časť mesta. Bola to výkladná skriňa konzumnej spoločnosti. Okrem záplavy rôzneho tovaru v luxusných obchodných domoch ako KaDeWe ponúkal aj niekoľko kvalitných múzeí a zaujímavých výstav súčasného umenia. Spolu s bratom sme jednu noc strávili v nonstop kine, kde premietali jeden filmový hit za druhým. Vtedy to bolo vzácne, lebo u nás ešte fungovala cenzúra a výber filmov bol obmedzený. Na druhej strane sme zablúdili aj do tureckých častí mesta, kde to vyzeralo ako v Istanbule. Napokon sme tam zostali len štyri dni a pratali sme sa naspäť do Východného Berlína. Život na Západe bol pre nás vtedy veľmi drahý. Mali sme so sebou viac východonemeckých mariek a vo východnom Berlíne sa nám preto ľahšie dýchalo.
Prešlo ďalších dvadsať rokov a ja som z nostalgie znova zatúžil vrátiť do vtedy už zjednoteného Berlína. Bolo to v čase, keď sa mi už nechcelo cestovať „len tak“, a preto som v Berlíne usporiadal autorskú výstavu. Mal som šťastie, lebo riaditeľom Slovenského inštitútu bol nedávno zosnulý Martin Sarvaš, ktorému sa páčila téma a zameranie môjho projektu Tibetské reminiscencie. Rýchlo sme sa dohodli. Výstavná sieň sídlila na ulici, ktorá bola tiež kedysi rozdelená múrom, už však po ňom nebolo ani stopy. Len v neďalekej štvrti bola zachovaná malá časť múru v plnej „kráse“, ako turistická atrakcia. Asi preto bol aj pestro pomaľovaný ako exotický relikt minulosti.
Z uvedeného dôvodu som sa znova niekoľkokrát vrátil do Berlína. Výstava nepriniesla nijaké problémy, a nielen to, bola úspešná až tak, že som sa o rok neplánovane vrátil do Berlína znovu. Usporiadal som prehliadku bratislavských výtvarných umelcov z rôznych oblastí umeleckej tvorby v Kláštornej výstavnej sieni Zahdenick. No nový, nerozdelený Berlín, hoci s honosne vybudovaným centrom a leskom vládnych budov, ktoré sa sem presťahovali z bývalého hlavného mesta NSR Bonn, ma neočaril. Manifestácie SED s červenými zástavami a výzvami na odzbrojenie a trvalý mier vystriedali v súčasnosti agresívne dúhové pochody LGBTI+ aktivistov. Ja sa masovým akciám podobného zamerania dôsledne vyhýbam. Svedčí to celé o tom, ako hlboko vnikla dekadencia do súčasnej berlínskej spoločnosti. Metropola síce pôsobí navonok bohato a uhladene, no napriek tomu sterilne, povrchne a bezobsažne. Kde sú tie časy, keď vtedy populárny západonemecký spevák Udo Lindenberg vtipne a vyzývavo spieval o Erichovi Honeckerovi v piesni Sonderzug nach Pankow (1983), aktualizovanej nemeckej verzii klasického hitu Glena Millera Chattanooga Choo Choo zo swingovej éry (1941). Pankow si vybral preto, lebo to bola štvrť, kde bol zámok Schonhausen, sídlo prezidenta a neskôr vlády NDR. V berlínskom žargóne sa Pankow stal synonymom pre vládne centrum, odkiaľ sa riadila sovietska zóna. A to je len jeden príklad za všetky, že kritizovať spoločnosť a politiku možno aj na úrovni. Zo svetovej popovej hudby sa múrom inšpirovali viacerí prominentní hudobníci. Asi najznámejšia bola britská skupina Pink Floyd, ktorá už v 70. rokoch vydala album Wall a oprášila ho pri príležitosti pádu múru. Dňa 21. júla 1990 usporiadali megakoncert pre vyše 260-tisíc divákov, ktorí sa natlačili na námestie Potsdamer Platz.
Nesmrteľný múr
V zjednotenom Berlíne mi chýbalo schizofrenické napätie medzi politickými blokmi a samozrejme múr, na ktorý sme si akosi za tie desaťročia zvykli. Však vytrvale strážil socialistické Nemecko pred tým kapitalistickým a naopak. Dlhoročné súťaženie systémov, vzájomné trenice, závody o to, ktorý z politických systémov je lepší a ku svojim občanom štedrejší, demokratickejší. Z toho sme profitovali všetci. Doba sa však zmenila a politici už nemajú dôvod pretvarovať sa. Snahu o svetový mier vystriedalo znova vojnové štvanie.
Múr sa však nečakane zjavil znova vďaka aktuálnej rétorike nemeckých politikov mainstreamu z CSU/CDU. Teraz pod názvom „Brandmauer“. No je to len vymyslená chiméra v ich hlavách, ktorej sa ani po rokoch nedokážu zbaviť. Má znova deliť aktuálnu nemeckú politickú scénu na tých zlých a dobrých. Kto sú dobrí a kto zlí, nechám na vás. Nič nové pod slnkom. Stále sa opakujú rovnaké chyby.
Snímky: en.wikipedia.org, sk.wikipedia.org, www.wikimedia.commons
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008