Primárne nešlo o šírenie kresťanstva, ale o vlastnú cirkevnú štruktúru
Zajtra budeme mať opäť jeden zo štátnych sviatkov Slovenskej republiky, tentoraz sviatok solúnskych bratov – Konštantína a Metoda. Aj tento rok celoslovenská oslava ich sviatku vedie v celospoločenskej diskusii a doslova k protichodným stanoviskám a sporom. Je to spojené s dnešnou dobou, charakteristickou nezmieriteľnými postojmi a hlbokými zákopmi súperiacich strán. Viac hovoríme o tom, koľko stojí oslava sviatku, ako o jeho tradícii a význame. Dokonca sa nevieme zhodnúť ani len na názve sviatku, nie to ešte na jeho dátume, obsahu a interpretácii.
Pripomínanie sviatku solúnskych bratov nemá na našom území dlhú tradíciu. Ako občiansky sviatok si pripomíname sviatok Cyrila a Metoda až od roku 1925, keď sa ich sviatok stal občianskym sviatkom, pamätným dňom, v prvej Československej republike. Tak to bolo v Československu aj po druhej svetovej vojne a od 10. mája 1990 sa Deň slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda stal tretím československým štátnym sviatkom. Samostatná Slovenská republika už krátko po svojom vzniku, v októbri 1993, vyhlásila 5. júl za štátny sviatok svätých Cyrila a Metoda. Navyše uzavretím Základnej zmluvy so Svätou stolicou v roku 2000 sa Slovenská republika zaviazala v § 9 rešpektovať 5. júl ako deň pracovného pokoja spolu s ďalšími deviatimi katolíckymi sviatkami a všetkými nedeľami v roku.
Význam pôsobenia solúnskych bratov Konštantína a Metoda v našom povedomí je taký dôležitý, že autori návrhu novej ústavy Slovenskej republiky v roku 1992 považovali za potrebné odvolať sa na ich pôsobenie priamo v preambule našej ústavy slovami: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy … u z n á š a m e s a… na tejto ústave“. Ak nebudeme diskutovať o tom, že autori ústavy dali dôraz na etnický, a nie občiansky princíp, povedzme si, čo vlastne preambula hovorí o tom, aký je zmysel duchovného dedičstva Konštantína a Metoda a historický odkaz Veľkej Moravy? V podstate nič, len deklaruje ich hodnotu. A tak si každý pod ním predstavuje niečo iné. Jedným z pohľadov môže byť aj náš pohľad na ich dedičstvo a historický odkaz.
Išlo o vieru či politiku?
Moravské i Nitrianske kniežatstvo, neskôr i samotná Veľká Morava ako vznikajúca mocenská štruktúra v priestore strednej Európy boli územím, ktoré bolo predmetom mocenského zápasu Franskej a Byzantskej ríše. Formou tohto zápasu bolo aj intenzívne pokresťančovanie obyvateľstva na ich území rôznymi misiami. Archeologické nálezy dokladajú prvé ranokresťanské pamiatky na našom území už zo 4. storočia n.l. v Rusovciach i na Devíne (pozn. red.: Rusovce i Devín sú v súčasnosti mestskými časťami Bratislavy). Písomne je doložené vysvätenie kresťanského kostola v Nitre v roku 828 salzburským arcibiskupom Adalramom i pokrstenie Mojmíra I., jeho rodiny a kniežacej družiny v roku 831 pre zmenu pasovským arcibiskupom Reinhariom. Isté obdobie tu dokonca prebiehal súboj oboch franských misií: Salzburského arcibiskupstva a Pasovského biskupstva. To všetko ešte pred rokom 863. Z pohľadu uvedených faktov je prítomnosť kresťanstva na Veľkej Morave pred príchodom misie solúnskych bratov nespochybniteľná.
Rastislav ako skúsený politik veľmi dobre chápal úlohu cirkevnej štruktúry v štáte, jej mocenské ambície i úlohu. Uvedomoval si význam vlastnej cirkevnej štruktúry, ktorá je totožná s územím štátu. Existencia minimálne samostatného biskupstva, ak nie arcibiskupstva s viacerými biskupstvami, potvrdená cirkevným centrom (Rímom alebo Byzanciou), bola v období ranného stredoveku významným potvrdením legitimity štátu. Ak sa Rastislav usiloval o nezávislosť Veľkej Moravy od Východofranskej ríše, nemohol mať na vlastnom území len franskú cirkevnú štruktúru. Tá tu však reálne existovala a logicky pôsobila proti Rastislavovej snahe o nezávislosť. Preto sa usiloval o vlastnú, samostatnú cirkevnú štruktúru na Veľkej Morave. Po nesúhlase Ríma a Salzburského arcibiskupstva s vybudovaním osobitnej veľkomoravskej cirkevnej štruktúry obrátil sa Rastislav s touto požiadavkou na druhé duchovné a mocenské centrum v kresťanskom svete, Byzanciu. Nešlo teda o šírenie kresťanstva na území Veľkej Moravy, to tu už reálne existovalo, ale išlo – diplomaticky povedané – o to „správne a pravé“ kresťanstvo, čiže otvorene povedané, o vlastnú cirkevnú štruktúru bez cudzích (franských) vplyvov.
Potvrdzuje to aj list Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III. (z roku 862, citované podľa Života Konštantína): „Prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách, i Grécka a Nemiec. A tí nás učia rozlične… Náš ľud sa pohanstva zriekol a kresťanského zákona sa drží. Nemáme však takého učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku pravú kresťanskú vieru vysvetlil, aby sa aj iné krajiny, to vidiac, pripodobnili nám. Tak pošli nám, vládca, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.“ Všetko potvrdzuje, že pri byzantskej misii prioritne nešlo o šírenie kresťanstva, ale išlo o cieľavedomý a premyslený politický krok k podpore získania štátnej samostatnosti cestou samostatnej cirkevnej organizácie podporenej cirkevnou autoritou.
Mimochodom, šírenie kresťanstva ani za byzantskej misie nebolo mierumilovné či bezkonfliktné. Náboženstvá s viacerými bohmi (polyteistické, ako napr. staroslovanské náboženstvá) dokázali tolerovať aj vieru v iných bohov. Avšak náboženstvá s jedným jediným, tým správnym bohom (monoteistické, ako napr. židovské náboženstvo, kresťanstvo či islam), sú založené na výlučnosti toho jediného ich boha a tvrdo odmietajú, ba popierajú až trestajú vieru v iných bohov. O tom svedčia napríklad tri (teda jedna desatina z celkových 31) ustanovenia tzv. občianskeho zákonníka, Zákona sudnyj ljudem, ktorý so sebou priniesli Konštantín a Metod. Hneď v prvom ustanovení sa píše: „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú (do otroctva! – poznámka autora článku) so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“ Podľa súčasného právneho povedomia konanie pod nátlakom zakladá neplatnosť právneho úkonu…
Zjavilo malé vĺča písmená pre náš jazyk?
Odpoveď Michala III. Rastislavovi bola pozitívna, aj keď na Veľkú Moravu neposlal biskupa, ale „len“ dvoch vierozvestcov bez cirkevných titulov, solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Voľba to bola racionálna a premyslená: ponechávala otvorené ďalšie možnosti riešenia, a najmä neotvárala priamu konfrontáciu s Východofranskou ríšou. Byzantský patriarcha Fotios vybral overenú a skúsenú dvojicu misionárov, s praktickými skúsenosťami z predchádzajúcich misií či úloh a ovládajúcich slovanský jazyk. Starší Metod sa osvedčil ako štátny úradník a diplomat, ako správca byzantskej provincie na rieke Struma (dnešné územie Bulharska a gréckej Macedónie) obývanej Slovanmi. O štrnásť rokov mladší Konštantín bol široko rešpektovaný ako mimoriadne vzdelaný teológ či filozof i ako vynikajúci diskutér a majster polemík.
Osobitne treba pohovoriť o ich diplomatickej misii u Chazarov v roku 860, ktorých získali k spoločnej (s Byzanciou) obrane pred nájazdmi Slovanov/Rusov na Konštantínopol. Misia mala aj evanjelizačný charakter a počas nej sa dalo údajne pokrstiť naraz viac ako 200 Chazarov. Navyše cestou k Chazarom, v krymskom Chersone (antická lokalita Chersonézos na území dnešného Sevastopoľa, pozn. red.), bratia získali relikvie (ostatky, kosti) historicky štvrtého pápeža Klementa I., ktorý zomrel údajne ako mučeník vo vyhnanstve na Kryme koncom 1. storočia n. l. V roku 867 priniesol Konštantín časť týchto relikvií do Ríma a predvídavo ich daroval pápežovi Hadriánovi II. Ten ich slávnostne uložil v Bazilike svätého Klementa. Diplomatická šikovnosť solúnskych bratov našla ústretovú odozvu u pápeža v jeho schválení staroslovienskej liturgie a jej liturgických kníh v bazilike Santa Maria Maggiore.
Krymský Cherson zohral aj inú, menej známu, no možno o to významnejšiu, úlohu v príprave solúnskych bratov na ich pôsobenie na Veľkej Morave. Práve tu sa zoznámili s prekladom Biblie do gótčiny (starogermánsky jazyk), ktorý sa podľa tradície pripisuje apoštolovi Gótov Wulfilovi. Wulfila (niekedy Ulfila) – malé vĺča – pôsobil v rímskej provincii Moesia (územie dnešného Srbska a Bulharska). Tento etnický Grék z územia tureckej Antólie mal ukončiť gótsky preklad už okolo roku 369. Aj keď dnes vedci pripisujú tento preklad Biblie viacerým autorom, nespochybňujú úlohu Wulfilu pri jeho vzniku a najmä pri vzniku gótskej abecedy. Unikátnu gótsku abecedu založil na gréckej abecede, ako aj na latinských a runových znakoch.
Príbeh „malého vĺčaťa“ Konštantína zrejme pozitívne motivoval a inšpiroval. S metodikou Wulfilu mal skoro tri roky, aby vytvoril novú starosloviensku abecedu – hlaholiku a niektoré preklady biblických textov. A tak mohol Michal III. vo svojej odpovedi Rastislavovi zdôvodniť svoj výber učiteľa takto (citované podľa Života Konštantína): „Boh… videl tvoju vieru a horlivosť, a preto zjavil písmená pre tvoj jazyk. Urobil tak teraz, v našej dobe, ktorá nebola od začiatku, ale až v prvých rokoch, aby ste sa aj vy mohli zaradiť medzi veľké národy, ktoré oslavujú Boha vlastným jazykom. Posielame Ti toho, komu ich Boh zjavil, muža ctihodného i zbožného, veľmi učeného a filozofa.“
Vlastné písmo len na chvíľu…
Nevieme kedy presne, ale podľa tradície to bolo na jar v roku 863, keď prišli Konštantín spolu so starším bratom Metodom na Veľkú Moravu. Nepriniesli kresťanstvo, ale prišli so zrozumiteľným liturgickým jazykom už známeho náboženstva – kresťanstva. Ak chceli začať vytvárať samostatnú cirkevnú štruktúru Veľkej Moravy, museli v prvom rade začať pripravovať a vychovávať vlastných kňazov. Vytvoriť vlastné učilište a vychovať si vlastných žiakov a kňazov.
Práve v tejto súvislosti vlastné písmo rozhodlo o jedinečnosti ich pôsobenia. Podľa výsledkov súčasného výskumu Slovania už pred ich príchodom sporadicky používali niektoré znaky, pravdepodobne gréckej a latinskej abecedy či runové znaky. Hlaholika, vlastné písmo založené na reprodukcii staroslovienčiny (navyše upravené jej špecifikám na území Veľkej Moravy), vytvorila podmienky pre úspešné šírenie staroslovienčiny nielen ako liturgického, ale aj spisovného, literárneho i právneho jazyka.
Pripravené preklady liturgických textov doplnili o ďalšie náboženské texty, ale aj o texty, ktoré sprostredkovávali určité morálne princípy – Napomenutie vladárom, texty právnického charakteru, ktoré pojednávali a normovali cirkevný právny poriadok – Nomokánon, ako aj už spomínaný občiansky právny poriadok – Zakon sudnyj ljudem. Vznikli ale aj diela pôvodnej literárnej tvorby, napísané v próze – Život Konštantína a Život Metoda, alebo vo veršoch – Proglas, ktorý je Konštantínovým chválospevom na preklad evanjelií do staroslovienčiny. Rozsah a veľkosť písomnej produkcie pripisovaný solúnskym bratom je taký veľký a impozantný, že ho zrejme nemohli vytvoriť len počas štyroch rokov prvej časti svojho pôsobenia na Veľkej Morave. Je skoro isté, že časť svojej tvorby v staroslovienčine museli vytvárať už pred ich príchodom na naše územie.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ani jedno dielo z pera Konštantína či Metoda v hlaholike sa v originálnej podobe nezachovalo. Ich diela poznáme len z neskorších prepisov v cyrilike z územia Bulharska, Chorvátska či Kyjevskej Rusi, kde sa dostali vďaka pôsobeniu ich žiakov, ktorí boli po Metodovej smrti vyhnaní z Veľkej Moravy.
Archeológovia a historici zatiaľ doložili len dva prípady nálezov niekoľkých hlaholských písmen vyrytých v keramickom črepe na území Moravy a na území Maďarska v dedine Zalavár (pôvodne Blatnohrad, sídlo Pribinu a Koceľa). Aj to dokazuje, že hlaholika bola pomerne zložitá a masové rozšírenie zaznamenala až jej zjednodušená verzia – cyrilika, ktorú podľa tradície vytvoril Konštantínov žiak Klement Orchijský (Kliment Ochridský).
Na území Slovenska používanie hlaholiky po vyhnaní žiakov solúnskych bratov zaniklo. Hlaholika sa stratila vo víre času a pamäti skoro na tisíc rokov. Postupným ovládnutím nášho územia a jeho zahrnutím do mnohonárodného Uhorského kráľovstva sa aj u nás oficiálnym písomným, ale aj liturgickým jazykom stala latinčina. Tá bola úradným jazykom Uhorska až do polovice 19. storočia.
Štvrtý liturgický jazyk?
Každé náboženstvo, vrátane kresťanstva, a forma jeho bohoslužobných obradov, sa vždy vytvárajú v určitom konkrétnom kultúrno-historickom prostredí. To aktívne pôsobí na obsah i formu bohoslužobných obradov. Aj pri šírení kresťanstva sa podľa jednotlivých krajín a ich kultúrnych tradícií súbežne vytvárali viaceré osobitné, samostatné kresťanské obrady s vlastným liturgickým jazykom. V prvom tisícročí nášho letopočtu ani nemôžeme hovoriť o jednotnom cirkevnom centre kresťanstva. Postupne sa vytvorili dve dominantné centrá – Rím v západnej časti pôvodnej Rímskej ríše a Konštantínopol v jej východnej časti, ktoré medzi sebou súperili. Ich súboj nakoniec vyvrcholil v roku 1054 vzájomnou exkomunikáciou a rozdelením kresťanstva na východné (ortodoxné) a západné (katolícke).
Rovnako neexistoval len jeden kresťanský rítus (obrady); v 5. storočí existovali minimálne východosýrsky, západosýrsky, byzantský a západný (rímsky, resp. latinský) rítus s početnými liturgickými jazykmi. Práve túto skutočnosť brilantne využil Konštantín cestou do Ríma v roku 867 v Benátkach, keď viedol polemiku s trojjazyčníkmi (tvrdili, že ako liturgický jazyk sa môžu používať len tri jazyky, ktoré boli na Kristovom kríži – hebrejčina, gréčtina a latinčina) pri obhajobe staroslovienčiny ako liturgickom jazyku (citované podľa Života Konštantína): „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? … My však národov mnoho poznáme, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýri a iné mnohé.“
Ak nebudeme osobitne riešiť, či sa vôbec hebrejčina používala v kresťanstve ako liturgický jazyk, tak ku gréčtine a latinčine môžeme pripočítať ďalších 12 liturgických jazykov citovaných Konštantínom. A to ešte prehliadame jeho dodatok: … a iné mnohé. Zrejme by preto ani sám Konštantín nehovoril o staroslovienčine ako o štvrtom liturgickom jazyku. Navyše, ak sa podľa nariadenia pápeža evanjeliá museli čítať najprv latinsky a až potom starosloviensky. A napokon aj Svätopluk vyžadoval pre seba slúženie kresťanských obradov len v latinčine.
Koniec 1. časti
Snímky: James Steakley/www.commons.wikimedia.org a publikácia Kučera, M.: Postavy veľkomoravskej histórie, Bratislava: Osveta,1986, nepaginovaná obrazová príloha
