Dejiny v tieni

Tito a juhoslovanský odboj počas druhej svetovej vojny v kontexte.

„Je to náš nepriateľ, ale želám si, aby sme mali v Nemecku tucet Titov, mužov, ktorí by boli vodcami a mali také veľké odhodlanie a dobré nervy, že hoc aj neustále obkľúčení, nikdy by sa nevzdali.“
Heinrich Himmler, Reichsführer SS, v príhovore k dôstojníkom výcviku vo vojenskom obvode (Wehrkreise) v meste Rothenburg ob der Tauber, Bavorsko, Nemecko, 21. september 1944.

Jedným z najpozoruhodnejších aspektov jeho osobnosti bolo, že sa nikdy neopil mocou, nedal sa ňou skorumpovať, hoci si ju užíval. Jeho správanie nebolo ani pompézne, ani samoúčelné. Bol nemilosrdný, ale len vtedy, keď išlo o prežitie, a nikdy nebol bezohľadne krutý, nikdy sa nevyžíval v čistkách… Rád bol populárny, no nikdy si nezvolil popularitu na úkor čestnosti“.
(Auty, 287).

9. október 1934, Marseille. Kráľ Juhoslávie Aleksandar I. Karađorđević a  francúzsky minister zahraničných vecí Louis Barthou sú krátko po svojom zvítaní sa v prístave počas jazdy mestom v otvorenom aute postrelení členom VMRO – Internej macedónskej revolučnej organizácie. Panovník zasiahnutý do hlavy a srdca skoná okamžite, francúzsky politik podľahne následkom vnútorného krvácania o čosi neskôr. Páchateľom v prvom prípade je známa firma, profesionálny revolucionár a atentátnik s aliasom „Šofér“ – Vlado Černozemski (i to je krycie meno), no Barthoua, ako ukáže oveľa neskoršia expertíza strelnej zbrane atentátnika a projektilu v politikovom tele, majú na svedomí domáci policajti, ktorí strieľali práve na Černozemskeho. Bulhara na mieste zlynčuje rozzúrený dav.

Za atentátom nie je ťažké vytušiť tieň chorvátskych nacionalistov, budúceho poglavnika ustašovského štátu Anteho Pavelića žijúceho v  exile v Ríme. Toto je ich odpoveď na násilnú smrť Stjepana Radića, politického veterána a popredného bojovníka za chorvátsku nezávislosť v rámci Rakúsko-Uhorska pred prvou svetovou vojnu a pri formovaní Juhoslávie. Radić bol spolu s bratom Antunom zakladateľom Chorvátskej ľudovej roľníckej stany (1904) a v juhoslovanskej Skupštine bojoval za chorvátsku autonómiu. 20. júna 1928 ho počas parlamentného vystúpenia zastrelili Srb a Čiernohorec. Udalosť predznamenala pevné pritiahnutie oprát štátu Aleksandarom a panovníkovu diktatúru (Glenny, 412). Prejavilo sa to i v zmene názvu štátu. Od októbra 1929 už žiadne Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a  Slovincov, len Kraljevina Jugoslavija,Kráľovstvo Juhoslávia – Juhoslovanské kráľovstvo. Každý si je vedomý, kto je v ňom pánom.

Ktovie, či atentát v Marseille bol akciou nepresahujúcou vnútorne krehkú Juhosláviu a Balkán alebo aj niečo viac. Faktom je, že to bol práve Barthou, ktorý sa snažil sformovať takzvaný „Východný pakt“ usilujúc o zapojenie Malej Dohody, pobaltských štátov i sovietskeho Ruska pri zadržiavaní Nemecka v jeho po-versailleských hraniciach so zreteľom na revanšistické nároky avizované novým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom. Po Aleksandarovej smrti sa na čelo juhoslovanského štátu postavil regent knieža Pavle Karađorđević, ktorý sa spoločne s po sebe nasledujúcimi premiérmi Milanom Stojadinovićom a  Dragišom Cvetkovićom v zahraničnej politike pod tlakom okolností postupne a pragmaticky prepracoval od tradične probritského a profrancúzskeho k vlažne pronemeckému kurzu.

Nečudo, Nemecko pociťujúce krivdu z Versailles a postupne priberajúce stratené územia s nemecky hovoriacim a cítiacim obyvateľstvom bolo od polovice 30. rokov znovu na vzostupe a budilo obavy, kam uprie svoj zrak. Po porážke Francúzov a čiastočne i Britov na jar a v lete 1940 bola Juhoslávia zrelá na pristúpenie k  Tripartite tvorenej mocnosťami „Osi“ – Nemeckom, Talianskom a Japonskom, ako to už učinili Maďarsko, Slovensko, Bulharsko a Rumunsko. Členstvo by jej zaručovalo, že na jej územie nevstúpi noha nemeckého vojaka, čo vzhľadom na prebiehajúcu nemastnú-neslanú taliansku inváziu do Grécka a Albánska, ako aj možnosť ďalšieho rozšírenia vojenských akcií v regióne, nebolo málo. Briti však zapracovali, ako bolo ich dobrým zvykom, v úzadí a 27. marca 1941 došlo v Belehrade k štátnemu prevratu pod vedením generála letectva Dušana Simovića. Regent Pavle (považovaný Hitlerom za bábku Britov) bol odstavený od moci a nahradený iba sedemnásťročným, vo verejnosti veľmi populárnym, prozápadným kráľom Petarom II., ktorý absolvoval časť štúdií práve v Británii.

Davy v Belehrade i ďalších srbských mestách skandovali protinemecké a protinacistické heslá, pálili Hitlerove obrazy. Pristúpenie Juhoslávie k Tripartite podpísané Cvetkovićom a Ribbentropom 25. marca 1941 vo Viedni padlo zo dňa na deň podobne ako myšlienka Východného paktu pred siedmimi rokmi. Urazený a  rozzúrený Hitler prikázal Luftwaffe metropolu Juhoslávie nemilosrdne zbombardovať. Letecké útoky 6. až 8. apríla 1941 zanechali v troskách mesta 17 000 mŕtvych. Do krajiny, ktorú kráľ a vláda náhlivo opustili emigrujúc cez Grécko a Palestínu kontrolovanú Britmi do Londýna, vstúpil wehrmacht z Rakúska, Rumunska a Bulharska (6. apríl 1941), z Maďarska horthyovské jednotky (do Medzimuria, Vojvodiny, Banátu, Báčky a Baranje). Pomáhali aj Rumuni a Bulhari, tí druhí trasúci sa na na Macedónsko, podobne ako v lete 1913, keď kvôli nemu začali druhú balkánsku vojnu so svojimi spojencami. Istriu, dalmátske pobrežie s Dubrovnikom, priľahlými ostrovmi a Čiernu Horu okupovali Taliani napodobňujúc historický príklad Benátskej republiky a jej snáh o úplnú kontrolu Jadranu ako jej – ich „Mare nostrum“. Ďalšie dejstvo nekonečnej balkánskej drámy sa mohlo začať.

Pomery v Dalmácii a  Dubrovniku za vlády Talianov a ustašovcov sugestívne zachytáva film juhoslovanského režiséra chorvátskeho pôvodu Lordana Zafranovića „Okupácia v 26 obrazoch“ (Okupacija u 26 slika, 1978). Je naozaj len pre silné povahy (ukážka).

Početná juhoslovanská armáda nemohla čeliť wehrmachtu, v tom čase najlepšej a najmodernejšej vojenskej mašinérii na európskom kontinente i vo svete. Krátko po nemeckej invázii jej velenie vyzvalo svoje oddiely zložiť zbrane (17. apríl 1941). Neboli by to však Srbi, aby sa len tak ľahko zmierili s porážkou. V okupovanej a rozparcelovanej krajine vznikli ešte v lete toho istého roku dve hlavné centrá odporu proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom. Jedno v pohorí Ravna Gora v centrálnom Srbsku pod vedením štábneho dôstojníka juhoslovanskej armády plukovníka Dragoľuba „Dražu“ Mihailovića (Драгољуб Дража Михаиловић), o čosi neskôr aj druhé v Užiciach na juhu pod vedením presvedčeného komunistu a revolucionára Josipa Broza, neskôr všeobecne známeho pod menom Tito.

Mapa okupovanej a rozdelenej Juhoslávie, leto 1941. Wikipedia Commons.

Bábkovým premiérom okupovaného Srbska sa stal generál Milan Nedić, ktorý s Nemcami spolupracoval na platforme obojstranných animozít proti komunistom, Židom a slobodomurárom. Bol to však Mihailović, ktorý sa mohol oprieť o masovú podporu na vidieku, predovšetkým o majetné sedliactvo a roľníkov verných ortodoxii, monarchii a Karađorđevićovcom. Tí v ňom videli obrancu Srbska a Srbov nielen pred Nemcami a chorvátskymi ustašovcami, ktorí sa už neuspokojili so samosprávou získanou v auguste 1939 (Banovina Hrvatska, na základe dohody Cvetković – Maček) a odtrhli sa od Juhoslávie vytvoriac s nemeckou podporou vlastný štát (Nezavisna Država Hrvatska, 10. apríl 1941), ale aj pred Titovými partizánmi. Tito sa na jeseň 1941 uchytil v mestečku Užice v západnom Srbsku a jeho okolí vytvoriac samostatnú teritoriálnu enklávu kontrolovanú partizánmi (Užička republika). Striedavo rokoval a bojoval s Mihailovićovými „četnikmi“, pôvodne paravojenskou formáciou fungujúcou (podobne ako chorvátske „ustaše“) ako domobrana počas bojov proti Osmanskej ríši.

Na jar 1942 sa partizáni presunuli na juh, do Foće v západnej Bosne. Tu ich velenie (spolu s Chorvátom Titom, ekonóm Slovinec Edvard Kardelj, šéf bezpečnosti Srb Aleksandar Ranković, politickí poradcovia Čiernohorec Milovan Đilas a Moša Pijade židovského pôvodu a ďalší.) dúfalo nájsť väčšiu podporu u domácej populácie ako na srbských územiach, v ktorých zatiaľ prevažovala podpora četnikom. Etnicky slovanské komunity v Bosne a Hercegovine vyznávajúce islam boli už od leta 1941 objektom zúrivých útokov ustašovcov i četnikov. Obe navzájom znepriatelené strany moslimské obyvateľstvo nemilosrdne vraždili bez ohľadu na vek a pohlavie a vyháňali z jeho obydlí, ako tomu bolo pred príchodom partizánov aj vo Foći. Fanatizmus bojujúcich strán nepoznal hranice. Počas bojov s partizánmi sa ustašovská posádka v dobytom meste odmietla vzdať a jej príslušníci sa radšej zastrelili.

Bojový chorál četnikov „Telefonske žice zuje, kralj nam Petar poručuje“ (Telefónne drôty bzučia, kráľ Petar nám prikazuje) a patriotická pieseň srbských nacionalistov „Sprem‵te se sprem‵te četnici“ (Buďte pripravení, četnici).

Vtedy ešte Stalinovi a Sovietskemu zväzu oddanému Titovi sa v koncoročnom vysielaní moskovského rozhlasu nepočúvalo ľahko, že vedenie krajiny, ktorá sa v júni 1941 napriek paktu Molotov-Ribbentrop z augusta 1939 ocitla vo vojne s Nemeckom, považovalo za hlavu odporu proti mocnostiam Osi a ich satelitom na území bývalej Juhoslávie Mihailovića. Jeho status neohrozeného bojovníka proti nacizmu a fašizmu posilňoval aj fakt, že bol oficiálnym zástupcom juhoslovanskej monarchie predstavovanej kráľom Petarom II. a exilovej vlády premiéra Ivana Šubašića, pôvodom Chorváta. Mihailovićova fotografia ako jednej z hlavných osobností protifašistického odboja v Európe sa ocitla na titulnej strane časopisu Life. Kráľ Petar II. mu udelil hodnosť brigádneho generála a vymenoval ho za hlavného veliteľa „Juhoslovanskej oslobodzovacej armády v domovine“.

Nevýhodou četnickeho hnutia (pokret) bol jeho prílišný rozptyl a nedostatočné ľudské i materiálne zdroje. Četnici boli v bojoch s Nemcami zdržanliví v snahe nevystavovať miestne obyvateľstvo represáliám spoliehajúc sa na vylodenie západných Spojencov na Balkáne. Zameriavali sa prednostne na akcie proti partizánom, ktorí takéto ohľady na domácu populáciu nebrali, takisto proti moslimom a ustašovcom. Nemci četnikov v zime a na jar 1942 nekompromisne vytlačili z centrálneho Srbska do Čiernej Hory. To druhým nebránilo, aby svoje akcie v boji s partizánmi koordinovali s Talianmi, nad čím oblastné nemecké velenie v rozpore so striktnými rozkazmi z Berlína neraz prižmúrilo oči. Oddiely četnikov dosahujúce celkovo počet 50 000 mužov fungovali na báze sezónnosti a dobrovoľnícva. Ich príslušníci odchádzali v lete do svojich domovov na žatevné práce, v útvaroch ostávali len štáby a zabezpečovacie jednotky, bojové operácie prebiehali najmä od jesene do konca jari. Ďalšou nevýhodou četnického hnutia bola slabá koordinácia vlastných akcií zapríčinená značnou autonómiou politikov hnutia (Kosta Pećanac, Dimitrije Ljotić) i lokálnych vojenských veliteľov (Pavle Đurišić, Dobroslav Jevđević a ď.).   


Plukovník, neskôr generál Dragoľub „Draža“ Mihailović (1893 – 1946), vojak s tvárou archimandritu (predstaveného ortodoxného kláštora), veliteľ srbských četnikov a  Juhoslovanskej oslobodzovacej armády. Foto z roku 1943. Wikipédia.  

Navyše sa sami nevyhli rozkolu. Kosta Pećanac vo formálnom postavení vrchného veliteľa (vojvoda) hnutia obrodeného pred prvou svetovou vojnou a jeho prominentná postava v období medzi dvomi svetovými vojnami sa po porážke juhoslovanskej armády v apríli 1941 pridal so svojimi podporovateľmi na stranu pronemeckej Nedićovej vlády (tzv. Pećančevi crni četnici). Skončí neslávne. Stratiac dôveru Nemcov ho v máji alebo júni 1944 (údaje sa rôznia) zavraždia Mihailovićovi lojalisti. Na rozdiel od četnikov partizáni, aj keď nepravidelne roztrúsení po takmer celom území Juhoslávie, boli ideologicky kompaktní a mobilnejší. Od leta roku 1942 vzrástli ich oddiely viacnásobne, posilňovala ich najmä „juhoslovanská“ mládež bez rozdielu etnicity, ktorá k nim neustále zovšadiaľ prúdila. Napriek nemeckým, talianskym a chorvátskym útokom i opakovane prepukajúcemu týfusu a  problémom so zásobovaním bola bojová morálka partizánov vysoká, ako to zachytáva aj film Veljka Bulajića „Kozara“ (1962).  

V júni 1942 sa začali partizáni z Foće presúvať do mesta Bihać ležiaceho v hornatej oblasti Bosny i južnejšie do oblasti Sandžaku na srbsko-čiernohorskom pomedzí (Поход у Босанску Крајину – Pochod do Bosny), kde sa účinnosť útokov nemeckých tankov a letectva strácala. V dvoch partizánskych divíziách a ďalších brigádach boli tisíce mužov a žien. Mali vojenské hodnosti a zachovávali striktnú disciplínu. Násilie proti civilnému obyvateľstvu akejkoľvek etnicity a rôzneho náboženského vyznania nebolo tolerované, fungovali poľné súdy, no predsudky pretrvávali. Z toho dôvodu boli partizánske oddiely v počiatočnej fáze odboja sformované na báze rovnakej národnej prípadne národnostnej príslušnosti.

Mihailovićovi četnici neboli z hľadiska vedenia modernej vojny svojim partizánskym protivníkom rovnocenní, a to nielen výzbrojou a výcvikom, ale postupne ani počtom a metodikou boja, ktorej chápanie v ich prípade ustrnulo na úrovni oboch balkánskych vojen (1912-13) a prvého svetového konfliktu. Tým druhým hrozilo najväčšie nebezpečenstvo od Nemcov, ktorí ich neuznávali za kombatantov v zmysle medzinárodného vojnového práva jednajúc s nimi ako s  banditmi. Nemecké velenie sa s Titom hodlalo v zmysle nekompromisných Hitlerových príkazov vysporiadať ešte predtým, ako sa na západnom pobreží Balkánu po porážke nemeckého expedičného zboru v severnej Afrike (Afrikakorps) pod velením generálporučika, neskôr poľného maršala, Erwina Rommela, stihnú vylodiť Spojenci. Takýto plán až do Teheránskej konferencie (november 1943) presadzoval britský premiér Winston Churchill identifikujúc Balkán ako „mäkké podbruško (soft underbelly) Európy“. Oveľa mäkšie ako pláže Normandie, kde sa vylodenie západných spojencov napokon uskutočnilo o osem mesiacov neskôr (6. jún 1944).

V polovici roka 1942 tam však situácia ešte nedospela. Wehrmacht obliehal a bombardoval Leningrad a po úteku spod Moskvy s maximálnym vypätím síl zastavil zimnou protiofenzívou vyčerpanú Červenú armádu pri Rževe. Na juhu znovu prešiel do ofenzívy, dosiahol Kavkaz a v severnej Afrike sa blížil k hraniciam Líbye s Egyptom dúfajúc, nie bezdôvodne, v aktívnu arabskú podporu. Nemecká branná moc kontrolovala Škandináviu a arktickú poblasť, ponorkové „vlčie svorky“ severný Atlantik, Japonci zase západný Pacifik. Na jeseň dosiahli mocnosti Osi v globálnom zábere svoj najväčší územný rozmach. Postaviť sa im lokálne na odpor si vyžadovalo veľkú mentálnu odolnosť a vnútornú silu. Titovi partizáni disponovali obomi. Porovnávať sa s nimi mohli len ich náprotivky v Bielorusku a na Ukrajine.

V retrospektíve mohla situácia Nemcov v okupovanej Juhoslávii pripomínať Napoleonovu v Španielsku (tzv. Peninsulárna vojna, 1808-1814) z dôvodu neúplnej, fragmentovanej kontroly krajiny. „Španielsky vred“, ako Napoleon nazval ľudovú vojnu proti francúzskej armáde, sa stával postupne juhoslovanským. V uvedených prípadoch dobyvatelia po porážke regulárnej protivníkovej armády síce ovládali hlavné i väčšie mestá a pevnosti, avšak, s trochou zveličenia, vo vzdialenosti sto metrov po oboch stranách hlavných komunikácií už nemali situáciu pod kontrolou. V Dinárskom pohorí, obzvlášť v Bosne, Macedónii a Čiernej Hore s množstvom lesov, roklín a tiesňav, ktorými pretekali dravé aj keď nie široké rieky, boli tanky a letectvo takmer nanič. Wehrmacht bol v rokoch 1941 – 1944 nútený v  Juhoslávii a Grécku, v ktorom takisto čoraz viac silnelo partizánske hnutie, udržiavať tristo päťdesiattisícovú armádu s úlohou kontrolovať strategicky kľúčovú komunikáciu Belehrad – Niš – Skopje – Solúň, resp. Atény, a udržiavať spojenie s egejskou oblasťou, Krétou a Dodekanézami. Invázia do Juhoslávie a Grécka mala svoje dôsledky. Hoci wehrmacht obe krajiny bleskurýchlo porazil a obsadil počas rýchlo naplánovanej a uskutočnenej operácie „Mariţa“ (apríl – máj 1941) s cieľom zabezpečiť južné krídlo nemeckých armád a ich satelitov nastupujúcich k útoku na ZSSR, realizácia hlavného plánu „Barbarossa“ sa tým odložila minimálne o poldruha mesiaca, čo malo pre Nemcov v zime 1941 fatálne následky.   

Partizánom na čele s Titom i ďalšími sebadôvera napriek neustálemu premiestňovaniu sa za neustálych útokov protivníkov vôbec nechýbala. Oprávnene. Jeden z čelných predstaviteľov odboja Vladimir Dedijer uvádza, že partizáni počas pobytu vo Foći a v jej okolí zorganizovali športové hry, na ktorých sa zúčastnil ako divák aj Tito (Dejider, 182). Po ohlásení približujúcich sa nemeckých a talianskych jednotiek sa odobral do bojovej línie zanechajúc sledovanie prebiehajúceho finálového futbalového zápasu, ktorý sa dohral do konca. Jeho aktéri sa po záverečnom hvizde vzápätí presunuli do zákopov. 26. novembra 1942 sa v Bihaći konštituovala Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie – AVNOJ (Antifašističko vijeće narodnog oslobođenja Jugoslavije) s exekutívnymi a postupne aj legislatívnymi právomocami. Na svojom prvom zasadnutí sa prihlásila k spravodlivému povojnovému obnoveniu Juhoslávie na princípe rovnosti jej národov a národností, demokracie a hospodárskeho rozvoja. Mihailović okomentoval vznik Rady na čele s Titom, „o ktorom nikto nevie, kto je a odkiaľ sa vzal“, ako lacnú propagandu. Partizáni, ktorých začali za možných spojencov ako prví považovať Briti, však mali väčšie starosti ako četnikov.Na priamy Hitlerov rozkaz sa práve chystala spoločná ofenzíva Nemcov, Talianov a chorvátskych ustašovcov, ktorá mala „banditov“ zovrieť zo všetkých strán do klieští a zničiť ich tak, aby prestali existovať ako samostatná bojová sila.      

V čase, keď sa napĺňal osud Paulusovej 6. armády obkľúčenej Červenou armádou pri Stalingrade, začala sa na území Juhoslávie takzvaná „Štvrtá ofenzíva“ (Četvrta neprijateljska ofanziva) namierená proti Titovým partizánom – „Fall Weiss“. 20. januára 1943 vyrazili zo všetkých strán do útoku nemecké a talianske divízie podporované tankami a letectvom i oddielmi chorvátskych ustašovcov proti partizánom vo východnom Chorvátsku, Bosne, južnom Srbsku a Čiernej Hore. V nepretržitých bojoch ich umierali stovky a tisíce, no kládli silný odpor podnikajúc neustále a bez ohľadu na vlastné straty zúrivé protiútoky (Mostar, Prozor, Konjić, Grmeč, Gornji Vakuf, Jablanica). Od polovice marca boli sily útočníkov vyčerpané. Nemci (rovnako Maďari a v menšej miere Bulhari), ktorí nemali zábrany strieľať civilov po tisícoch, ako to dokázali v Kragujevaci, Kraljeve, Šabaci a oblasti Mačvy, nedbajúc na značenia Červeného kríža na mieste vraždili ranených vrátane ženského zdravotníckeho personálu. Partizáni ich aj napriek enormnému úsiliu a osobitnému Titovmu rozkazu, podľa ktorého ranení partizáni nesmeli byť ponechaní napospas protivníkom, nedokázali evakuovať. 

„Fall Weiss“, situácia február – apríl 1943. Wikipédia.

Za tieto i ďalšie represálie voči civilnému obyvateľstvu na západnom a južnom Balkáne bude generálplukovník Alexander Löhr, pôvodom rumunský Nemec, veliteľ Armádnej skupiny (Heeresgruppe) „E“ spolu s ďalšími nemeckými dôstojníkmi na konci vojny pri ústupe do Rakúska slovinskými partizánmi zajatý. Súdený a zastrelený bude v Belehrade. Nižšie šarže, ktorým bude dokázaná vina, budú obesené. Tu sa to však neskončí. Rozkaz šéfa nemeckého generálneho štábu Wilhelma Keitela zastreliť stovku civilov bez ohľadu na vek a pohlavie za každého zabitého nemeckého vojaka zaváži aj v jeho prípade pred tribunálom v Norimbergu. Spolu s ďalšími pohlavármi Tretej ríše skončí na šibenici. Je to varovanie pre dnešných vojnových podnecovateľov, ktorí sa cítia byť momentálne v bezpečí. Pred výkonom trestu za zločiny proti ľudskosti a nabádaní k nim ich neochráni vojenská uniforma, politická funkcia, pôvod, rasa, farba pleti ani odvolávanie sa na plnenie rozkazov nadriadených. V súčasnosti sa to už znovu začína diať.

Tito počas pokračujúceho ústupu na juh do Hercegoviny preukázal okrem osobnej odvahy mimoriadne taktické schopnosti a umenie vojnovej ľsti. Dal zdanlivo vyhodiť most cez rieku Neretvu, čo Nemcov utvrdilo v presvedčení, že sa bude pokúšať o ústup iným smerom, prípadne hodlá bojovať až do trpkého konca. Most bol síce poškodený no nie úplne zničený a partizáni ho vzápätí rýchlo provizórne opravili. Delostrelectva, ťažkej techniky a dopravných prostriedkov sa museli vzdať, prejsť po ňom mohla len pechota a po nej ostatní, ranení, ženy, deti, starí ľudia. Prekvapených četnikov, ktorí svoje akcie v údolí Neretvy a Čiernej Hore koordinovali s Talianmi a hodlali zvyšky partizánov pochytať ako ryby nahnané do siete, Titove oddiely na druhej strane rieky zaskočili a rozohnali. Bitka na Neretvi sa tak stala symbolom nezlomného odhodlania partizánov, ktorým sa napriek taktickej porážke a vysokým stratám podarilo z obkľúčenia uniknúť.  

Tieto udalosti mimoriadne realisticky a až na zopár detailov historicky verne zachytáva takmer trojhodinový film režiséra Veljka Bulajića z roku 1969 s dobovo prestížnym hereckým obsadením (Orson Welles, Curd Jürgens, Hardy Krüger, Yul Brynner, Franco Nero, Sergej Bondarčuk, Milena Dravić, Sylva Koscina, Bata Živojinović, Dušan Bulajić, Ľubiša Samardžić a ďalší). Za zmienku stojí, že hlavným hrdinami filmu sú jednoduchí partizáni. Tito stvárnený Richardom Burtonom sa objavil až v následnom (a štylizovanom) filme „Sutjeska“ režiséra Stipe Delića (1973).   

V tejto pre neho stále ťažkej situácii vyslal Tito svojich vyjednávačov k Nemcom, aby sa pokúsili dosiahnuť dohodu o vzájomnej výmene zajatcov. Zároveň sa rozhodne postavil proti myšlienke britskej invázie do Juhoslávie. Zápas s četnikmi a ustašovcami Tito považoval, zámerne sa vyhýbajúc termínu občianska vojna, za vnútornú záležitosť, ktorú si musia jej národy v záujme budúcej mierovej koexistencie vyriešiť vlastnými silami. Nemecké velenie v oblasti bolo v dôsledku strát a únavy vlastných jednotiek uzavretiu dohody naklonené vediac zároveň, že Hitler a  OKW (Oberkommando der Wehrmacht) návrh „banditov“ nebudú akceptovať. Takzvané „marcové rozhovory“ boli prerušené. Naopak, uskutočnila sa ďalšia, v poradí už piata nemecká ofenzíva pod názvom „Fall Schwarz“ ako priame pokračovanie predchádzajúcich. Boje v hornatej oblasti Sutjesky a Durmitoru na severe Čiernej Hory (Bitka na Sutjesci) boli opäť mimoriadne ťažké a intenzívne. Odpor z obkľúčenia stále ustupujúcich partizánov sa stupňoval do takej miery, že nemecké velenie i radoví vojaci ich začali považovať za väčšiu hrozbu než potenciálnu inváziu západných Spojencov na Balkán. Aj keď piata ofenzíva Titove sily ďalej oslabila a roztrieštila, útočníci utrpeli značné straty.

Medzinárodná situácia v lete 1943 sa vyvíjala v prospech partizánov. Mohutnú nemeckú ofenzívu pri Kursku zastavila Červená armáda, ktorá prevzala celkovú strategickú iniciatívu na východnom fronte prinútiac protivníka k prechodu do obrany. Približne v rovnakom čase sa odohralo vylodenie Spojencov na Sicílii, čoho následkom bolo odstavenie Mussoliniho od moci a jeho internovanie v apeninskom masíve Gran Sasso oddielmi lojálnymi kráľovi Vittoriovi Emanuelemu III.. Po vyhlásení prímeria novou vládou maršala Pietra Badoglia 8. septembra 1943 museli Nemci rýchlo plátať vzniknuté diery v obrane nielen pred Spojencami zadržiavanými na línii „Gustav“ južne od Ríma, ale aj v Juhoslávii nasadiac na odzbrojenie talianskych jednotiek viacero divízií, niektoré dokonca presunuté z ruského bojiska. Medzitým Briti, ktorých Tito vyprevadil dverami, sa vrátili oknom vyšlúc k nemu vlastnú misiu, čím dali jasne najavo, koho odteraz považujú za hlavu protinemeckého odporu v regióne. Jej členom bol kapitán britskej armády a historik William Deakin, ktorý na základe priamych skúseností napíše autentickú knihu o Titovom odboji („The Embattled Mountain“ – Bojujúca hora). Neskôr do misie pribudne aj Randolph Churchill, syn britského premiéra.    

29. novembra 1943, v čase, keď prebiehala Teheránska konferencia „Veľkej trojky“ (28. november – 1. december) za prítomnosti hláv ZSSR, USA a Veľkej Británie, sa v mestečku Jajce v severozápadnej Bosne konal druhý kongres AVNOJ. Partizáni v tom istom čase čelili už šiestej nemeckej ofenzíve, ale Tito a jeho druhovia sa viac ako aktuálnou hrozbou zaoberali povojnovým usporiadaním Juhoslávie. Vo svojom prejave pred delegátmi kongresu Tito predstavil plán transformácie AVNOJ zo všeobecného politického orgánu na najvyšší zákonodarný orgán a dočasnú národnú vládu. Titovo zvolenie za jeho predsedu zastavilo akékoľvek potenciálne nároky exilovej vlády v Londýne na mandát v povojnovej Juhoslávii. Vzkriesený a obnovený štát mal byť organizovaný ako federálny, demokratický a „bratský, ku ktorému národy Juhoslávie pociťujú najväčšiu dôveru, považujúc ho za svojho najväčšieho ochrancu“ (Christmann, 16, 32). Jajce bolo Titovým nespochybniteľným triumfom podčiarknutým závermi Teheránskej konferencie, na ktorej sa anglo-americkí spojenci a Sovieti rozhodli presmerovať svoju podporu z Mihailovića na Tita. Delegáti zjazdu, podľa svedectiev súčasníkov nič netušiacemu, Titovi udelili titul „maršal Juhoslávie“ (West, 174). Partizánske hnutie s viac ako štvrťmiliónom príslušníkov, mužov i žien, Srbov, Chorvátov, Slovincov, Macedóncov, Bosniakov, Hercegovincov a Čiernohorcov, sa stalo Národnooslobodzovacou armádou Juhoslávie a 29. november štátnym sviatkom. Heslo „Bratstvo a jednota“ (Bratstvo i jedinstvo) v Jajci nastúpilo svoju cestu za víťazstvom vo vojnou sužovanej krajine.

Po vystúpení Talianska z  Osi v septembri 1943 sa mohli Nemci spoliehať, s výnimkou ustašovských Chorvátov, len sami na seba. Počas šiestej ofenzívy pod názvom „Kugelblitz“ (Guľový blesk) sa im síce podarilo partizánov vytlačiť z pozícií v oblasti Tuzly a Bihaća, no opäť ich nedokázali zničiť. Tito presunul svoj hlavný štáb do Drvaru, malého mesta v horách západnej Bosny. V tom čase už mali svoje misie pri Titovom veliteľstve zriadené Sovieti aj Briti, zatiaľ čo Američania a  de Gaullovi „Slobodní Francúzi“ stále stavali na četnikov. Partizáni mali svojich zástupcov v Londýne a svojich vyjednávačov na čele s Titovou pravou rukou Milovanom Đjilasom vyslali do Moskvy. Povzbudení úspechom pri oslobodení Benita Mussoliniho držaného v zajatí Badogliovou vládou v stredoapeninskom horskom masíve Gran Sasso komandom parašutistov vysadených z vetroňov pod velením majora Haralda Morsa („Unternehmen Eiche“ – „Podujatie Dub“, 12. september 1943), ktoré je zvyčajne spájané s menom obersturmführera Otta Skorzenyho veliaceho oddielu SS, uskutočnili vybrané jednotky SS 25. mája 1944 v Drvare a jeho okolí starostlivo utajovanú operáciu „Ťah jazdcom“ („Rösselsprung“) kombinujúcu úder letectva a výsadku na Titov štáb s cieľom hlavu partizánskeho odboja zajať alebo zabiť. Parašutistom 500. výsadkového bataliónu (SS-Fallschirmjäger-Battaillon 500) pod velením hauptsturmführera SS Kurta Rybku sa to takmer podarilo. Pod konečný neúspech operácie sa podpísal zlý výber miesta výsadku, prísun nových partizánskych jednotiek do miesta bojov a ich urputný odpor. Mnohí z výsadkárov sa zranili pri zoskoku, viaceré lietadlá boli zostrelené. Ak by sa Desant na Drvar uskutočnil precíznejšie, mohlo to pre partizánov a ich najvyššieho veliteľa dopadnúť všelijako. Takto boli Nemci nútení prebíjať sa členitým terénom, v ktorom partizáni spomalili ich postup. Útočníci sa museli uspokojiť s pózovaním pre vojnových kameramanov a  fotografov. Ukoristeným trofejam dominovala Titova maršalská uniforma vystavená pre zvedavú verejnosť vo Viedni.

Dokument o výsadku v Drvare s použitím dobových filmových záznamov.

Po niekoľkých dňoch horúčkovitého odporu bol Tito najprv evakuovaný do juhotalianskeho Bari, silnej námornej a leteckej základne Spojencov, odkiaľ sa presunul na jadranský ostrov Vis. Odtiaľ pokračoval vo velení vlastným jednotkám. V Neapole sa stretol s britským premiérom Winstonom Churchillom. Témou ich rozhovoru bola budúca podoba povojnovej Juhoslávie. O nej Tito rokoval už na Vise s premiérom juhoslovanskej exilovej vlády Šubašićom dosiahnuc kompromisnú dohodu o zastúpení oboch častí odboja v novej vláde. Na jeseň 1944, v čase nástupu partizánov a  Červenej armády na Belehrad, sa Tito stal juhoslovanským premiérom (prezidentom socialistickej Juhoslávie v roku 1963) nahradiac vo funkcii Šubašića, ktorý prevzal funkciu ministra zahraničných vecí. Ten sa jej o rok neskôr, v novembri 1945, na protest proti smerovaniu krajiny, vzdal. Tito stále nedôverujúci Britom z Visu tajne ušiel, čo Churchill sarkasticky komentoval bonmotom „Tito žijúci na Vise pod našou ochranou… náhle „zvýchodnel“ („levanted“, od Levant – východné Stredomorie a Východ všeobecne) nezanechajúc žiadnu adresu“ (Roberts, 264). Počas nasledujúcej návštevy v Moskve v septembri 1944 sa juhoslovanský vodca aj od Stalina stretol so snahou, aby partizáni v otázkach povojnovej Juhoslávie dosiahli kompromisnú dohodu s exilovou vládou v Londýne.

Situáciu na domácom fronte medzitým skomplikoval Mihailović, ktorý po tom, ako ho kráľ Petar II. a premiér Šubašić oficiálne odvolali z funkcie najvyššieho veliteľa Národnej juhoslovanskej armády v domovine (29. augusta 1944), vyhlásil všeobecnú mobilizáciu proti Nemcom v Srbsku (1. septembra 1944) pričom formálne vystupoval v mene kráľa. V tom čase to však už bol Tito, ktorého podporil juhoslovanský monarcha, vyzývajúc všetky domáce sily, aby sa pridali k partizánom. Zaujímavý moment spomína Titov blízky spolupracovník a uznávaný historik Vladimir Dedijer kritizujúci po vojne svojho druha za napomáhanie vzniku privilegovanej komunistickej nomenklatúry, čím si vyslúžil vylúčenie z ústredného výboru Komunistickej strany Juhoslávie. Prednášať na univerzitách doma i v zahraničí Dedijerovi nebolo bránené.

Počas stretnutia v Moskve sa Stalin údajne pokúšal presvedčiť Tita, aby podporil kráľa a pomohol obnoviť v Juhoslávii monarchiu. Naraziac na rozhodný Titov odpor po chvíli mlčania nadhodil: „Nemusí to byť navždy. Vo vhodnej chvíli mu môžete vraziť nôž do chrbta“ (Dedijer, 234). Prirodzene. Dedičný a vzdialený panovník sa autoritou nevyrovná vodcovi s autentickým, priamym a silným ľudovým mandátom, ktorý každý deň bojuje bok po boku so svojimi oddielmi zdieľajúc s nimi hroziace nebezpečenstvá. Stalin sa v tomto momente akiste už pozeral do budúcnosti, v ktorej po roku 1948 a vylúčení Komunistickej strany Juhoslávie z Kominterny a Titových čistkách proti domácim stalinistom reálne hrozila vojenská konfrontácia medzi obomi štátmi. Podľa Milovana Đilasa k nej nedošlo len preto, lebo sa začala vojna na Kórejskom polostrove (jún 1950). Ak je Dedijerove svedectvo pravdivé a nie diktované dodatočnými motívmi autora, sponzorov a editorov jeho knihy spomienok, stále vystihuje rozdiel medzi povahami a operačnými metódami oboch mužov.

Príbeh juhoslovanského odboja v druhej svetovej vojne spel k svojmu vyvrcholeniu. Titova Národnooslobodzovacia armáda v spoločnej operácii s Červenou armádou, ktorá vstúpila na štátne územie predvojnovej Juhoslávie z území od Nemcov oslobodených a z večera na ráno „spojeneckých“ krajín Rumunska a Bulharska, podnikla v októbri 1944 záverečný útok na Belehrad. Po šiestich dňoch pouličných bojov a rozdrvení zúrivého nemeckého odporu bolo mesto úplne oslobodené (20. október 1944). Vojna v oblastiach pod kontrolou Nemcov a ustašovcov však pokračovala do konca apríla 1945. 1. januára 1945 bola Národnooslobodzovacia armáda, ktorá dosiahla úctyhodný počet sedemsto tisíc mužov a žien, premenovaná na Juhoslovanskú ľudovú armádu.

Popri triumfe Tita a partizánov je tu ešte jeden príbeh, ktorý je potrebné dopovedať. 13. marca 1946 bol v Bosne zajatý Draža Mihailović a spolu s ním zopár stovák jeho najvernejších prívržencov. Po súde v Belehrade bude v júli nasledujúceho roku popravený. Srbský súd v roku 2015 skonštatoval, že vodca hnutia četnikov bol odsúdený nezákonne, čo vyvolalo silnú negatívnu odozvu u časti verejnosti. Mihailović má aj v dnešnom Srbsku, zvlášť po agonizujúcich udalostiach, ktoré sa na území rozpadajúcej sa Juhoslávie odohrali v 90. rokoch, nemálo obdivovateľov. Medzi 10. a 15. aprílom 1945 skolabovala NDH – Nezávislý chorvátsky štát. Jeho vodca, poglavnik Ante Pavelič a ďalší vrátane Vjekoslava Luburića pôvodom z Bosny, jedinca so zjavnými patologickými sklonmi a veliteľa neslávne známeho koncentračného tábora v Jasenovaci, utiekli do zahraničia. Koncentračný komplex Logor Jasenovac nachádzajúci sa juhovýchodne od Zagrebu „prevádzkovali“ ustašovci pod priamym dozorom Anteho Pavelića takmer štyri roky, až do konca marca 1945 zabijúc v ňom, mnoho ráz beštiálnym spôsobom, stotisíc ľudí, najmä Srbov, Rómov, Židov a  politických väzňov. Ani prestúpenie na katolícku vieru násilne konvertovaným negarantovalo osobnú bezpečnosť. Hoci bolo víťazstvo partizánov vo vojne odohrávajúcej sa v tieni celosvetovej dokonané, hlboké rany v spustošenej krajine s miliónom a viac (juhoslovanské autority uvádzali milión sedemstotisíc) obetí bojov a genocídy zostávali otvorené a zaceliť ich nebolo ľahké.     

Súd s Dražom Mihailovićom. Archívna snímka z roku 1946.

8. augusta 1945 sa v Belehrade konal tretí kongres AVNOJ, ktorý bol logickým pokračovaním predchádzajúcich. Na jeho zasadnutí zasadnutí bolo zvolené Dočasné národné zhromaždenie demokratickej a federatívnej Juhoslávie. V záverečnej časti svojho prejavu k delegátom kongresu Tito vyjadril svoj názor na to, čo malo nasledovať ďalej: „vytvorenie nezničiteľného bratstva a jednoty medzi rôznymi národnosťami Juhoslávie… a vytvorenie silného štátneho spoločenstva zloženého z rôznych národností Juhoslávie, z ktorých všetky majú rovnaké práva“ (Christmann, 49). V novembri bola zrušená monarchia a nová ústava prijatá v januári 1946 dala povojnovému štátu názov Federativna Narodna Republika Jugoslavija (od roku 1963 s prívlastkom Socijalistička, vypadlo slovo„národná“ – SFRJ). Tvorilo ju šesť, bez ohľadu na počet obyvateľov a územnú veľkosť, navzájom rovnocenných zväzových republík: (abecedne) Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Chorvátsko, Macedónsko, Slovinsko a Srbsko.

Vzhľadom na minulosť ovplyvňujúcu etnické zloženie a demografický vývoj populácií na západnom Balkáne bolo vytvorenie etnicky čistých, bezo zbytku homogénnych národných republík aj v nanovo budovanom štáte nemožné a nebolo to ani cieľom. Tým bola ich pokojná koexistencia. Chorváti žili v Bosne i  Srbsku. Bosniaci, Hercegovinčania, Čiernohorci a Macedónci sa sťahovali za prácou na industriálny sever. Mladí ľudia z juhu krajiny šli študovať na univerzity do Belehradu, Ľubľany, Záhrebu a Nového Sadu vrátiac sa po ukončení štúdií do svojho rodiska, aby ho pomáhali pozdvihnúť sociálne, hospodársky a kultúrne. Mnohí odchádzali za prácou do zahraničia najmä do nemecky hovoriacich krajín. Komunita „gastarbeiterov“ z Juhoslávie vo vtedajšej NSR dosiahla začiatkom 70. rokov trištvrte milióna osôb. Väčšina z nich sa chcela vrátiť domov. V ich vlasti zatiaľ fungoval akýsi benevolentný  a rozšafný socializmus, ktorý bol pri pohľade zvonku síce sympatický, no dlhodobo ťažko udržateľný.

V polovici 60. rokov začali do Juhoslávie vo veľkom počte prichádzať západní turisti priťahovaní prírodnou i architektonickou krásou Istrie, Dalmácie, Bosny a Čiernej Hory, budovali sa moderné hotely a rezorty, ktorých bolo vo východnej Európe, s výnimkou Rumunska a Bulharska nasledujúcich juhoslovanský model rozvoja turistického ruchu, ako šafranu. Juhoslovania sa pozerali na turistov – šťastlivcov z ČSSR s „vycestovacou doložkou“ s neskrývanými, dokonca vrelými sympatiami znásobenými po roku 1968 a invázii vojsk Varšavskej zmluvy, ktorú Tito, spoločne s Ceauşescom, jednoznačne odsúdili. Mnohým umožnili emigrovať do rôznych destinácií dočasne otvoriac juhoslovanské hranice s Talianskom a Rakúskom. Slovo Čehoslovačka otváralo u domácich srdcia i dvere ich príbytkov.  

Zdalo sa, že ekonomika výdatne dotovaná zahraničnými úvermi, manažérska decentralizácia siahajúca po podnikovú úroveň, správne rady pozostávajúce z robotníkov a zamestnancov závodov, rotujúce predsedníctva jednotlivých republík, súkromné vlastníctvo s podporou malého podnikania v sektore obchodu a služieb, luxusný tovar vo veľkých mestách a v porovnaní s predvojnovým obdobím evidentne sa zvyšujúca celková životná úroveň, dali takmer úplne zabudnúť na vojnové hrôzy. Bytová výstavba prekvitala a neboli to tie smutné paneláky aké sme poznali u nás. Rodinné domy, hlavne v Slovinsku, na Istrii a v Dalmácii  boli impozantné nielen štýlom a veľkosťou, ale aj vnútorným vybavením, čo súviselo s devízami prúdiacimi do krajiny zo zahraničných zárobkov. Juhoslovania povestní stavbárskymi schopnosťami budovali rekreačné objekty aj v ČSSR. Pri putovaní po miestnych komunikáciách vo vnútrozemí i po novej Titovej diaľnici spájajúcej Skopje a Niš s Belehradom, Záhrebom a Ľubľanou, sa však stále dali registrovať značné ekonomické i kultúrne rozdiely. Vizuálny prechod z oblastí s používaním cyriliky do tých, kde vládla latinka, bol len jedným z nich. I napriek týmto rozdielom bol rozvoj, ktorý krajina pod Titovým vedením dosiahla, neprehliadnuteľný.  

Titove úspechy nemožno oddeliť od jeho osobnosti. Narodil sa 7. mája 1892 ako siedme z ôsmich detí v Kumrovci na severe Chorvátska neďaleko slovinských hraníc. Jeho identita bola chorvátska, no on sám nikdy neskĺzol k výlučnému, jednostrannému chápaniu nacionalizmu a jeho vnucovaniu ostatným. Ako mladý muž politicky sympatizoval so sociálnymi demokratmi. Josip Broz spoznal život robotníkov vo svojej vlasti (v továrni v Kamniku), v Čechách (plzenská Škodovka) a v Nemecku (Mníchov, Mannheim). Prvá svetová vojna ho zastihla v Chorvátsku patriaceho do Rakúsko-Uhorska, po narukovaní bojoval na srbskom fronte a neskôr v Haliči. Tu sa po zajatí v marci 1915 začali jeho skúsenosti s Ruskom a neskorším Sovietskym zväzom. Počas pobytu v Moskve začal študovať marxizmus, hoci jeho všeobecné vzdelanie a znalosť marxistickej teórie podľa svedkov neboli dostatočné. Politickí vodcovia nemusia byť predsedami akadémií vied. To, čo sa od nich vyžaduje je rýchly a správny úsudok, charizma, politický inštinkt a osobná intuícia, prirodzená autorita, vedomie zodpovednosti a pripravenosť byť príkladom ostatným, ktoré spolu robia z radového jednotlivca vodcu. Tito svojou bytosťou tento vzorec bez zbytku potvrdzoval. To, čo mnohým pri jeho negatívnom i pozitívnom hodnotení uniká je fakt, že nikdy nebol dogmatik. „Titoizmus“, z ktorého bol skutočnými dogmatikmi obviňovaný, nebol ničím iným ako socializmom s juhoslovanskou tvárou v praxi.  

Jeho druh z vojnových liet Milovan Đilas v úvode svojej knihy o ňom napísal: „Josip Broz Tito bol nápadne bez osobitného talentu okrem jedného – politického. Mal mimoriadne bystrú a pohotvú inteligenciu spolu so schopnosťou silnej a selektívnej koncentrácie“ (Đilas,7). Vyhýbal sa metódam vlastným politickému machiavelizmu. Dokázal uvažovať v kategóriách rytierstva, takých nevídaných a nezvyčajných na území, z ktorého pochádzal. Medzi štvrtou a piatou nemeckou ofenzívou, keď sa konali marcové rozhovory s nemeckou stranou o výmene zajatcov (1943), chcel počuť od Đilasa vyslaného ako vyjednávača k Nemcom dojmy, ktoré nadobudol. Po oboznámení sa s nimi zamyslene poznamenal „zdá sa, že nemecká armáda si zachovala niečo z rytierskeho ducha“ (Đilas, 236-240, West, 150). Takýto „rytiersky“ prístup k protivníkovi bol vo vzťahoch medzi partizánmi, četnikmi a ustašovcami nepredstaviteľný.

Uspokojiť sa s povrchným vnímaním situácie v Juhoslávii počas druhej svetovej vojny a konštatovaním, že Chorváti boli zlí ustašovci a Srbi až na četnikov spolu s moslimami dobrí partizáni by bolo priveľmi zjednodušujúce. V Chorvátsku už od leta 1941 pôsobili domáce partizánske oddiely bojujúce tak proti Nemcom a Talianom, ako proti vlastnej krvi – ustašovcom. To isté by sa dalo povedať o Nemcoch a Talianoch vo vzťahu k partizánom. Siločiary nenávisti sa prelínali a pretínali nepravidelne a nepredvídateľne. Napríklad 7. horská divízia SS (7. Waffen-Gebirgs-Division der SS) Prinz Eugen určená na boj s partizánmi mala byť pôvodne sformovaná z dobrovoľníkov pochádzajúcich z nemeckej menšiny žijúcej v Chorvátsku, no podarilo sa to až po nútených odvodoch. Chorvátski Nemci (Volksdeutsche) sa sťažovali, že nemeckí dôstojníci z materskej krajiny sa k nim správajú  s pohŕdaním, pretože neovládajú, či už vôbec alebo dostatočne, nemčinu a svojich podriadených považujú za kultúrne i ľudsky menejcenných. Počas hromadnej popravy obyvateľstva v srbskom Kragujevaci (21.-23. október 1941), pri ktorej bolo zastrelených viac ako tritisíc civilných osôb (vrátane stoviek študentov stredných škôl a desiatok učiteľov) ako pomsta za smrť nemeckých vojakov zabitých partizánmi, odoprel nemecký vojak strieľať na bezbranné obete, a preto bol na mieste spolu s nimi zastrelený aj on.

Nebol to ojedinelý prípad. Po oboznámení sa s hrôzami v Jasenovaci sa na pomery v tábore smrti nemeckí dôstojníci sťažovali vedeniu ustašovského štátu. Rovnako bulharskému armádnemu veleniu za surové a bezdôvodné vraždenie civilného srbského, macedónskeho a čiernohorského obyvateľstva, ktoré ho vháňalo do náručia partizánov. Tu však hovoríme o wehrmachte, nie o SS. Jasenovac nebol jediný. Koncentračné tábory, ktoré dozorovali ustašovci a SS za aktívnej podpory Nedićovej vlády existovali aj v Srbsku, napríklad Sajmište v Zemuni pri Belehrade, kde zahynuli tisíce Srbov, Židov a partizánov. V Titových oddieloch predstavovali Chorváti po Srboch druhú najpočetnejšiu časť partizánskych oddielov a formujúcej sa Národnooslobodzovacej armády Juhoslávie. Po vystúpení Talianska z Osi na jeseň 1943 pôsobilo v jej radoch postupne až 40 000 príslušníkov talianskych ozbrojených síl organizovaných do divízií a brigád. Ich protivníkmi boli divízie SS regrutované lokálne na základe etnicity, 13. horská „Handschar“ zložená najmä no nie výlučne z bosnianskych moslimov (slúžilo v nej aj 2000 Chorvátov), a 21. horská „Skanderbeg“ pozostávajúca z Albáncov. Obe sa podieľali na krutých represáliách a vyhladzovaní srbského a čiernohorského obyvateľstva.

Základnou otázkou je, prečo v Juhoslávii zvíťazila Titova koncepcia ozbrojeného odporu proti vonkajším i vnútorným nepriateľom, a nie Mihailovićova. Obaja silní jedinci k nemu pristupovali po svojom. Mihailovićovým programom bolo obnoviť Veľkú Juhosláviu s dominantným Srbskom v duchu záverov prvej svetovej vojny presadzovaných (selektívne) veľmocami na konferencii vo Versailles (1919), v prípade budúcej Juhoslávie medzinárodne rešpektovaným srbským politikom Nikolom Pašićom. Imperiálna vojna mohla ponúknuť len imperiálny mier, v ktorom malé štáty svojim správaním kopírovali veľké. Tento stav pretrvával aj v medzivojnovej Juhoslávii, kde ďalší celoeurópsky konflikt v plnom rozsahu odkryl jeho krehkosť. Tito si na rozdiel od četnikov od počiatku veľmi dobre uvedomoval, že jeho sila sa môže a musí znásobiť podporou más bez ohľadu na národnosť, sociálny pôvod a etnicitu jednotlivcov a kolektívov. Bolo očividné, že po roku 1943 si už získal srdcia väčšiny obyvateľstva v oblastiach postihnutých bojmi a represáliami zo strany Nemcov, Talianov, ustašovcov i četnikov. Uspieť v krajine s takou pestrou mozaikou národov, národností, náboženstiev, jazykov, dialektov a akcentov sa dalo len jediným spôsobom a britský historik James Gow to vystihol presne: „Titovi partizáni dokázali osloviť Srbov, pretože bojovali intenzívnejšie a presvedčivejšie ako hlavná srbská odbojová sila, četnici“ (Gow, 21). Výlučne nacionálne orientovaný Mihailovič prehral svoj boj o povojnovú tvár multietnickej Juhoslávie hneď na začiatku bez toho, aby si to v plnosti uvedomil alebo pripustil.

Písať o Titovi s vopred zafixovaným presvedčením, že sa ničím nelíši(l) od jemu podobných diktátorov, ktorí sa objavili pred druhou svetovou vojnou, v jej priebehu a po nej, možno považovať buď za povrchný a  pohodlný anachronizmus alebo cielený útok na jeho nespochybniteľnú autoritu muža z prvej línie, ktorý rozumie ľuďom vo svojom okolí, od marxistických intelektuálov a  bojmi ošľahaných veliteľov až po radového vojaka a ošetrovateľku znášajúc s nimi všetky útrapy. Tito nenapádal a nebombardoval iné krajiny, blízke či vzdialené, nevnucoval nikomu ako má žiť a rozmýšľať. Neznásilňoval ľudí ideológiami, striktnými ani plazivými. Svoj kurz určil jednoznačne a transparentne. Kto sa s ním nestotožnil, nemusel sa k nemu pripojiť alebo mohol odísť. Aj preto sa stal pre mnohé štáty po druhej svetovej vojne, najmä pre tie, ktoré sa zbavovali koloniálneho jarma, rešpektovaným hlasom a spoluzakladateľom „Hnutia nezúčastnených“ (Belehrad, 1961), zoskupenia viac ako stovky krajín, ktoré nechceli byť súčasťou globálneho politického zápasu veľmocí.

Tito nebol ani anjelský, ani démonický. Možno dnešní politickí vodcovia Západu chcú byť kanonizovaní už sa svojho života a médiá vlastnené ich sponzormi a tvorcami spolu so zástupmi angažovaných figúr z akademickej sféry im v tom výdatne pomáhajú. Tito takým byť nechcel. Bol to praktický, smelý a plnokrvný muž so zásadami žijúci priamočiaro a bez pretvárky pred druhými i sebou samým. Viac ako moralizovanie čomu sa mal vyhnúť a čo mal urobiť lepšie, je potrebné na základe faktov hodnotiť to, čo dokázal. Nebolo toho málo. Aj jeho Juhoslávia mala, po skúsenostiach z vojny a hrôz, ktoré ľudia zažívali každodenne po štyri roky, do polovice 50. rokov pracovné a „reedukačné“ tábory i nespokojencov. Každý následok však má svoj počiatok  a kauzalitu. Je to prosté konštatovanie založené na formálnej logike a časovej postupnosti, žiadny morálny relativizmus a  únikový či vyhýbavý „ačohentizmus“. Ak nechcete niesť nepredvídateľné následky, nezačínajte s niečím, čo sa môže v budúcnosti obrátiť proti vám. Obeťami veľkých politických dizajnov a schém sa v konfliktoch stávajú vysoko postavení i jednoduchí ľudia, vinní aj nevinní. V tom druhom prípade je ich utrpenie poľutovaniahodné a neospravedlniteľné.

Avšak moralizovať, napríklad na spomienkovej konferencii veteránov nemeckých okupačných jednotiek nad výškou denných prídelov a násilím v pracovnom tábore Goli Otok, opomínajúc príšerné hrôzy (vrátane pílenia a rozštvrcovania ľudí a vyberania ľudských plodov z tiel matiek za živa) spáchané buď priamo týmito alebo inými okupačnými jednotkami agresorov, prípadne pod ich záštitou, na civilnom obyvateľstve vojnovej Juhoslávie, zaváňa prežívajúcimi pocitmi výlučnosti, nadradenosti a beztrestnosti. Akéhosi hlboko zakoreneného übermenšstva v štýle „čo je dovolené nám, nie je dovolené tým druhým“, ktorý sa vo vzťahoch k východnej Európe u mnohých na západe v rôznych podobách prejavuje dodnes. Pritom aj druhá strana má toho veľa na rováši. Napríklad internačné tábory v Porýní bez prístreškov, s minimom potravín pre nemeckých vojnových zajatcov živoriacich po druhej svetovej vojne na holej zemi a vystavených často brutálnemu správaniu ich strážcov. Podľa dlhoročného bádania kanadského historika Jamesa Bacqua v nich v rokoch 1945-47 zahynul (v duchu Morgenthauovho oficiálne odmietnutého plánu) milión mužov s vedomím Dwighta Eisenhowera, vrchného veliteľa operácie „Overlord“ (vylodenie Spojencov v Normandii) a budúceho prezidenta USA. V uverejňovaní a pripomínaní spomienok tých,  ktorí toto peklo prežili, sa demokratické médiá nepredháňajú (James Bacque, „Other Losses“, Rocklin, 1991, 296 s.; JB, „Der geplante Tod“, Pour-le-Mérite Verlag, 2008, 300 s.). Belehrad nebombardovala len Luftwaffe (1941), ale v období apríl – september 1944 aj Briti a Američania. O život prišlo viac ako 4 000 obyvateľov mesta. Výhovorka, že išlo o nálety na vojenskú infraštruktúru (podobne ako v prípade Drážďan, a nielen ich, vo februári 1945), neobstoja. Straty nemeckej a talianskej posádky Belehradu predstavovali sotva desatinu civilných. Aj toto je príklad „dejín v tieni“ a ich účelového posudzovania a výkladu.

Rheinwiesenlager: How The US Killed Hundreds Of Thousands In Secret (allthatsinteresting.com)

Titov osobný prínos k dočasnému vyriešeniu etnických problémov v povojnovej Juhoslávii je nesporný a neoddiskutovateľný. K etnickému konsenzu s novým usporiadaním pomerov sa v Juhoslávii dospelo po skúsenostiach so srbským i chorvátskym ultranacionalizmom, ktoré v rokoch 1941-44 zničili to pozitívne, čo sa v dejinách jej oboch najpočetnejších národov, Srbov i Chorvátov, objavilo na prelome 19. a 20. storočia. Tito si dával úzkostlivý pozor, aby sa žiadnym spôsobom s nimi čo i len v náznaku stotožnil. Výsledkom bolo, že bol po rozpade Juhoslávie v 90. rokoch časťou nacionalistických politických elít žijúcich duchovne v 19. storočí odsudzovaný zo všetkých strán. Jeho jedinou a najvyššou ambíciou bola národná a národnostná harmónia v štáte a jeho všestranný rozvoj v novom, socialistickom rámci. To sa nepáčilo mnohým zvonku, v ktorých driemala pomsta. Nevedeli a nevedia zniesť, že ich porazili a aj dnes porážajú, a to nielen vo vojne, tí, ktorých považovali a považujú za menejcenných.

Konfrontovanie protichodných názorov na Tita objavujúce sa v knihách rôznych autorov, od priamych svedkov udalostí po vedcov a bádateľov, má stále zmysel. Mohlo by sa zdať, akoby sa tu opakovala paradoxná situácia z rokov 1941-43, keď Sovieti utilitaristicky uprednostňovali Mihailovića pred ideologicky im vlastným človekom, komunistom Titom. Autori „juhoslovanského“ pôvodu, ktorí sa s Titom z rôznych dôvodov rozišli a emigrovali na Západ, sú voči nemu skeptickí. Naopak, Briti, pred ktorými sa mal Tito na pozore, uznávajú jeho nesporné politické i vojenské vodcovské kvality, schopnosť byť transparentný a dodržiavať dané slovo. Jeden z nich, žunalista a reportér Richard West, zakončil svoju knihu o Titovej Juhoslávii opisom scény, ktorej bol svedkom na začiatku 90. rokov:

„Deň pred mojím odchodom sa desaťtisíce mladých ľudí a detí zhromaždili na športovom ihrisku v Mostare, kde sa konalo zhromaždenie za mier. Niektorí prišli pešo, iní autom, na skútri alebo na bicykli, no takmer všetci niesli dva symboly mieru: červenú, bielu a modrú vlajku Juhoslávie prekrytú komunistickou červenou hviezdou a Titov portrét. V pamäti mi zostala spomienka na oddiel chlapcov a dievčat, sotva dosť starých na to, aby sa narodili, keď Tito zomrel, nesúc jeho podobizeň nad hlavami. Slávnostne pochodovali hojdajúc rukami a zdvíhajúc malé kolená dupúc po ceste. Skandovali heslá piskľavo zo seba vyrážajúc starý partizánsky pokrik: „Tito je náš a my sme Titovi“ (Mi smo Titovi, Tito je naš). Heslo, ktoré sa mi pred štyridsiatimi rokmi zdalo odporné a totalitné, ma teraz očarilo a dojalo. Za všetky tie roky, čo som poznal Juhosláviu pod vplyvom Josipa Broza Tita, ma ani vo sne nenapadlo, že sa dožijem toho ako vedie detskú krížovú výpravu. Pri sledovaní tohto žalostného, na zánik odsúdeného sprievodu, ma premohol strach z blížiacej sa katastrofy“ (West, 39).

Tá vskutku nastala. Muž, ktorý poznal hrôzy vojny na vlastnej koži, stvoril novú Juhosláviu, spravodlivejšiu od predchádzajúcej, darujúc jej obyvateľom slušný život v mieri, vieru v prítomnosť a nádej do budúcnosti, umrel 4. mája 1980. Tí, ktorí prišli po ňom, jeho dielo, vedome či nevedome, zničili. Histórii sa za nimi nebude cnieť, no Josipa Broza Tita si pamätať bude. Pretože kráľovstvá, ríše, štáty a -izmy vznikajú a  miznú, no človek a jeho skutočný vklad do dejín, dokonca aj tých v tieni, pretrvá.  

Nástupnícke štáty Juhoslávie na začiatku  a v prvej polovici 90. rokov.  Čierna Hora a Kosovo sú zobrazené ako súčasť Srbska. Wikipédia.

Literatúra:
Auty, Phyllis: „Tito. A Biography”, Longman, London 1970, 343 strán.
Deakin, F.W.D.: „The Embattled Mountain”, Oxford University Press, London 1971, 284 s.
Dedijer, Vladimir: „Tito speaks”, Weidenfeld and Nicolson, London 1953, 456 s.
Djilas, Aleksa: „The Contested Country. Yugoslav Unity and Communist Revolution, 1919-1953”, Harvard University Press 1991, 259 s.
Djilas, Milovan: „Tito. The Story from Inside”, Harcourt Brace Jovanovich, New York London 1980, 185 s.
Glenny, Misha: „The Balkans: Nationalism, War, and the Great Powers, 1804-1999”, Penguin books, New York 2001, 726 s.
Gow, James: „Legitimacy and the Military: The Yugoslav Crisis”, Pinter Publishers, London 1992, 208 s.
Hadžić, Miroslav: „The Yugoslav People’s Agony. The role of the Yugoslav People’s Army”, Ashgate 2002, 293 s.
Christmann, Henry M. (ed): „The Essential Tito”, St. Martin Press, New York 1970, 197 s.
Lees, Michael: „The Rape of Serbia”, Harcourt Brace Jovanovich, Orlando 1990, 384 p.
Pawlowitch, Stevan K.: „Tito. Yugoslavia’s Great Dictator: A Reassessment”, C.Hurts & Co., London 1992, 119 s.
Roberts, Walter R.: „Tito, Mihailovic and the Allies, 1941/1945”, Rutgers University Press, New Jersey 1973, 406 s.
Tito, Josip Broz: „Selected Works on the People’s War of Liberation”, Somaiya Publications PVT Ltd., Bombay 1969, 336 s.
West, Richard:  „Tito and the Rise and Fall of Yugoslavia”, Sinclair-Stevenson, London 1994, 436 s.
Wilson, Duncan: „Tito’s Yugoslavia”, Cambridge University Press 1979, 269 s.

Úvodné foto: Tito v roku 1943. Picryl.com

(Celkovo 341 pozretí, 9 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter