Ľudská riava v uliciach Londýna, zatajované a spochybňované skutočné počty účastníkov protestného pochodu a Starmer, Macron, Merz, Leyenová na čele zhumpľovanej politickej triedy… Čo mi to len pripomenulo? Milouša Jakeša na Červenom Hrádečku! A tichý smiech, ktorý sa šíril medzi ľudom. Napriek tomu, že formálne stál na čele milióna sedemsto tisíc členov komunistickej strany a za sebou mal šestinu sveta – mogučij Savetskij sajuz s armádou, tajnými službami a všetkými mocenskými pákami – to proste rachlo. Pamätáme si – Na večné časy! A potom, zrazu, úplne bez boja – a nikdy viac! Tak skončí aj tá ich skorumpovaná byrokracia, podporovaná čudesným globalistickým progresom. Len, obávam sa, nie bez krvi.
Aký smer si vyberie prúd, ktorý bezpochyby vykypí a je len otázka času, kedy?
V USA sa rozbieha čudesná vojna veriacich a neveriacich, jeden veriaci zavraždil druhého veriaceho – za čo? Za aké hodnoty?
Starmer, Macron, Merz, Leyenová nepočujú vlastných voličov, chystajú vojnu proti Rusku – len koho pošlú do prvej línie?
Žeby šli sami? To by sme sa mohli tešiť – skončí sa to skôr, ako začne.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Na Slovensku sa v politike recykluje metóda, vymyslená Matovičom: nájsť zhubnú bunku a nasadiť do organizmu, ktorý on považuje za chorý. Nech skape! Spoločnosť je naklonená uveriť jeho homeopatikám, veď preto vyhral v roku 2020 voľby – a rozvrátil štát. Ale jeho metóda bola veľmi účinná, preto si ju osvojili marketéri, ktorí radia politickým figúram, neschopným ponúknuť príťažlivý, nie nenávistný program. Namiesto nádeje veľký tresk, schopný otráviť všetko. To je ono zmatovičenie politiky, ktoré pomenoval Eduard Chmelár.
V DPOH sa schádzajú predstavitelia takzvaného progresu a veľmi pripomínajú Milouša Jakeša na Červenom Hrádečku, len o tom nevedia. Cítia sa tam dobre sami medzi sebou, a keď im je divadlo tesné, vybehnú si na námestie, a šíria strach, ako keby im niečo hrozilo. To nie oni, Robert Fico bol takmer zavraždený ich sfanatizovaným podporovateľom. Cítia podporu, asi ako ju cítil Milouš Jakeš medzi svojimi.
Tí vo vláde nevedia, čo robiť. Z matovičovho chaotického pomstychtivého obdobia zostali silné bunky odporu, s ktorými si nevedia rady. Vedú neutíchajúcu vojnu s drzými médiami – ale o čom vlastne?
A pod pokrievkou to vrie. Dav, zvolaný anonymným človekom v Londýne, nadchol aj ľudí na ľavici – ba až teraz je čitateľné, na čom ľudia vlastne fičia.
A niekde už dospieva anonymný Robinson, ktorý priláka dav plný frustrácie z takmer takej dlhej periódy histórie, akou bol ten zatracovaný reálny socializmus. Lenže teraz nebude čo rozdávať, iba ak dobré po papuli. Bodaj by len!
