Ľavicový demokrat z Vermontu Bernie Sanders si v novembrových voľbách zabezpečil svoj štvrtý mandát v Senáte. Sanders patrí k významným kritikom fungovania americkej spoločnosti a v tomto duchu publikoval na Fox News svoj pohľad na Spojené štáty.
Sanders napísal, že krajina sa rozchádza v dvoch opačných smeroch: trieda miliardárov a zvyšok USA. Na jednej strane neustále dochádza ku koncentrácii bohatstva a moci a na strane druhej sú milióny rodín, ktoré každodenne bojujú o slušný život. „Jedna Amerika sa skladá z menej ako tisícky miliardárov, ktorí majú bezprecedentné množstvo bohatstva a moci a nikdy sa nemali tak dobre. Druhá Amerika, kde žije prevažná väčšina, pozostáva z desiatok miliónov rodín, ktoré sa snažia dať jedlo na stôl, zaplatiť účty a obávajú sa, že ich deti budú mať nižšiu životnú úroveň ako oni.“ Sanders poukazuje na to, že trojica Elon Musk, Jeff Bezos a Mark Zuckerberg „vlastnia viac bohatstva ako spodná polovica našej spoločnosti – viac ako 165 miliónov ľudí“. Horné 1 % teraz vlastní viac bohatstva ako spodných 90 % – a priepasť medzi veľmi bohatými a všetkými ostatnými sa každým dňom zväčšuje. „V tejto Amerike žije viac ako 60 percent našich ľudí od výplaty k výplate, milióny pracujú za hladové mzdy, 85 miliónov je nepoistených alebo podpoistených, viac ako 20 miliónov domácností míňa viac ako polovicu svojich obmedzených príjmov na prenájom alebo hypotéku a každý rok zomiera viac ako 60 000 ľudí, pretože si nemôžu dovoliť ísť včas k lekárovi,“ napísal Sanders.
Okrem bezprecedentnej úrovne príjmovej a majetkovej nerovnosti došlo aj historicky najvyššej koncentrácií vlastníctva. V sektore za sektorom – zdravotníctvo, poľnohospodárstvo, finančné služby, energetika, doprava – hŕstka gigantických korporácií kontroluje, čo sa vyrába a koľko spotrebitelia platia za ich produkty. Len tri firmy z Wall Street (BlackRock, Vanguard a State Street) kontrolujú aktíva vo výške viac ako 22 biliónov dolárov. Tieto tri spoločnosti z Wall Street sú hlavnými akcionármi v približne 95 % spoločností z indexu S&P 500 a majú obrovskú kontrolu nad najväčšími korporáciami na svete.
Podobná koncentrácia vplyvu je podľa Sandersa aj v mediálnej sfére, kde šesť veľkých mediálnych korporácií vlastní 90 percent toho, čo Američania vidia, počujú a čítajú. Táto úzka skupina určuje, čo je „dôležité“ a o čom diskutujeme, a čo je „nedôležité“ a čo ignorujeme.
Toto rozdelenie spoločnosti sa premieta aj do politického života. Počas volebného cyklu v roku 2024 len 150 miliardárov minulo takmer 2 miliardy dolárov na nákup politikov, ktorí podporujú ich agendu, a na porážku kandidátov, ktorí sú proti ich osobitým záujmom. Miliardári, ktorí predstavujú len 0,0005 % našej populácie, predstavovali 18 % celkových výdavkov na kampane.
Podľa Sandersa to nie je demokracia, ktorá je tvorená každým jednotlivým hlasom. Prezident Abraham Lincoln vo svojom prejave v Gettysburgu v roku 1863 hovoril o „vláde ľudu, prostredníctvom ľudu, pre ľud“. Dnes tu ale je „vláda miliardárov, prostredníctvom miliardárov, pre miliardárov.“
Sanders vyzýva na boj proti tomuto vývoju: „Nachádzame sa v kľúčovom a bezprecedentnom momente americkej histórie… Buď budeme bojovať za vytvorenie vlády a ekonomiky, ktorá bude fungovať pre všetkých, alebo budeme pokračovať v rýchlom napredovaní na ceste oligarchie a vlády superbohatých.“
Snímky: www.wikimedia.commons
Zdroj: https://www.foxnews.com/opinion/sen-bernie-sanders-two-americas-people-vs-billionaires
Jedna odpoveď
To všetko sú vážne a aj dosť zložité systémové otázky. Hľadanie rozumných a viac spravodlivých riešení nie je jednoduché. Bernie Sanders je však v politických pomeroch USA ojedinelý a aj dosť osamotený bojovník za sociálnu a ekonomickú spravodlivosť (v širokom zmysle tohto pojmu). Jednoznačnú a drvivú prevahu majú ortodoxálni pravičiari rozdelení do dvoch táborov – Demokratov a Republikánov. Poväčšine sú to však exponenti veľkokapitálu a bohatí ľudia. Tí nekompromisne ovládajú vrch politiky v USA (Senát a Snemovňu reprezentantov dvojkomorového Kongresu. Administratívu prezidenta).
K nastoleným otázkam ako a kam vedie cesta oligarchie a vlády superbohatých v USA a nielen tam. Kapitál produkuje ďalší kapitál (ako svoj nový prírastok prostredníctvom podnikania a zisku), chudoba reprodukuje svoju chudobu. To sú atributívne zákonitosti kapitalistického sociálno-ekonomického systému. To sa všeobecne vie a akceptuje sa to ako určitá „Spoločenská zmluva“. Navonok je to „demokracia“, rovnosť postavenia a šancí pre všetkých. Ale je to len pekne znejúce heslo, ktoré pôsobí ako imaginárna ilúzia. V skutočnosti nemôže ísť o žiadnu rovnosť, lebo ľudia majú nerovné postavenie a pomery v peniazoch, majetku a kapitálu, a tým aj rozdielne príležitosti. Roztvára to obrovské nožnice faktickej ekonomickej a sociálnej nerovnosti. Ideologicky sa to vysvetľuje rôzne. Politická pravica a jej ideológia hovorí, že to je prejav prirodzených rozdielov medzi ľuďmi a túto prirodzenosť treba rešpektovať. Agregovaným systémovým výsledkom je, že peniaze a kapitál sú organizačnými nástrojmi ľudstva a ľudskej práce – ale aj diskrétneho neverejného okupovania verejnej politiky (liberálna demokracia je najlepšia slúžka oligarchie, nie je lepšej).
Politická ľavica voči tomu rebeluje. Ale je málopočetná a slabá. V súčasnosti politická ľavica je roztrieštená a má problém s (pozitívnou) ideológiou a ideologickou argumentáciou. Kým na začiatku 20. storočia už existujúci Marxizmus poskytoval orientačný zjednotený ideologický základ, lebo už vedel vysvetliť v čom spočíva kapitalistické vykorisťovanie (prostredníctvom zákona nadhodnoty) a kapitalistickú expanziu, tak v ostatnom období 20. storočia (od r. 1922, vznik ZSSR – do 1989/91, fatálna kríza a rozpad ZSSR aj tzv. Východného socialistického bloku) sa ukázalo na pomeroch socialistických štátov ZSSR a Východnej Európy, že štátny socializmus so štátnym monopolom vlastníctva výrobných prostriedkov a štátnym centrálnym plánovaním všetkých ekonomických činností nevedie k ekonomickej prosperite, ale k premnoženiu byrokracie riadenia a k tendencii rozpadu rozšírenej reprodukcie, t. j. k nedostatkovej ekonomike, strate ziskovosti a efektivity (prosperity), nedostatku akumulácie kapitálu/zisku na investičný rozvoj a zacykleniu sa v stagnácii (a prejedaniu podstaty). Tento historický experiment skončil neúspechom a dezorientačným fiaskom v r. 1989 (1990) s následovným rozpadom štátneho socializmu a návratom spoločnosti ku kapitalistickému ekonomickému systému, jeho pravidlám a pomerom.
Štátny socializmus v podstate prežil len v Číne a v málo iných krajinách (Vietname, Kube, Severnej Kórei). Ale aj tam sa musel zásadne reforme modifikovať (akúsi zvláštnu výnimku zakonzervovania predstavuje Severná Kórea). Uvoľnila sa ekonomická sloboda, t. j. sloboda ekonomických činností. Povolilo sa malé a stredné podnikanie, a aj mix kapitál (joint venture) so zahraničím. Pochopilo sa, že treba povoliť a rozhýbať „voľný trh“. Štátne centrálne plánovanie (ako zaväzujúci a regulačný systém riadenia) sa muselo zredukovať na oblasť strategického plánovania v najviac dôležitých sektoroch a komoditách. V podstate sa uvoľnilo pôsobenie „zákona hodnoty“ ako prirodzeného regulátora trhu, čím sa zákon hodnoty prestal deformovať a zväzovať (podraďovať) pod tlak centrálneho plánovania trhu a ekonomických činností. Uvoľnil sa trh a voľná kooperácia na trhu. No a to dalo pozitívne výsledky oživenia ekonomiky. Nastala akási konvergencia (presmerovanie) od štátneho socializmu a centrálneho plánovania ku zmixovanej ekonomike voľného trhu, ktorá je viac typická pre kapitalistický ekonomický systém. Dalo by povedať, že nielen kapitalizmus sa vynútene historicky a fakticky reformuje so svojim sociálnym programom a teda z časti akoby konvergoval ku socializmu, ale aj štátny socializmus sčasti reformne konverguje ku kapitalizmu. Rodí sa akoby nejaká „stredná cesta“ medzi týmito dvoma extrémnými (navzájom oportunistickými) variantmi usporiadania sociálno-ekonomických vzťahov.
Modifikovaný štátny socializmus si musí ešte vyriešiť otázky miery demokracie a konvenčný kapitalizmus čaká riešenie imanentného antagonizmu a neduhov z prevahy súkromného bohatstva koncentrovaného vo vlastníctve úzkej triedy najbohatších s nastavením viac spravodlivých, rozumne štandardizovaných fair play pomerov. Týka sa to množstva otázok: zrušenia daňových rajov ako ciest úniku bohatstva a riadne transparentné zdaňovanie v krajinách, kde sa zisky produkujú; progresívne zdaňovanie úmerné výške rastu príjmov a daňových základov (u konečných užívateľov výhod); zákaz klamlivého unfair nafukovania nákladov prostredníctvom umelého outsourcingu a rozptýľovania hrubého zisku na strany do externého prostredia; redistribúcia vytvoreného nadmerného súkromného bohatstva v prospech štátu a jeho investovanie do nápravy nebezpečne zničeného životného prostredia a podľa ďalších rozumných potrieb spoločnosti (zákonom sa musí určiť, čo už je nadmerné súkromné bohatstvo); zákaz ovládania a okupovania verejnej politiky peniazmi zo zákulisia. Verejná politika nesmie byť ovládaná súkromnými peniazmi súkromného kapitálu, lebo táto manipulácia verejnej politiky ide v konečnom dôsledku proti človeku, proti ľuďom, proti prírode a vedie k vojnám (donekonečna a cyklicky sa vyrába viac a nebezpečnejších a drahších zbraní, tieto sa potom používajú vo vyvolaných konfliktoch a vojnách – a tento začarovaný kruh smrtiaceho byznysu nemá rozumného konca, len sa nebezpečne opakuje a sám sa nezastaví).
Avšak, podľa všeobecných očakávaní a prognóz na roky 2025-28, USA čaká (ďalšie) obdobie prosperity. A prosperita (opäť) uspokojí nálady verejnosti (občanov) a udrží systém nemenný. Treba na okraj tiež poznamenať nemálo významnú vec, že k ďalšej prosperite USA na ďalšie najbližšie roky, prispieva aj sťahovanie firiem z ekonomického priestoru EÚ do USA a deklasačné iracionálne zmeny v energetickej politike EÚ (importy drahších energetických vstupov, vrátane LNG z USA) vyvolané sabotážnou politikou Európskej komisie a ohlúpeného Európskeho parlamentu (ktorý nevie čo činí). Nebyť správy Mária Draghiho (z 09/2024) a impulzu, že sa treba zaoberať (aj) otázkou konkurencieschopnosti ekonomiky EÚ, tak Európska komisia a parlament by pre množstvo a plnosť rečí o Ukrajine, ktorá ovláda ich zblúdilé myslenie (a na ostané už ani nebol priestor ani čas), by si ani nevšimli, že medzitým, ich premúdrelým a kontraproduktívnym Green Dealom (r. 2019) a sakciami voči Ruskej federácii (od r. 2022) sami aktívne usporiadali pohreb konkurencieschopnosti ekonomiky EÚ. EÚ sa primordovala sama zo svojho vnútra. Ako inak, len bolo treba umožniť ambicióznym nedoukom a hochštaplérskym manekýnom a manekýnkam vstup do európskej politiky a (zaručene a neomylne) urobia vám z roho materskú škôlku a „kůlničku na dříví“. Tak sa aj stalo.