Prečo mi čínske kamery neprekážajú

O bezpečnosti v čínskych mestách som sa stručne vyjadrila už na začiatku svojho pobytu v Pekingu. No čím dlhšie tu žijem, tým jasnejšie si uvedomujem, že pocit pokoja a bezpečia, ktorý tu denne zažívam, nie je len ilúziou. Je reálny, hmatateľný, všadeprítomný. A pre ženu, ktorá prežila roky v Londýne a istý čas v Barcelone, je táto skúsenosť doslova osviežujúca.

Západné metropoly, akokoľvek inšpiratívne a kultúrne podnetné, v sebe ukrývajú aj množstvo skrytých hraníc. Verejný priestor tam nikdy nie je celkom verejný – nie rovnako pre všetkých. Najmä ženy a príslušníci menšín si tento priestor musia „vydobyť“ – cez opatrnosť, cez sebaobranu, cez tiché kalkulovanie rizika.

Preto ma potešilo, že rovnaké pocity pomenovala aj slovinská novinárka Mojca Pišek vo svojom texte „Zakaj me kitajske kamere ne motijo“, publikovanom 6. júna v slovinskom denníku Delo. „Po mesiacoch pohybu po uliciach Pekingu, Šanghaja, Hangzhou, Qingdaa a ďalších veľkomiest si musím priznať: kamery mi nielenže neprekážajú – prinášajú mi niečo nečakané, vzácne a čoraz krehkejšie – pocit bezpečia. A spolu s ním aj pocit slobody,“ píše Mojca. A ja sa pod to môžem podpísať.

Môžem sa ísť bicyklovať v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, prechádzať sa bez obáv v parkoch, nechať si tašku na lavičke či na stole v bare alebo v reštaurácii a v pokoji sa vzdialiť. Môžem byť jednoducho prítomná a nemusím byť v neustálom strehu. Pre niekoho to je možno banalita, no v realite každodenného života majú aj tieto maličkosti obrovskú hodnotu.

Mojca presne vystihuje to, čo sa v západnej rétorike tak často prehliada: „Západná ideológia rada spochybňuje bezpečnosť čínskych ulíc poukazovaním na to, že ide o ,vysokotechnologický autoritársky režim‘“ No túto výčitku – ako podotýka – najčastejšie formulujú muži, ktorí žijú v bezpečí svojich domovov, obohnaných kamerami, ktoré si sami zaobstarali. V spoločnostiach, kde nie štát, ale kapitál určuje pravidlá, sa bezpečnosť stáva luxusom, dostupným len pre niektorých. Kamerový dohľad tam neznamená verejný záujem, ale len firemné poistenie proti stratám.

Aj môj vzťah k Londýnu bol vždy ambivalentný. Bola to láska aj frustrácia v jednom. Miesto, kde sloboda jednotlivca často narážala na absenciu zodpovednosti voči druhým. Mestské ulice čoraz viac za posledné roky pôsobia ako divoký západ – krádeže a lúpeže za denného svetla pred očami más, časté útoky nožom, drogoví díleri s vizitkami ako legitímni biznismeni a s reklamami na autobusových zastávkach. A čo na to mestské autority? Bezmocné. Polícia? Rezignovala. A to všetko v krajine, kde sa platia vysoké dane štátu aj mestu na to, aby nám slúžili. 

Spojené kráľovstvo bolo vždy jednou z krajín s najväčším počtom bezpečnostných kamier na obyvateľa. Otázka však znie: koho tieto kamery skutočne chránia? Odpoveď je jednoduchá – nie občanov, ale majetok. Väčšina z nich patrí súkromnému sektoru a slúži korporátnym záujmom.

Mojca sa v texte pýta: „Je vôbec štát funkčný, ak nedokáže zabezpečiť ani ten najzákladnejší ľudský nárok, ktorý sám deklaruje – bezpečnosť?“ Je to otázka, ktorú by sme si mali položiť aj my v Európe. A ešte jedna: Komu dnes zverujeme svoju bezpečnosť, svoje súkromie, svoje dáta?

Bezpečnosť – vrátane toho, čo nazývame „pocit bezpečia“ – je v Číne vnímaná ako základné ľudské právo, ktoré má štát povinnosť garantovať. Nie je ponechaná na jednotlivca, jeho finančné možnosti, jeho schopnosť brániť sa alebo náhodu. Je to systémová vec. A ten systém – ktorý my označujeme za autoritársky – v tejto oblasti jednoducho funguje.

Aj na Slovensku, kde sme si ešte donedávna pripisovali titul jednej z bezpečnejších krajín, sa situácia mení. Mnohé mestá sa stávajú rizikovým prostredím, najmä po zotmení. A ženy, matky, seniori či menšiny to vedia ako prví. Ich každodenná rutina je plná neviditeľnej práce – predvídania, plánovania, vyhýbania sa, skracovania si ciest.

V Číne je to naopak. Štát v otázke bezpečnosti koná. Kamerový systém je tu vnímaný ako nástroj verejného dobra, nie ako mechanizmus kontroly v službách kapitálu. „Áno, Číňania sú ochotní obetovať časť svojho súkromia výmenou za vyššiu kvalitu verejného života. Nie preto, že by boli nekritickí, ale preto, že veria vo vyšší princíp – princíp spoločenskej harmónie, ktorý má svoje korene v konfucianizme.“ píše Mojca Pišek. 

V západných spoločnostiach čelíme inému problému – súkromie a osobné údaje už dávno nepatria nám. Spravujú ich korporácie, najmä americké, ktoré podliehajú logike zisku, nie zodpovednosti. Tie isté spoločnosti, ktoré ovplyvňovali voľby a verejnú mienku v desiatkach krajín, nám dnes ponúkajú softvéry na „ochranu súkromia“.

„Kľúčové je, že Číňania sú ochotní obetovať časť súkromia v prospech poriadku a bezpečia všetkých členov spoločnosti – nielen tých, ktorí si to môžu dovoliť zaplatiť,“ píše Mojca. A dodáva: „To je čínska črta, ktorú Západ nedokáže pochopiť – práve pre svoju neschopnosť prežiť skutočný kolektivizmus.“

Západ hovorí o slobode, ale často neponúka bezpečnosť. Čína ponúka bezpečnosť – a tá môže byť základom iného typu slobody. Slobody byť súčasťou, nie len jednotkou v štatistike. Slobody, ktorá sa začína tam, kde sa o vás niekto postará, aj keď si to ako jednotlivec nemôžete dovoliť.

Je čas, aby sme si položili zopár nepríjemných, ale nevyhnutných otázok: komu vlastne dôverujeme viac? Štátu, ktorý sa zodpovedá občanom, alebo korporáciám, ktoré sa nezodpovedajú nikomu? A akú slobodu vlastne chceme? Neobmedzenú slobodu pre všetkých robiť si, čo sa nám zachce aj na úkor slobody druhých, alebo slobodu žiť v spoločnosti s garanciou bezpečia?