V parlamente sa hrá hra na odvolávanie. Opozícia má v pláne odstreliť dvoch ministrov. Súdny pozorovateľ vie, že je to hra bez koncovky, na to, aby padli, niet dosť hlasov. Otázne je, či sa už z dovoleniek vrátia všetci poslanci, lebo naposledy síce schôdzu zvolali, ale neunúvali sa prísť, no aj keby tentokrát boli tí z opozície do nohy, strelia si do nej. Odpoveďou na tento krok je odvolávanie podpredsedu parlamentu – a ak to nie je len bezvýznamná delostrelecká príprava, tak koncovka je zaručená. Vláda má na to hlasov dosť. Gröhling varuje, že v takom prípade ochromí opozícia činnosť parlamentu, pretože môže odvolať všetkých svojich zástupcov z vedenia výborov. Čo sa tým zmení na vládnej väčšine, to vie asi len poslanec Gröhling, lebo ešte aj ten neborák Heger, ktorému sa rozpadla vláda s ústavnou väčšinou, vie, že palebné pozície sa neopúšťajú. Môže to slúžiť ako pokus o „zmedzinárodnenie toho bordelu“ (ako politickú prácu cez hranice nazýval Mikuláš Dzurinda) – to áno, lenže Brusel už beztak vie, že Fico je autokrat a demokracia v jeho podaní je ohrozená. Veď jeho poslancov nevzali ani do „rodiny sociálnych demokratov“.
Opozícia má nárok na obsadenie kresiel vo vedení parlamentu, aj ona má svojich voličov. O tom nemožno pochybovať. No mladším ročníkom pripomeniem, že toto nie je prvý raz, čo sa siaha po kádrovom diktáte inak zaručeného postu. Prvý raz sa podobná situácia odohrala vo Federálnom zhromaždení ČSFR hneď po prvých slobodných voľbách v roku 1990. Porazená komunistická strana dosiahla v Českej republike druhý najlepší výsledok do oboch komôr, v Slovenskej republike bola tretia.
A tu sa prvý raz ukázala mocenská sila nového hegemóna. V rozprave pred voľbou funkcionárov vtedy vystúpil poslanec Miloš Zeman a oznámil, že OF a VPN priznávajú KSČM miesto vo vedení parlamentu, ale oni určia, kto ho bude zastávať. „Nebudeme volit pana Kanise, protože máme informaci, že je stalinista, ale budeme volit pana Jozefa Stanka, protože máme informaci, že je to slušný člověk.“ Takto jednoducho sa to robilo! Nepotrebovali uviesť jediný dôkaz o „stalinizme“ Pavla Kanisa, lebo ťažko nájdeš čiernu mačku v tmavej miestnosti, najmä ak tam žiadna nie je – hovorí čínske príslovie. Stačilo pozrieť sa na neho: veď mal fúzy ako Stalin! V klube poslancov za KSČM sa „strejda Laďa (Ladislav Adamec, vtedy predseda KSČM) vyjadril, „to ať si rozhodnou Slováci…“ Paľova žena sa z večerných správ dozvedela, že má doma stalinistu – a nebola to prvá rana, ktorú nečakane utŕžila – na to som si pomyslela, keď sme ju predčasne pochovávali… Kádrovanie zo strany novej vedúcej sily pokračovalo. Kto bol neprijateľný, mašíroval do výboru pre životné prostredie. Vedúca sila mala z toho dosť veľkú zábavu. A keď potom, po voľbách roku 1994 Vladimír Mečiar model z federálu zopakoval, bola z toho mediálna „noc dlhých nožov“.
Nie, nie je to nič nové. Ani nič pekné. Politika však nie je menuet, v politike ako v každom zápase buď dáš, alebo dostaneš.
Pozorovatelia sledujú, aký je Robert Fico štvrtý rozhodný a podľa mnohých bezohľadný. Pre Šimečku je komunista normalizátor, veď sa už tuším začal podobať na Gustáva Husáka. Pre iného je zas ľudák, s tým obrazom sa dobre pracuje, pretože evokuje v slovenských dejinách to najhoršie. Zdá sa, že mu je to jedno, predpokladám, že to ani nečíta, pretože mocensky to nič neznamená. Robert Fico začal po tom, ako ho od smrti delil centimeter, vládnuť. Vládnuť už bez obáv, čo na to povie Denník N. To dosť dlho fungovalo, ale už nefunguje. Na stretnutí s „kapitánmi priemyslu“, sociálnymi partnermi, akademickou obcou a cirkvami dal najavo, že ho absolútne nezaujíma mediálny obraz z červených denníčkov, sústredil sa na pravidelný dialóg s tými, ktorí – podľa neho – reálne reprezentujú moc v štáte – tak to pomenoval. S nimi sa chce stretávať, radiť, počúvať ich a podľa toho robiť politiku.
A v parlamente siahol po vzore, ktorý mu tu zanechala žiarivá porevolučná sila – OF a VPN. Len si to už nepamätajú.
„Ďaleká pamäť, puto smutných ľudí,“ napísal Vojtech Mihálik v básnickej skladbe Appasionata.
Na úvodnej snímke: Pavol Kanis a autorka. Archív G. R.
