Nebojím sa pánov!

„Kultúrny štrajk“ si môže zapísať víťazný gól – Martina Šimkovičová dostala vo Východnej verejne na frak. Obrátiť sa chrbtom k novému, ministerkou vybranému riaditeľovi, pochovávať kultúru pred budovou ministerstva, postávať štafetovo s plagátmi pred SNG, to bolo efektné, ale citovo nula bodov. Toto bola iná káva – vidieť ju takto poníženú a v priamom prenose! Zaujímavý však bude celkový výsledok, predpokladám, že Martine Šimkovičovej narastie fan klub…

Pre „kultúrny štrajk“ to však bol veľký deň, včera naše svetové médiá nezaujímalo nič iné, ba ešte i dnes rozoberá nejaký odborník reč jej tela: noha, najprv zdvihnutá, potom dopadajúca na zem a vysunutá dopredu – to znamená, že bola pripravená na útek. Stuhnutý úsmev a vysunutá brada podľa tohto posudku znamenajú, že vnútorne bola rozorvaná, ale navonok sa snažila vzbudiť dojem, že je nad vecou. No, byť na jej mieste, rozplačem sa… ale, ako hovorí nejeden jej kritik, môže si za to sama.

Zapískať si proti papalášom bude vždy populárne. Ja nie som fanúšik „tvorby“ zákonov Martiny Šimkovičovej. Neprinášajú želaný osoh, ale problémy. Od prvého zákona o SRTV, až po ten zbabraný o Fonde na podporu umenia. No vidieť to drobné stvorenie na pranieri pred rozzúreným publikom – to ma nenadchlo, bolo mi ľúto, že sa na tom dokážu ľudia baviť. A spievať si k tomu, že: „Nebojím sa pánov!“ No, veď prečo by sa mali báť? Doteraz najstrašnejší „trest“ za politiku utŕžil predseda vlády Robert Fico. A keď sa „kulturní fronta“ otriasla, došla k záveru, že sa vlastne nič také strašné nestalo. Ba čo viac – ono sa to vôbec nestalo! Takže zapískať si a zaspievať pred plným amfiteátrom, že „nebojím sa pánov“, hm… Vladimír Červeň, ktorý na prvého mája za reálneho socializmu hádzal na tribúnu na papalášov vajcia, ten sa mal čoho báť. A aj si to odsedel. To bolo hrdinstvo.