Kto je naša vlasť?

„… Keď vypukla svetová vojna, tak sa pamätám, že ma bolel ma zub. Otvorila som okno a počula som bubnovanie a veľký plač, ukrutný plač. Plakali, lebo otec ide do vojny. Ukrutný to bol nárek. Ja keď si na to pomyslím. Joj, joj,“ rozprávala Mária Brežinová Sakrabucka, narodená 1885, zomrela 1970) Michalovi Trembovi. Čítam jej životný príbeh v knihe Jozefa Smreka Pošadky.

Jozef Smrek a kolektív:
Pošadky.

Príbehy starých Sloviancanov
ViViT s.r.o.,

Kežmarok 2024

Z úvodu: „Vitajte na pošadkách!
Prajeme Vám, aby ste sa pri čítaní
našej knihy cítili tak príjemne
ako Sloviancani, keď sa schádzali
počas dlhých zimných večerov
a rozprávali sa o všeličom –
aj o svojich životných príbehoch
a živote v Slovenskej Vsi.“

  • * * *

V marci sa ma mailom opýtal neznámy človek, či mi môže poslať dar k narodeninám. Svoju knihu, venovanú rodákom zo Slovenskej/Slovianskej Vsi. Vyrastal v tom severnom cípe našej vlasti pod Spišskou Magurou, po štúdiách histórie vyletel odtiaľ do sveta, ale nikdy nezabudol na svoj domov. Žil v Spojených štátoch, aj v Izraeli, po rokoch sa do rodného kraja vrátil, aby založil projekt Náš chotár, naše svedomie, ktorý mal za cieľ v oddychovej zóne v lokalite Pri židovskom cintoríne vybudovať pamätník obetiam vojny. Vo všetkých slovenských mestečkách i dedinkách nájdeme pamätníky či pamätné tabule s menami týchto nezmyselných obetí krutých vojen. Z prvej svetovej i druhej svetovej. Ale už sú to len také nič nehovoriace tabule, príbehy vyprchali.

Mária Brežinová Sakrabucka bola dcérou pastiera, od pätnástich rokov začala pracovať v tabakovej továrni, keď mala 17, od príbuzného z Ameriky dostala šífkartu, vydala sa za prácou.

„Keď som prišla do Ameriky, práve bol štrajk. Nebolo roboty. Ja som nevedela jazyk. Boli to ťažké začiatky. Potom som našla prácu v hadbavni, štyri týždne ma zaučovali tkať na krosnách. Ja som dobre vedela robiť.“

Keď zarobila, poslala peniaze na šífkartu pre bratov a sestru, tí všetci zostali v Amerike, ona sa vydala a vrátila s dvoma deťmi, tretie bolo na ceste. Vypukla však svetová vojna a muž zostal v Amerike. Ona robila zase v tabakovej továrni, deti nechávala doma ako „kočenta“ (mačence).

Za koho mal ísť bojovať jej muž?

Zá cisára pána, jého ródinu, múseli sme výbojóvať Hércegoovinu, chacha… – spievali sme kedysi dávno takú pesničku.

A v mysli máme aj Mareka Habdžu z Hečkovho Červeného vína. Tatenka im odviedli na vojnu, mamenka s malým synom idú na trh predávať jabĺčka, aby sa nejako pretĺkli, keď im hospodára odviedli. Bojovali za vlasť? Veď jeho vlasťou bol vinohrad, ktorý lopotne škrabal so svojou ženou, aby ich uživil. Vlasťou Márie Brežinovej (prezývku Sakrabucka dostali po otcovi, ktorý 12 rokov slúžil v Čechách u husárov, a keď potom chodil na drevo do lesa, tak niekedy hovoril: Sakrá, buk) boli jej deti, jej rodná Slovianska Ves, jej susedia, lebo už nikdy nemala „vďaka“ vojne úplnú rodinu.

Vojna je v našom slovníku už len ako vzdialená historická udalosť. Moja mama v roku šesťdesiatosem, keď nás okupovali „Rusi“, sedela pri rozhlase po drôte a strašne plakala: ja už nechcem zažiť vojnu! Bola vďačná Ludvíkovi Svobodovi, že vojnu nedopustil. (Tak to ona vnímala, jej politikou bol pokoj, aby sa mohla postarať o svojich sedem detí).

Zdá sa, že stojíme na prahu katastrofy, lebo už niet žijúcich pamätníkov, ktorí by svetovú vojnu nedopustili. V susednej Ukrajine odchytávajú mužov, ukrajinský minister Kuleba hovorí, že majú povinnosť voči svojej vlasti. „Je to ale povinnosť voči vlasti alebo voči vládnucemu systému, ktorý on predstavuje a ktorý ho platí?“ pýta sa komentátor Pavel Šik. „Vasyl Holoboroďka alias Zelenskyj vyhral so svojou stranou Sluha národa v roku 2019 ním iniciované predčasné voľby do parlamentu na Ukrajine s programom, ktorý sľuboval ukončenie konfliktu na východe krajiny, návrat ukrajinských zajatcov a boj s korupciou. Pripomeňme si, že volebná účasť bola vtedy najnižšia v ukrajinskej histórii. Z vtedy 29,7 miliónov hlasov volilo len 49,2 percent voličov a z toho 6,3 miliónov voličov volilo Sluhu národa,“ to je dôležité pripomínať. Aj to, že Krym, tradične proruský, už nevolil. Výsledky by boli určite iné, druhou najsilnejšou stranou bola „Opozičná platforma pre život“. Jej volebný program bola federalizácia, autonómia pre východné regióny a amnestia pro „opolčencov“, čím sa malo predísť roztrhnutiu krajiny. Tento program prehral. „Vojnu proti korupcii začal Zelenskyj netradične tak, že na všetky dôležité miesta povolal svojich ľudí. Takzvanú deoligarchizáciu robil prezidentskými dekrétmi namiesto justície vrátane umlčania všetkých kritikov,“ píše Pavel Śik. Nielenže rozpustil opozičné politické strany, umlčal aj médiá, ukrajinská novinárka Diana Pančenko žijúca v exile sa obrátila na medzinárodné novinárske organizácie s upozornením, že na Ukrajine zabili novinára Buzynu a zmizlo veľa jej kolegýň a kolegov. Bez odozvy.

Zelenskyj federalizáciu, ktorú požadovali východné regióny, odmietol, o Kryme nechcel diskutovať, žiaden kompromis nepripúšťal, strategické smerovanie – napriek nízkej podpore obyvateľstva o členstvo v  NATO – v Ústave nezrušil, protiústavné zrušenie jazykového zákona, ktorý si nedovolil podpísať ani Porošenko, obnovil Zelenskyj hneď v roku 2019 novým zákonom, ktorým zaviedol ako jediný úradný jazyk ukrajinský. Dokážeme si predstaviť, že by sme my Maďarom vzali ich materinský jazyk?!

Na Ukrajine chýbajú muži ochotní ísť prelievať krv, v hlavách vládnucich režimov sa rodí myšlienka naháňať ich po Európe a odchytávať na front. Ale čo, ak sú tí utečenci – a sú ich milióny, legálnych aj nelegálnych – otcovia rodín, ktorí bojovať nechcú a sú presvedčení, že to nie je ich vojna? Že sú oklamaní? Čo to vlastne znamená – bojovať za svoju vlasť? A kto bude ochotný rukovať, ak šialené nápady Macrona zapliesť do vojny aj Európu vyhrajú?

(Celkovo 701 pozretí, 2 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. Veru máte pravdu pani Gabika! Slovo vojna je najpoužívanejším slovom v článkoch, TV besedách, v slovníku politikov, obyčajne najviac tých, ktorí ju podporujú a z nej cucajú horibilné zisky, zatiaľ čo milióny trpia nesmiernou chudobou a biedou. Patrím k tým, ktorí si živo pamätajú na začiatky a priebeh II. svetovej vojny. U nás na Pohronskej pahorkatine jej predzvesťou boli maďarské okupačné jednotky, ktoré zaberali časť južného a juhovýchodného Slovenska podľa Viedenskej arbitráže. Už vtedy som počul tetky s plačom nariekať, „čo to len s nami bude“? Vtedy, vojna ešte bola ďaleko, ale vstupovala života takmer do každej domácnosti. Predovšetkým rozkazmi novej vrchnosti o povinnosti nastúpiť na vojenskú službu, čo znamenalo odchod na front. Len z našej rodiny boli odvelení okrem môjho brata a otca aj ďalší 3 bratranci a 2 strýkovia. Jeden sa z nich už živý nevrátil. Hrôzy vojny prišli s blížiacim sa frontom na jar 1945. Vtedy, ako je známe, bojujúce strany takmer na 2 mesiace ostali stáť po oboch brehoch rieky Hron. Ľavý breh ovládal II. Ukrajinský front, a pravý mali pod kontrolou Nemci a skupiny maďarskej rozpadajúcej sa horthyovskej armády. Vojna zanechala hrozné stopy, okrem poškodených obydlí to boli hlavne obete na životoch a množstvo ranených. Nehovoriac o vozoch zvážajúcich po prechode frontu množstvo mŕtvych vojakov Wehrmachtu.
    Jej následky sa pripomínali ešte dlho po skončení bojov, a to tragickými obeťami nič netušiacich ľudí či celoživotnými zdravotnými následkami, ktorých zasiahli neodstránené avšak funkčné míny a pod. Vojna je ozaj Vúl, a tých, čo ju podporujú, by mali odtransportovať v dobytčákoch a odviesť na pustý ostrov, nech sa tam vyzúria!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter