Z jedinečnej latinskoamerickej krásnej literatúry širšia kultúrna verejnosť pozná nositeľov Nobelovej ceny Kolumbijčana Gabriela Garcíu Márqueza a Peruánca Vargasa Llosu, ako aj skvelých Argentínčanov Luisa Borgesa a Julia Cortázara. Menej známym je ďalší Argentínčan Ernesto Sabato (1911 – 2011) , autor troch románov, z ktorých na Slovensku vyšli prvé dva (Tunel samoty, 1965 a O hrdinoch a hroboch, 1980), ako aj niektoré z jeho početných esejí. Ešte v prvých ročníkoch Literárneho týždenníka sa mi podarilo uverejniť spisovateľovu esej o Leonardovi da Vincim a v roku 2018 vo vydavateľstve Hronka vyšla knižočka esejí Rezistencia. Bratia Česi vydali aj tretí z jeho románov (Abaddón zhoubce, 2002), ako aj esej Spisovatel a jeho přízraky (2002) a v knihe Druhý břeh západu (2004) esej O metafyzickém tónu v argentínské literatuře.
Ernesto Sabato, 1975: Foto: Wikimedia
Príčiny menšej popularity Sabata medzi priaznivcami krásnej literatúry spočívajú predovšetkým v náročnosti jeho textov tak v štýle (aj v románoch má dlhé pasáže, ktoré sú malými esejami), ako aj v jeho filozofickej podkutosti a skôr pesimistickom pohľade na človeka a jeho pozemský údel. V roku 1982 sa Peter Karvaš v rozhovore so mnou (obaja sme vtedy pracovali vo Výskumnom ústave kultúry) vyjadril, že Argentínčan by si za svoj román O hrdinoch a hroboch zaslúžil Nobelovu cenu. Ja sa k tomuto textu (ktorý mám doma tak v preklade ako v origináli) vraciam mimoriadne často. Keď u nás vyšla posledná z jeho esejí (písaná síce 11 rokov pred jeho smrťou, resp. pre slepotu autora diktovaná), kúpil som posledné exempláre Rezistencie v slovenských kníhkupectvách a rozposlal som ich svojim priateľom. V krátkom a hutnom texte (94 strán malého formátu) sa Sabato vracia k mnohých motívom svojej celoživotnej tvorby vzďaľujúc sa od rýdzo literárnych tém k širším spoločenským súvislostiam a kritike súčasného sveta. Okrem citácií zo svojich diel sa odvoláva na velikánov ľudstva, ako boli Gándhí, Dostojevskij, Saint-Exupéry, Hölderlin, Berďajev a ďalší. Keďže nepredpokladám, že by sa v dohľadnej dobe pristúpilo k jej reedícii, vybral som z obrovského množstva podnetných formulácií tie, ktoré sa týkajú tém, ako je porovnanie života v minulosti a dnes, kritika globalizácie, závratného životného tempa dneška, vyhrotenej zameranosti na vlastnú osobu a jej úspešnosť, absencie duchovných hodnôt, a nazval som ich autorovým Desatorom.
Nerezignovať. Nepozerať sa ľahostajne, ako pred naším zrakom mizne nekonečné bohatstvo foriem, farieb, zvukov a tôní okolitého sveta.
Dnešnej spoločnosti chýbajú chvíle ničnerobenia, čas sme si zvykli merať utilitárne, z hľadiska produkcie. Duchovné hodnoty sa už takmer vôbec nepestujú.
Vrcholné ľudské konanie sa prejavuje v solidarite, ale keď sa život pociťuje ako chaos, obeta stráca oheň, čo ju živí.
Globalizácia potláča kultúrne hodnoty vnucujúc im arogantnú uniformitu. Ľudská bytosť už nevie, komu a čomu by mala veriť.
Nadhodnotením racionálneho sme podcenili všetko, čo logika nevie vysvetliť. Dajú sa vysvetliť vznešené hodnoty, ktoré sú podstatou ľudskosti – krása, pravda, solidarita či odvaha?
Masovosť devastuje, už len ťažko nájdeme v človeku originalitu, vo všetkých národoch sa uskutočňuje rovnaký proces. Musíme sa znova naučiť, čo je to pôžitok. Skutočným luxusom je stretávanie sa ľudí, chvíľa ticha nad ľudskými výtvormi, pôžitok z umeleckého diela či dobre vykonanej práce.
Posadnutosť zábavou má príchuť dekadencie. Sú programy, v ktorých zabávať znamená degradovať.
V tejto chorej civilizácii nás hektika nielen obklopuje, ale vstrebali sme ju do svojej mysle. Dnes sa človek necíti ako hriešnik, myslí si, že je kolieskom v súkolí, a to je ešte horšia tragédia.
Naša kultúra vykazuje neklamné znaky blízkosti svojho konca. Musí fabulovať nové správy, prinášať novú módu a nové varianty, ale nič z toho nie je trvalé, plodné a ozdravné.
Západný moderný vek dal ľudstvu kultúru a tá mu poskytla ochranu a orientáciu. Dnes ťažko prijímame smrť tejto kultúry, jej zánik.
