Na začiatku nášho príbehu sú dve správy z Pešťbudínskych vedomostí z roku 1865, z čísiel 41 a 70:„Po tieto časy zmiznul z Pešti jeden z najvýtečnejších advokátov tamejších, A. V‑ý. – 9. mája odišiel bol do Viedni, že dá si tam oči boľavé operovať, lehota jeho navrátenia prešla, on nechodil, na miesto toho došiel patričným známym z rúk jednoho V. podriadeného predavača múky list, v ktorom nakladá potrebné poriadky porobiť a hovorí, že možno neuzre ích viac. Príčina jeho zmiznutia majú byť nešťastné špekulácie.“
A druhá: „Svojim časom zpomenuli sme boli zkapanie peštianskeho advokáta A. V. – a nik nevedel, kam sa podel. V H. čítame toto: Dňa 16. mája v Ostrihome vytiahli mrtvolu z Dunaja a tam ju i po úradnom priezore pochovali, nato vrchnosť ohlasila to verejnosti. Obežník patričný na vedomie príjduc bratovi zkapaného, odcestoval do Ostrihomu a tam na základe zápisnice dosvedčilo sa, že dňa 16. maja nájdetá mrtvola bola V. advokáta.“
Reprofoto: SNK
K správam prichodí dodať, že mŕtvolou bol Alexander Boleslavín Vrchovský, skalický rodák, popri Štúrovi duša Spoločnosti českoslovanskej a tajného spolku Vzájomnosť; jeho telo našli 16. mája 1865 pri obci Puszta Csenke (pravdepodobne chotár obce Mužla) neďaleko Ostrihomu, tam ho aj pochovali, kde odpočívalo až do jesene. Keď sa neskoršie podarilo jeho bratovi zistiť totožnosť mŕtvoly na základe zápisnice, pochovali definitívne A. B. Vrchovského v obci Vácduka, kde mala jeho rodina parný mlyn a iné majetky.
x x x
Juraj Vrchovský, súkennícky majster, majiteľ rozbiehajúcej sa manufaktúry, počkal, kým odišiel z dielne posledný tovariš. Už sa poriadne zvečerilo, pri svetle petrolejky prechádzal od stavu k stavu, nahotovené súkno starostlivo meral na piade. Pomáhal si pritom súkenníckou trieskou, ktorú stále nosil za uchom. S dnešnou robotou bol nanajvýš spokojný, chalaniská sa statočne činili. Súkna pribúdalo, bola radosť, čo sa len pozrieť. Už by sa mohol vydať aj na jarmoky v Trnave, Parkane, Győri, Šoproni a potom pokračovať na Dolnú zem. Mohol, ale nemôže… manželka je ťarchavá, každú chvíľu to môže na ňu prísť.
Zašiel domov, do izbice, drahá polovička ležala na posteli, ťažko dýchala, podchvíľou od bolesti jojkala. Ostal z toho celý bez seba, zdalo sa, že nový potomok sa hlási.
„Juraj, choď po babicu,“ šepkala nástojčivo, „už to na mňa prišlo…“
O necelé dve hodiny sa ozýval z izbice detský plač. Bol to chlapec, dali mu meno Alexander.
Stalo sa tak v utorok. Roku Pána 1812, 20. októbra.
Noviny písali, že Francúzi sú ešte vždy v spálenej Moskve, no medzi riadkami sa dalo čítať, že sa hotujú na ústup. Juraja to však v tej chvíli vonkoncom nezaujímalo, mal iné starosti – ako každý novopečený otec v tých časoch. Kypel šťastím, najradšej by roztiahol svoje rozradostnené srdce nad celou Skalicou…
Dni, týždne, mesiace, rok, prvý, druhý… plynuli ako voda, človek by povedal ako živá voda, aspoň tak sa mal malý Alexko k životu. Juraj ako rozhľadený a ctihodný mešťan (o ktorom jeho syn neskôr vo vlastnom životopise napísal: „… vládl dary ducha neobyčejnými, a protovzdělanost všestrannou v rozličných uměních za hlavní cíl člověka považoval, proto i těžkými obětmi mně i bratrům mým mistrů v hudbě, malbě obstaral…“) dobre vedel, že synova budúcnosť spočíva vo vzdelaní a ďalšom školovaní. Ako verný a oddaný evanjelik ho nemohol dať inam ako na chýrnu skalickú evanjelickú školu, o ktorej dobrá zvesť sa rozletela naširokonaďaleko, a to až tak, že na výmenu sem chodievali synáčikovia nemeckých remeselníckych rodín z Bratislavy, aby sa naučili mestskú reč, ktorá sa v tom čase pokladala za „vlast čisté slovenštiny“ – slovakizovanú bibličtinu. Napokon, o škole mal informácie z prvej ruky, často sa o nej rozprávali s kostolníkom Jánom Prokopiom mladším, samorastlým ľudovým umelcom, ktorý maľoval na sklo i plátno, na drevo i na papier, vytesával z kameňa sochy a náhrobky s vlastnými smútočnými veršami a písal oslavné básne a gratulácie k sviatkom i sobášom, a čo bolo najzaujímavejšie, i na evanjelickú školu. Prokopius sa chválil, že uňho býval počas štúdia pred necelými pätnástimi rokmi istý bratislavský chlapec Gottfried Schröer.
„Za dva roky sa naučil výborne po slovensky i po latinsky,“ prízvukoval „bol veľmi bystrý, učenlivý, na všetko mal pohotovú odpoveď, dokonca mi pomáhal variť zo sliviek lekvár.“
Ani jeden z nich nemohol tušiť, že o pár rokov sa stane z Gottfrieda najobľúbenejší profesor štúrovcov, zástupca rektora na bratislavskom lýceu. Aj bez tých „zákulisných informácií“ bol však Juraj už vopred rozhodnutý, akým smerom sa budú uberať synove cesty; sám školu dobre poznal, vyzvedal sa na všetky detaily: v skromnej izbici sedávalo tridsať až štyridsať osem- až pätnásťročných chlapcov, v prvej lavici sedeli legentes (čítajúci), v druhej deklinasti (píšuci), v tretej donatisti (učiaci sa latinčinu podľa Donatovej učebnice), v štvrtej gramatici (museli sa naspamäť učiť veľkú latinskú Rheniovu gramatiku so všetkými definíciami, pravidlami a výnimkami) a v piatej syntaxisti. Taký spôsob výučby mal výhodu v tom, že podporoval rozprávanie po latinsky už od prvej triedy. Všetci žiaci bľabotali latinčinu takpovediac od začiatku štúdia… Kolovalo i tzv. signum (potupné znamenie) v podobe ferule (palice), ktoré sa dalo tomu, kto sa pozabudol a nehovoril po latinsky. Ten, u ktorého musel tento fatálny papek ostať cez noc, musel na druhý deň odrecitovať v škole istý počet latinských slovíčok. Ak nevedel, dostal feruľou na dlaň.
Alex bol cieľavedomý, dychtivý po vedomostiach, v škole sa predháňali, kto koho pretromfne, kto bude primán, podaktorí sa aj mimo školy medzi sebou rozprávali po latinsky. Alex patril medzi nich…
„Synu,“ spýtal sa raz otec, „ako to, že si ešte nikdy nedoniesol domov feruľu?“
„Vraj takú pevnú nemajú,“ zažartoval Alex, „na mojej dlani by sa zlomila.“
Otec sa so skrytou pýchou schuti zasmial, mama k nemu pristúpila a nežne ho pohladila po vlasoch. Z chlapca mali radosť, bol slušný, vynikal uhladenými spôsobmi, ochotne, z vlastnej vôle často zašiel do dielne, aby Jurajovi v tom či onom pomohol. „Čistú slovenštinu“ mal už od narodenia uloženú v hlave, teraz k nej pribudla latinčina. V rakúskouhorskej monarchii by bol však človek bez maďarčiny stratený. Rok štúdia v Komárne zaplátal aj túto dieru. A zaplátal ju ozaj dokonale…
Po takej príprave už Alexovi nič nestálo v ceste na bratislavské lýceum. Prešporok nebol naklonený slovenským náladám, bolo to po nemecky hovoriace srdce Uhorska, maďarsky spravované a slovensky žité v každodennom rytme. Najpoužívanejším jazykom bola nemčina, hovorili ňou mešťania, obchodníci, remeselníci, najčastejšie ju bolo počuť v školách, divadlách, v kaviarňach, ktoré oplývali zväčša len nemeckými novinami.
Mladý Vrchovský si zašiel občas so spolužiakmi do kaviarne na Hlavnom námestí, tam spolu ostošesť šprechovali, akoby zabudli, odkiaľ pochádzajú, čo je ich materinská reč a kde ostali ich korene. Akosi to šlo samo od seba, podvedome, sedemnásťročný študent si ani neuvedomoval, že kráča inou cestou, akou by chcel. Atmosféra mesta je zradná, silná meštianska kultúra, salóny, hudba, Beethoven, Hummel, Liszt, silný intelektuálny konzervatívny vplyv, najmä keď sa človek učičíka prostredím, v ktorom sa pohybuje.
Keď prišiel z času na čas do Skalice, s otcom veľa debatovali, nevynímajúc politiku či biedu obyčajného človeka. Juraj mal zavše pocit, že Alex nezdravo spanštel…
„Alex,“ upozorňoval ho, „nezabúdaj, že si vyšiel od tkáčskeho stavu, od súkenníckej triesky, že si dušou Slovák, že máš svoju rodnú reč. A čo potom, keď odídeš do Viedne…“
A do Viedne aj odišiel – študovať právo. Zrejme nešípil, ani nemohol, akým zásadným prerodom prejde už v roku 1834, a to vďaka revolučným slovenským a poľským študentom, ktorí horlili za národné povznesenie svojich národov, za svoju slovanskosť… Zaraz sa stal účastníkom vášnivých diskusií v ich tajných spolkoch. Najviac ho zaujal Poliak Zajączkowski.
„My Slovania musíme vydobyť pre naše národy slobodu,“ hlásal zanietene na schôdzkach, „príklad si musíme brať z francúzskej revolúcie – z ich hesla: Sloboda, rovnosť, bratstvo.“
A boli tu aj Slováci, Samo Chalupka a Janko Matuška, s ktorými viedol dlhé dišputy o národnej reči a literatúre. Mnohé veci sa od nich učí a naučí…
Na jednom zo zhromaždení vystúpi s oduševneným prejavom: „Je vznešenou povinnosťou učiteľov viesť žiakov k tomu, aby, až dospejú, vedeli bojovať proti tyranii, a nie paralyzovať volanie ľudu po sociálnej spravodlivosti. Môžem to ilustrovať na trpkých životných skúsenostiach svojej starej matky, na otriasajúcich osudoch znásilnených žien v Sobotišti a na vydridušstve a nadutosti bratislavských zemanov.“ A svoju reč zakončí: „Ó, národnosti, teprvcotvůj oheň jsem zacítil, cítím hodnost člověčí v sobě!“
A pritom myslí aj na svoje rodné mesto. V roku 1834 zakladá v Skalici čitateľský spolok a knižnicu. O obe inštitúcie sa stará jeho priateľ Pavel Mazúr, ktorému pripadla zodpovedná úloha paralyzovať reči, že majú „buričné aučele“.
V atmosfére slovanskej spolupatričnosti čoraz mocnejšie a čoraz častejšie zalietava mysľou do Prešporka, k bratislavskej Spoločnosti českoslovanskej, no predovšetkým k Ľudovítovi Štúrovi, od októbra 1834 jej tajomníkovi, ktorý, vzdajúc sa výhodného miesta hospodárskeho úradníka v ZayUhrovci, prevzal popri štúdiu funkciu od chorého Ctibora Zocha. Píše mu list za listom, všetky majú spoločnú tóninu: „Spoločnosť sa musí oslobodiť od ošúchaných školometských metód práce a musí vychovávať svojich členov tak, aby sa stali správne orientovanými pracovníkmi nielen v kultúrnych, ale i hospodárskych, sociálnych a politických otázkach slovenského života.“ Jeden z listov zakončuje slovami: „Spoločnosť je vatrou Slovenska, horiacou čistým plameňom, láskou k národu a hrdinskou oddanosťou.“ V tom čase prijíma meno Boleslavín.
A vtedy sa už obaja zaradili medzi popredných predstaviteľov Spoločnosti. Vrchovský sa ešte predtým, v auguste 1834, zúčastňuje na schôdzke českých, moravských a slovenských vlastencov v Brne a na Hostýne. Aktivizujú sa pod vplyvom poľských revolučných poryvov, rokujú o zapojení Bratislavy do vzájomnej spolupráce, ktorej ohniskami boli Praha, Ľvov, Pešť a Brno. Hlavnými bodmi programu týchto centier bolo oslobodenie ľudu spod feudálneho útlaku a utvorenie federácie slovanských republík na základe rovnoprávnosti.
Medzi rečníkmi je i Vrchovský: „Aj Prešporok treba zapojiť k revolučnému pohybu nových myšlienok a vytvoriť federáciu slovanských republík. Osloviť by sme mali aj slovenských študentov vo Viedni.“
On sám v metropole cisárstva nabáda a presviedča. Daniel Lichard, študent teológie, akosi uhýba, nechce si páliť prsty.
„Najprv musím doštudovať,“ odpovie mu.
Vrchovský sa nevzdáva, po nociach pracuje na smerniciach, podľa ktorých sa má Spoločnosť riadiť v školskom roku 1834/1835. Žiada diferenciáciu štúdia a spolkovej činnosti podľa osobných záľub a schopností jednotlivých členov, likvidáciu konfesionálnej výlučnosti, zapojenie do práce i žiakov najnižších tried lýcea a uprednostnenie štúdia slovanských rečí.
Pamätná tabuľa s menami významných študentov Evanjelického lýcea
na rohu Konventnej ulice s Lýcejnou ulicou v Bratislave. Foto: Emil Polák
A medzitým ho po skončení právnických štúdií v roku 1836 netrpezlivo očakáva Bratislava. Nielen ako advokátskeho koncipienta, ale predovšetkým ako popredného predstaviteľa Spoločnosti. Potrebná je každá múdra hlava. Venuje sa jurisdikčným otázkam Spoločnosti, sleduje prácu členov v básnickej, filozofickej a dejepisnej „triede“, ktorá bola spojená s národopisnou a zemepisnou. Na jeho podnet zaslal krúžok slovanských študentov vo Viedni knihy do Prešporka a v dôsledku jeho inštrukcií sa počet členov Spoločnosti zvýšil na 51. Rok nato združovala Spoločnosť už 83 členov.
Študenti Vrchovského nesmierne obdivujú, páči sa im jeho rozhľadenosť a vzdelanosť, ovláda okrem latinčiny, nemčiny a maďarčiny angličtinu, poľštinu, francúzštinu, taliančinu, chorvátčinu a čiastočne ruštinu. Jozef Miloslav Hurban ho v neskorších rokoch charakterizuje: „Je to krásny mladoň nízkej postavy belasých, jasných veľkých očú, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tváre mliekom omývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzlujúcej a plný nadšenia. Zjav tento báječný, zjavivší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohto stoletia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže plné podivuhodnej dojímavosti.“
Vrchovský dal Spoločnosti konkrétnu obsahovú a formálnu fazónu. Na jeho návrh sa zreorganizovala ako republikánsky spolok študujúcej mládeže a uvedomelej inteligencie. Jej činnosť riadil výbor ako kolektívny orgán, ktorý skladal účty všetkým jej členom a zodpovedal im za výsledky práce. Postaral sa i o to, že neskôr rozšírila svoju činnosť aj na vidiek. Hlavné zásady Spoločnosti vyložil v úvahe O lásce k svému národu, namierenej proti kozmopolitizmu s dôrazom na význam konkrétnej práce pre blaho vlastného národa.
Pamätná je jeho reč na schôdzke Spoločnosti v septembri 1836: „Srdce lidu jest oltář ten, na nímž oni bohumilé oběti přinášeti mají. (…) Veďte lid náš (…) k poznání neprávosti utláčitelů svých – veďte lid náš né k věčné trpělivosti, jak to dosud knězy našimi činěno – anobrž k odstraňování násilí a utiskovaní. Jeli lid náš k otroctví stvořen? Máli věčně jen co dobytek švihy nepřátelských bičů trpěti? Moc ať se mocí otíská!“
Nebol to však len rok úspechov, ale i ťažkej krízy hnutia mladej slovenskej inteligencie. Vyvolal ju zákaz študentských organizácií. Vďaka Vrchovského právnickej obozretnosti zachránila sa knižnica, pokladnica a archív Spoločnosti a urobili sa včasné opatrenia na udržanie vydobytých národných pozícií medzi študentstvom i vidieckou inteligenciou.
Onen mladoň s peknými kučeravými vlasmi a jasnými veľkými očami, ako ho nazval Hurban, nezaspal však na vavrínoch. Už predtým tušil, že sa blížia ťažšie časy a po porade s najbližšími spolupracovníkmi prišiel na myšlienku, ako dobehnúť úrady…
Jeho návrhu všetci zatlieskali: „Odporúčam v mene Spoločnosti podať ešte pred vydaním zákazu činnosti študentských spolkov žiadosť na dištriktuálny konvent o vymenovanie suplenta pri Katedre reči a literatúry československej, a to Ľudovíta Štúra ako námestníka prof. Juraja Palkoviča.“ Márne, fiškál je fiškál, vedel sa vynájsť, vysmiať byrokratickej drezúre. A nielen to – osvietila ho myšlienka zorganizovať tajný spolok Vzájomnosť, stúpencov radikálneho hnutia slovenskej mládeže, pridali sa Červenák, Ollík, Hodža, Zoch, Hroš, Hurban, PaulinyTóth, Škultéty a iní.
Do oka si padli najmä s Hodžom, ten charakterizoval ich priateľstvo: „Žili sme s Boleslavínem co blaženci vlasti jednoho srdce.“ Hodža navštívil Vrchovského v Skalici, odkiaľ sa spolu prešli po kopaniciach. V Bukovci prijal Vrchovský Hodžu roku 1837 do Vzájomnosti po zložení prísahy pod mohutnou lipou. V zmysle Vrchovského stanov členovia Vzájomnosti študovali kultúrne a sociálne problémy slovenského života a pracovali nielen medzi mládežou, ale aj medzi pospolitým ľudom, čo im umožňovala organizácia národných buniek po celom Slovensku a vydávanie dvojmesačníka Vzájomnostné listy.
Vo Vzájomnostných listoch uverejňovali i vlastné životopisy členov Vzájomnosti. Vrchovského autobiografia je cenná najmä tým, že obsahuje jeho osobné krédo, formujúce jeho vzťah k Vzájomnosti a vyjadrujúce, čím mu Vzájomnosť bola v hierarchii hodnôt jeho života: „Od tohto přeporodení duševního jen jedna hvězda – vůdkyně (vyjmuli lásku a péči o mou rodinu nejbližší) svítila mi na cestě života a až do konce svítiti bude, a Ty, drahá Vzájemnosti věrná, silná, neúnavná a vždy bdící – mne až ku konci sprovázeti budeš.“
Vrchovský sa rozlúčil s Bratislavou roku 1837, nebolo to ľahké lúčenie, zanechával tu svoje myšlienky, kus roboty na roli národnej, zanechával tu priateľov, s ktorými prežil dobré i zlé časy. A predovšetkým mu v domovine ostávalo srdce, Skalica, rodičia i súrodenci. Pre všetkých blízkych a kamarátov to bolo smutné leto roku 1837, lúčili sa s človekom, ktorý bol v mnohých veciach nenahraditeľný. Pešť volala, volala ho profesia, ktorú vyštudoval.
Advokátska skúška vykonaná práve v Pešti predstavovala lukratívnu budúcnosť. Pripravoval sa na ňu takmer dva roky, no ani vtedy nezabúdal na spolok Vzájomnosť, agitoval, pomáhal radami. Prišiel s podnetným návrhom založiť Maticu slovenskú, ktorá mala byť v časoch zhoršujúcej sa národnostnej situácie verejným reprezentantom slovenského národa. Takou koncepciou kultúrnopolitického poslania Matice predstihol svoju dobu takmer o štvrťstoročie. Založeniu Matice malo predchádzať utvorenie Slovanského ústavu. Na jeho zriadenie navrhol usporiadať finančnú zbierku, ktorá by prispela aj na vznik miesta profesora pri Katedre reči a literatúry československej – ten by bol i správcom nádejnej Matice. Žiaľ, táto myšlienka sa pre rozličné ťažkosti a komplikácie neuskutočnila. Na druhej strane ho potešilo, že Štúr na jeho podnet zreorganizoval Ústav reči a literatúry československej, ktorý bez závažnejších zmien prevzal funkciu zrušenej Spoločnosti a stal sa celonárodnou kultúrnobuditeľskou inštitúciou.
Medzitým si v marci 1839 otvoril v Pešti advokátsku prax. Ako nadanému a úspešnému právnikovi, znalcovi hospodárskych pomerov sa mu črtala sľubná perspektíva…
x x x
Máj 1865
Vrchovský sedí v svojej peštianskej pracovni, trápi ho mora, bolestivá, skľučujúca, nechce sa mu veriť, že čestnému človeku sa môže niečo také stať… Vie, že tu nejde len o čísla, ide o česť, pravdu a svedomie. Čísla sú len značky, mŕtve znaky na papieri, a predsa mu hučia v hlave čoraz hlasnejšie.
Vždy som veril, že rozum stačí. Že paragrafy sú pevnejšie než sľuby, že zákon má ostrejšie kontúry než svedomie. A teraz stojím pred vlastným zrkadlom, a nevidím obhajcu, len obžalovaného. Presbytérium chcelo čísla, ja som im dal mlčanie. Nie zo vzdoru, ale zo strachu, že ak raz začnem, už to nebudem môcť zastaviť.
Teraz je ticho. A v tom tichu sa ozýva všetko, čo roky odkladal. Nejde o hanbu pred ľuďmi. Ide o to, že už nevie obhájiť sám seba…
Myseľ mu podvedome zablúdila do čias, keď si v Pešti otváral advokátsku kanceláriu, bol plný sily, odhodlania, túžby pomáhať vlastnému národu. Spolu so Štúrom sa nádejali v lepší život ľudu, v posilnenie národnej uvedomelosti, v družné spojenie Slovanov. A boli nebojácni…
Zdroj: Městská knihovna Praha
V tom období sa stupňovali útoky šovinistov proti sľubne sa rozvíjajúcemu Ústavu. Oj, ako ho len povzbudila báseň (bola to už druhá báseň, prvá je z roku 1836), ktorú mu venoval Štúr. Pochopil, že obraz lipy v nej spredmetňuje Ústav a že on sám symbolizuje na smrť verného Štúrovho priateľa. A to, že báseň vyšla v roku 1843 v časopise Kwěty (č. 22), ho hlboko dojalo:
Boleslavínovi
Boleslavíne, pomníš na ta léta,
Kdyj sme pod lipou spolu sedávali
a z lípy stínu do šíreho světa,
jak se otáčí, hemží, patřívali?
V mé ona mysli jako oltář v chrámě;
ještě nás vídám, jak tam posedáme.
Ty jsi odešel na dolní roviny,
tam se ti štěstí chlácholivě směje;
já se vyšinul na horní končiny,
žiji v pohromách – lež plný neděje;
mé oko vždy se na tu lípu dívá,
leč to bědálka a houšť ji zakrývá.
A kdybys’ viděl, co na tu lípu chvátá,
jistě by spěchals’ mužně při ní státi;
lípa pod horou provívá si svatá,
než již na horách vichřice se klátí,
černé se chmury již s vichřicí pojí
a ty nám lípu vyvrátit se strojí.
A již se vichr s vrchů dolu spouští
a na lípu již rozdutí dotírá;
ona se vrahu opírá svou tlouští,
chvěje se kolem a bolestně svírá,
lísky se za peňu krývají ouzkostně
a lípa šumí oudolím žalostně.
Kdyby ji zřely tvé, Boleslavíne,
plamenné oči, drahý, k ní se postavíme
a vem štít, bychom vichřici zdrželi;
a neli štíty, vichr zadržíme,
spolu se pod ní, drahý, pohrobíme!
O básni sa zmienil aj Ján Kollár, s ktorým bol v úzkom priateľskom kontakte, dokonca pre jeho peštiansky evanjelický zbor vykonával funkciu zapisovateľa a právneho poradcu. V svojich Hlasoch, pamätá si to ako dnes, na margo Boleslavína napísal: „Ba věru Vaše jedinká československá báseň Boleslavinu Vrchovskému ve Kwětech nejen celou mysl, cíl a osobní její potahy ovšemnej lépe znající Pešť elektrizovala, ale celé Slovensko, Čechy a Moravu okouzlila; onen list mojich Kwětů, kde tištěna jest, za celé týdny nepřišel domů létaje sem tam; Čechové i Slováci (p. Doležálek a Füredy) skládali k ní nápěvy, panny i mládenci ji sobě odpisovali, zpaměti se učili, řečňovali: a ja sám vyznati musím, že mi při jejím čtení slzy radosti a naděje bezděky z očí kanuly, tak že Vás nepřítomného aspoň v duchu sem líbal a žehnal; anobrž, kdybych slabost a chatrnost mojich, větším dílem jen v pohromách nepříznivého osudu a v davu čtyř obtížných ouřadů (kazatele a faráře, censora a často i korektora knih, administrátora ústavu vdov sirotčího a seniora), Múzám jen jakoby ukradených literárních plodů sám tak velmi necítil, snad bych při čtení této básně do pokušení byl přišel, o Vás to pověděti, co někdy Cicero o Virgilovi přislyšení jedné z jeho eklog trošku marnomyslně řekl: ,Magna spes a litera Romae!‘“
Takto povzbudený nezištne pomáhal Kollárovmu nástupcovi v kazateľskom úrade Skaličanovi Jozefovi Podhradskému, skvelému pedagógovi, nadanému dramatikovi, pohotovému žurnalistovi a prezieravému politikovi, v ťažkom boji s maďarónskymi autonomistami roku 1859. Pod krídla si vzal radikálnodemokraticky orientovaných štúrovcov, ochotne im otváral okná do Európy. Niektorí z nich ako Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan Marko Daxner mu vďačili za to, že im poskytol miesto advokátskych koncipientov v svojej znamenite prosperujúcej advokátskej kancelárii. Prichýlil i Móra Jókaiho, jeho dom často navštevoval aj Alexander Petőfi.
V päťdesiatych rokoch sa dokonca vrátil k myšlienke založiť Maticu. Sám vtedy ako zámožný advokát a statkár ponúkol pre ňu miestnosť v svojom priestrannom peštianskom dome. Žiaľ, i tento návrh padol pre odpor viedenskej skupiny na čele s Kollárom, Lichardom a Kuzmánym. K nim sa pridružili aj Bystričania združení okolo Martina Čulena.
Neboli to ľahké roky, povzdychol si Vrchovský. Neskôr ho všetci obviňovali, že sa priveľmi zahľadel do svojich majetkov. Možno aj mali pravdu, ale nikdy nezanevrel na svoj národ, na svoje Slovanstvo, na boj za spravodlivejšiu spoločnosť…
Prekliaty rok 1861 aj nastávajúce ďalšie roky, vravel si Vrchovský. V ostatnom období sa mu lepí smola na päty, samé problémy, samé ťažkosti: najprv to bola ostrá kontroverzia s presbytériom slovenského cirkevného zboru v Pešti, vraj nepredložil všetky potrebné účty, niektoré doklady chýbajú, je v tom veľký zmätok. Žeby niečo zanedbal, žeby niekde urobil chybu? Všetko je možné, alebo… myšlienku si nechcel pripustiť… pre svedomie, pre výčitky.
x x x
Rok či dva sa z toho spamätával… už sa zdalo, že bude všetko v poriadku. A potom… uvalenie konkurzu na jeho advokátsku kanceláriu… suma sa vyšplhala na 200 000 zlatých, z toho si evanjelický zbor pýtal 15 000. Kde sa to, preboha, nabralo, ako sa to mohlo stať? Nerozumel, či nechcel rozumieť?
Každý deň sa stával preňho nočnou morou. Zmocňovali sa ho pocity úzkosti a depresie, nejedol, nespával, hlavou mu vírili tie najchmúrnejšie myšlienky… myšlienky vlastnej zrady a hanby, zdalo sa mu, že už nemôže ďalej…
Hrob rodiny Vrchovských v maďarskej obci Vácduka.
Matica slovenská Petržalka. Alexander Vrchovský. Foto: Jozef Schwarz
A potom je tu onen májový deň (nevie sa ktorý) roku 1865, keď svojmu pomocníkovi odovzdá list, v ktorom naznačuje, že ak ho už viac neuvidí, má všetko potrebné zariadiť. Odišiel veľký človek, ktorý ako každý mal aj slabé chvíľky. Jeho pamiatka by však nemala byť potrestaná niekedy až nezaslúženým mlčaním…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 5 – 6/2026)
Literatúra:
Béder, J.: Vlastné životopisy vedúcich členov tajného spolku Vzájomnosť. In: Slovenská literatúra, VI., 1953.
Brtáň, R.: Pokrokový bojovník Alexander Boleslavín Vrchovský. In: Zborník ZM 5, 2009, s. 25 – 44.
Buchta, F.: Prínos A. B. Vrchovského k rozvoju slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 2, 1971.
Butvin, J.: Politický spolok Vzájomnosť (1834 – 1840). In: Zborník FF UK. Historica 14, 1963, Bratislava.
Hronka I., 1836.
Hurban, J. M.: Životopis Ľudovíta Štúra. In: Slovenské pohľady, 1881, č. 1 – 4.
Květy X., 1843.
Literárny archív Matice slovenskej: Korešpondencia Alexandra B. Vrchovského.
Literárny archív Matice slovenskej: Výchovné texty národné. (A. B. Vrchovský)
Jedna odpoveď
No, pomáhal som pred týždňom jednému študentovi so Štúrom. Bol to slovenský génius, ale museli sme riešiť jeho vzťah k Rusku v rámci súčasnej teórie o spoločenstve k Rusku a Rusom. Škoda, že dnes nejestvuje spôsob, ako sa vrátiť k Štúrovi z očí do oči. Ak by sa to podarilo, tak by sa náš prvý Slovák chytal za brucho / možno len tak, svojsky /, keby sledoval slovenčinu z pohľadu humoru našich televízií, ktoré sa snažia priblížiť hovorený text titulkami. Ako je možné učiť deti v školách slovenčinu a zároveň ju potvoriť ? Jestvuje u nás niekto, kto sa na to pozrie, či si uvedomí, že je to spotvorený spôsob ako znechutiť slovenčinu ? Skúste sa na to pozrieť, jazykovedci, ako nám naše TV ničia slovenčinu !