Sergej Karaganov: Použitie jadrových zbraní môže zachrániť ľudstvo pred globálnou katastrofou

Sedíme pod gaštanmi, priatelia nás pozvali na obed do Funusu. Bola to naša krčma, keď sme bývali v internáte v Horskom parku, ešte nikto z nás nevedel, čím sa zaplní náš život. Dnes sú vtedajší študenti práva uznávanými prokurátormi, advokátmi, rektormi, sudcami, jeden je bývalý podpredseda vlády, druhý sudca Najvyššieho súdu, ďalší generálny prokurátor. Ich učiteľ, vtedy, v čase normalizácie vyhodený zo strany a len z milosti držaný na fakulte, sa stal slovenským prezidentom. My, novinári, sme si prešli svoj kúsok cesty tiež cez rôzne posty. Sedíme pod gaštanmi, je tu s nami herečka, aj odborníčka na výživu a hygienu, profesorka na medicíne, odborníčka na ľudské zdroje, aj úspešný podnikateľ – ítéčkár. Rozprávame sa o minulosti, tá je už jasná. Čo nám prinesie budúcnosť? Čo našim vnučkám, vnukom? Zhodneme sa – nech je to čokoľvek, len nech je mier! Nech sa to vojnové šialenstvo, ktoré zachvátilo svet, spamätá. Nijaké zvyšovanie zbrojenia mier nedonesie a zakrývať si oči, že je to dobré, lebo prinesie prácu pre našich ľudí, je darebáctvo. Čoskoro budú voľby. Budú o vojne a mieri.

Prinášame našim čitateľom esej Sergeja Alexandroviča Karaganova[1], doktora historických vied, čestného predsedu Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruskej federácie. Bez ohľadu na to, že väčšinová spoločnosť na Slovensku má voči Rusku emotívne dobrý vzťah, musíme vedieť, že v Ruskej federácii je Slovensko definované ako nepriateľský štát. A aj my v bezpečnostnej doktríne Slovenskej republiky, prijatej ešte pred vojnou na Ukrajine, máme Ruskú federáciu definovanú ako svojho nepriateľa. To má a môže mať svoje následky, ktorých rozsah si dnes ani radšej nepredstavujeme. Ale či si to väčšina obyvateľstva SR želá alebo nie, môžeme byť vtiahnutí do vojny, ktorá nie je našou vojnou.

Čítajme pozorne! Emócie ovládajme a verme rozumu.

Sergej Karaganov je považovaný za blízkeho ruskému prezidentovi, o to pozornejšie treba jeho esej čítať. Môže sa nás týkať. Veľmoci nemajú problém zahrávať sa s našimi osudmi. V žiadnom prípade nie je táto esej výrazom súhlasu s autorom! Poznať pohľad ruskej strany na nás je nanajvýš dôležité, pretože my sme Západ a bola to naša voľba.

Krátke pasáže v texte S. Karaganova tučne zvýraznilo SLOVO.

SERGEJ ALEXANDROVIČ KARAGANOV:

Použitie jadrových zbraní môže zachrániť ľudstvo pred globálnou katastrofou

Podelím sa  niekoľkými myšlienkami, ktoré prechovávam v sebe už dlho a ktoré sa sformovali po nedávnom zhromaždení Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruskej federácie – jednom z najpriamejších a najjasnejších v jej 31-ročnej histórii.

Narastajúca hrozba

Naša krajina (RF, pozn. SLOVO), jej vedenie stojí podľa môjho názoru pred ťažkou voľbou. Je čoraz jasnejšie, že stret so Západom sa neskončí, ani keď čiastočne alebo úplne zvíťazíme na Ukrajine.

Aj keď celkom oslobodíme Doneckú, Luganskú, Záporožskú a Chersonskú oblasť – bude to minimálne víťazstvo. Trochu väčším víťazstvom bude oslobodenie v priebehu roka či dvoch juhu a východu súčasnej Ukrajiny. Napriek tomu ostane ešte veľká oblasť krajiny s ešte viac rozhorčeným ultranacionalistickým obyvateľstvom zásobovaným zbraňami – je to nezahojená rana, hrozba nutných ťažkostí, nových komplikácií a novej vojny.

Len ťažko môže byť horšia situácia, ak za cenu strašných obetí oslobodíme celú Ukrajinu a ostaneme na troskách, kde nás bude nenávidieť väčšia časť obyvateľstva, na ktorých„prevýchovu“ by bolo treba nejedno desaťročie.

Ktorýkoľvek z ponúknutých variantov, špeciálne ten posledný, bude odvádzať pozornosť Ruska od potrebného posunu jeho duchovného, ekonomického, vojensko-politického centra smerom na východ Eurázie. My ostaneme na bezperspektívnom západnom smerovaní. A územia dnešnej Ukrajiny, v prvom rade centrálna a západná časť, budú odčerpávať zdroje – riadiace, ľudské, finančné. Tieto regióny boli výrazne dotované aj počas sovietskej éry. Nepriateľstvo so Západom bude pokračovať. Nepriateľstvo sa bude podnecovať podporovaním partizánskej a občianskej vojny. Príťažlivejší je variant – oslobodenie a znovuspojenie východu a juhu a prinútenie ostatnej časti Ukrajiny ku kapitulácii s úplnou demilitarizáciou a s vytvorením nárazníkového priateľského štátu. No takýto scenár je možný len vtedy, ak vôbec niekedy dokážeme zlomiť vôľu Západu k podpore kyjevskej chunty a prinútime ho strategicky ustúpiť.

Ilustrácia: Pixabay.com

A teraz prichádzam k dôležitejšej, v zásade málo diskutovanej otázke. Hĺbka či skôr základná príčina ukrajinskej krízy, ako aj mnohých iných konfliktov vo svete, všeobecne zvýšenej vojenskej hrozby je – dynamicky zrýchlené zlyhanie súčasných vládnucich západných elít vytvorených globalizačným procesom posledných desaťročí – zväčša to boli kompradori v Európe (kompradormi nazývali portugalskí kolonizátori miestnych obchodníkov, ktorí im slúžili – pozn. S .K.). Toto zlyhanie je sprevádzané rýchlou zmenou vzťahov síl vo svete v prospech globálnej väčšiny, kde sa ako ekonomická lokomotíva presadzuje Čína a čiastočne aj India a do pozície vojensko-strategickej opory dejiny posunuli Rusko. Toto oslabenie privádza do vytrženia nielen imperiálne-kozmopolitné elity (Biden a spol.), ale aj desí imperiálno-nacionalistické elity (Trump). Západ stráca – počas piatich storočí využívanú – možnosť vysávať bohatstvo z celého sveta formou prinútenia, predovšetkým hrubou silou a importovania svojho politického, ekonomického systému a svojej kultúrnej dominancie.

Nie je možné očakávať rýchle ukončenie obrannej, ale agresívnej konfrontácie Západu Tento kolaps morálnych, politických a ekonomických pozícií začal dozrievať v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bol prerušený krachom (rozpadom) ZSSR, ale s novou intenzitou sa obnovil v roku 2000 (míľnikmi sa stali porážky Američanov a ich spojencov v Iraku a Afganistane, ako aj rok 2008 – začiatok krízy západného ekonomického modelu).

Po zastavení tohto pádu lavíny sa Západ dočasne konsolidoval. Spojené štáty zmenili Ukrajinu na útočnú päsť, aby ju použili na zviazanie rúk Ruska, ako vojensko-politického jadra oslobodzujúceho sa od okov neokolonializmu nezápadného sveta.

V ideálnom prípade by Američania chceli, samozrejme, jednoducho vyhodiť do vzduchu našu krajinu, čím by radikálne oslabili rastúcu alternatívnu superveľmoc – Čínu.

Buď sme si neuvedomili nevyhnutnosť stretu, alebo sme si šetrili sily, váhali s preventívnym úderom. A okrem toho, v súlade s moderným, hlavne západným vojensko-politickým myslením, nechtiac precenili hranicu použitia jadrových zbraní, nepresne vyhodnotili situáciu na Ukrajine, a nie celkom úspešne začali špeciálnu operáciu.

Prehrávajúc na domácej pôde západné elity začali u nás aktívne podporovať burinu vyrastajúcu na pôde sedemdesiatich rokov pohody, sýtosti a aj mieru – všetky tie antiľudské ideológie: popieranie rodiny, svojej vlasti, svojej histórie, lásky medzi mužom a ženou, viery vo vysoké ideály, všetko to, čo tvorí podstatu človeka. Hanobia tých, ktorí sa postavili proti a odolávajú. Cieľ je jasný – ponížiť a marginalizovať ľudí, aby sa znížila ich schopnosť odolávať čoraz viac zjavne nespravodlivému a pre človeka a ľudstvo škodlivému súčasnému „globalistickému“ kapitalizmu. Pritom oslabené Spojené štáty ničia Európu a ďalšie krajiny, ktoré sú od nich závislé, a snažia sa ich zavliecť do konfrontácie hneď po vojne na Ukrajine.

Elity vo väčšine týchto štátov stratili orientáciu a v panike z dôvodu vlastného zlyhania dovnútra aj navonok, poslušne vedú svoje krajiny na bitúnok. Pritom za ich zlyhaním, za pocitom bezmocnosti, za stáročnou rusofóbiou, degradáciou vlastnej intelektuálnej úrovne a stratou strategickej kultúry je ich nenávisť, ktorá je takmer silnejšia než v samotných Spojených štátoch. Ďalej, a to je najdôležitejšia vec – tam sa to len zhorší. Prímeria sú možné, ale zmierenie nie! Hnev a zúfalstvo budú naďalej spontánne pokračovať a vlnovito sa stupňovať. Tento vektor pohybu Západu slúži ako jednoznačný dôkaz posunu smerom k vypuknutiu tretej svetovej vojny.Ona sa už začína a plnohodnotný požiar môže vypuknúť kvôli náhode, alebo z dôvodu narastajúcej nekompetentnosti a nezodpovednosti vládnucich kruhov Západu.

Zavedenie umelej inteligencie, robotizácia vojny zvyšuje hrozbu neúmyselnej eskalácie. Stroje sa môžu vymknúť spod kontroly zmätených elít. Situáciu zhoršuje „strategický parazitizmus“- za 75 rokov relatívneho mieru ľudia zabudli na hrôzy vojny, prestali sa báť dokonca aj jadrových zbraní. Všade, ale najmä na Západe, sa inštinkt sebazáchovy oslabil.

Dlhé roky sa venujem dejinám jadrovej stratégie a dospel som k jednoznačnému, aj keď nie úplne vedeckému záveru. Vznik a reálna existencia jadrových zbraní je výsledkom zásahu Najvyššieho (Všemohúceho), ktorý už bol zdesený, keď videl, že ľudia, Európania a k nim pripojení Japonci, rozpútali počas jednej generácie dve svetové vojny. Ich dôsledkom sú desiatky miliónov obetí a zbraň Armagedonu, ktorou ukázali tým, ktorí stratili strach z pekla, že peklo skutočne existuje. Dnes sme svedkami predtým niečoho nemysliteľného – z pohľadu doterajších predstáv o jadrovom zadržiavaní – vládnuce kruhy, skupiny štátov v záchvate zúfalého hnevu rozpútali totálnu vojnu v citlivom podbrušku jadrovej superveľmoci.

Je potrebné obnoviť strach z jadrovej eskalácie. Inak je ľudstvo odsúdené na zánik.

Teraz sa na poliach Ukrajiny rozhoduje nielen o tom, či a aké bude Rusko a budúci svetový poriadok. Ale aj o tom, či sa svet, na ktorý sme zvyknutí, vôbec zachová, alebo či na planéte zostanú rádioaktívne ruiny, ktoré pomaly otrávia zvyšky ľudstva.

Prelomením vôle Západu k agresii zachránime nielen seba, ale s konečnou platnosťou oslobodíme svet od jarma Západu, ktoré trvalo päť storočí a súčasne zachránime aj celé ľudstvo. Prinútením Západu ku katarzii a odmietnutím jeho elít hegemónie ho prinútime ustúpiť skôr, ako dôjde ku globálnej katastrofe. Ľudstvo tak dostane novú šancu na svoj ďalší rozvoj.

Ponúkané riešenie

Je celkom prirodzené, že máme pred sebou ťažký boj. Je potrebné vyriešiť vnútorné problémy – konečne sa zbaviť západného centrizmu v mysliach „zapadnikov“ a odpútať sa od Západu v manažérskej vrstve, od kompradorov a ich zvláštneho myslenia. (Paradoxne, tu nám však Západ sám nevedomky veľmi v tomto pomáha).

Tristoročná cesta do Európy nám dala veľa užitočných vecí, pomohla formovať našu veľkú kultúru. Európske dedičstvo si, samozrejme, starostlivo zachováme a budeme ho chrániť. Lenže je čas vrátiť sa domov, k samým sebe! Začať používať získané, ale žiť podľa svojho! Naši priatelia z Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie (midovci) zrealizovali zásadný zlom, keď v Koncepcii zahraničnej politiky Ruskej federácie označili Rusko za civilizačný štát.

Dodal by som, že ide o civilizáciu civilizácií, ktorá je otvorená na Sever aj na Juh, na Západ a Východ, no teraz je hlavným smerom rozvoja Juh, Sever a predovšetkým Východ.

Konfrontácia so Západom na Ukrajine, nech sa skončí akokoľvek, by nás nemala odvádzať od vnútorného strategického smerovania – duchovného, kultúrneho, ekonomického, politického, vojensko-politického – k Uralu, Sibíri a Tichému oceánu. Potrebujeme novú uralsko-sibírsku stratégiu, ktorá by zahŕňala niekoľko veľkých duchovne pozdvihujúcich projektov vrátane, samozrejme, vytvorenia v Sibíri tretieho hlavného centra. Toto hnutie by sa malo stať súčasťou naliehavo potrebnej formulácie „ruského sna“– obrazu toho Ruska a toho sveta, o ktorý sa chceme usilovať.

Nie ako jediný som mnohokrát písal – veľké štáty bez veľkej idey (myšlienky) prestávajú existovať, jednoducho sa strácajú. História je posiata tieňmi a hrobmi mocností, ktoré stratili ideu. Takáto idea musí byť sformulovaná zhora, bez spoliehania na to, že to urobia nejakí intelektuáli či rojkovia zdola. Taká idea musí zodpovedať najhlbším hodnotám a ašpiráciám ľudí a predovšetkým nás musí posunúť vpred. Je však zodpovednosťou elity a vedenia krajiny, aby ju formulovali. Ponuka takejto idey – sna, túžby sa neprijateľne oneskorila.

A tu sa dostávam k najťažšej časti tejto state. Môžeme bojovať ďalší rok, dva alebo tri, obetovať tisíce a tisíce našich najlepších mužov a mlčať o desiatkach a stovkách tisícov osudov občanov, ktorí sa dostali do tragickej historickej pasce na tom území, ktoré sa dnes nazýva Ukrajina. Túto vojenskú operáciu nemožno dokončiť rozhodujúcim víťazstvom bez toho, aby sme donútili Západ k strategickému ústupu, alebo dokonca ku kapitulácii. My musíme prinútiť Západ, aby sa vzdal pokusov navrátiť históriu, upustil od pokusov o globálnu nadvládu a prinútiť ho, aby sa staral o seba a riešil svoju vlastnú viacúrovňovú krízu. Nediplomaticky povedané, je potrebné aby Západ „vypadol“ a nezavadzal Rusku a svetu kráčať dopredu.

K tomu je potrebné v ňom obnoviť stratený pocit sebazáchovy a presvedčiť ho, že pokusy vyčerpať Rusko podnecovaním Ukrajincov proti Rusku, sú pre samotný Západ kontraproduktívne. Budeme musieť obnoviť dôveryhodnosť jadrového odstrašovania znížením neprijateľne vysokého prahu pre používanie jadrových zbraní, obozretným, ale rýchlym krokom po rebríčku eskalácie odstrašovania. Prvé kroky sa už podnikli príslušnými vyhláseniami prezidenta a ďalších kompetentných, začatím rozmiestnenia jadrových zbraní a ich nosičov v Bielorusku a zvýšením bojaschopnosti strategických odstrašujúcich síl. Na tomto schodisku je veľa schodov. Sám som napočítal asi dvadsať. Situácia sa môže dostať do bodu, že budú upozornení krajania a všetci ľudia dobrej vôle na potrebu opustiť svoje bydliská, ktoré sú blízko objektov, ktoré sa môžu stať cieľom jadrových úderov v krajinách, ktoré priamo podporujú režim v Kyjeve.

(Toto sa nás bezprostredne týka, a ak takto uvažuje náš nepriateľ – t. j. RF –, musíme to so všetkou možnou odvahou odmietnuť! Kam asi majú ísť ľudia, ktorí majú tú smolu, že žijú blízko letísk Sliač a Kuchyňa? A Slovensko je rozlohou taká malá krajina, že jadrový mrak by nás zasiahol všetkých! Nesmieme byť vtiahnutí do tejto vojny! Poznámka SLOVO.)

Nepriateľ by mal vedieť, že sme pripravení realizovať preventívny úder odvetných opatrení za všetky jeho súčasné a minulé agresie, aby sme zabránili prípadnému skĺzavaniu do globálnej termonukleárnej vojny.

Veľakrát som to povedal a napísal, že správnym použitím stratégie zastrašovania a dokonca aj v prípade jej použitím, riziko „odvetného“ jadrového alebo akéhokoľvek iného úderu na naše územie sa dá minimalizovať. Iba v prípade, že v Bielom dome bude sedieť človek, ktorý nemá rád svoju krajinu, sa Amerika rozhodne udrieť na „obranu“ Európanov, a vyzvať tak na odvetu obetovaním fiktívneho Bostonu za pomyselnú Poznaň (reakcia na vyhlásenie Bidena v Poľsku – pozn. SLOVO). A v USA aj v Európe si to dobre uvedomujú, len na to radšej nemyslia.

Áno, aj my sme prispeli k tejto bezmyšlienkovitosti našimi mierovými vyhláseniami. Preštudujúc dejiny americkej jadrovej stratégie viem, že po tom, čo ZSSR získal presvedčivú schopnosť odvetných opatrení jadrovým úderom, Washington vážne neuvažoval, hoci na verejnosti blufoval, o možnosti použitia jadrových zbraní na území Sovietskeho zväzu. Ak sa aj zvážila možnosť použitia jadrových zbraní, bolo to len proti „postupujúcim“ sovietskym jednotkám na území západnej Európy. Viem, že bývalí kancelári Kohl a Schmidt okamžite opustili vládne bunkre, ak počas armádnych cvičení objavila možnosti takého použitia.

Kráčajúc po schodisku zdržiavania eskalácie je potrebné kráčať dostatočne rýchlo. Berúc do úvahy vektor rozvoja Západu – degradácie väčšiny jeho elít – každá z jeho ďalších výziev je nekompetentná a viac ideologicky zaslepenejšia než tie predchádzajúce. Zatiaľ nie je zmysluplné očakávať, že tieto elity budú nahradené zodpovednejšími a rozumnejšími. To sa uskutoční výlučne len až po katarzii – a vzdaní sa falošných ambícií.

Nie je možné opakovať „ukrajinský scenár“. Štvrť storočia sme nepočúvali tých, ktorí nás varovali, že expanzia NATO povedie k vojne, pokúsili sme sa vyjednávať, dohodnúť sa. A v konečnom dôsledku toho sme dostali ťažký ozbrojený konflikt. Teraz je cena nerozhodnosti rádovo vyššia.

Ale čo, keď neustúpia? Ak už úplne stratili zmysel pre sebazáchovu? Potom budeme musieť zasiahnuť skupinu cieľov v mnohých krajinách, aby sme priviedli k rozumu tých, ktorí ho stratili.

(To je absolútne neprípustné šialenstvo! Slovenská republika nie je žiadna figúrka, s ktorou sa nesmie takto narábať. ŽIadne rusofilstvo to nezmení! Poznámka SLOVO)

Túto voľbu budeme musieť urobiť sami. Ani priatelia a počiatoční sympatizanti to nepodporia. Keby som bol Číňanom, nechcel by som, aby sa konflikt skoro skončil a rozhodne by som bol proti ukončeniu konfliktu, pretože odčerpáva sily USA a umožňuje akumulovať sily pre rozhodujúcu bitku – priamu alebo v súlade s testamentom a textami Sun-c´ – a to donútiť nepriateľa ustúpiť bez boja. A bol by som proti použitiu jadrových zbraní, pretože vzostup konfrontácie na jadrovú úroveň znamená posun v oblasti, kde je moja krajina (Čína) stále slabá.

Rozhodujúce kroky navyše nie sú v súlade s filozofiou čínskej zahraničnej politiky, ktorá zdôrazňuje ekonomické faktory (s akumuláciou vojenskej moci) a vyhýba sa priamej konfrontácii. Podporil by som spojenca tým, že by som mu zabezpečoval tyl, skrýval by som sa za jeho chrbát bez toho, aby som zasahoval do boja. (Možno však tejto filozofii dostatočne nerozumiem a pripisujem čínskym priateľom nezvyčajné motívy). Keby Rusko použilo jadrové zbrane, Číňania by to odsúdili. Súbežne by sa však v kútiku duše tešili, že reputácii a pozíciám Spojených štátov bol zasadený silný úder. A aká by bola naša reakcia, keby (nedaj Boh!) zaútočil Pakistan na Indiu alebo naopak? Budeme zhrození. Budeme smutní z toho, že bolo porušené jadrové tabu. A potom pomôžeme obetiam a zodpovedajúcim spôsobom zmeníme našu jadrovú doktrínu. Pre Indiu a ďalšie krajiny svetovej väčšiny vrátane jadrových (Pakistan, Izrael) nie je použitie jadrových zbraní prijateľné, a to ako z morálnych, tak aj geostrategických dôvodov.

Ak sa použijú a použitie bude „úspešné“jadrové tabu bude znehodnotené. Zanikne myšlienka, že takéto zbrane nemožno v žiadnom prípade použiť a že ich použitie je priamou cestou k jadrovému Armagedonu. Sotva sa potom môžeme spoľahnúť na účinnú podporu, aj keď mnohí na globálnom juhu pocítia uspokojenie z porážky svojich bývalých utláčateľov, ktorí ich drancovali, páchali genocídu, vnucovali im cudziu kultúru.

Nakoniec sa však víťazi nesúdia. A spasiteľom sa ďakuje. Európska politická kultúra si dobro nepamätá. Zvyšok sveta si však s vďačnosťou pamätá, ako sme pomohli Číňanom oslobodiť sa od brutálnej japonskej okupácie a kolóniám odhodiť koloniálne jarmo.

Ak nás nepochopia od samého počiatku – bude ešte viac podnetov nasebazdokonaľovanie. Stále však existuje vysoká pravdepodobnosť, že bude možné zvíťaziť, priviesť k rozumu protivníka bez extrémnych opatrení, prinútiť ho ustúpiť. A o pár rokov zaujať pozíciu za štítom Číny (pretože ona teraz stojí za naším chrbtom) podporujúc ju v zápase so Spojenými štátmi. Potom sa tento zápas zaobíde bez veľkej vojny. A spoločne tak vyhráme v prospech všetkých vrátane obyvateľov západných krajín.

A potom Rusko a ľudstvo prejdú všetkými úskaliami a traumami do budúcnosti, ktorú vidím ako svetlú – multipolárnu, multikultúrnu, viacfarebnú, umožňujúcu krajinám a národom budovať si svoj vlastný a spoločný osud.

Z originálu[2] pre SLOVO preložil: Peter Juza


[1] profil autora pozri: С. А. Караганов (karaganov.ru)

[2] Применение ядерного оружия может уберечь человечество от глобальной катастрофы (profile.ru)

(Celkovo 1 431 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

5 Responses

  1. Vo chvili, ked na scénu nastupuje Boh ako vychovávateľ, prestávam vnímať autora ako seriózneho. Ak tento človek je blízkym poradcom prezidenta Putina, nič dobré z toho nevyplýva.
    Omyl je aj v tom, že zbrojárska loby nie je jedinou loby v USA a podpora oslabovania Ruska nie je „celoamerická“.
    Musíme byť menej leniví a ísť do ulíc aj na Slovensku aj v USA. Neverím, že ruské vedenie neregistruje podporu Ruska na Slovensku a že by skutočne nanieslo jadrový úder na Sliač. Autor mi pripadá trocha „mimo“, aj keď má podľa mňa v mnohom pravdu.

  2. Som zásadne proti akémukoľvek zapojeniu Slovenska Slovákov do bratovražedného konfliktu na Ukrajine, musíme stáť zásadne na proslovenských postojoch. Musíme vychádzať z naších historických poznatkov a skúseností a hľadať pre Slovensko najlepšie riešenie, t.j. neutralitu!

  3. Je veľmi dobre, že Nové slovo priblížilo Karaganovu esej slovenským čitateľom. Keď sa zamýšľam nad jej obsahom, nenachádzam v ňom takmer nič, čo by nebolo už predmetom kritiky aj viacerých amerických komentátorov, ktorí odsudzujú politiku svojej vlasti. Nehovorím už o kritike a analýzach viacerých našich alebo českých komentátorov, ako aj o priam prorockých článkoch A. Solženicyna napísaných počas jeho emigrácie a po návrate do Ruska.
    Tón štúdie je v niektorých smeroch naozaj ostrý, varovný, ba až hrozivý. Mám na mysli dve pasáže zdôraznené redakciou Nového slova. Ale zamyslime sa nad celou štúdiou a najmä týmito pasážami hlbšie a hľadajme aj odpoveď, nakoľko sú vyvolané výrokmi a činmi osôb, ktoré sa stali de facto majiteľmi (zdráham sa tu použiť slovo predstaviteľmi) Slovenska, Poľska a Českej republiky) alebo ich stúpencami (mám na mysli jedného pražského starostu). Karaganov píše o privedení západných politikov k rozumu použitím jadrových zbraní. Na jednej strane je to strašné. Ale uvedomme si, čo je na ich politike a otvorene deklarovaných zámeroch rozumné???. Čo je rozumné na rozhodnutiach vedúcich osôb EÚ, ktoré smerujú až k zničeniu hospodárstva jednotlivých členských štátov i celej EÚ???. Položme si otázku, čo sme dokázali urobiť my – občania – aby sme všetkému, čoho sme už svedkami a čo nedaj boh ešte príde, zabránili. Veď oficiálna a takmer každodenná rusofóbna rétorika sa nápadne podobá nacistickému štvaniu proti Židom. Okrem bežnej praxe médií tu pripomínam nedávne výroky Petra Pavla… Zamyslime sa nad tým, že hovoriť o mieri je už takmer zakázané.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter