Samuel Charap: Nevyhrateľná vojna

V minulých dňoch sme priniesli esej ruského historika, čestného predsedu Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Sergeja Alexandroviča Karaganova Použitie jadrových zbraní môže zachrániť ľudstvo pred globálnou katastrofou.

Dnes prinášame na vojnu Ruska s USA pohľad z druhej strany. Autorom eseje je Samuel Charap, vedúci politológ v korporácii RAND a spoluautor knihy Všetci prehrajú: Ukrajinská kríza a zmarená súťaž o postsovietsku Euráziu. Počas Obamovej administratívy pôsobil Samuel Charap v štábe pre plánovanie politiky ministerstva zahraničných vecí USA. Stať Nevyhrateľná vojna, z ktorej vyberáme, publikoval 5. júna 2023 magazín pre zahraničnú politiku Foreign Affairs.

Nevyhrateľná vojna

Washington potrebuje koniec hry na Ukrajine

V médiách hlavného prúdu na celom svete je konflikt na Ukrajine vydávaný za najdôležitejšiu vojnovú udalosť od konca druhej svetovej vojny. Zabúda sa pri tom pars pro toto na Vietnam, na Kóreu, Irak, Líbyu, Sýriu, Juhosláviu – ten zoznam by bol veľmi dlhý… Všetky vojny sú odsúdeniahodné, žiadna nie je spravodlivá, pretože zarábajú na nej iba tí, ktorí vyrábajú zbrane – všetci ostatní trpia. Vojenský vpád do cudzieho štátu nie je, bohužiaľ, ojedinelým javom; aj v súčasnosti na svete prebieha niekoľko konfliktov, no ani jeden nemá taký hrozivý potenciál pre celý svet. Pretože sa blízko k stretu dostávajú jadrové veľmoci. Aj preto je dôležité vedieť, ako sa na prebiehajúcu vojnu pozerajú jej hlavní aktéri – Ruská federácia a Spojené štáty americké.

Aj v jednej, aj v druhej armáde zomierajú nielen naverbovaní žoldnieri, ale aj vojaci, ktorých štát povolal do služby na obranu vlasti. Rusi a Ukrajinci v brannej službe nemajú na výber. Internet je plný videí, ako policajti naháňajú mladých mužov, ktorí sa nechcú dať odviesť. Ukrajinská novinárka Diana Pančenko publikovala na sociálnej sieti rozhovor s ukrajinskými zajatcami, ktorí bojovali v Mariupoli. Jeden z nich bol príslušníkom Azova, jeho boj proti okupantom bol autentickým vzdorom mladého človeka. Ten druhý, obyčajný robotník, pracoval v závode, doma mal ženu a deti, hovoril o tom, ako sa chcel odvodu vyhnúť, no vojenská polícia si ho našla a on sa musel podvoliť, ak nechcel skončiť v dlhoročnom kriminále. Takýchto odvedencov môžeme vidieť aj na ruskej strane, ich videá publikuje ukrajinská strana a západné médiá. Všetci zomierajú za cudzie záujmy. Spojeným štátom sa podarilo hneď na začiatku ruskej agresie zjednotiť celý Západ na obranu napadnutej Ukrajiny. Horúca fáza vojny má svoju zápalnú šnúru na kyjevskom Majdane, no teraz už ide o oheň, ktorý má veľkú potenciálnu silu. Pritom „cieľ – koniec tejto vojny – bol hmlistý“, píše Charap vo svojej eseji.  

„Táto nejednoznačnosť bola skôr vlastnosťou ako chybou americkej politiky. Ako sa v júni 2022 vyjadril poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan: „V skutočnosti sme sa zdržali vytýčenia toho, čo vidíme ako koniec hry… Sústredili sme sa na to, čo môžeme urobiť dnes, zajtra, na budúci týždeň, aby sme posilnili odpor Ukrajincov v maximálnej možnej miere, najprv na bojisku, a potom za rokovacím stolom. Tento prístup mal zmysel v prvých mesiacoch konfliktu. Trajektória vojny nebola v tom čase ani zďaleka jasná. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj stále hovoril o svojej pripravenosti stretnúť sa s ruským náprotivkom Vladimírom Putinom a Západ ešte musel Kyjevu dodať sofistikované pozemné raketové systémy, nehovoriac o tankoch a raketách dlhého doletu. Navyše, pre Spojené štáty bude vždy ťažké hovoriť o svojom názore na cieľ vojny, v ktorej ich sily nebojujú. Ukrajinci sú tí, ktorí umierajú za svoju krajinu, takže sa nakoniec musia rozhodnúť, kedy prestať – bez ohľadu na to, čo by Washington mohol chcieť,“ tvrdí Jake Sullivan.

Pre pozorného čitateľa a skutočného priateľa obetovaných Ukrajincov sú to perfídne slová – pretože usvedčujú politiku USA z dosahovania ich záujmových cieľov cudzími rukami. Všimnime si najmä vetu, že Zelenskyj bol stále pripravený rokovať s Putinom. To dosvedčuje aj bývalý Zelenského kancelár Bogdan, ktorý v rozhovore pre ruskú opozičnú novinárku Xeniu Sobčak (dávno pred začiatkom ruskej ŠVO) hovoril o prvých stretnutiach Zelenského a Putina. Bolo to krátko po ukrajinských prezidentských voľbách, Putin Zelenskému gratuloval a podľa Bogdana medzi oboma lídrami vládol vzájomný rešpekt. Volodymyr Zelenskyj mal skutočný záujem konflikt ukončiť, bojovalo sa vtedy len na vzbúrenom Donbase a stále mali platiť Minské dohody, ktoré garantovali Nemci a Francúzi. Potom ktosi rozhodol obetovať ukrajinský ľud. Ale obetovaný je aj Zelenskyj, v inauguračnom prejave vo Verchovnej rade svojej krajiny sľúbil ľuďom mier. Podľa jeho vtedajších slov nesmie ani jeden ľudský život vyhasnúť… Dnes sú ich už desiatky tisíc. Agresorom je Ruská federácia, ale bez viny nie je nikto zo zúčastnených strán. Na tomto mieste je dobré pripomenúť, čo predchádza tragickým vojnám. Píše o tom vo vyše 600 stranovej knihe bývalý minister obrany USA Robert M. Gates:

„Vojny je omnoho ľahšie začať, ako sa z nich následne vymotať. Tí, ktorí sa pýtajú na únikové stratégie alebo na to, čo sa stane, ak sa naše predpoklady nepotvrdia, sú len málokedy vítaní pri konferenčnom stole, keď horúce hlavy žiadajú vojenský zásah; tak to bolo vždy, keď volali po invázii do Iraku, po intervencii v Líbyi a Sýrii alebo po bombardovaní iránskych jadrových zariadení. Námietky proti vojenskému zásahu sa takmer nikdy netýkajú toho, či na to máme prostriedky, ale spravidla len či je to múdre rozhodnutie. To napokon výstižne vyjadril Petraeus v skorých fázach irackej kampane, keď sa opýtal: ,Povedzte mi, ako sa to má skončiť. Táto otázka až príliš často nie je vôbec položená, nie to aby na ňu niekto ráčil odpovedať.“

(Pozri: Služba, pamäti ministra obrany vo vojne. Robert M. Gates, otvorený a nekompromisný pohľad do zákulisia amerického vojenského angažmán v Iraku a Afganistane.)

Samuel Charap vo svojej  stati vo Foraign Affairs hovorí, že je čas, aby Spojené štáty predložili víziu, ako sa vojna skončí. „Pätnásť mesiacov bojov jasne ukázalo, že ani jedna strana nemá kapacitu – dokonca ani s vonkajšou pomocou – dosiahnuť rozhodujúce vojenské víťazstvo nad tou druhou. Bez ohľadu na to, koľko územia dokážu ukrajinské sily oslobodiť, Rusko si zachová schopnosť predstavovať trvalú hrozbu pre Ukrajinu. Ukrajinská armáda bude mať tiež schopnosť držať v ohrození všetky oblasti krajiny okupované ruskými silami – a hroziť útokmi na vojenské a civilné ciele v samotnom Rusku.

Tieto faktory by mohli viesť k ničivému, roky trvajúcemu konfliktu, ktorý neprinesie definitívny výsledok. Spojené štáty a ich spojenci tak stoja pred výberom budúcej stratégie. V najbližších mesiacoch by sa mohli začať snažiť nasmerovať vojnu k dohodnutému koncu. Alebo to môžu urobiť o niekoľko rokov. Ak sa rozhodnú počkať, základy konfliktu budú pravdepodobne rovnaké, ale náklady vojny – ľudské, finančné a iné – sa znásobia. Efektívna stratégia pre to, čo sa stalo najzávažnejšou medzinárodnou krízou za najmenej jednu generáciu, si preto od Spojených štátov a ich spojencov vyžaduje, aby zmenili svoje zameranie a začali uľahčovať koniec hry.“

Pozoruhodné je, ako sa tu názory z oboch strán konfliktu (RF a USA) zhodujú. Sergej A. Karaganov (vo svojej eseji, ktorú sme publikovali) vidí východisko vo zvýšení odstrašovania, (a prípadnom použití taktickej jadrovej zbrane), aby sa zachránil svet…

S. Charap sa zamýšľa, ako vyzerá víťazstvo

„Medzištátne vojny vo všeobecnosti nekončia, keď sú sily jednej strany zatlačené za určitý bod na mape. Inými slovami, dobytie územia – alebo opätovné dobytie – samo o sebe nie je formou ukončenia vojny. To isté bude pravdepodobne platiť aj na Ukrajine: aj keby bol Kyjev úspešný nad všetky očakávania a prinútil by ruské jednotky ustúpiť až k svojej hranici, Moskva by nemusela nevyhnutne prestať bojovať. Pritom je len málo ľudí na Západe, ktorí by očakávali tento výsledok. Optimistické očakávanie na najbližšie mesiace je, že Ukrajinci dosiahnu určité zisky na juhu, možno dobyjú späť časti Záporožia a Chersonskej oblasti alebo potlačia ruský útok na východe.“

Začína sa navždy vojna

Samuel Charap: „Dlhá vojna medzi Ruskom a Ukrajinou bude veľmi problematická aj pre Spojené štáty a ich spojencov, ako ukazuje nedávna štúdia RAND, ktorú som napísal spolu s politologičkou Mirandou Priebeovou. Dlhotrvajúci konflikt by udržal riziko možnej eskalácie – buď k ruskému jadrovému použitiu, alebo k vojne medzi Ruskom a NATO – na súčasnej zvýšenej úrovni. Ukrajinu by ekonomicky a vojensky musel živiť Západ, čo nakoniec spôsobí rozpočtové problémy pre západné krajiny a problémy s pripravenosťou pre ich armády. Globálny ekonomický dopad vojny, vrátane kolísania cien obilia a energií, bude pretrvávať. Spojené štáty by neboli schopné sústrediť svoje zdroje na iné priority a prehĺbila by sa závislosť Ruska od Číny. Hoci dlhá vojna by Rusko ešte viac oslabila, tento prínos nepreváži tieto náklady.“

Ďalej sa Samuel Charap vyjadruje k úlohe Západu – podpore Ukrajiny v protiofenzíve – no zároveň upozorňuje, že konečný výsledok neuspokojí ani jednu zo strán konfliktu. Rozhodujúce vojenské víťazstvo je podľa neho vysoko nepravdepodobné. „Vzhľadom na pretrvávanie zásadných rozdielov medzi Moskvou a Kyjevom v kľúčových otázkach, ako sú hranice, ako aj na intenzívne sťažnosti po toľkých obetiach a úmrtiach civilistov, mierová zmluva alebo komplexné politické urovnanie, ktoré by normalizovalo vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, sa tiež zdá nemožné. Obe krajiny budú nepriateľmi dlho po skončení horúcej vojny.“

Ak by sme posudzovali krvavý konflikt u nášho východného suseda len podľa tzv. mienkotvorných médií, cesta k mieru by viedla iba cez ďalšie krvavé strety – bez konca. Všíma si to aj Samuel Charap: „Pre západné vlády a Kyjev sa môže zdať, že ukončenie vojny bez akýchkoľvek rokovaní je vhodnejšie ako rozhovor s predstaviteľmi vlády, ktorá spáchala nevyprovokovaný akt agresie a strašné vojnové zločiny. Ale medzištátne vojny, ktoré dosiahli túto úroveň intenzity, nemajú tendenciu jednoducho zmiznúť bez rokovaní. Ak bude vojna pokračovať, bude tiež mimoriadne ťažké premeniť ju späť na lokálny konflikt s nízkou intenzitou, ako bol ten, ktorý sa odohral na Donbase v rokoch 2014 až 2022. Samotná dĺžka súčasnej frontovej línie (viac ako 1 300 km), údery na mestá a iné ciele ďaleko za líniou a mobilizácia prebiehajúca v oboch krajinách (čiastočná v Rusku, celková na Ukrajine) budú mať systémové – možno dokonca takmer existenčné – účinky na oboch bojujúcich stranách. Je napríklad ťažké predstaviť si, ako sa môže ukrajinská ekonomika zotaviť, ak jej vzdušný priestor zostane uzavretý, prístavy z veľkej časti blokované, mestá pod paľbou, muži v produktívnom veku bojujú na fronte a milióny utečencov, ktorí sa nechcú vrátiť do krajiny. Sme za bodom, kedy sa vplyv tejto vojny môže obmedziť na konkrétnu geografiu.

Keďže budú potrebné rozhovory, ale urovnanie neprichádza do úvahy, najpravdepodobnejším koncom je dohoda o prímerí. Prímerie – v podstate trvalá dohoda o prímerí, ktorá nepremosťuje politické rozdiely – by ukončila horúcu vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale nie ich širší konflikt. Archetypálnym prípadom je kórejské prímerie z roku 1953, ktoré sa zaoberalo výlučne mechanizmom udržiavania prímeria a všetky politické otázky zmizli zo stola. Hoci sú Severná a Južná Kórea technicky stále vo vojne a obe si nárokujú celý polostrov ako svoje suverénne územie, prímerie do značnej miery platí. Takýto neuspokojivý výsledok je najpravdepodobnejším spôsobom, ako sa táto vojna skončí.“

Ruský prezident V. Putin na rokovaní s africkými lídrami ukázal text dohovoru medzi Moskvou a Kyjevom na začiatku marca 2022. To mal byť začiatok rokovaní o budúcom usporiadaní, Kyjev však, podľa Putina, predbežnú dohodu hodil do koša.

Koľko ľudských životov odvtedy vyhaslo?!

Samuel Charap pripína, že bojovať a rozprávať sa zároveň bolo vo vojnách bežnou praxou. „Začať s prípravami má teraz zmysel aj preto, že konfliktná diplomacia neprinesie výsledky zo dňa na deň. V skutočnosti bude trvať týždne alebo možno mesiace, kým sa spojenci a Ukrajina dostanú na rovnakú tému o stratégii vyjednávania – a ešte dlhšie, kým sa dohodnú s Ruskom, keď sa rozhovory začnú. V prípade kórejského prímeria bolo potrebných 575 stretnutí počas dvoch rokov na dokončenie takmer 40 strán dohody. Inými slovami, aj keby bola vyjednávacia platforma zriadená zajtra, prešli by mesiace, kým by sa zbrane odmlčali (ak by rozhovory mali byť úspešné, čo ani zďaleka nie je isté).

Hoci prímerie na ukončenie tejto vojny by bolo bilaterálnou dohodou, Spojené štáty a ich spojenci môžu a mali by pomôcť Ukrajine v jej vyjednávacej stratégii. Okrem toho by mali zvážiť, aké opatrenia môžu súbežne prijať, aby poskytli stimuly pre strany, aby sa dostali k rokovaciemu stolu, a minimalizovali šance, že akékoľvek prímerie zlyhá.

… Jedným z potenciálnych modelov je memorandum o porozumení medzi USA a Izraelom z roku 1975, ktoré bolo jedným z kľúčových predpokladov, aby Izrael súhlasil s mierom s Egyptom. V dokumente sa uvádza, že vo svetle ,dlhodobého záväzku USA prežiť a zabezpečiť bezpečnosť Izraela, vláda Spojených štátov bude vnímať mimoriadne vážne hrozby pre bezpečnosť alebo suverenitu Izraela zo strany svetovej veľmoci‘. Ďalej sa uvádza, že v prípade takejto hrozby bude vláda USA konzultovať s Izraelom ,o tom, akú podporu, diplomatickú alebo inú, alebo pomoc, ktorú môže poskytnúť Izraelu v súlade s jeho ústavnými postupmi‘. Dokument tiež výslovne sľubuje ,,nápravné opatrenia zo strany Spojených štátov‘, ak Egypt poruší prímerie. Toto nie je výslovný záväzok považovať útok na Izrael za útok na Spojené štáty, ale blíži sa mu to.

Podobné uistenie ako na Ukrajine by dalo Kyjevu väčší pocit bezpečia, podporilo by investície súkromného sektora do ukrajinského hospodárstva a posilnilo by odstrašenie budúcej ruskej agresie. Zatiaľ čo dnes Moskva s istotou vie, že Spojené štáty nezasiahnu vojensky, ak zaútočia na Ukrajinu, takéto vyhlásenie by Kremeľ prinútilo zamyslieť sa viac ako dvakrát – ale nezvýšilo by to vyhliadky na nové americké základne na ruských hraniciach. Samozrejme, Washington by potreboval dôveru v trvanlivosť prímeria, aby pravdepodobnosť testovania záväzku zostala nízka. Vyhnúť sa vojne s Ruskom by malo zostať prioritou.“

Začnite hovoriť

„Prvým krokom k tomu, aby sa táto vízia v najbližších mesiacoch stala realitou, je vyvinúť úsilie v americkej vláde o rozvoj diplomatickej cesty. Pomocnej a výcvikovej misii, ktorú vedie trojhviezdičkový generál s 300 zamestnancami, sa venuje celý nový vojenský veliteľský prvok, skupina Security Assistance Group – Ukrajina. V USA však nie je ani jeden úradník vlády, ktorého prácou na plný úväzok je konfliktná diplomacia. Biden by mal vymenovať jedného, možno špeciálneho prezidentského vyslanca, ktorý by sa mohol angažovať aj mimo ministerstiev zahraničných vecí, ktoré boli v tejto kríze takmer vo všetkých relevantných hlavných mestách odsunuté na vedľajšiu koľaj. Ďalej by Spojené štáty mali začať neformálne diskusie s Ukrajinou a medzi spojencami v G7 a NATO o konci hry.

Zároveň by Spojené štáty mali zvážiť vytvorenie pravidelného komunikačného kanála týkajúceho sa vojny, ktorý by zahŕňal Ukrajinu, spojencov USA a Rusko. Tento kanál by spočiatku nebol zameraný na dosiahnutie prímeria. No umožnil by účastníkom kontinuálnu interakciu namiesto jednorazových stretnutí, podobne ako model kontaktnej skupiny používaný počas balkánskych vojen, keď sa pravidelne stretávalo neformálne zoskupenie predstaviteľov kľúčových štátov a medzinárodných inštitúcií. Takéto diskusie by sa mali začať mimo očí verejnosti, rovnako ako prvé kontakty USA s Iránom o jadrovej dohode podpísanej v roku 2015.

Tieto snahy nemusia viesť k dohode. Šanca na úspech je mizivá – a aj keby rokovania priniesli dohodu, nikto by neodišiel úplne spokojný. Kórejské prímerie rozhodne nebolo vnímané ako triumf zahraničnej politiky USA v čase, keď bolo podpísané: napokon, americká verejnosť si zvykla na absolútne víťazstvá, nie na krvavé vojny bez jasného riešenia. Za posledných takmer 70 rokov však na polostrove nevypukla ďalšia vojna. Medzitým sa Južná Kórea vymanila z devastácie 50. rokov, aby sa stala ekonomickou veľmocou a nakoniec aj prosperujúcou demokraciou. Povojnová Ukrajina, ktorá je podobne prosperujúca a demokratická so silným záväzkom Západu pre svoju bezpečnosť, by predstavovala skutočné strategické víťazstvo.

Konečná hra založená na prímerí by ponechala Ukrajinu — aspoň dočasne — bez celého územia. Ale krajina by mala príležitosť ekonomicky sa zotaviť a smrť a ničenie by skončilo. Zostala by uzavretá v konflikte s Ruskom o oblasti okupované Moskvou, ale tento konflikt by sa odohrával v politickej, kultúrnej a ekonomickej oblasti, kde by s podporou Západu mala Ukrajina výhody. Úspešné znovuzjednotenie Nemecka v roku 1990, ďalšej krajiny rozdelenej mierovými podmienkami, ukazuje, že zameranie sa na nevojenské prvky sporu môže priniesť výsledky. Tým by sa rusko-ukrajinské prímerie tiež neukončilo konfrontáciu Západu s Ruskom, ale riziko priameho vojenského stretu by sa dramaticky znížilo a globálne dôsledky vojny by sa zmiernili.

Mnohí komentátori budú naďalej trvať na tom, že táto vojna sa musí rozhodnúť iba na bojisku. Tento pohľad však neberie ohľad na to, že štrukturálna realita vojny sa pravdepodobne nezmení, aj keď sa frontová línia posunie, čo je výsledok, ktorý sám o sebe ani zďaleka nie je zaručený. Spojené štáty a ich spojenci by mali byť schopní pomôcť Ukrajine súčasne na bojisku aj pri rokovacom stole. Teraz je čas začať.“

Pripravila Gabriela Rothmayerová

Na úvodnej snímke Samuel Charap, 2013. Zdroj: Flickr

(Celkovo 1 006 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. „Teória prímeria“ má svoje rácio a bola by o krok bližšie k praxi, keby prednedávnom v USA neboli navýšili strop zadlženosti štátu. To by sa pod tlakom zmenenej objektívnej reality (obmedzenia) disponibilných financií pomerne rýchle objavil záujem USA a Veľkej Británie na prímerí Ukrajiny a Ruska. Dlhový strop USA však bol navýšený a to mimo iné umožňuje (finančne) pokračovať v ukrajinskom dobrodružstve, až kým to Ukrajincov naozaj neprestane baviť (rozbíjať si v pošetilosti vlastnú krajinu) a tiež dokedy lídrom Európskej únie vydrží držať presadzovanie kurzu militantnosti, hrania sa na vojakov a miešania sa do cudzích záležitostí, čo je zase v (príkrom) rozpore s autentickými obchodno-ekonomickými záujmami EÚ a jej občanov. V Európe nikto z normálnych ľudí (občanov) nechce vojnu. Vojna mala a má zmysel len pre veľkokapitál. Pre obyčajných ľudí (pospolitý ľud) to bola vždy tragédia.
    Dve svetové vojny v Európe stačili. Viac vôbec európanom netreba. Ak sú niekde ďalej (na Východe) za hranicami EÚ spory a rozpory medzi kyjevským a moskovským politickým režimom, tak je to v prvom rade ich vzájomná vec. Európska únia tu nie je na to, aby sa do toho miešala inak než cez diplomatické urovnávanie v tzv. Minskom formáte, kde mali byť garantmi politickej korektnosti Francúzsko a Nemecko. Realita je (sa vyvŕbila) prekvapivo striktne opačná. Ako je to len možné ?!? O mieri a mierových rokovaniach nikto nehovorí, zato väčšina lídrov, čo dostávajú plat zo spoločných zdrojov občanov EÚ, sa hrá tak či onak na vojakov a vyzbrojili sa militantnou rétorikou, akoby sa z toho vôbec nechumelilo. Nehasia, ale pomáhajú prilievať olej do ohňa. Už sa aj začínajú objavovať prvé ekonomické lastovičky následkov ekonomického embarga dopadajúceho na EÚ. Nemecko už zaznamenáva prejavy ekonomickej depresie. Ekonomický motor EÚ sa začína zahĺcovať splodinami rozhádzaných a (pod vplyvom politickej ingerencie) zvyšovaných cien priemyselných vstupov (plyn, ropa, elektrická energia, uhlie, železná ruda, farebné kovy, vzácne kovy, stavebné materiály, a ďalšie) v spojení s ich prešpekulovaním v opčných a future obchodov na komoditných burzách. Jednoduchšie povedané, špekulatívne financie manipulujú prostredníctvom komoditných búrz ceny priemyselných komodít v ťažkom a spracovateľskom priemysle. Negatívnym synergickým výsledkom je agregovaná depresia. Ekonomika prestala prirodzene fungovať a politická ingerencia, tlak (zvrchu) umelých mocensko-administratívnych zásahov dáva svoje kyslé ovocie. Dlhé roky sa poučovalo (pravidlo), že každá politická ingerencia, zásahy štátu (politickej nadstavby) do ekonomických procesov „voľného trhu“ sú krajne nežiaduce, umelé (cudzorodé), nesprávne a nesmú sa robiť, nesmie sa deformovať voľný trh ako sa ten vie najlepšie kreovať (harmonizovať) sám po sebe. No a od r. 2021 (od Covid krízy a potom hneď embargá voči Rusku) EÚ činí (vlastnou aktivitou) pravý opak. To nemôže ostať bez (zlých) ekonomických následkov. V ekonomike je všetko o cenách. Keď EÚ mení svoju mapu dodávok vstupných surovín, a chce nahradzovať tradičné zdroje z Ruska zdrojmi z iných a aj vzdialenejších teritórií, dá sa to, ale je (bude) to za výrazne drahšie peniaze. Takže výsledkom bude najprv zdražovanie a inflačný vztlak, a potom depresia ako mix faktorov – cenové šoky, zníženie dopytu, zníženie rentability podnikania subjektov trhu, zníženie daňových príjmov v krajinách EÚ, zvýšenie a šponovanie výdajov občanov na ich ekonomickú existenciu, nastúpenie trendu zlých nálad v spoločnosti (v jednotlivých krajinách EÚ) – a potom prídu voľby v každej krajine EÚ a tiež aj voľby do Európskeho parlamentu. A začne pôsobiť spätná väzba (dialektická kauzalita) – od občanov smerom k politike a k politickým hercom a manekýnom na oficiálnej politickej scéne. Umelé nepravdy a špekulatívne zlo sa zomelú na prášok. Všetko zlé je na niečo dobré. Pravda a autentická realita sa začnú kryštalizovať. Aspoň mladšie generácie (v celej EÚ) na vlastnom sociálnom a ekonomickom osude pochopia „zač je toho loket“ a že musia sa naučiť rozlišovať politické divadlo (ľahké theátro) od vlastnej reality aká v skutočnosti je, a že v konečnom dôsledku žijú nie z prikrášľovaných a vábivých politických rečí a predvádzania sa politických nímandov, ale zo strohej ekonomickej reality. Od seba-spamätania Európy sa osud nás všetkých môže otočiť naspäť z nenormálnosti do normálnych koľají aké to bolo pred rokom 2021, pred Covid kampaňou a pred r. 2022, umelými embargami skratujúcimi medzinárodné i domáce obchodno-ekonomické procesy, z ktorých všetci v Európe žijeme.

  2. Je dobre, že v USA sú ľudia uvažujúci o niečo reálnejšie ako Zbor jastrabov. Je dobre, že majú aj u nás publicitu. Ale ak sa nad Charapovým článkom zamyslíme hlbšie, vyznieva aj on ako americký vlastenec, ktorému nie je nadvláda USA nad celým svetom až taká cudzia. Je len pre miernejšie prostriedky…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter