Ilustrácia: Pixabay
V Karlových Varoch Cenu prezidenta Medzinárodného filmového festivalu získala Magda Vášáryová ako prejav úcty k jej celoživotnej hereckej práci a mimoriadnemu prínosu k československej kinematografii. Pani Vášáryová v rafinovanej červenej róbe vystúpila na javisko a predniesla ďakovnú reč, že na ňu českí diváci nezabudli. A tiež nezabudla pripomenúť, ako jej komunisti ubližovali, lebo jej nedali možnosť vedecky pracovať, a tak si doktorát zo sociológie musela urobiť až teraz na Karlovej univerzite. „Ale nemusíte mi hovoriť pani doktorka,“ dodala. Publikum aplaudovalo postojačky.
Magda Vášáryová je významná slovenská herečka, diplomatka a politička. Štátny titul zaslúžilá umelkyňa jej bol udelený v roku 1988 ako ocenenie za jej bohatú a úspešnú hereckú kariéru v divadle i vo filme, kde stvárnila desiatky nezabudnuteľných postáv, hovorí AI.
Návrhy na udelenie titulu zaslúžilý umelec, zaslúžilá umelkyňa za minulého režimu schvaľoval ústredný výbor komunistickej strany. Keď som robila spomienkovú knihu s profesorom Petrom Colotkom, členom ÚV KSČ a dvadsať rokov predsedom vlády Slovenskej republiky v rámci federácie ČSSR, zaujímalo ma, aký mal vzťah s umelcami. „Vynikajúci,“ odpovedal spontánne. Mal odložené mnohé listy a blahoželania od nich, dostával ich k svojim jubileám. Bola som svedkom, koľko ľudí mu prišlo blahoželať k jeho 90. narodeninám – a boli to ľudia dokonca aj z disentu. Prečo teraz, takmer po štyroch desaťročiach, majú ľudia potrebu kopnúť si do toho bývalého režimu, v ktorom bez problémov prijímali pocty (zaslúžené) a len mizivá časť obyvateľstva sa verejne proti režimu stavala? No, práve preto! Když tam budou – utíkejme, když tam nebudou, hŕ na ne!
V roku 1968 bolo veľmi, veľmi málo ľudí, ktorí by neboli protestovali proti okupácii piatich armád Varšavskej zmluvy. A predsa sa našli aj biele vrany – napríklad súdruh Pavel, otec Petra Pavla. A on, už dospelý človek, (za minulého režimu) napísal. „Velký vliv na mé pozdější názory mělo léto roku 1968. Tehdy byli u nás na návštěvě přátelé ze Sovětského svazu. Právě na kontrastu mezi nimi na jedné straně a protisovětskými náladami na druhé mi otec srozumitelně k věku vysvětlil podstatu situace.“ Hovorí, že vysvetlenie otca „bylo účinnější než cokoli jiného a také trvalejší. A posměch ve škole ze strany spolužáků pro mou oblibu našich přátel mě v názoru tenkrát pouze utvrdil.“
Dobre, je to už všetko história, každý sa môže meniť, nejaký obranca Petra Pavla sa opýtal: „Povedzte jedinú vec, ktorú by po zmene režimu bolo možné Petrovi Pavlovi vyčítať! No, podľa toho, z ktorej strany sa na jeho účinkovanie človek pozrie. Presne rovnako, ako by sa z ktorej strany na jeho výroky pozrela komunistická strana. Zmenilo sa ťažisko moci, zmenil sa aj on. Tempora mutantur et nos mutamur in ilis. Ale o neho, ani o pani Vášáryovú nejde. Zaujímaví sú tí aplaudujúci – prečo sú v takom zomknutom šíku?
Pretože sú ako oni. Tiež žili v tom režime, proti ktorému sa nebúrili (disent bol slabý, sám by režim určite nezhodil – o to viac si treba vážiť tých, ktorí netušili, že za ich života môže dôjsť k zmene, spomeňme najdlhšie väzneného Petra Uhla alebo na Slovensku otca kardinála Korca). Keď zaslúžilá umelkyňa z minulého režimu preberá ocenenie od nového režimu, tlieskajú jej, lebo si kdesi v duši povedia: no a čo, že sme sa nebúrili, robili sme svoju dobrú prácu, my sme ten režim nevytvorili, čo sme mali robiť? Pani Vášáryová ako oslík vyhnaný do púšte zmýva z nich pocit viny. Sú z jedného cesta. Tak jej radostne tlieskajú. Rovnako ako Petrovi Pavlovi. Ten na politickom mítingu zvanom Pohoda vyklebetil, že nejakí lídri severských štátov mu v Ankare povedali, akí sú smutní, že nás strácajú. Či je to pravda, neskúmajme, pozoruhodné je, kto a prečo mu to vraj tvrdí: z obáv, že by sa, nebodaj, báli ľudu, ktorý je hlúpy a nevie, čo by si mal priať?
Niečo sa vo verejnom diskurze mení, ale veľmi ťažkopádne. Pretože médiá, myšlienky, personál, nadácie a programy nie sú doplnkom politiky. Sú jej predpokladom. (A. Gramsci). A ak sa takmer štyri desaťročia hĺbilo koryto s rovnakým prílivom, čo môže odraziť tú vodu „hlavného prúdu“? Iba nová kultúra, nové médiá, myšlienky, personál, program. Aby sa mohla konať politika. Lebo toto, čo zažívame, je úpadok. Preto úpadok, lebo nesleduje hlavné trendy, noví „lídri“ sú prisatí na minulosť, nemajú tému a netušia, napriek rýchlokurzu geniality (Ódor), ako ju nájsť, pochopiť.
Nositeľmi pokroku (progresu) sú zatuchnutí ľudia včerajška. V roku 1997 vydal autobiografický román pod názvom Záujem jeho guru, otec lídra súčasnej opozície. Zacitujme kúsok: „Tisíce míľ od domu som našiel človeka, ktorý rozumel, o čom hovorím. Rozprával som mu teda do mikrofónu, ktorý mi neodbytne pripomínal penis, že vidím mraky zápornej energie, orgazmus hlúposti a zloby, nenávisť, ktorá si hľadá svoju obeť, že na to v úžase hľadím, priťahovaný diablom podobne, ako ma priťahujú povodne, výbuchy sopiek a zatmenia Slnka, že Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca,“ hovorí hlavný hrdina románu Martina M. Šimečku, keď si v New Yorku preberá literárnu cenu. „Krajina, z ktorej pochádzam, nie je Európa, ale diablova riť.“
Z tzv. politických diskusií má človek pocit, že naozaj žijeme v tom smradľavom kúsku.
V tom istom čase, keď guru písal svoj román, víta Michail Gorbačov (v roku 1995) v sídle, ktoré mu zriadili mecenáši, svetovú elitu – sú tam všetci skúsení vládcovia svetového formátu, politici, aj kapitáni priemyslu, od G. Busha cez M. Thatcherovú po SyCipa, J. Gapa po Zbygniewa Brzezinského. Každý z nich v 5 minútach má hovoriť o budúcnosti sveta. „Budúcnosť je pragmatikmi vo Fairmonte redukovaná na dve čísla a jeden pojem: „20:80“ a „tittytainment“.
Dvadsať percent práceschopného obyvateľstva má v nadchádzajúcom storočí (ktoré už 26 rokov žijeme) stačiť, aby svetová ekonomika udržala tempo rastu. Viac pracovných síl nebude treba,“ hovorí magnát Washington SyCip. Pätina všetkých ľudí hľadajúcich prácu bude stačiť, aby vyprodukovala akýkoľvek tovar a zaistila všetky potrebné kvalitné služby, ktoré si globálna spoločnosť bude môcť dovoliť. Tých 20 percent bude mať teda možnosť aktívne žiť, zarábať a konzumovať – nezávisle na tom, v ktorej krajine sa budú nachádzať. Jedno, dve percentá môžu ešte pribudnúť, odhadujú diskutujúci, to by boli napríklad ľudia finančne zaistení dedičstvom.
Ale inak? Osemdesiat percent ľudí v produktívnom veku bez práce? „Áno, iste,“ hovorí americký autor Jeremy Rifkin, autor knihy Koniec práce, „tých spodných osemdesiat percent sa dostane do veľkých ťažkostí.“ Gage, manažér firmy Sun, povie: Otázka bude v budúcnosti znieť – ,,to have lunch, or be lunch“ – mať potravu, alebo sa stať potravou.“
Z. Brzezinski prichádza na tom stretnutí s výrazom „tittytainment“ – frustrované ľudstvo bude treba uzabávať (o vojne vtedy, pred tridsiatimi rokmi, ešte nie je reč), aby sa podarilo udržať ho v neškodnej nálade. Dokument o tomto stretnutí vydali dvaja nemeckí sociológovia H. P. Martin a H. Schumann (Pasca globalizácie). Knižka, žiaľ, u nás nevyšla, úryvok som čítala v Pelikánových Listoch v roku 1997. A je desivé, ako sa to napĺňa – ostatné je len povrch nad hladinou a ani nemá veľký význam to hodnotiť.
V priamom prenose vidíme, ako sa zabíjajú deti, vojna a jej príprava je ako počítačová hra. Bez krvi.
A čo, ak je toto pointa?
Čo, ak vojna bude tá najlepšia zábava a zariadi, kto je na svete potrebný?
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Mentalita Titanicu! Ešte jeden tanec, ešte jedno sústo kaviáru…
Sociológia tlieskajúceho davu je tragédiou civilizačného vývoja!
Arogancia mládeže, ktorá nás, čo sme prežili socializmus, presviedčajú o jeho „hrôzach“. Bez ostychu, že sami nemajú fakty ani autentické poznanie, lebo prirodzene, vtedy nežili…
Nielen minulosť, ale aj súčasnosť ignoruje realitu a glorifikuje interpretácie. Vzdelávanie a komunikácia vytvárajú realitu, politicky manipulovanú kulisu eugeniky humánnej civilizácie.
Nemýľme sa!
Na Slovensku naozaj nič sami nezmôžeme. Kontrarevolúcia ´89 bola možná, lebo Moskva to odsúhlasila, dokonca podporovala. Súčasná zmena, nutná a nevyhnutná zmena, nezačne „protestom“ obetí globalizácie (be lunch) vo Veľkom Krtíši.
Môžeme zmenu organizovať, lepšie ako neschopný“disent“. Smiešne a ponižujúce bolo, že moc museli prevziať najatím predajného manažmentu bývalého režimu ( M.Čalfa, M.Čič).
Chráňme a pripravujme „personálne rezervy“- mladých, ktorí nezapierajú morálne hodnoty, prezentujú vlastnú profesionalitu v spojení so zdravým rozumom.
A pripravujme pre nich program na prvých 100 dní!
Ako paralyzovať kontrarevolucionárov (ktorí budú do posledného dychu bojovať za svoje exkluzivity), ako organizovať „národné výbory“, ktoré dokážu udržať komplikovanú spoločnosť v chode. Pripravujme koncepty (nebojím sa použiť slovo „vízie“), ako vyrábať, distribuovať a zabezpečovať pokojný a spokojný život.
Dôstojný život pre každého, ktorý – mimochodom- máme ako ústavný princíp, aj v súčasnej Ústave!