O občianskej spoločnosti a jej aktéroch

Vo verejnom diskurze sa v súčasnosti bežne používa pojem „občianska spoločnosť“, ale málokto z jeho používateľov sa snaží aspoň stručne načrtnúť, v akom zmysle ho používa, resp. aký mu prisudzuje obsah. Pritom je to pojem, ktorý má pomerne dlhú a košatú históriu už vo filozofickej rovine a nedá sa povedať, že by niekoľko storočí trvajúca diskusia o ňom bola uzavretá, nieto, že by dospela k nejakému všeobecne akceptovanému záveru. Problémy a protirečenia spojené v súčasnosti s konceptom občianskej spoločnosti, či hoci len s používaním pojmu „občianska spoločnosť“, sú však natoľko závažné, že si zaslúžia našu pozornosť.

Predovšetkým treba poukázať na to, že pojem občianska spoločnosť sa začal používať v 19. storočí na označenie rozdielu medzi dovtedajšou spoločnosťou, v ktorej bola politická aktivita dedičným privilégiom vládnucej vrstvy a vznikajúcou spoločnosťou ústavných štátov zavádzajúcich princíp politickej rovnosti, ktorý aspoň teoreticky, otváral sféru politiky všetkým občanom. Občianska spoločnosť je teda opakom stavovskej alebo ešte staršej – rodovej spoločnosti. Je spoločnosťou, v ktorej sú vzťahy medzi jej členmi a vzťahy jej členov k jej administratívno-mocenskému aparátu formované v zmysle konceptu občianstva.

Moderné občianstvo je do veľkej miery charakterizované všeobecným volebným právom ako jedným zo základných politických práv občana. Väčšina sporov o „občiansku spoločnosť“ sa v 19. storočí a v prvých desaťročiach storočia 20. točila okolo volebného práva, presnejšie okolo požiadavky na jeho rozšírenie najprv na všetkých dospelých mužov, neskôr aj na ženy. Moderné občianstvo je teda právno-politický status vybojovaný v tzv. buržoáznych revolúciách vedených proti privilegovaným vrstvám stavovskej spoločnosti, v ktorej mali rozličné stavy odlišné práva a povinnosti. Zreteľne to vyjadruje Deklarácia práv človeka a občana, jeden z kľúčových dokumentov Veľkej francúzskej revolúcie, prijatý Ústavodarným národným zhromaždením v auguste 1789. Tá zjavne už v úvode odmieta nerovnosti a privilégiá stavovskej spoločnosti, keď hneď v prvej vete deklaruje, že „Ľudia sú a zostávajú od narodenia slobodní a rovní v právach“. Táto veta je formulovaná ako zjavná antitéza slávnej prvej vety prvej kapitoly Rousseauovej rozpravy O spoločenskej zmluve: „Človek sa narodil ako slobodný, ale všade je v okovách.“

Základom konceptu občianstva je teda princíp rovnosti pred zákonom a súbor občianskych slobôd. A bez inštitútu občianstva nemožno zmysluplne hovoriť ani o občianskej spoločnosti. Občianstvo však nie je len súborom politických práv a slobôd, ale do značnej miery aj prekonaním (ak nie priamo popretím) prvotných väzieb jednotlivca na rodinu, rod, kmeň, cirkev, cech či inú komunitu, ktorej je jednotlivec pôvodne súčasťou. Práve v týchto spoločenstvách či komunitách sa jednotlivec socializuje, získava a utvrdzuje si svoju identitu, a to neraz aj tým, že sa snaží od takého spoločenstva osamostatniť, emancipovať sa. Po väčšinu života však zostáva súčasťou aspoň niektorého z týchto spoločenstiev (zväčša viacerých) a len skutočne zrelí jednotlivci ich dokážu transcendovať až do roviny občianstva. V praxi to znamená priznávať v každodennom konaní a rozhodovaní rovnaké práva a slobody, ktoré požaduje pre seba všetkým spoluobčanom. A to bez pohľadu na etnický a sociálny pôvod spoluobčanov, ich pohlavie vek a sexuálnu orientáciu, náboženské či politické presvedčenie.

Lenže človek je tvor spoločenský, či presnejšie skupinový a len málokto je naozaj schopný správať sa k príslušníkovi inej spoločenskej triedy, strany, cirkvi alebo hoci len fanúšikovi iného futbalového klubu než je ten jeho rovnako, ako k svojmu kolegovi, straníkovi, spoluveriacemu či spolutrpiacemu. Klanová či kmeňová mentalita je totiž naozaj len ťažko prekonateľná. Občianska spoločnosť však okrem iného znamená stav, v ktorom sú politické, sociálne, ekonomické, ale aj tzv. hodnotové spory vedené v rámci, ktorý je vymedzený princípom občianskej rovnosti a rešpektovania slobody názoru a presvedčenia každého občana. Naozaj každého, bez snáh o jeho umlčanie, profesnú a občiansku diskreditáciu či dokonca dehumanizáciu, a aj bez verbálneho, nieto fyzického násilia.

Občania sa formálne i neformálne združujú v množstve komunít či organizácií, ktoré len veľmi zriedkavo nájdu spoločnú reč. Združujú sa teda na základe partikulárnych záujmov, ktoré sú často úplne protikladné. Rozpory a kontradikcie sú tak imanentnou súčasťou akokoľvek chápanej občianskej spoločnosti. Lenže práve pred partikularizáciou spoločnosti Rousseau varoval – aj preto preferoval priamu demokraciu pred zastupiteľskou. Práve v tej podľa neho prakticky nevyhnutne dochádza k povyšovaniu skupinového, straníckeho záujmu nad všeobecný, teda celospoločenský záujem. Hlavným predmetom sporov vo verejnom priestore je aj v súčasnosti práve to, čo je vlastne celospoločenským záujmom. Odpoveď na takto položenú otázku do veľkej miery závisí od toho, ako je definovaná (občianska) spoločnosť – etnicky, národne, teritoriálne, sociálne, európsky, atlanticky, globálne, či planetárne.

V súčasnom verejnom diskurze je občianska spoločnosť zväčša chápaná ako sféra mimo štátu alebo ako protiklad štátnej, verejnej či politickej moci. Ale aj ako sféra mimo „trhu“, teda komerčných aktivít. Ide o problematické chápanie, z ktorého plynie množstvo sporov a vnútrospoločenských rozporov či dokonca konfliktov. Občanmi sú totiž aj členovia politických strán a volení a nevolení predstavitelia verejnej moci. Majú rovnaké práva a povinnosti ako hociktorý iný člen „občianskej spoločnosti“ – napríklad právo voliť či povinnosť platiť dane. Rovnako sú všetci občania súčasťou trhových vzťahov – prinajmenšom ako zamestnanci či spotrebitelia (konzumenti), výrazne menšia časť ako podnikatelia, vlastníci výrobných prostriedkov. Vo verejnom diskurze však dominujú naratívy, ktoré občiansku spoločnosť a jej predstaviteľov stavajú do protikladu k politikom a úradníkom, zriedkavejšie podnikateľom.

Takéto chápanie občianskej spoločnosti je však regresom, prinajmenšom smerom k stavovskej spoločnosti. Je pozostatkom chápania spoločnosti organizovanej na stavovskom (panskom) princípe, kde sa mešťania (a poddaní) dožadujú rovnakých práv, akými disponuje privilegovaný panský stav, ktorý je držiteľom moci na základe dedičného princípu. Rozlišovanie politickej a občianskej spoločnosti, resp. štátu a občianskej spoločnosti dávalo zmysel v čase zápasov o všeobecné volebné právo. Po priznaní všeobecného volebného práva celej populácii, ktoré je v súčasnosti obmedzené len dosiahnutým vekom, dokonca bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie (vrátane bazálnej gramotnosti) či kognitívne schopnosti, je takéto delenie spoločnosti nezmyselné. 

V chápaní občianskej spoločnosti, ktoré z nej vyčleňuje volených a nevolených pracovníkov verejnej správy však možno vidieť aj ozvenu ideologických bojov studenej vojny, v ktorých „občianska spoločnosť“ figurovala ako demokratické hnutie bojujúce proti nedemokratickým vládam. Po páde bývalého režimu sú však vlády v krajinách bývalého východného bloku kreované na základe demokratických volieb. Sú teda výsledkom procesu, v ktorom občania uplatnením svojich ústavou garantovaných práv poverujú výkonom moci konkrétne politické strany, resp. iných občanov, ktorých politické strany zaradili na svoje kandidátky. Nejde teda už o dedičných a ani neodvolateľných či nekritizovateľných držiteľov moci.

Vymedzenie občianskej spoločnosti ako sféry „mimo“ by možno dávalo zmysel vo vzťahu ku komerčnej sfére, teda k ekonomickej moci, ktorá sa neopiera o demokratickú legitimitu. V komerčnej sfére nie je obsadzovania riadiacich funkcií demokratické a také nie sú v tejto oblasti ani systémy riadenia a rozhodovania. Rozhodnutia (technologické i ekonomické) korporácií pritom majú neraz väčší vplyv na kvalitu života väčšiny spoločnosti než rozhodnutia politikov. To platí obzvlášť pre krajiny, ktoré rozpredali nielen svoju základnú infraštruktúru, ale sprivatizovali aj časti svojich systémov vzdelávania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti či dokonca bezpečnosti.

Realistický koncept občianskej spoločnosti zodpovedajúci reáliám strednej Európy 21. storočia by preto mal vychádzať z chápania občana ako aktéra vstupujúceho do mnohých vzájomne neoddeliteľných a neraz dokonca protichodných rolí, a nie deliť spoločnosť na občanov, politikov, úradníkov, podnikateľov a konzumentov.   

Ďalším problematickým aspektom chápania občianskej spoločnosti je jej redukovanie na súhrn občianskych a záujmových združení. Primárne sú to totiž občania, ktorí sa združujú, a to tak v politických, ako aj v odborových, mimovládnych či cirkevných organizáciách. Vynechám nateraz cirkvi a odbory, ale aj politické strany, ktoré sú síce od štátu oddelené priamo v Ústave (na rozdiel od cirkví), ale vo verejnom diskurze sa s občianskou spoločnosťou nespájajú. Sústredím sa na tzv. mimovládne organizácie, respektíve občianske združenia – čo je pojem, ktorý pomenováva podstatu a povahu organizácií „občianskej spoločnosti“ presnejšie než pojem „mimovládne organizácie“. Tie možno rozdeliť na dve základné kategórie – na mimovládne organizácie – občianske združenia poskytujúce služby (humanitárne, sociálne, vzdelávacie, záujmové, atď.) a tie mimovládne organizácie, združenia a nadácie, ktorých cieľom sú spoločenské a politické zmeny.

Práve druhé menované sú najčastejšie stotožňované s „občianskou spoločnosťou“, sú vo verejnom diskurze aj najviditeľnejšie, no ich činnosť zároveň vyvoláva aj najviac otáznikov – a to aj z pohľadu teórie demokracie a teórie spoločnosti. Snažia sa totiž o to isté, o čo ide politickým stranám. Lenže tie sa (aspoň teoreticky) hlásia ku konkrétnym ideológiám a na realizáciu svojich cieľov získavajú legitimitu demokratickými procedúrami, predovšetkým volebným procesom. Toho sa mimovládne organizácie – občianske združenia priamo nezúčastňujú, pritom však do neho úplne otvorene zasahujú. Ak si uvedomíme nízku úroveň organizovanosti slovenskej spoločnosti, stáva sa kľúčovou otázka legitimity ich pôsobenia.

Koho teda v politickom systéme zastupiteľskej demokracie zastupujú subjekty, resp. združenia, ktoré síce nezískali vo voľbách mandát na iniciovanie a prijímanie legislatívy a ďalších rozhodnutí exekutívy, ale ustavične vznášajú požiadavky na prijatie alebo neprijatie nejakej legislatívy alebo exekutívneho rozhodnutia? Zastupujú len svojich členov? V akom zmysle môžu byť hovorcami aj niekoho iného, nielen svojich členov? Nie sú len hovorcami partikulárnych, fakticky skupinových či dokonca súkromných záujmov?

Na rozdiel od zvolených členov zákonodarného zboru a exekutívy sa nemôžu, resp. nemajú právo odvolávať na to, že zastupujú spoločnosť ako celok. Ich rozhodnutia – správne či nesprávne – nemajú povahu normatívnych aktov. Už Rousseau, autor konceptu suverenity ľudu, ktorý sa stal základných princípom ústavných demokracií, pritom varoval: „Nič nie je nebezpečnejšie ako vplyv súkromných záujmov na verejné záležitosti“.

Ako som uviedol vyššie, aj „občianska spoločnosť“ je omnoho širší pojem, než by sa dalo usudzovať z jeho redukcionistického používania. Nemecký filozof Jürgen Habermas poukazuje na to, že moderná ústavná demokracia je paradoxným spojením viacerých navzájom protikladných princípov, napríklad slobody verzus rovnosť či princíp vlády zákona (koncept právneho štátu) verzus princíp suverenity ľudu. Spôsob, akým sa s pojmom „občianska spoločnosť“ narába vo verejnom diskurze, k nim pridáva ďalší rozpor: legitimita politických rozhodnutí prijatých zvolenými zástupcami občianskej spoločnosti, zväčša členmi politických strán verzus legitimita politických rozhodnutí schválených nevolenými zástupcami občianskej spoločnosti pôsobiacich v niektorých občianskych združeniach.

Na povrch tu vystupuje spor, ktorý stál pri zrode moderného politického myslenia a do veľkej miery je jeho súčasťou doposiaľ. Predmoderné politické myslenie vychádzalo z chápania človeka ako primárne spoločenského tvora, podľa ktorého je človek vždy najprv súčasťou nejakej kolektívnej entity (rodiny, občiny, cechu, stavu, cirkvi, neskôr národa či triedy) a až následne ako občana, teda subjektu disponujúceho nejakými právami, ale v neposlednom rade aj povinnosťami. Toto chápanie vidí ako primárnych kolektívnych aktérov. Moderné politické myslenie však vzniká do veľkej miery práve v polemike s týmto chápaním, či dokonca jeho radikálnym odmietnutím. Moderné politické myslenie – počnúc Thomasom Hobbesom, Johnom Lockom a Jeanom-Jacquesom Rousseauom – vychádza z metodologického individualizmu, podľa ktorého je pôvodný a primárny jednotlivec, takže spoločnosť a štát sú odvodené a teda sekundárne. Veľmi zjednodušene: nie spoločnosť a štát priznávajú občanom práva a slobody, ale občan sa vzdáva časti svojich práv a slobôd čím kreuje spoločnosť a štát, verejnú autoritu. Hobbes aj Rousseau však zároveň otvorene píšu, že tento prístup je myšlienkovým experimentom, fakticky fikciou, ktorú nemožno doložiť konkrétnym historickým príkladom. Napriek tomu je tento prístup doposiaľ jedným z východísk liberálneho politického myslenia. To je však len jedným z hlavných prúdov modernej politickej filozofie.

Rozdiely v chápaní významu pojmu občianskej spoločnosti tak plynú z toho či sa jeho interpretácia opiera o individuálnych alebo kolektívnych aktérov. Politické myslenie nadväzujúce na liberálnu tradíciu vychádza z konceptu morálnej autonómie jednotlivca. Konzervatívne, socialistické, ale aj environmentálne politické myslenie nadväzuje na omnoho staršie chápanie človeka a spoločnosti. Z rozdielnych východísk potom plynú rozličné závery, teda aj koncepty občana a občianskej spoločnosti. Paradoxne, však mnohé občianske združenia, ktoré sa implicitne hlásia k liberálnej tradícii, teda aspoň podľa toho ako často hovoria o liberálnej demokracii, však vstupujú do verejnej diskusie ako kolektívni aktéri. A ak už aktéri verejných polemík nemajú potrebu verejne sa prihlásiť ku konkrétnemu konceptu občana a spoločnosti, bolo by dobré, keby si toho boli aspoň vedomí.

V kapitalistických (trhovo-konzumných) spoločnostiach, v ktorých, ako sa často zdôrazňuje, nie je nič zadarmo, sa kľúčovou otázkou stáva financovanie mimovládnych organizácii – občianskych združení, a to predovšetkým pri tých z nich, ktoré sa snažia o určité spoločenské či politické zmeny. Totiž tým, že nastoľujú nejakú agendu, otvárajú vo verejnom diskurze pre ne dôležité témy, hodnotia a kritizujú politiky legitímne zvolených zástupcov občanov, fakticky vstupujú do politického procesu. Na rozdiel od politických strán, ktoré sú tiež združeniami občanov, však na svoju činnosť môžu získavať financovania aj zo zahraničia. Lenže tým obchádzajú jeden zo základných pilierov zastupiteľskej demokracie. Teória totiž predpokladá, že zdrojom moci je občan, ktorý vo voľbách svojím hlasom legitimizuje politickú stranu, aby realizovala určité typy politiky. Keďže právo voliť (a tiež byť volený) je vyhradené občanom štátu ako fyzickým osobám, sú z neho vylúčené tak právnické osoby (ziskové i neziskové organizácie) ako aj občania iných štátov. Ak má moc naozaj pochádzať od občanov, nemôžu byť ani subjekty, ktoré majú byť vo voľbách poverené výkonom moci financované zo zahraničia.

U nás však zákony nezakazujú občianskym združeniam prijímať finančnú a inú podporu zo zahraničia. A to ani tým, ktoré pôsobia vo sfére politiky. A čo nie je zákonom zakázané, je to dovolené… Nie všetko, čo je dovolené, je však aj správe a legitímne. Je totiž prinajmenšom otázne, či môže byť zahraničná alebo dokonca nadnárodná organizácia reprezentantom „občianskej spoločnosti” v konkrétnej/inej krajine. Občianstvo je totiž viazané na konkrétny štát, teda na teritoriálne vymedzenú, politicko-právne legitimizovanú entitu. Ak teda v konkrétnom štáte nemôžu občania iných štátov voliť a kandidovať na politické funkcie, môžu sponzorovať činnosť organizácií v politickej sfére? A sponzorovať ich aj napriek tomu, že sa tie organizácie nesnažia získať legitimitu pre svoju činnosť vo voľbách? Ak nemôžu byť zo zahraničia financované politické strany, prečo by mali túto možnosť mať občianske združenia?

Možno sa však stretnúť s argumentáciou, podľa ktorej je zahraničné financovanie občianskych združení nutné kvôli nízkej angažovanosti občanov SR, teda pre malú ochotu občanov podieľať sa na činnosti, nieto na financovaní mimovládnych či spoločenských, cirkevných i odborových organizácií. To však platí aj pre politické strany, pritom mnohé z nich majú omnoho viac členov – občanov SR, než mimovládne organizácie, ktoré ich kritizujú a spochybňujú ich politiky. Tento argument sa však dá aj otočiť – ak by totiž občianske združenia dôsledne pracovali s občanmi a získavali by tak pre svoju činnosť viac členov, než majú politické strany, respektíve by prichádzali s témami a agendami, ktoré by oslovovali širšiu verejnosť, mohli by argumentovať tým, že zastupujú väčšiu časť verejnosti než politické strany. Stále by to však zrejme bolo menej, než počet hlasov, ktoré politické strany vládnych koalícií získavajú vo voľbách. A práve od tých sa odvíja nielen legitimita ich politickej činnosti, ale aj výška štátneho príspevku na ich činnosť.

Ani financovanie občianskych združení štátom, v ktorom pôsobia, však nie je bez problémov. Podstatou občianskej spoločnosti majú byť „iniciatívy zdola“. To by bolo v poriadku. Lenže zároveň s tým sa objavujú tvrdenia, že štát sa musí podieľať na financovaní činnosti občianskych združení, pretože tie nemajú ako inak získať peniaze na svoje fungovanie. Prečo by však nemohli byť financované „zdola“, teda z príspevkov občanov, ktorí prichádzajú s konkrétnymi iniciatívami a zároveň tými, ktorí s takýmito iniciatívami súhlasia alebo s nimi aspoň sympatizujú? Tým skôr, že štát na to navyše vytvoril aj legislatívnu možnosť vo forme daňovej asignácie vo výške 2 – 3 % z dane z príjmu fyzických osôb, rovnako ako možnosť prispievať na činnosť mimovládnych organizácií vo forme darov a členského.

Tvrdenie, že štát musí prispievať na činnosť mimovládnych organizácií však otvára aj ďalšie otázky, predovšetkým v oblasti legitimity takého vynakladania verejných zdrojov. Financovanie činností mimovládnych organizácií štátom v situácií, keď štát nie je schopný adekvátne financovať ani tie činnosti, ktoré sú v jeho priamej kompetencii, teda vládne a verejné organizácie a inštitúcie, môže byť dokonca interpretované aj ako porušovanie jeho povinností. Ako totiž často zaznieva z úst pravicových politikov, „zakrývať sa môžeme iba takou perinou, (na) akú máme“. Často ide práve o tých politikov, ktorí na Slovensku presadili juhoamerický režim nízkych daní a naďalej ho všemožne podporujú napriek tomu, že zjavne viedol k chronickému podfinancovaniu štátu. Paradoxom je, že politiku nízkeho zdaňovania podporovali a podporujú aj mnohé mimovládne organizácie. Neraz aj tie, ktoré sa dožadujú štátneho financovania.

Navyše, štát nikdy nemá dosť prostriedkov na to, aby financoval všetky občianske združenia, takže nech už je schéma financovania akákoľvek, v praxi to znamená porušenie princípu ústavnej rovnosti, pretože nevyhnutne vždy zostane nemalá časť mimovládnych organizácií (a preto aj v nich združených občanov) bez štátnej podpory. To vedie k ďalším otázkam. Občianska spoločnosť sa totiž neraz prezentuje ako nejaký jednotný národný front, ale v skutočnosti sú mnohé „iniciatívy zdola“ navzájom protichodné, sledujú ciele alebo sa hlásia k hodnotám, ktoré si protirečia, alebo sa dokonca navzájom vylučujú. Na základe čoho má potom štát, ktorý je Ústavou definovaný ako hodnotovo neutrálny (podľa čl. 1, ods. Ústavy SR sa Slovenská republika „neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“), rozhodnúť, ktorá iniciatíva (občianske združenie) si zaslúži jeho podporu a ktorá nie?

Aj spor o legitimitu financovania z domácich alebo zahraničných zdrojov možno chápať v intenciách toho, ako jednotliví aktéri tohto sporu často naozaj iba intuitívne interpretujú koncepty občianstva a občianskej spoločnosti. Zjednodušene možno povedať, že proti sebe stojí chápanie občianstva ako primárne národno-štátneho politicko-právneho vzťahu (suverenizmus, lokalizmus) alebo principiálne európskeho prípadne globálneho (europeizmus, atlanticizmus, globalizmus), ktorý sa priamo či nepriamo opiera o kozmopolitizmus. Kým prvé chápanie pracuje s klasickým konceptom štátu, do ktorého vnútorných záležitostí vyplývajúcich z jeho národných a historických špecifík sa zvonku nezasahuje, druhé chápanie pokladá národný štát za akýsi anachronizmus v globalizovanom svete len ťažko udržateľný a preto predpokladá postupné „rozpúšťanie“ osobitostí národných štátov.

Zdroje, z ktorých sú občianske združenia financované – korporátne, štátne, alebo zahraničné – však otvárajú aj otázku nezávislosti týchto združení. V kapitalistických spoločnostiach sa totiž predpokladá platnosť pravidla, „kto platí, ten rozhoduje“. Možno to tak v mnohých prípadoch nie je, ale nemalá časť nadácií či dotačných a grantových schém má priamo vo svojich štatútoch uvedené, aký typ aktivít očakávajú od prijímateľov ich podpory. Tieto aktivity sú málokedy všeobecne akceptované, takže tvrdenie o nezávislosti občianskych združení, ktoré sú financované z takýchto zdrojov, respektíve proklamácie, že ich činnosť je čistou „iniciatívou zdola“, vyvoláva v nemalej časti spoločnosti nesúhlas a pochybnosti. Keďže rôzni ekonomickí experti neustále zdôrazňujú, že nič nie je zadarmo, a preto treba spoplatniť úplne všetko, má nemalá časť verejnosti problém uveriť, že by niekto bol ochotný financovať nejakú organizáciu len tak. Bez očakávania nejakej protislužby.

Určite by však bolo možné dospieť k zhode v tom, že dôsledne nezávislé mimovládne organizácie sú tie, ktoré sú financované iba z príspevkov svojich členov (členského či 2 – 3 % z daní fyzických osôb) a darov občanov SR. Ak by mali byť financované štátom, mohli by byť financované podľa aktuálneho počtu členov. Bola by to len ďalšia variácia na spôsob financovania politických strán, pre ktoré je rozhodujúci počet hlasov získaných vo voľbách a financovania cirkví podľa počtu veriacich z posledného sčítania ľudu.

Namiesto stigmatizácie členstva v politických stranách a niektorých občianskych združeniach, napríklad odboroch, by tak mimovládne organizácie mali dôvod občanov presviedčať, že v skutočne demokratickej – teda občianskej – spoločnosti je potrebná omnoho aktívnejšia účasť občanov na správe vecí verejných, než len raz za čas využiť právo voliť. To by však ohrozilo občiansky privatizmus, teda politickú zdržanlivosť spojenú s orientáciou na kariéru, voľný čas a spotrebu, ktorý už v 70. rokoch minulého storočia identifikoval J. Habermas ako jednu zo základných podmienok fungovania ústavných režimov neskorého kapitalizmu. Skutočne aktívni občania pripomienkujúci každý legislatívny návrh by totiž efektívne znefunkčnili činnosť verejnej správy. Navyše väčšina pokusov o aktivizáciu občanov v posledných desaťročiach bola skôr či neskôr označená ako populizmus – a to neraz práve časťou mimovládnych organizácií.

Takže aj v prípade uvažovania o občianskej spoločnosti a jej aktéroch možno konštatovať, že každý tlak vyvoláva protitlak. Čím viac sa do verejného priestoru z časti občianskej spoločnosti pretláča globalizmus (europeizmus, atlanticizmus), tým silnejší je protitlak lokalizmu (suverenizmu) v inej časti občianskej spoločnosti. Tragické na tom nie je len to, že to spoločnosti, ktoré z historického hľadiska len nedávno získali aspoň nejakú formu (tolerovanej) nezávislosti, polarizuje až na hranu občianskej vojny, ale predovšetkým to, že pozornosť a energia venovaná tomuto zápasu efektívne vylučuje rozpoznanie skutočnej existenčnej hrozby – polykrízy klimatickej zmeny, prudkého poklesu biodiverzity, planetárneho znečistenia (zmeny chemického zloženia atmosféry a hydrosféry) a z toho plynúcej klesajúcej schopnosti zabezpečiť pre celú ľudskú populáciu prístup aspoň k dostatku vody a potravy. Francúzsky filozof Bruno Latour krátko po prijatí Parížskej klimatickej dohody konštatoval, že jej historický význam spočíva predovšetkým v uznaní, že neexistuje planéta, ktorá by mohla uniesť pokračovanie modernizačného projektu vrcholiaceho globalizáciou. Ak má ľudstvo prežiť zmeny planetárneho systému, ktoré vyvolala modernizácia akcelerovaná globalizáciou, bude musieť úplne zmeniť svoj spôsob života. A to sa týka aj povahy a predmetu politických sporov. Útek k nekonečnému rozvoju ani návrat k uzavretým lokálnym spoločenstvám už nie je možný. Modernisti, ako nazýva ľudí nadchnutých ideou pokroku a trvalého rozvoja sa podľa neho budú musieť naučiť žiť s tými, ktorých považujú za staromódnych, tradičných, zaostalých, reakcionárskych lokalistov, alebo novotvarom slovenskej diskusie na túto tému – postsedliakov. Ani jedni, ani druhí neujdú a ani sa nikam neschovajú pred sociálno-politickým rozvratom, ktorý prináša klimatická zmena. Spory okolo povahy a rozsahu (nielen) slovenskej občianskej spoločnosti ukazujú, že je najvyšší čas uvažovať nad tým, ako to dosiahnuť.

Autor je filozof a zároveň člen a podporovateľ viacerých občianskych združení.

Ilustračné foto: Pixabay.com

(Celkovo 327 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter