Nijakí králi znamená nijakí „baróni“ – oligarchovia

(Yanis Varoufakis o prízrakoch technofeudalizmu)

„Takmer nič z raketového nárastu bohatstva nemožno rozumne pripísať rastúcej produktivite alebo výnimočnému podnikateľskému duchu. Hlavnými motormi koncentrácie bohatstva sú dlhodobý pokles reálnych hodinových miezd a prepad veľkých skupín obyvateľstva do neistoty; nové schémy umožňujúce veľkému biznisu vysávať hodnotu zo štátu spôsobom, ktorý degraduje verejné služby a zvyšuje budúce záväzky vlád; a nové možnosti daňových únikov pre tých, ktorí majú značné zdroje. (…) Len málokto si trúfa otvorene spochybniť etický dôvod na vyššie zdanenie superbohatých, v momente, keď sa objavia návrhy na daň z majetku, oligarchovia – “baróni“ vytiahnu zdanlivo neodolateľný argument: ak nás zdaníte, utečieme do Dubaja, Monaka, možno aj na Mars. Keďže sa axiomaticky predpokladá, že by to bolo zlé, vládni politici kapitulujú a rušia majetkové dane zo stola. (…) Ľudia sa búria, zapĺňajú ulice a vyhlasujú: ,Žiadni králi‘, a ,baróni‘ ostávajú ukrytí…“

(Yanis Varoufakis: Nijakí králi znamená nijakí baróni. Project Syndicate, 28. 10. 2025. Autor v titulku naráža na novovzniknuté americké hnutie Nijakí králi! namierené proti Donaldovi Trumpovi, ktoré sa šíri popri celých Spojených štátoch aj po niektorých európskych mestách.)

Yanis Varoufakis (1961) je lídrom gréckej ľavicovej strany MeRA25 (Európsky front realistickej neposlušnosti, ktorej cieľom je vymaniť Grécko z dlhového otroctva), profesorom ekonómie na Aténskej univerzite (agentúra Bloomberg ho označila za jedného z najlepších ekonómov na svete). V minulosti pôsobil na viacerých amerických a ďalších prestížnych západných univerzitách. V roku 2015 sa stal na krátky čas gréckym ministrom financií. V tom období bol pečený-varený u svetových finančníkov a politikov, no na základe zinscenovaných intríg Trojky (Medzinárodný menový fond /MMF/, Európska centrálna banka /ECB/ a Európska komisia /EK/), súvisiacich so splácaním gréckeho dlhu, musel zo svojho postu po niekoľkých mesiacoch odísť (o celom špinavom zákulisí s priam detektívnou zápletkou píše v obsiahlej publikácii Adults in the Room z roku 2017 (Dospeláci v miestnosti ) – podáva v nej výrazné svedectvo o neblahých dôsledkoch oddelenia moci (oligarchie) od štátu, o zásahoch tajných služieb, o zrade, úlisnosti bánk, o premene človeka v bruchu trhu, o sprivatizovaní jeho myslenia a konania, nadiktovaných vzorcoch správania (ako má rozmýšľať, čo má uprednostňovať a čo zaznávať, aké tovary kupovať, komu pritakávať), o slonovinových vežiach bohatých a chatrčiach chudobných. Spomína i to, ako ho médiá označili za adolescenta. Vtedy na to zareagoval: „V poriadku, potrebujeme dospelých, potrebujeme ich v Bruseli, v Berlíne i Londýne, potrebujeme ich v MMF aj ECB, pretože európski lídri naďalej uplatňujú včerajšie riešenia na dnešné problémy.“

Varoufakis sa však politických aktivít nevzdal: vo februári 2016 inicioval vo Volksbühne v Berlíne vznik hnutia DiEM25 (Democracy in Europe Movement 2025, neskôr celoeurópskej ľavicovej politickej strany popredných intelektuálov, na čele ktorej stojí dodnes ako generálny tajomník),v roku 2024 spoluorganizoval propalestínsku konferenciu v Berlíne (polícia ju hneď po otvorení na príkaz berlínskeho starostu zakázala s „obavou, že na nej odznejú antisemitské výroky a oslavy násilia“, pričom nemecké úrady mu znemožnili na štyri dni vstup do krajiny s tým, že po vstupe do Nemecka nesmie vykonávať politickú činnosť alebo sa zapájať do podobných aktivít aj na online platformách. Nečudo, že podal žalobu na nemecký štát, kde sa čoraz viac derie do popredia vydieračská moc oligarchov a s nimi spojených politikov.

Autorovi by sme nevenovali toľko priestoru, keby nemal za sebou poriadnu kôpku odbornej i románovej spisby, spolu pätnásť pozoruhodných diel, viaceré z nich sa stali napredávanejšími svetovými bestsellermi. Napríklad v roku 2020 vydal román (science fiction) Another Now – Dispatches from an Alternative Present (Odteraz inak – Depeše z alternatívnej prítomnosti), ktorú si môžete kúpiť v našich kníhkupectvách v anglickom jazyku (pokiaľ viem, do slovenčiny bola preložená iba kniha Dospeláci v miestnosti). Varoufakisa pomkla k napísaniu románu neutešená situácia v čase bujnejúcej pandémie covid-19 a predovšetkým to, ako elitársky establišment zaobchádza s obyčajnými ľuďmi, ako im za zdravie ponúka neslobodu, ako obetuje životy v mene ekonomiky. „Nemohol som sa na to jednoducho pozerať,“ hovorí v jednom rozhovore, „rozhodol som sa čitateľom ukázať, ako by mala vyzerať férová a spravodlivá spoločnosť.“ Dej sa začína v osemdesiatych rokoch minulého storočia, oblúkom sa prelína globálnou krízou v roku 2008 a končí sa rokom 2036. Podstatou zápletky je platónsky rozhovor troch hlavných postáv (Iris, radikálnej ľavičiarky a revolucionárky, Evy, bývalej bankárky, neskôr akademickej ekonómky, a Costu, geniálneho technika usilujúceho sa zostrojiť stroj slobody), ktoré medzi sebou vedú ostrý nekompromisný dialóg. Po zásadnom historickom obrate (po roku 2008) sa úspešne rozvíja demokratický trhový socializmus s jednou centrálnou štátnou bankou, ktorá transparentným spôsobom reguluje tok peňazí; finančné špekulácie sa stali minulosťou, lebo stratili zmysel. Vlastníctvo sa rovnomerne rozdelilo, zdravotníctvo a ľudské práva garantuje štát, všetko riadi samospráva, počúva požiadavky a potreby ľudí, akýkoľvek antagonizmus vymizol, nejestvujú dôvody na protesty. Sami diskutujúci sa pasujú s ambivalentnou výzvou, či zostať v alternatívnej realite, alebo sa vrátiť k neoliberálnemu systému, kde vládne ustavičný boj a násilie, na všetko striehne digitálna kontrola. Iris to komentuje: „Rebélia patrila k môjmu spôsobu života, bola vakcínou proti samote, žila som, cítila som sa nebezpečne užitočná. A teraz mám o to prísť?“

Nechce o to prísť, jednoducho sa nepoddá…

Technofeudalizmus: Čo zabilo kapitalizmus

Na príbeh organicky nadväzuje rýdzo odborne a esejisticky ladená kniha Technofeudalism: What Killed Capitalism z produkcie vydavateľstva Bodly Head London z roku 2023. (Technofeudalizmus: Čo zabilo kapitalizmus, najlepšia kniha roka novín The Financial Times). Motiváciu, prečo Varoufakis napísal túto knihu, vysvetľuje nasledovne: „Skutočná moc dnes nespočíva v rukách vlastníkov tradičného kapitálu – strojov, budov, železničných či telefónnych sietí, priemyselných robotov. Tí síce naďalej získavajú zisk z pracujúcich, z námezdnej práce, no už viac nevelia svetu tak ako kedysi. Aj oni sa stali vazalmi vo vzťahu k novej triede feudálnych vládcov – vlastníkov cloudového kapitálu. A čo my ostatní? Vrátili sme sa do niekdajšieho postavenia nevoľníkov, prispievajúcich k bohatstvu a moci novej vládnucej triedy svojou neplatenou prácou – a to popri námezdnej práci, ktorú vykonávame, ak sa k nej vôbec dostaneme“ (s. xiii). Parafrázujúc k tomu dodávam – to, že sa náš svet stal ozaj technofeudálny, nám pomáha rozlúštiť množstvo veľkých aj malých hádaniek: od nedosiahnuteľnej zelenej energetickej revolúcie a Muskovej kúpy Twitteru, cez novú studenú vojnu medzi USA a Čínou či spôsob, akým vojna na Ukrajine ohrozuje nadvládu dolára, až po smrť liberálneho jednotlivca, umŕtvenie sociálnej demokracie, falošný prísľub kryptomien a pálčivú otázku, ako získať späť našu autonómiu – možno aj našu slobodu.

Už prvá kapitola, pútavo literárne spracovaná, zaujme čitateľa tým, ako sa autor vďaka svojmu otcovi naučil materialistickému chápaniu kolobehu dejín: „Môj otec bol jediný ľavičiar, ktorého poznám, čo nechápal, prečo je označenie Maggie Thatcherovej za ,Železnú lady‘ nejako hanlivé. A ja som musel byť zase jediné dieťa vyrastajúce v presvedčení, že zlato je chudobnejší brat železa. Moje ,náboženstvo, v magických vlastnostiach železa sa začalo v zime 1966, ktorú si pamätám ako ukrutne studenú. Našťastie, otec trval na tom, aby mal náš nový obývací priestor poriadny kozub z červených tehál. Práve tam, pred jeho teplým žiarením, ma počas niekoľkých zimných večerov postupne zoznámil so svojimi priateľmi (prišli v jednom veľkom sivom vreci, ktoré raz večer priniesol z ,továrne‘, oceliarne v Eleusine, kde šesť desaťročí pracoval ako chemický inžinier. Boli to kusy rudy. Najprv sme tavili cín, potom bronz, na tretí deň sa ma chystal zoznámiť so svojím najlepším priateľom – železom (týmto spôsobom sme prechádzali jednotlivé dejinné epochy). Aby zvýšil napätie, zložil si z prsta zlatú obrúčku a ukázal mi ju, vidíš, ako sa zlato leskne? Ľudia tomuto kovu vždy podliehali pre jeho vzhľad. Nevideli a nevidia, že je to len pozlátka, nič mimoriadne. Železo sme tavili a následne kalili, aby ešte väčšmi stvrdlo. A týmto procesom, vravel ďalej, sa zrýchlili dejiny natoľko, že priniesli dobu železnú a to, čo dnes nazývame civilizáciou“ (s. 2 – 3).

Aj ďalšie kapitoly knihy vás vyrušia z pohodlia tak náhle, ako keď sa obloha uprostred jasného dňa zatemní hustým, nepokojným a zároveň magneticky priťahujúcim mrakom. Varoufakis pozýva čitateľa do zvláštnej krajiny. Vyzerá trochu ako tá, v ktorej sme žili celé desaťročia: plná trhov, inovácií, konkurencie a mýtu o slobodnom jednotlivcovi. No keď pozorne načúvame, zvuky sa menia. Z hlasného trhoviska zostáva len tiché klikanie. A tam, kde stávali továrne s otvorenými bránami, sa pomaly zdvíhajú hladké, nepriehľadné steny digitálnych pevností.

Cloudový kapitál nechrlí dym z komínov, ale zhromažďuje dáta. Už neprodukuje predmety, ale správanie. Už nevypláca mzdu za čas, ale premieňa našu pozornosť na surovinu. To, čo kedysi pôsobilo ako chaotický, ale živý kapitalizmus, sa pod ťarchou algoritmov a platforiem premenilo na nový poriadok – taký, ktorý pripomína feudálne panstvá a rentierstvo. Autor to vyjadruje veľmi pregnantne: „Kapitalizmus je dnes mŕtvy – v tom zmysle, že jeho dynamika už neriadi ekonomiku. Nahradilo ho niečo zásadne odlišné, čo nazývam technofeudalizmus. V srdci mojej tézy je irónia, ktorá môže na prvé počutie znieť mätúco, no v skutočnosti nadobúda dokonalý zmysel; to, čo kapitalizmus zničilo, je… samotný kapitál. Nie kapitál taký, ako sme ho poznali od úsvitu priemyselnej éry, ale jeho nová forma, jeho mutácia, ktorá vznikla za ostatné dve desaťročia – taká mocná, že ako hlúpy prehnane horlivý vírus zabila svojho hostiteľa. Čo to spôsobilo? Dva hlavné vývojové momenty: privatizácia internetu americkými a čínskymi technologickými gigantmi a spôsob, akým západné vlády a centrálne banky reagovali na veľkú finančnú krízu roku 2008“ (s. xii).

Varoufakisovo pero je ostré a prítomné: s chirurgickou presnosťou ukazuje, ako sme sa do tohto nového systému dostali. Neboli to masové prevraty ani revolúcie; bol to skôr tichý posun. Ako keď vás pomaly unáša prúd – ani si nevšimnete, že breh sa vzdialil. Technológie, ktoré mali oslobodzovať, sa stali bránami a strážcami. A my sme, často nevedomky, začali pracovať pre nové panstvo: nie v továrňach, ale na obrazovkách.

A predsa – autor nie je kazateľ apokalypsy. Hoci je jeho tón kritický, v závere knihy sa vynára jemné, ale dôležité svetlo. Ak je totiž nový systém feudálny, potom možno jeho slabiny budú podobné tým starým. Každý hrad je taký silný, aké pevné sú jeho múry. Múry moci, postavené na dátach a algoritmoch, môžu prasknúť, ak pochopíme ich logiku.

Technofeudalizmus nie je osud, zdôrazňuje Varoufakis. Je to proces – a proces možno meniť. Kniha tak ponúka nielen kritiku, ale aj pozvanie: zamyslieť sa nad tým, čo to znamená byť človekom v svete, kde sa pozornosť stala surovinou a súkromie luxusom. Núti nás položiť si otázku: Aké vzťahy chceme mať s technológiami, ktoré sme si sami vytvorili? A komu vlastne slúžia? Pri zatvorení knihy zostáva v mysli neodbytný obraz: sme na križovatke. Jedna cesta vedie hlbšie do tieňa nových hradov, druhá je menej zreteľná, zarastená, ale nevyhnutná – cesta občianskej predstavivosti, kolektívnej odvahy a technológií, ktoré neslúžia mocenským pánom, ale ľuďom.

Varoufakis nám túto križovatku ukazuje s naliehavosťou niekoho, kto cíti, že oči čitateľa musia byť otvorené. A možno práve preto je táto kniha taká dôležitá; nie preto, že by priniesla jednoznačné odpovede, ale preto, že v nás prebudí nepokoj, ktorý je potrebný na to, aby sme začali hľadať vlastné ja a vlastné výzvy. Autor adresuje svoj apel každému, kto ešte verí, že budúcnosť môže byť iná než nové poddanstvo. Áno, technofeudalizmus v sebe ukrýva aj nové príležitosti, ako mu vzdorovať a prevrátiť ho, naznačuje, akú revolúciu potrebujeme, aby sme unikli z nášho digitálneho väzenia.

Svet chudoby a svet mamonu

Tak nejako to pociťujú mnohí z nás aj na Slovensku. Naša spoločnosť sa zmieta v typických ľudských ambivalenciách: v troch strachoch – z choroby, z prehlbujúcej sa sociálno-ekonomickej chudoby, z neistej budúcnosti. Niekto nám kreslí chrám, zdobí a cifruje ho zo všetkých strán, prikrášľuje budúcnosť, no jednostaj zostávame kdesi v tuneli, na svetlo nedovidíme. Voľný trh je skôr líškou vpustenou do kurníka ako sľubovaná nebeská manna. Znižovanie nezamestnanosti, sociálne balíčky a rozličné bonusy (vďaka aj za ne!) – to všetko sú iba omrvinky pre tých (na zalepenie očí), čo sa krčia v stiesnených podmienkach mrakodrapových „pivníc“ na hranici chudoby. Vo všeobecnosti sa zakrýva, že chyba je v systéme architektúry spoločnosti, v zahmlievaní jej skutočných protirečení – nie protirečení jedného sveta, lež, ako tvrdí francúzsky filozof Alain Badiou, protirečení medzi dvoma svetmi – svetom chudoby a svetom mamonu.

Priam strašidelne pôsobí, najmä z psychologického hľadiska, stavanie pomyselných hrubých múrov medzi majetnými a nemajetnými. Na margo toho sociológ Zygmunt Bauman v knihe Retrotópia (2017) konštatuje: „Celý život najmajetnejších, nielen jeho domáca časť, sa nesie v akejsi mobilnej stráženej štvrti, v bubline vnútri pevného, nepriepustného panciera, nepriesvitného a nepriehľadného pre nikoho z nižšie postavených. (…) Vznikajú tak dva svety – tí prví nemusia (ak nechcú) prekročiť múry svojho sveta, tí druhí svoj svet prekročiť nesmú!“ Napokon, Leviathan (štát) im to ani nedovolí, mocní majú na to zákony, donucovacie prostriedky a rozličné sofistikované metódy. Môžu teda spokojne ako Narcis obdivovať svoju krásu zrkadliacu sa na hladine studničnej vody, no nemali by pritom zabúdať na myšlienku Ovídiovej epopeje Premeny, že pri ustavičnom obdive vo vodnom zrkadle sa môžu pri nakláňaní zrazu pošmyknúť a utopiť. Lenže už im nebude asistovať autor, ktorý by ich premenil na kvet narcisu, skôr sa bude na nich škľabiť znetvorená tvár z Obrazu Doriana Graya (Oscar Wilde).

Žiaľ, vytvorilo sa dosť úrodnej pôdy na to, aby vyklíčili semená násilia. Ostaneme opäť pri Baumanovi: „Agresivita splodená neznesiteľným pocitom poníženia a pokorenia alebo podobne neznesiteľnou hrôzou zo sociálnej degradácie a vylúčenia býva často necielená. (…) Chorobná príťažlivosť násilia spočíva v tom, že prináša dočasnú úľavu od ponižujúceho pocitu vlastnej menejcennosti – slabosti, smoliarstva, lenivosti a ničotnosti.“ Podľa Varoufakisa sú tieto odiózne javy sprievodnými znakmi technofeudalizmu, v ktorom, ako sme už povedali, digitálne platformy nahrádzajú trhy a big tech korporácie si ako „digitálni feudáli“ privlastňujú ekonomickú moc tým, že vyberajú rentu z našej online aktivity namiesto toho, aby prebiehala skutočná trhová konkurencia.

Oligarchické vlády prerušované periodickými voľbami

Vráťme sa však k Varoufakisovej aktuálnej stati, ktorá je, ako sme sa už zmienili v úvodnom citáte našej eseje, reakciou na mohutný celoamerický protest hnutia Nijakí králi! dňa18. októbra 2025 (prvý protest sa uskutočnil v júni) proti prezidentovi Donaldovi Trumpovi a jeho administratíve. Podľa webovej stránky televízie CNN sa na ňom zúčastnilo sedem miliónov ľudí na vyše 5 700 protestných akciách vo všetkých päťdesiatich štátoch USA.

Yanis Varoufakis. Foto: Flickr

Autor v nej upozorňuje, že Spojené štáty a najväčšie európske ekonomiky sa ocitli vo fiškálnych problémoch. Vysvetľuje to tým, že nežijeme v demokraciách, ale skôr pod oligarchickou vládou prerušovanou periodickými voľbami. Poznamenajme, že sa to netýka len veľkých hráčov, ale Európskej únie ako celku. Slovensko nie je v tomto smere výnimkou – topíme sa vo verejnom dlhu a značnom rozpočtovom deficite (dlh osciluje okolo 60 percent, deficit krúži vôkol 5-tich percent hrubého domáceho produktu (HDP), čo znamená zatiahnuť brzdu a konsolidovať financie  – tak káže Ústavný zákon č. 493/2011 o rozpočtovej zodpovednosti. A navyše po dvojročnom vládnutí končí exekutíve výnimka spod paragrafov tohto zákona a vláda by mala požiadať parlament o vyslovenie dôvery. Ako inak, za takej situácie médiá zaplnia éter varovaniami pred hroziacou dlhovou krízou, často s archívnymi zábermi gréckych demonštrantov protestujúcich proti MMF a zahraničným veriteľom. „Každý si musí utiahnuť opasok,“ znie posolstvo, „inak dopadneme ako Grécko.“ Ozaj každý? Vari si propagandistickí manipulátori myslia, že sme takí naivní? Rozoštvávanie spoločnosti, chrlenie nenávisti, organizovanie „kriedových revolúcií“, chytanie študentov na udicu vulgárnej rétoriky je cestou do pekla – hoc by bola dláždená chimérami sľubovaného progresivistického raja.

Žiaľ, slobodné a férové voľby, prízvukuje Varoufakis, umožňujú zasadnúť do kresiel politických, štátnych a verejných inštitúcií takým ľuďom, ktorí majú dostatok voľného času a peňazí, čo je niečo úplne iné, ako získať moc. Po zvolení ich nezávislé centrálne banky oberajú o kontrolu nad menovou politikou, zatiaľ čo už preťažené rozpočty a strach z „dohliadateľov“ na dlhopisy limitujú nápravu fiškálnych procesov. Môžeme sa potom čudovať, že talentovaným odborníkom kolú takéto praktiky oči a bez rozpakov dávajú politickej kariére zbohom? A hneď nato, použijúc USA ako „vzor“, Varoufakis jedným dychom dodáva: „Pri počúvaní vzletných humanistických prejavov a čítaní ohnivých úvodníkov podporujúcich hnutie ,Nijakí králi!‘ vás hlboko znepokojí nedostatok sebakritiky súvisiacej s tým, prečo a ako sa dostal Donald Trump do Bieleho domu. Nepochybne sa pod to podpísala bezohľadnosť demokratických pánov, ktorí v partnerstve s reaganovcami a bushovcami pol storočia manipulovali systém, ochudobnili štát, marginalizovali pracujúcich a odsúdili celé generácie na život v pretrvávajúcej neistote. A čo by sa stalo, keby sa nejakým zázrakom progresivistickí centristi vrátili k moci? Súdiac podľa doterajších výsledkov Demokratov v USA, prezidenta Emmanuela Macrona vo Francúzsku či britského premiéra Keira Starmera, nespokojné masy by opäť počuli, že musia akceptovať odpojenie svojich dôchodkov od indexu spotrebiteľských cien alebo že škrty v dávkach pre zdravotne postihnutých sú nevyhnutné na potlačenie lenivosti a záhaľky.“

Napokon, Varoufakisove slová o úpadku neoliberálneho kapitalizmu v samej jeho kolíske môžeme potvrdiť čerstvým prieskumom (2. 12. 2025) amerického Gallupovho ústavu, podľa ktorého „len niečo vyše polovice Američanov (54 percent) vníma kapitalizmus pozitívne, čo je pokles o šesť percentuálnych bodov od roku 2021 a pod úrovňou takmer 60 percent, ktorá bola zaznamenaná vo väčšine rokov od roku 2010. Mladí dospelí (18 – 34 rokov), ktorí boli na začiatku trendu v roku 2010 najväčšími podporovateľmi kapitalizmu (70 percent), v súčasnosti predstavujú vekovú skupinou s najslabšou podporou neoliberálneho biznisu (34 percent). Demokrati sú jedinou z troch hlavných politických skupín, ktorá vníma socializmus pozitívnejšie než kapitalizmus – v pomere 66 percent k 42 percentám. Nezávislí sú mierne viac naklonení kapitalizmu ako socializmu (51 percent verzus 38 percent), zatiaľ čo republikáni výrazne preferujú kapitalizmus (74 percent verzus 14 percent)“. Pozoruhodné je, že pozitívnejšie vnímanie socializmu medzi demokratmi sa objavuje v čase, keď mnohí prominentní demokrati – najmä senátor Bernie Sanders a kongresmanka Alexandria Ocasio-Cortez, ako aj nový starosta New Yorku Zohran Mamdani – sa označujú za demokratických socialistov a presadzujú politiku, ktorá by výrazne posilnila úlohu vlády v hospodárstve.

Známy ľavicový filozof Slavoj Žižek to komentoval nasledovne: „V USA teraz existujú štyri sily, ktoré nie sú na rovnakej úrovni. Dve zomierajúce strany (starí mainstreamoví republikáni a demokrati) sú v pasci zotrvačnosti, chýba im akákoľvek seriózna vízia, zatiaľ čo trumpovskí populisti a demokratickí socialisti predstavujú skutočné politické hnutia. V tomto kontexte sa javia ako zmysluplné jedine voľby medzi Trumpom a demokratickým socialistom. Znamenalo by to vniesť do politiky principiálny pragmatizmus, sústrediť sa na hlavné ciele, ktoré sa týkajú prežitia, a potom povoliť všetko sľubné pri presadzovaní svojich zámerov, skrátka, prijať volebnú demokraciu, ktorá je v terajších amerických podmienkach iba ilúziou“ (www.project-syndicate.org).

Na prvý pohľad sa môže zdať, že som odbočil od Varoufakisových myšlienok. Nie je to však tak. Sám Žižek v stati, z ktorej som citoval, nie nadarmo odkazuje na pojem technofeudalizmus a jeho podstatu či zmysel.

Varoufakis – intelektuál s originálnymi myšlienkami

Zacielenie reflektora na kráľa bez toho, že by sme nechali „barónov“ bez „trestu“, nikomu nezabráni hromadiť feudálne právomoci. Kráľ bude v bezpečí, pokiaľ „baróni“ zostanú nedotknutí, rovnako to platí aj v opačnom garde. Výsledok bude totiž zakaždým ten istý…

Yanis Varoufakis je svojský intelektuál, ktorý svojimi originálnymi myšlienkami bojuje proti súčasnému svetovému establišmentu, vháňajúceho celú planétu do záhuby. Zatiaľ to vyzerá na boj s veternými mlynmi, ale svojou zaťatosťou si získava sympatie svetovej verejnosti. Významný americký ekonóm James K. Galbraith o ňom napríklad povedal, že „vždy myslí o niekoľko krokov dopredu“. Britský denník The Guardian v reakcii na jeho účasť v diskusii Question Time napísal, že „viaceré vety, ktoré povedal v inom, nie rodnom jazyku, boli pôsobivejšie než takmer všetko, čo ostatní panelisti predviedli vo svojom rodnom jazyku“.

Varoufakis je už raz taký: skrivodlivosti kapitalizmu (technofeudalizmu) mu nedajú jednoducho spávať, brojí proti nim svojím perom v tých najrozličnejších formách, dokonca aj v tej forme, že príbeh kapitalizmu porozprával svojej dcére Xénii v podobe knižného listu. Sám o tom hovorí: „Dával som si pozor, aby som nepoužíval nijaký žargón (ani len slovo kapitalizmus!), a neustále som si pripomínal, že to, či môj príbeh dáva zmysel mladému človeku, je lakmusovým papierikom môjho vlastného pochopenia podstaty kapitalizmu. Výsledkom bol tenký zväzok s názvom Talking to my Daughters: A Brief History of Capitalism(Random House 2019, Rozhovory s mojou dcérou: Stručná história kapitalizmu). Vychádzal som z dcérinej zdanlivo jednoduchej otázky: prečo je na svete toľko nerovnosti? Až po vyjdení knihy som si uvedomil, že som písal o fenoméne, ktorý je v svojej podstate už mŕtvy” (Technofeudalism: What Killed Capitalism, xi).

Pozoruhodné sú aj niektoré jeho kroky a výroky vo verejnom politickom diskurze: v súvislosti s vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie napríklad uviedol: „Moje posolstvo je jednoduché – tí z nás, ktorí opovrhujú demokratickým deficitom v Bruseli, ktorí nenávidia autoritárstvo neschopnej technokracie pohŕdajúcej demokraciou, majú morálnu povinnosť zostať v Európe, bojovať za ňu a demokratizovať ju.“ Na margo vojnového konfliktu na Ukrajine v októbri 2022 vyhlásil, že USA si želajú pokračovanie vojny, pretože to slúži ich záujmom.

Navrhol, aby dohoda zahŕňala stiahnutie ruských vojsk na pozície pred 24. februárom, ďalej záväzok Spojených štátov, že Ukrajina nevstúpi do NATO a poskytnutie vzájomných garancií ukrajinskej nezávislosti a neutrality. „Belfastskú“ dohodu pre Donbas a otázku Krymu odporučil odložiť na obdobie 50 rokov. Nezabudol však dodať, že podporuje Ukrajinu, tak ako by podporil „akýkoľvek národ, ktorý bráni svoj domov“.

Nuž, taký je Yanis Varoufakis, človek, ktorý nemá rád kráľov ani barónov. Nečudo, že ho škrobení byrokrati, uhladení poskokovia kapitálu majú často v zuboch. Rovnakým tŕňom v oku je aj gréckym fašistom, ktorí ho v roku 1923 napadli a surovo zbili (odvtedy sa pohybuje pod policajnou ochranou). Mnohým prekáža jeho jednoduchosť a priamosť – napríklad na rokovania s predstaviteľmi Európskej únie neprichádzal v luxusnej limuzíne, ale na obľúbenom motocykli v neformálnom oblečení. Skrátka, na nič sa nehrá – ako myslí, tak aj koná…

A koná v duchu a v súlade s čoraz silnejúcim odporom proti neoliberálnemu kapitalizmu vo svete. Napokon, sama jeho kolíska – Spojené štáty – sa chveje v základoch. Pripomeňme: podľa prieskumu amerického Gallupovho ústavu (2. 12. 2025) len niečo vyše polovice Američanov (54 %) vníma kapitalizmus pozitívne, čo je pokles o šesť percentuálnych bodov od roku 2021 a pod úrovňou takmer 60 %, ktorá bola zaznamenaná vo väčšine rokov od roku 2010. Mladí dospelí, ktorí boli na začiatku trendu v roku 2010 najväčšími podporovateľmi kapitalizmu, sú od roku 2018 vekovou skupinou s najslabšou podporou.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 41 – 42/2025)