Zameranie pozornosti na kráľa a zároveň ponechanie barónov bez zodpovednosti nezabráni Donaldovi Trumpovi a jeho napodobňovateľom v hromadení feudálnej moci. Ilúziu silného muža, ktorý všetko napraví, nemožno rozptýliť oživením ilúzie, že oligarchia ponúka obyvateľstvu demokratický výber.
ATÉNY – Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a dokonca aj Nemecko sú vo fiškálnom ohrození s rastúcimi záväzkami v oblasti dôchodkov, sociálnych programov a vojenských výdavkov, ktoré sa politici neodvážia znížiť ani financovať prostredníctvom vyšších daní. Niektorí dospeli k záveru, že demokracia nemôže priniesť fiškálnu obozretnosť, pretože ľud nemožno presvedčiť, aby žil v rámci svojich možností. Existuje však aj alternatívne vysvetlenie: Príčinou našich fiškálnych problémov je, že nežijeme v demokraciách, ale skôr pod oligarchickou vládou, ktorú prerušujú pravidelné voľby.
Slobodné a spravodlivé voľby umožňujú ľuďom s voľným časom a peniazmi získať úrad, čo je niečo úplne iné ako získanie moci. Po zvolení im nezávislosť centrálnej banky upiera kontrolu nad menovou politikou, zatiaľ čo už aj tak preťažené rozpočty a strach zo strážcov dlhopisov obmedzujú ich možnosti vo fiškálnej oblasti. Niet sa čo čudovať, že talentovaní ľudia sa skôr obracajú chrbtom k politickej kariére, než aby bezmocne sledovali sily, ktoré sú mimo ich kontroly.
Medzičasom sa vydieračská moc uplatňuje aj inde. Vo Francúzsku, najnovšom centre fiškálnych problémov, sa majetok 500 najbohatších rodín prudko zvýšil zo 6 % národného dôchodku v roku 1996 na 42 % v roku 2024. Niečo podobného nastalo vo zvyšku Európy vrátane Nemecka a dokonca aj v severských sociálnodemokratických rajoch.
Takmer nič z týchto aktív bohatých nemožno rozumne pripísať ich rastúcej produktivite alebo ich výnimočnému podnikateľskému duchu. Hlavnými faktormi koncentrácie bohatstva sú dlhodobé znižovanie reálnych hodinových miezd a prepad veľkých skupín obyvateľstva do stavu prekarity; nové schémy, ktoré umožňujú veľkým podnikom vyťažiť hodnotu zo štátu spôsobom, ktorý zhoršuje verejné služby a zvyšuje budúce záväzky vlád; plus nové príležitosti na vyhýbanie sa daňovým povinnostiam pre tých, ktorí majú značné zdroje.
Keďže vlastníci kapitálu využívajú pracovnú silu a štátne zdroje s nevídanou mierou efektívnosti oproti 50. a 60. rokom minulého storočia, zároveň šetria na svojich poistných prémiách – na daniach, ktoré umožňujú štátu upokojiť nespokojných a chrániť vlastnícke práva. Popritom ich štáty zachraňujú, keď im niečo nevyjde, platia im premrštené poplatky za neustále sa zhoršujúce privatizované služby a udržiavajú kartely bývalých verejných služieb, ktoré ďalej vyčerpávajú disponibilné príjmy väčšiny ľudí prostredníctvom prudko rastúcich cien.
Keď klesá verejná podpora, vládni politici zareagujú tak, že čoraz chudobnejšie štáty zahltia nezabezpečenými záväzkami v oblasti sociálneho zabezpečenia a dôchodkov. Keď sa dlhopisové trhy prepadnú do hystérie, médiá zaplnia éter varovaniami pred bezprostrednou dlhovou krízou, často s historickými zábermi gréckych demonštrantov, ktorí sa búria proti Medzinárodnému menovému fondu a externým veriteľom. „Každý si musí utiahnuť opasky,“ – znie posolstvo – „aby sme sa nestali ďalším Gréckom“.
Až na to, že keď hovoria „každý“, nemyslia to tak vážne. Zatiaľ čo len málokto sa odváži otvorene spochybniť etické argumenty pre väčšie zdaňovanie superbohatých, okamžite keď sa objavia návrhy na zdanenie bohatstva, oligarchovia prednesú zdanlivo neodolateľný argument: ak nás zdaníte, utečieme do Dubaja, Monaka, možno aj na Mars. Keďže vládnuci politici považujú za samozrejmosť, že by to bolo zlé, vzdajú sa a dane z bohatstva, ktorú zmietnu zo stola.
Uprostred tejto jednostrannej triednej vojny sa vlády cítia čoraz viac stiesnené medzi nervóznymi trhmi s dlhopismi a populistami, ktorí dávajú všelijaké sľuby, pričom podnecujú nacionalistické nálady a zameriavajú sa na vhodných obetných baránkov – od slobodných žien s mačkami a transrodových ľudí až po moslimov, Židov a zúfalých utečencov.
Keď sa xenofóbni populisti dostanú do vlády, vyvinie sa u nich selektívna amnézia, tak zabudnú na svoj sľub postarať sa o trpiacu väčšinu (multitude). S odvolaním na trvalé fiškálne problémy vlády prijímajú tie isté úsporné opatrenia, čo spôsobili nespokojnosť, ktorú zneužili na získanie moci. Znižujú sociálne zabezpečenie. Kážu preťaženým, vykorisťovaným, nedostatočne plateným a nedostatočne obsluhovaným o ich vlasteneckej povinnosti usmievať sa a znášať to. A samozrejme, nič z tohto uťahovania opaskov nepribližuje k deklarovanému cieľu fiškálnej konsolidácie, pretože ponúkajú daňové úľavy tým, ktorí si z vyhýbania sa daňovým povinnostiam urobili olympijský šport.
Aby si udržali svoju základňu nabudenú a na svojej strane, zinscenujú odporné scény hrubej krutosti voči vyvoleným obetným baránkom, čo je napodobenina stredovekého autoritárstva zaváňajúce militarizmom, patriarchátom a božskou prozreteľnosťou. Keďže liberalizmus je poškvrnený ako sloboda elít okrádať mnohých, absolutistický sľub „Jeden ľud, jedna strana, jeden vodca“* sa stáva ich ideologickým štandardom.
Dobrácki ľudkovia, rozzúrení týmto stvárnením hroznej minulosti, ako odpoveď zapĺňajú ulice a hlásajú „Žiadni králi“. Pohľad na toľkých ľudí, ktorí odmietajú akceptovať uchopenie moci Veľkým Vodcom je síce povznášajúci, lež je ťažké byť optimistom.
Pri počúvaní vznešených humanistických prejavov a čítaní ohnivých úvodníkov na podporu hnutia No Kings, je zarážajúci nedostatok introspekcie nad tým, čo priviedlo Donalda Trumpa do Bieleho domu: bezohľadnosť demokratických barónov, ktorí v spolupráci s Reaganmi a Bushovcami polstoročie manipulovali systémom, ochudobňovali štát, marginalizovali pracovníkov a vystavovali celé generácie životu v pretrvávajúcej neistote.
Čo by sa stalo, keby sa nejakým zázrakom centristi vrátili do vlády? Súdiac podľa výsledkov mainstreamových demokratov v USA, prezidenta Emmanuela Macrona vo Francúzsku alebo premiéra Keira Starmera v Spojenom kráľovstve, nespokojným masám opäť raz povedia, že musia akceptovať oddelenie svojich dôchodkov od indexu spotrebiteľských cien, resp. že škrty v invalidných dávkach sú nevyhnutné na boj proti nečinnosti a lenivosti.
Zameranie pozornosti na kráľa a zároveň ponechanie barónov bez zodpovednosti nezabráni Trumpovi a jeho napodobňovateľom v nahromaďovaní feudálnej moci. Ilúziu silného muža, ktorý všetko napraví, nemožno rozptýliť oživením ilúzie, že oligarchia ponúka obyvateľstvu demokratický výber. Kráľ bude v bezpečí, pokiaľ baróni zostanú nespochybniteľnými.
* Ein Volk, ein Reich, ein Führer! Heslo Hitlerovej strany NSDAP (Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany).
Zdroj: ©Project Syndicate Oct 28, 2025
Preložil Ladislav Hohoš
3 Odpovede
A kde je tu triedny boj?
Komentár vraj musí mať 30 znakov, nuž tu sú znaky do tridsiatky
„Uprostred tejto jednostrannej triednej vojny“ – Varoufakis je presný, keď hovorí o jednostrannej genocídnej vojne proti outsiderom…
História je vyznačená takýmito epizódami!
Otázkou je, či so zmenou technológie bude víťazstvo/úspech oligarchie konečný?
Alternatívou je konečný úspech ľudstva!
Opäť to, raz, vyzerá na „endlosung“, vojna (opotrebovacia) beží na plné obrátky, trust „Mengele“ (WHO) disponuje účinnými vakcínami…
Kapacity pohrebných služieb a cintorínov kolabujú!
Lož a nenávisť vyhrali nad „pravdou a láskou“ novembrových revolucionárov…
Keď to spojím s článkom: Fareed Zakaria: Kríza viery v demokraciu, nedá mi nereagovať.
Ale áno, žijeme v demokracii.
Len nemôžeme demokraciu chápať abstraktne, pojem demokracie je abstrakciou konkrétnych foriem demokracie. Musíme si ju teda spojiť ako formu správy spoločnosti s konkrétnym spoločenským systémom: prvobytným (kmeňová demokracia), nevoľníckym (Periklova aténska demokracia), kapitalistickým, socialistickým. Potom to začne dávať zmysel, len by sme sa nemali hanbiť využívať marxistickú analýzu.
…
To nie je kríza viery v demokraciu, ale v kapitalistickú demokraciu. Aj sedliackym rozumom povedané, ide o panskú demokraciu. A keďže kapitalizmus od krízy svojej klasickej podoby (laissez-faire) po roku 1848 nemôže byť iný ako monopolistický, teda oligarchický, tak prirodzene, že kapitalistická demokracia má oligarchickú podobu. Len v socialistickej epocha (1928-1998) mala otesané, menej viditeľné hrany tlakom socializmu.
…
Ak kapitalizmus po zániku svojej klasickej podoby využil pre svoj ďalší rast socializáciu svojej podoby, neokolonializmus, integráciu, vykradnutie post-socialistických krajín,, globalizáciu, dnes jeho zdroje sa úplne vyčerpali, je pod tlakom Číny. Nuž a s krízou kapitalizmu prichádza aj kríza kapitalistickej podoby demokracie. Kapitál veľmi ľahko odhodí demokratickú podobu a siahne po otvorenej diktatúre, aby si zachoval svoju moc.
Ale problém nie je v demokracii, ale kapitalizme.