Na správnej strane dejín…

Americkí demokrati v deväťdesiatych rokoch minulého storočia siahli po slogane Alexisa de Tocqueville spred 150 rokov, v ktorom údajne vyhlásil, že Amerika je skvelá, pretože je dobrá. A keď prestane byť dobrá, prestane byť skvelá. Aj Bill Clinton, John Kerry i Hillary Clintonová touto vzletnou ideou obohacovali svoje predvolebné ambície. Ako ironicky poznamenal americký politický filozof Michael S. Sandel, podobá sa to na predstavu, ktorá vinu za hurikány pripisuje trestu za hriech. Je to meritokratická viera aplikovaná na národ. Prezieravosť (prozreteľnosť) v tomto prípade nám našepkáva, že pozemský úspech je znamením spásy, alebo inak, že dotyčný je dobrý. Liberáli sa touto inšpiratívnou tézou preloženou do úlohy Ameriky v dejinách vyrovnávajú svojsky: ak bohaté a vplyvné krajiny vďačia za moc svojim cnostiam, neplatí to zároveň aj na zámožných a vplyvných občanov? Progresívni liberáli sa myšlienke, že bohatí si bohatstvo zaslúžia viac ako chudobní, bránia, tento argument sa im zdá príkry, odmietajúci vyššie zdaňovanie a poskytovanie pomoci znevýhodneným. Proti tvrdeniu, že blahobyt je významnejšia cnosť ponúkajú liberáli obhajujúci rovnosť eventualitu šťastnej náhody. V trhovej spoločnosti rovnako záleží na charaktere a cnostiach ako na šťastnej náhode. O víťazovi i porazenom z morálneho hľadiska rozhodujú napokon aj náhodné faktory. Je zrejme problémom akceptovať prozreteľnú ideu, že vplyvné národy vďačia za svoju veľkoleposť vlastnej dobrote a súčasne odmietnuť meritokratickú myšlienku, že bohatí vďačia za svoje bohatstvo svojim cnostiam. Obidve tézy prozreteľnosť vplyvných národov i zásluhy bohatých za vlastné cnosti sú vzájomne prepojené a stoja i padajú spolu.

Michael J. Sandel: The Tyranny of Merit.
What’s Become of the Common Good?
Penguin Books Ltd (UK) 2021, 272 strán

České vydanie:
Michael S. Sandel: Tyranie zásluh:
kam se podělo obecné dobro? Praha.
Karolinum POLITEIA 2022

Pre politikov je toto napätie stresujúce a i keď to nepriznávajú, záchranu hľadajú v meritokratických argumentoch typu „skvelý, pretože dobrý“ a je jedno či doma, alebo v zahraničí. Od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začiatku tohto storočia začali liberáli akceptovať konzervatívne prvky kritiky sociálneho štátu vrátane požiadavky sociálnej zodpovednosti. Tony Blair i Bill Clinton začali dokonca všetko zdravie i bohatstvo pripisovať cnostnému správaniu. Nárok na sociálnu podporu viazali na osobnú zodpovednosť a zásluhy príjemcov. Aj na Slovensku mala „tretia cesta“ svojich stúpencov a končí podobne ako v zámorí a vo Veľkej Británii.

Prezieravosť súčasného liberalizmu dosahuje ďalšie méty v domácej i zahraničnej politike rečníckym zvratom, že sme „na správnej strane dejín“. Protivník, odporca je, samozrejme, na zlej, nesprávnej strane dejín. Predpokladali by sme, že podobné argumenty sa používali počas studenej vojny. Sandel tvrdí, že počas studenej vojny nepoužil žiaden americký prezident tento rétorický obrat ani raz. Až v deväťdesiatych rokoch sa tento termín stáva súčasťou politickej výbavy amerických prezidentov, prevažne demokratov. Raz ho použil aj George W. Bush, keď americkým vojakom oznamoval, že teroristi na Blízkom východe prehrávajú preto, lebo stoja na nesprávnej strane dejín. Tento zvrat zopakoval o rok neskôr jeho viceprezident Richard Cheney, keď z paluby lietadlovej lode obhajoval vojnu v Iraku. Zato Bill Clinton túto rečnícku figúru použil už dvadsaťpäťkrát počas výkonu svojej prezidentskej funkcie. Aj Barack Obama si túto figúru osvojil. Použil to vo West Pointe pred Americkou leteckou akadémiou, a aj vo svojom inauguračnom prejave. Aj Kaddáfí stál podľa Obamu na nesprávnej strane dejín. Ale Boris Jeľcin stál podľa Clintona na správnej strane dejín.

Pád Berlínskeho múru a rozpad Sovietskeho zväzu presviedčali odporcov socializmu o správnosti ich pohľadu na dejiny a v ňom o názore, že liberálna demokracia a kapitalizmus voľného trhu sú dokonca zavŕšením dejín, sú ich koncom, ako deklamoval v slávnej eseji F. Fukuyama. Na politickom javisku sa objavil neoliberalizmus so svojou predstavou o globalizácii, vrátane deregulácie financií a opatreniami na podporu expanzie globálnych trhov. Veľké očakávania sa však nenaplnili, prišla finančná kríza v roku 2008 a o osem rokov neskôr búrlivá politická reakcia. Stúpenci globalizácie však tézu o tom, že sú na správnej strane dejín, nespochybňovali. Prehliadač Google potvrdil, že od osemdesiatych rokov minulého storočia po rok 2008 sa fráza „na správnej strane dejín“ v knihách znásobila osemkrát. Liberáli za správnu stranu dejín vo svojej stratégii napríklad považovali reformy v zdravotnom poistení, opatrenia v rodičovskej a nemocenskej počas dovoleniek, dobropisy na školné vrátane zápasu proti diskriminácii a pod. Máme sa teda na čo tešiť, hoci americkú výnimočnosť nedosiahneme. Aké je to ťažké, pochopila pani Letanovská v diskusii s Robertom Ficom.

Neprekvapuje, že aj na Slovensku si tento typ rétorických figúr osvojili najmä progresívni liberáli. Spolu s demokratmi a pani prezidentkou šťastnou náhodou stoja na „správnej strane dejín“. Ako sa však správať v politike, keď argumentom v prospech „správnej strane dejín“ je vojna na Ukrajine? To je v tom nešťastí tá šťastná náhoda? Prekvapuje v tejto súvislosti progresívny postoj Hlasu, prečo chce šťastnou náhodou stáť na „správnej strane dejín“?

(Celkovo 355 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter