Pamätná tabuľa Fraňa Madvu pri vchode do lekárne Milosrdných bratov.
Keď počas napoleonských vojen privážali do Skalice ranených a dokaličených vojakov, Fraňo Madva – ešte ako chlapčisko – prišiel medzi prvými do Kláštora milosrdných bratov ponúknuť svoju pomoc.
„Fráter Anastázius, dovoľte mi pomáhať?“ prosíkal.
„Fraňo, pohľad na dokrvavených ľudí bez nôh či rúk nie je pre chlapčenské oči,“ odhováral ho Anastázius.
„Ale ja chcem, musím,“ nedal sa Ferko. „Potrebujete predsa každú ruku…“
„To áno,“ upokojoval ho fráter, „ale s ošetrovaním ranených nemáš nijaké skúsenosti.“
„Naučím sa,“ hlesol až nadmieru presvedčivo, „neobanujete… prosím…“
Anastázius naostatok prikývol, ozaj potrebovali každú ruku. Kláštor kapacitou nepostačoval, zúbožených vojakov museli umiestňovať aj do meštianskych domov. Fraňo bol ako živé striebro, pobehoval tu i tam, obväzoval rany– a to i tie najošklivejšie a najťažšie, pri ktorých by sa iným obracal žalúdok. A zároveň sa učil, poznával funkciu jednotlivých orgánov, zdokonaľoval sa v identifikácii rozličných chorobných príznakov, objavoval v sebe netušené liečiteľské schopnosti.
x x x
Skalica roku Pána 1786, 14. septembra.
Tej noci panovalo nad mestom ticho, ani pes nezabrechal. A to ani vtedy, keď z diaľky zaznelo hrkotanie voza. Iskry svetla, ktoré podchvíľou prebleskovali nad vinohradmi, zase zhasínali. To bdelý hotar viníc obchádzal chotár. Strapce hrozna naliate ťažkou miazgou budúceho vína stáli za to. Panoráma noci driemala pod pokrývkou tmy. S ňou splynul i furmanský voz. Mužovi sediacemu na baku kväckala hlava. Hluché ticho nad mestom prerušil spev mládencov. Čižmársky majster Ondrej Madva sa prebral z driemot.
„Sme doma,“ prehovoril nahlas ku koňom.
Dubová ulica (dnes Komenského) zívala pustotou. Koníky sa popamäti vyhýbali kameňom. Nízky domec s troma oblokmi do ulice zahaľovala tma. Majster pritiahol opraty, ale kone sa nehýbali.
Madvova žena Kristína vždy dbala na poriadok v otcovej neprítomnosti. Zakaždým, len čo počula hrkot voza, pribehla otvoriť bránu, aby muž nemusel schádzať z voza a pokojne vkeroval do dvora.
Teraz ani faklička, ani lampáš nezablikal v temnej noci.
Keď majster otvoril bočné dvierka, zbadal v zadnej izbe matný pás svetla. Otvoril bránu, vtiahol do dvora a bežal ta, odkiaľ vychádzalo svetlo. Bude to… Nechal ženu v požehnanom stave, keď odchádzal z domu. V ruke stískal meštek za predané čižmy.
Dobrú chvíľu sa skláňal nad Kristíninou tvárou. V kolíske sa pomrvilo usmiate dieťatko…
(Tak nejako si predstavovala Zlata Dônčová Madvov príchod na svet.)
x x x
Ferko (neskôr ho volali Fraňo) Madva už od útlej mladosti prekvapoval okolie nevšedným záujmom o liečivé byliny. Utvrdzoval ho v ňom brat Anastázius, člen rehole milosrdných bratov, keď ho zasväcoval do podivuhodných tajov barokovej apatieky zdedenej po jezuitoch. Onedlho už sám pripravoval z bylín, ktoré zbieral s frátrom Anastáziom na skalických žírnych lúkach a na miernych úbočiach vínorodých vŕškov, najrozmanitejšie medecíny. Popritom usilovne pracoval v kláštornej lekárni, preplnenej viac ako storočnými intarzovanými drevenými poličkami s belasými téglikmi z jemne maľovanej holíčskej a sobotištskej keramiky.
Od Anastázia dostal neskôr vzácny dar, ktorý ho sprevádzal celým strastiplným životom – starobylý herbár, dnes známy ako Nomenklátor pružinský.
„To máš pamiatku na mňa,“ povedal mu fráter, „aby si nikdy nezabudol, že príroda je ten najlepší lekár a nedal sa za nijakých odolností odradiť od svojej vášne.“
Herbár obsahoval vecne usporiadaný zoznam latinsko-slovenských slov na tridsiatich šiestich stranách s ručne kreslenými obrázkami liečivých rastlín pripomínajúcich Herbář aneb bylinář z roku 1562. Do skalického kláštora milosrdných bratov sa mohol herbár dostať z Červeného Kláštora, kde sa mnísi zaoberali liečivými bylinami. Možno ho pre skalický kláštor opísal mních vyslaný zo západného Slovenska, čomu nasvedčujú hojné západoslovakizmy.
Otec nechcel dať najprv Fraňa študovať, prinútil ho, aby sa šiel učiť za kupca. Chlapcovi to akosi nevoňalo, videl to na ňom i brat Anastázius, viac ráz sa rozprával s chlapcovou matkou a presviedčal ju:
„Pani Kristína, Ferko je veľmi múdry a šikovný, škoda by ho bolo,“ vysvetľoval jej s láskavou pokorou, „na kupca nemá náturu, bude ho to trápiť celý život.“
„Aj by som súhlasila,“ zašemotila bojazlivo, „manžel nechce o tom ani počuť… to viete, nie sme až taký majetní a jesť pýta všetkých šesť detí.“
Anastáziovi nedala toľká tvrdohlavosť spávať, ej, tá skalická povaha, raz sa zatne… a je vymaľované. Ale vymaľované sa dá aj premaľovať – a tak sa vybral po zrelej úvahe a tajných debatách s Jozefom Šedým za hlavou rodiny – za čižmárom Ondrejom Madvom. Treba naňho ísť s rozvahou, nie zhurta a ponúknuť mu pečenú hus tanieri.
„Domine, Ondrej,“ oslovil ho tak trocha úradne, „chlapec má pred sebou slušnú budúcnosť, nepatri sa hatiť mu v rozlete…“
„A kde na štúdium vezmem peniaze?“ bránil sa Ondrej.
„Nebude vás to nič stáť,“ povie Anastázius s úsmevom na tvári.
„Akože nič?“ zažmurká prekvapene očami až doteraz zaťatý tatko.
„Váš švagor Jozef Šedý (člen Bernolákovho Učeného tovarišstva, štedrý mecén štipendijnej základiny skalického gymnázia, nitriansky kanonik – pozn. autora ) prisľúbil, že sa o všetko postará,“ zahlásil víťazoslávne Anastázius. „Dá vám to aj na papieri…“
Fraňo Madva.
A bola ruka v rukáve… Fraňo hravo absolvoval gymnaziálne štúdiá i seminár v Nitre. Ako kňaza ho prichýlili na viacerých miestach pôvabného trenčianskeho kraja – v Trenčíne, Predmieri, Nemšovej a Trenčianskej Teplej. Práve tu v lete, na jar a jeseň odchádzal každodenne do hlbokých hôr zbierať zelinky. Ak objavil novú rastlinku, ktorej liečivá sila ho osobitne zaujala, napísal frátrovi Anastáziovi obsažný list a priložil usušenú zelinku. V blízkych kúpeľoch sa zoznámil s ušľachtilým mladým lekárom, s ktorým študoval lekárske knihy a často diskutoval. Po diskusiách sa usiloval určiť správnu diagnózu chorých, ktorí k nemu chodili z blízka i ďaleka. Jeho diagnostika bola takmer vždy správna, lebo mal mimoriadny prirodzený talent na jej stanovenie.
V rudnayovskom Rudne…
Roku 1822 dostal Fraňo Madva miesto v Rudne, malej, 900 duší rátajúcej dedinke s dvoma krčmami a starým rudnayovským kaštieľom, rodným domom mecéna slovenskej literatúry Alexandra Rudnaya. Do zanedbaného Rudna predchádzal Fraňa Madvu chýr uvedomelého vlastenca, nezištného ľudomila a nadovšetko znamenitého botanika a bylinkára. Lekárskym umením a šľachetným zaobchádzaním s pacientmi si čoskoro získal takú popularitu, že Viliam Pauliny-Tóth mohol o ňom v časopise celkom oprávnene napísať:
„Kto nepočul o chýrečnom rudnianskom kňazovi? Kto nepočul o chýrečných znamenitých liečbach jeho? Veru málo ľudí bude, ktorým nebolo by známe meno tej malej chudobnej, no kroz Fraňa Madvu ďaleko-široko preslávenej dedinky. Juhoslovania, spomínajúc meno jeho, podnes hovoria popa rudnaskoga. Ba i hen vo Viedni znajú veľa rozprávať vom Rudner Wunderdoktor, ba i v Debrecíne podnes spomínajú a hires rudno i papot. Bol ale Franko Madva i skutočne zjav obzvláštny: a čo ešte keby sa hned od mladi celkovito oddal vede lekárskej? Bol by divy robil.(…) Madva bol človek nesmierne bystroumný, pilný a pracovitý, pritom tichý, statočný a národu svojmu odjakživa úprimne oddan“ (Sokol, s. 250).
V tom čase mal Madva ozaj veľké úspechy. Ľudia sa k nemu hrnuli zo širokého okolia. Pred farou to vyzeralo každý deň ako na jarmoku. Na farskom dvore sa pravidelne tlačila viac ako stovka ľudí. Vozy a koče, ktorých bolo niekoľko desiatok, stáli tesne jeden pri druhom. Tie, ktoré sa na dvor nezmestili, museli odtiahnuť nabok, aby neprekážali v ceste, lebo ľudia nevraživo zazerali na každého, kto by sa bol snažil pretisnúť dopredu.Podaktorí pacienti spali pod holým nebom. Svedectvom toho boli ich dokrkvané háby. S pribúdajúcim dňom sa na dvore zvyšoval ruch. Na voľné priestranstvo podchvíľou vchádzali vozy i koče.
Štúrovská družina u Madvu
Podľa Paulinyho-Tótha bol Madva aj osobným lekárom štúrovskej družiny. Svedčí o tom scéna zo stretnutia niekoľkých účastníkov Tatrína (Madva bol členom spolku od roku 1845) v Čachticiach s Madvom 10. augusta 1847, ktoré približuje Janko Francisci Rimavský vo Vlastnom životopise i Ľudovít Štúr v svojich Listoch:
„V Čachticiach dohovorili sme sa viacerí, ktorí poberali sme sa domov na horné strany, že pôjdeme do Uhrovca navštíviť Štúrových rodičov a odtiaľ do Rudna k farárovi, v ten čas vychýrenému a zďaleka hľadanému lekárovi, s ktorým chorľavý Ctiboh Zoch chcel poradiť sa a lieky si vypýtať.(…) Ctiboh Zoch sa radil s ním o svojich neduhoch. Madva ho preskúmal, predpísal mu akési lieky, radil piť dobrú tokajčinu a zakázal mu fajčiť. Potom Madva pozoroval každého v prítomnosti všetkých, zvlášte z tvárí a očú usiloval sa uhádnuť jeho zdravotný stav. Mne poprizeral sa do tvári a do očú a povedal: ,Vám len zlaté oriešky chybia‘“ (s. 135– 136).
Po tomto vyšetrení hostia sedeli v družnom rozhovore do neskorého večera pri poháriku vína. Všetci, ešte i asketický Štúr, omočili pery do iskriaceho moku. Keď už pripili na všetko, čo sa týkalo národa, Madva vstal, štrngol si so Štúrom a pozrel mu do očí
„Na zdravie, pán brat, na zdravie i na to, že sme kolegovia.“
„Ako prosím?“ nerozumel Štúr.
Madva sa usmial. My obaja liečime náš národ. Ja telesne, vy duševne. Nech nám obidvom Boh pomáha!“
„Uslyš Pánboh,“ vzdychol Štúr a vari prvý raz v živote vypil pohár vína do dna.
Zachovala sa i správa o tom, že Franciscimu Madva predpovedal dlhý život a dobré zdravie – a nemýlil sa. Francisci žil až do roku 1905 (zomrel ako 83-ročný).
Aj Ján Hollý a Ján Kollár hľadali pomoc u Madvu
Madva liečil aj svojho priateľa z čias gymnaziálnych štúdií v Skalici, básnika Jána Hollého, ktorý si sprvu liečil ischias sám, a to tak, že si prikladal na nohu cibuľu. V liste sa zveril Madvovi, že cibuľa mu vyžrala celé nohy až na kosť a že nemôže na ne ani stúpiť. Na list, v ktorom Hollý písal: „Len zo stolice nad stolicou pomocou rúk sa predmykujem. Krem toho prišlo lúpaní aj na ruky, čo predtím nikdá nebolo. Nad to trápí mňa včil žlč, napína ráno, a predca veru nechce vijíť…“, Madva odpovedal, že „trápenie so žlčou je predohra šľaku“.
I básnik Ján Kollár obracal sa na Madvu s prosbami o lekársku pomoc. Dokonca ho na svojich cestách po Slovensku, keď sa rozvíjala začiatkom štyridsiatych rokov petičná akcia v prospech povolenia slovenských novín, v Rudne aj navštívil, aby sa uňho poradil o liečbe svojho očného neduhu.
Vtedy si Madva získal v širokom okolí nielen výbornú povesť ako znamenitý lekár-bylinkár, ale i ako veľký vlastenec s vrelým národným cítením a podporovaním slovenských literárnych snáh. Zavítali k nemu aj známy maďarský prozaik Imre Madách, básnik János Arany, Lajos Kossuth i nitriansky biskup Imrich Bende, ktorý mu dal roku 1895 postaviť v Nitrianskych Sučanoch náhrobný kameň.
Na to, aby sme pochopili význam Madvových liečebných metód, musíme poznať štruktúru zdravotníctva v tých časoch.
Štruktúra zdravotnej starostlivostiv druhej polovicie 18. storočia
V roku 1733 Nitrianska župa rozhodla zriadiť miesto stáleho župného lekára. V roku 1764 na území župy poskytovali lekársku starostlivosť štyria lekári, 33 ránhojičov, 2 diplomované baby a 8 verejných lekární (dve z nich v Nitre). V roku 1772 sa vytvoril systém okresných felčiarov. V roku 1781 bolo zriadené miesto druhého hlavného župného lekára (začiatkom 19. storočia sídlil jeden z nich v Nitre, druhý v Topoľčanoch). V období napoleonských vojen sa vytvorila organizácia vojenskej zdravotnej služby a postavili župnú vojenskú nemocnicu. V roku 1876 vyšlo nariadenie, ktoré ustanovovalo, že v každom meste, presahujúcom 60 000 obyvateľov, musí byť stály lekár.
Madvovými pacientmi boli spočiatku iba jeho farníci. Nával chorých do Rudna sa začal od čias, čo Madva vyliečil akéhosi kanonika, nad ktorým už ostatní lekári vyriekli ortieľ smrti. Žiaľ, dodnes nevieme, o akého kanonika išlo a kedy presne sa Madvova klientela podstatne rozšírila. Z prameňov vysvitá, že za najfrekventovanejšie možno označiť obdobie medzi rokmi 1840 až 1848.
Keď „úradujú“ nežičlivci…
Chýry o mimoriadnom Madvovom diagnostickom a terapeutickom nadaní sa rozšírili po celom Rakúsko-Uhorsku najmä vtedy, keď Ľudovít Juraj Arányi, sám lekár, vydal o Madvovi roku 1846 v Budapešti osobitnú knihu s názvom Rudnó és lelkésze – Rudno a jeho farár. Napísal ju ako vyslanec lekárskej fakulty v Pešti. V Rudne sa začiatkom jesene 1844 zdržal vyše týždňa.
Kláštor milosrdných bratov na Potočnej ulicu v Skalici s vchodom do lekárne, ktorá malému Fraňovi Madvovi tak učarovala. Fotografia je z 50. rokov minulého storočia.
Cieľom jeho cesty bolo odhaliť Madvu ako podvodníka, pretože lekárskemu stavu prekážal ako Slovák i ako konkurencia. Lenže, ako na truc, po niekoľkodňovom pobyte v Rudne musel v tom čase uznávaný patológ peštianskej univerzity svoj úmysel chtiac-nechtiac revidovať. Predovšetkým sa šalamúnsky vyhol jednoznačnej odpovedi na otázku: Je Madva liečiteľ, alebo šarlatán? „Slovo podvodník,“ píše, „ je slovom zlomyseľným, keď ním označím Madvu, bude mi zle, keď stiahnem z neho, takisto dostanem len ja…“
Čo teda možno povedať o Madvovi ako o liečiteľovi? pýta sa. Po prvé to, že „jeho prirodzený um, bystrosť, rýchla chápavosť, jeho vzdelaniu adekvátny úsudok sú na veľmi dobrej úrovni,“ po druhé to, že „jeho lekárske vedomosti a vzdelanie sú natoľko biedne, že už i epiteton biedne je veľkou poklonou, nakoľko v skutočnosti nemá žiadne lekárske vedomosti“. Autor zakončil svoju 224-stranovú prácu diplomatickými slovami: „Dajme Bohu, čo je Božie, cisárovi, čo je cisárovo! A ctime si v osobe rudnianskeho farára nesmierne bystroumného človeka…“
Čo teda zistil? Jednoznačne uznal, že najlepšie diagnostikuje nervové choroby, skrafulózu (druh tuberkulózy), očné a pľúcne choroby, choroby pečene a sleziny, hemoroidy, zákal rohovky a šošovky, najväčšie úspechy dosahuje v liečení psychických chorôb, padúcnice, žalúdočných kŕčov, očných zákalov a hluchoty, nedarí sa mu v určovaní rozličných vonkajších chorôb (vyrážky, vredy atď.), najčastejšie predpisuje Rudnianske pilulky, Prievidzský prášok, Rudniansku masť a pilulky proti padúcnici.
Madvove liečebné metódy
Spôsob, akým František Madva vyšetroval, bol netradičný, išlo o tzv. irisdiagnostiku, neinvazívnu metódu diagnostiky, pri ktorej sa skúma reflexná zóna dúhoviek, zreničiek a očného bielka. Zvyčajne sa pacienta nič nevypytoval, len skúmal jeho oči, všímal si škvrny, značky, pigmentové a patologické zmeny na dúhovke a na základe takého dôkladného zmapovania oka stanovil diagnózu. V prípade pochybností prezrel ešte jazyk chorého, končekmi prstov mu poklepal po hrudi i chrbte a nakoniec skontroloval pulz. Niekedy sa pýtal na vonkajšie zdravotné problémy, lebo tie sa nedali vyčítať z očí. Potom napísal recept a pripojil zopár rád (Malinovská, s. 91).
Základom Madvovej metódy bola liečba preháňadlami. Liečiteľ skutočne používal v svojich postupoch celý rad preháňadiel, čiže tzv. drastík – slabších, stredných, ale aj veľmi prudkých. Predpisoval ich, aby dôkladne prečistili organizmus. Veď ešte v 17. a 18. storočí sa v oficiálnej medicíne presadzoval názor, že všetko zlo, choroby a smrť zapríčiňujú nedostatočne odstránené zvyšky potravín z tela. Nepoužíval len preháňadlá, ale aj mnoho liekov na rastlinnej báze (georgínu proti vodnatieľke, rebarboru proti zápche, palinu proti neplodnosti žien, puškvorec obyčajný na posilnenie žalúdka, ďalej to boli drchnička, borák lekársky, senitika lekárska, breza, lastovičník, náprsník, kôra z jelše, borievka, muškátový orech, aloa, čemerica a mnohé ďalšie), pravda, nevynímajúc liečivá zo živočíšnych látok (rozličné masti atď.).
Úspešne aplikoval aj vodoliečbu. V dolinke, kde pestoval liečivé rastliny a kde vysadil aj niekoľko stromov, pramenil potôčik Rokoška. Vodu z neho zberal do veľkých kadí a liečil ňou nemocných trpiacich na nervové choroby. Praktizoval liečbu šokom – najskôr pacientov ponoril do studenej vody a potom zabalil do teplých diek.
Pomník Františka (Fraňa) Madvu pri Kostole sv. Andreja Svorada a Benedikta v Nitrianskom Rudne pri začiatku náučného chodníka Fraňo Madva. Foto: Ivan Ruček
Ako Madva dobehol zdravých nemocných
Z tých čias sa zachovalo niekoľko príbehov, tie korenili trpký život chudobných, ba rozosmiali i protimadvovsky naladených ľudí: raz vraj závistlivci nahovorili dvoch zdravých Bratislavčanov, aby šli do Rudna, predstierali chorobu, prosili o radu, a potom sa kňazovi poriadne vysmiali. Milí páni svoju chorobu dokresľovali kŕčovitými úškľabkami tváre. Madva hneď zbadal ich pretvárku. V duchu sa usmieval. Vážne ich vyšetril a, tváriac sa veľmi dôležite, napísal recept. Lístok vložil do obálky a zapečatil. Nakázal pánom, aby si lieky vybrali v topoľčianskej lekárni. Madva dobre poznal topoľčianskeho lekárnika de Gracha a vedel, že má veľký zmysel pre žarty.
Keď si Grach prečítal predpis, povedal pánom, aby prišli o hodinu, Zatiaľ lieky istotne pripraví. Keď sa o hodinu vrátili, lekárnik ich voviedol do vedľajšej izby k prestretému stolu. Namiesto liekov im ukázal misu bryndzových halušiek a niekoľko holieb piva. Všetko museli riadne zaplatiť. Lekárnik sa dobre pozabával na Madvovom fígli a bol veľmi rád, že kňaz tak dobre potrestal posmešníkov.
x x x
V súčasnej medicíne jestvujú rozdielne názory medicínskych historikov na liečiteľské schopnosti Fraňa Madvu. Napríklad MUDr. László Kiss sa prikláňa k stanovisku J. Arányiho (možno aj pre národnostnú príbuznosť), no na druhej strane MUDr. František Klimo s takým odsudkom nesúhlasí. V svojom článku Ľudový liečiteľ Fraňo Madva (Slovenský lekár, č. 9 – 10/2002) zdôrazňuje, že pozitívne liečebné výsledky Fraňa Madvu boli všeobecne známe. V podstate používal rovnaké liečebné metódy ako školení lekári. Podľa neho skutočným centrom Arányiho knihy je krátky „katechizmus židovskej diagnostiky“, keď sa s veľkým dešpektom vyslovuje o židovstve v Uhorsku. Rovnako spochybňuje charakter osoby liečiteľa a národnostne sa vysmieva Madvovi nielen pre jeho anatomickú nomenklatúru, ale zrejme aj preto, že neboli úspešné jeho pokusy komunikovať s Madvom po maďarsky.
Uhorský Kneipp
Fraňo Madva, ktorého iný maďarský autor nazval „uhorským Kneippom“, aj napriek všetkej takmer po celej Európe a Amerike sa šíriacej sláve ostal skromný, nikoho zo svojich pacientov neuprednostňoval, i keď boli medzi nimi význačné osobnosti. V Rudne pôsobil až do roku 1850, keď sa znechutený a ubitý prísnym policajným režimom Bachovho absolutizmu uchýlil do Nitrianskych Sučian, kde ako 66-ročný dokonal beh svojho obetavého života 20. augusta 1852.
V osobnosti Fraňa Madvu sa optimálne snúbil zriedkavý dar nevšedného lekárskeho nadania s ľudskou ušľachtilosťou, sebaobetavosťou, mimoriadnou pracovitosťou a úplným odovzdaním službe ľudu a národu. Dodnes slúži ako žiarivý príklad lekára-liečiteľa preniknutého hlbokým humanizmom, o ktorom medicínska veda ešte nepodala definitívny úsudok. Dramatickým osudom, nedoriešenou záhadnosťou a otvorenosťou svojho životného diela strhuje na seba pozornosť najmä mladých ako veľká, pútavá postava dejín našej epochy.
Literatúra:
Ambruš, J. (ed.): Korešpondencia Jána Hollého. Martin: Matica slovenská 1967.
Ambruš, J. (ed.): Listy Ľudovíta Štúra III. Bratislava: SAV 1960.
Arányi, L.: Rudnó és lelkésze 1844 és 1845-ben, meg még valami, többi közt a mai magyar zsidó is. Pesten: Emich 1846, s. 223;dostupné na internete:https://books.google.sk/books?id=Ds8D8t_MHQEC&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false.
Buchta, F., Dinka, P.: Skalica a Záhorie: Skalica: Mesto Skalica 2008.
Cyrill a Method 1852, č. 37, s. 302 – 303.
Dônčová, Z.: Divotvorný lekár z Rudna. Bratislava: Mladé letá 1972.
Francisci-Rimavský, J.: Vlastný životopis – Črty z doby moysesovskej. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1956.
Kiss, L.: Zázračný liečiteľ, alebo šarlatán?. In Slovenský lekár 2002, č. 9 – 10, s. 354 – 356-
Klimo, F.: Ľudový liečiteľ Fraňo Madva. In Slovenský lekár 2002, č. 9 –10, s. 356 – 358.
Malinovská, N.:Z dejín ľudového liečiteľstva na Slovensku: František Madva (1786 – 1852).In Historia Nova. Bratislava: FFUK 2014, s. 87 – 94.
Pauliny-Tóth, V: Fraňo Madva. InSokol 1862, č. 8, s. 250 – 253.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2026)
