Kedy nastane „ veľký tresk“? Použijú „Božiu zbraň?“

Kedysi dávno som sa ocitla v odeských katakombách. Bolo to v prístavnom ukrajinskom meste pri Čiernom mori, bol preslnený letný júlový deň, všetci v šortkách a tričkách, veselí, bezstarostní. Ukrajinská turistická sprievodkyňa nás zaviedla hlboko do podzemia mesta, pripomínalo to návštevu Gombaseckej jaskyne, chýbali len stalagmity a stalaktity. Bavili sme sa, odrazu však sprievodkyňa zhasla baterku, ktorou osvetľovala dlhé podzemné chodby so spleťou odbočiek a nastala absolútna tma. Ticho, počuli sme len vlastný dych a cítili pach zeme. Pochovaní. Zaživa. Po chvíli zažala jedinú sviečku, v jej mihotavom svetle sme videli svoje trochu prestrašené tváre. Tu plakali vystrašené deti, hovorila naša ukrajinská dievčina, tu si ich rovnako vydesené mamy túlili do náručia, tu nevedeli, či ešte uvidia slnko a svoje prímorské mesto s dlhými plážami, húkajúcimi loďami, parkami a školami, detskými sadikmi. Bola ničivá vojna proti fašizmu, Nemci napadli Sovietsky zväz, Odesa (nielen) si zažila peklo. Nobelistka, bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevičová vo svojom románe Vremia second hand nám po rokoch dala precítiť, prečo sú ľudia v bývalom ZSSR takí citliví na vojnu. Mali ju zažitú cez svoje rodiny. Aj ona vyrastala v tom spomínaní na veľké hrdinstvo sovietskych ľudí – románom však chcela ukázať, že vojna nie je hrdinstvo. Vojna je zlo! Každá vojna. Vtedy v Odese sme boli od skončenia druhej svetovej vojny jednu generáciu – a ešte v povedomí všetkých našich príbuzných žila. U národov Sovietskeho zväzu silnejšie, ženy sa nemali za koho vydávať, rodiť deti…

Za sovietskych čias sa vždy pripravovali na možnú vojnu – preto sú pod veľkými i menšími mestami na bývalej sovietskej Ukrajine tie podzemné mestá. Videli sme to v reportážach z Mariupoľa i teraz z podzemia Bachmutu/Arťomovska. Keď sa začalo na východe Ukrajiny povstanie proti oligarchickému režimu a ten na svojich obyvateľov poslal tanky, rusky hovoriaci Ukrajinci sa pustili do smrteľného zápasu s ukrajinsky hovoriacimi Ukrajincami. Boli to často príbuzní. Veliteľ a prvý gubernátor Donecka Zacharčenko rozprával o svojom kmotrovi, krstnom otcovi jedného zo synov. Bil sa za Ukrajinu ukrajinskú a padol hrdinskou smrťou, povedal Zacharčenko. Na druhej strane sa bil za Ukrajinu, ale ruskú, Zacharčenkov brat. Dnes sú už všetci mŕtvi. A tí, ktorí ich hrdinské obete videli a rátali s nimi ako kolaterálnymi stratami, mali nakreslené svoje geopolitické mapy…  

Vojna je zlo! Vidíme, ako sa mladí muži nechajú naverbovať do žoldnierskych oddielov. Na oboch znepriatelených stranách. Bijú sa, lebo im zachutil pach krvi. A z miest, v ktorých žili svoj spokojný život ľudia, sú dnes ruiny. Nikdy si nevedeli predstaviť, že sa toto šialenstvo dotkne práve ich. Že budú obetovaní.

Nie sme ďaleko od chvíle, keď sa to môže dotknúť aj nás. Tu, na mierumilovnom Slovensku. Preto s veľkým znepokojením sledujeme, čo to nad našimi hlavami tak ľahkovážne hrmí. Všetci zbroja a budú zbrojiť ešte viac – lebo výroba zbraní donesie prácu – počuli sme od Kollára aj Pellegriniho. A spravodlivý mier bude len ten, ktorý za spravodlivý vyhlásia mocnosti.

Investigatívny americký novinár, nositeľ Pulitzerovej ceny Seymour Hersh vo svojom najnovšom článku z 15. júna upozorňuje na Bidenových jastrabov a novú rétorika z Ruska, ktorá oživuje jadrovú hrozbu.

Mali by sme spozornieť – lenže ako nám to pomôže? Mierové hnutie hoci len vo výhonkoch je okamžite udusené a mieroví aktivisti sú označovaní za agresorov. Lebo chcú predísť šialenstvu, aké vidia v celkom blízkom okolí…

V USA post námestníčky ministra zahraničných vecí po Wendy Sherman, ktorá ku dňu 30. júna odstupuje, môže zaujať Victoria Nuland. Áno, tá, ktorá v telefonáte počas kyjevského Majdanu povedala kolegovi: facking EÚ… Seymourovi Hershovi ju človek z vysokej politiky opísal slovom „šialená“. Biden chce vyhrať prezidentské voľby a Ukrajina v jeho kampani hrá významnú rolu. Jeho minister zahraničných vecí v prejave z 2. júna vo Fínsku potvrdil neústupnosť USA vo vojne na Ukrajine. V. Nuland do tejto koncepcie zapadá.

S. Hersh vo svojom článku píše to, čo mieroví aktivisti opakujú stále: „Putin by mal byť právom odsúdený za svoje rozhodnutie priviesť Európu do najnásilnejšej a najničivejšej vojny od balkánskych vojen v 90. rokoch. Ale predstavitelia vrcholovej politiky Bieleho domu sa musia zodpovedať za kroky, ktoré k vojne viedli. Mier bol udržateľný, stačila jednoznačná záruka, že Ukrajine nebude dovolené vstúpiť do NATO,“ píše Hersh a pokračuje: „Ukrajinská protiofenzíva vo svojich začiatkoch prebieha pomaly, a tak správy o vojne nakrátko zmizli z titulných stránok New York Timesa Washington Post… V rámci americkej spravodajskej komunity sa verí, že Rusko zničilo životne dôležitú priehradu Kachovka na rieke Dneper. Motív Putina je podľa týchto spravodajcov nejasný. Bola sabotáž zameraná na zaplavenie a spomalenie ciest ukrajinskej armády do vojnovej zóny na juhovýchode? Boli v zaplavenej oblasti skryté ukrajinské sklady zbraní a munície? (Ukrajinské vojenské velenie neustále presúva svoje zásoby v snahe sťažiť ruský satelitný dohľad a zameriavanie rakiet.) Alebo Putin jednoducho chcel vláde Volodymyra Zelenského naznačiť, že toto je začiatok konca?

Medzitým došlo k eskalácii rétoriky o vojne a jej možných dôsledkoch z vnútra Ruska. Možno to pozorovať v eseji , ktorú 13. júna zverejnil v ruštine a angličtine Sergej A. Karaganov, moskovský akademik, predseda Ruskej rady pre zahraničnú a obrannú politiku. (Esej preložíme, spracujeme a ponúkneme čitateľom Slova, pozn. red.) Karaganov je známy tým, že má blízko k Putinovi a jeho hodnotenia znalci politiky Kremľa pozorne čítajú.

Karaganov v eseji píše, že prebiehajúca vojna medzi Ruskom a Ukrajinou sa neskončí, aj keby Rusko dosiahlo zdrvujúce víťazstvo. Po skončení zostane „ešte viac zatrpknutá ultranacionalistická populácia napumpovaná zbraňami – krvácajúca rana vytvárajúca nové konflikty a novú vojnu“.

Podľa Karaganova ruské víťazstvo na Ukrajine bude znamenať pokračujúcu vojnu so Západom. „Najhoršia situácia,“ píše, „môže nastať, ak za cenu obrovských strát oslobodíme celú Ukrajinu a tá zostane v troskách, s obyvateľstvom, ktoré nás väčšinou nenávidí… Spor so Západom bude pokračovať, pretože bude podporovať občiansku partizánsku vojnu. Lepšou možnosťou by bolo oslobodenie proruských oblastí Ukrajiny s následnou demilitarizáciou ukrajinských ozbrojených síl. Ale to by bolo možné, píše Karaganov, „iba ak budeme schopní zlomiť vôľu Západu podnecovať a podporovať kyjevskú chuntu a prinútiť ju k strategickému ústupu“.

Dôležitá myšlienka z eseje Karaganova je, že strach z jadrovej vojny je preč. Tvrdí, že to, čo sa dnes deje na Ukrajine, by bolo v prvých rokoch jadrovej éry „nemysliteľné“. V tom čase by ani „v návale zúfalého hnevu“ „vládnuce kruhy skupiny krajín“ nikdy „nerozpútali rozsiahlu vojnu s jadrovou superveľmocou“.

Karaganov v závere eseje tvrdí, že Rusko môže pokračovať v bojoch na Ukrajine dva alebo tri roky tým, že „obetuje tisíce a tisíce našich najlepších mužov a zomelie“. . . státisíce ľudí, ktorí žijú na území, ktoré sa dnes volá Ukrajina a padli do tragickej historickej pasce. Táto vojenská operácia sa však nemôže skončiť rozhodujúcim víťazstvom bez toho, aby prinútila Západ strategicky ustúpiť alebo sa dokonca vzdať, a prinútiť [Ameriku] vzdať sa pokusu zvrátiť históriu a zachovať si globálnu dominanciu. . . . Zhruba povedané, musí to „tresknúť“, aby Rusko a svet mohli nerušene napredovať. Karaganov: „Nepriateľ musí vedieť, že sme pripravení vykonať preventívny úder ako odvetu za všetky jeho súčasné a minulé akty agresie, aby sme zabránili skĺznutiu do globálnej termonukleárnej vojny. . . . Morálne je to hrozná voľba, pretože použijeme Božiu zbraň, čím sa odsúdime na vážne duchovné straty. Ale ak to neurobíme, môže zomrieť nielen Rusko, ale s najväčšou pravdepodobnosťou prestane existovať celá ľudská civilizácia.“

Seymour Hersh si v tejto súvislosti spomenul na politické fórum v roku 2018, kde Putin povedal, že Rusko spustí jadrový útok iba vtedy, ak na jadrovú hlavicu zareaguje systém včasného varovania jeho armády. „Stali by sme sa obeťami agresie a dostali by sme sa do neba ako mučeníci“ a tí, ktorí začali jadrovú vojnu, „proste zdochnú a nemali by čas ani na pokánie“.

„Čo by sme si mali myslieť o Karaganovovej eseji a jeho upozornení na skazu sveta? Odrážajú jeho poznámky nejakým spôsobom politiku na vrchole? Zaoberá sa on a Putin myšlienkou, kedy alebo kam zhodiť bombu? Alebo to nie je nič iné ako vyjadrenie desaťročí starého komplexu menejcennosti Ruska pri pohľade na nablýskaný Západ, kde sa predvádza – ako to dnes vidíme v Bidenovej administratíve – nekonečné nepriateľstvo voči Rusku? Každý seriózny politický stratég NATO by si mal esej prečítať a zhodnotiť,“ hovorí S. Hersh s dodatkom k Američanom: je budúcnosť sveta skutočne len v rukách Ruska – a nie v našich?

S použitím článku Seymoura Hersha a citátov z eseje Sergeja Karaganova pripravila Gabriela Rothmayerová