Kontext
Večer 7. februára 1807 sa skrehnutí Francúzi utáboria pri inokedy pokojnom východopruskom mestečku. Presnejšie pri Preussisch-Eylau (dnes Bagrationovsk v Kaliningradskej oblasti). Jeho meno im láme jazyk. Na zaviatej pláni pred sebou vidia 70 000 Benningsenových Rusov. Sneh šľahajúci do tváre, mráz ani ostré vetrisko nimi nepohnú, sú naň privyknutí. Majú zakázané založiť ohne, pri ktorých by sa zohriali. Nevadí. Zababušení do plášťov horia túžbou ukázať Európe, že Napoleon a jeho „Veľká armáda“ s takýmto protivníkom ešte dočinenia nemali.
Francúzi sa približujú k Eylau postupne. Na jeseň netušili, kam v surovej zime tohoto zabudnutého kúta Európy dôjdu, no Rusi sa rozhodli pokračovať v boji, aj keď hlavné sily ich pruských spojencov boli porazené a Berlín, podobne ako Viedeň rok predtým, obsadený. Anglické peniaze a lobing spoločne s animozitou voči Napoleonovi na väčšine európskych dvorov robia zázraky, Petrohrad nie je výnimkou. Muži maršala Soulta sa od poludnia zrážajú s krycími jednotkami kniežaťa Bagrationa a generála Barclaya de Tollyho. Ich úlohou je pozdržať postup nepriateľa pred príchodom jadra ruskej armády. Francúzi v pouličných bojoch Rusov večer z Eylau vytlačia, no aktívna ruská obrana splnila svoj cieľ. Benningsen je už tu. Cisár s gardou prichádzajú k mestu pred polnocou. Napoleon sa nazdáva, že protivník bude na druhý pokračovať v ústupe k rieke Neman, za ňou sa rozprestiera Rossijskaja imperija. Očakáva posily, k mužom Soulta, Augereaua a Murata majú na druhý deň pribudnúť zbory maršalov Davouta a Neya. Ich kolega Bernadotte je od Eylau vzdialený na tri či štyri denné pochody, boj nestihne. Ani Lannes, ten je na juhu. Bez nich má Napoleon k dispozícii 45 000 vojakov.
Svojim ľuďom absolútne dôveruje. Ich morálka je konštantne vysoká, armáda funguje ako dobre naolejovaný stroj, od velenia po poddôstojníkov a radové mužstvo. Lev sa pripravuje že bude čeliť byvolovi. Až počas boja zistí, že má pred sebou nosorožca. Armáda však fyzicky vyčerpaná je. Hoci Prusov pri Jene a Auerstädte z bojísk rezolútne zmietla (14. október 1806), ktosi (Friedrich Engels) povedal – Napoleon fúkol a Prusko prestalo jestvovať, i ona potrebuje oddych a doplnenie čerstvými silami. Takisto muníciou, vojenským materiálom, zimným výstrojom a oblečením. Komunikačné línie Grande Armée sú roztiahnuté a napäté na prasknutie, pravidelné zásobovanie pri žalostnom stave či neexistencii poľných ciest v Poľsku, do ktorého sa boj preniesol, nemožné. Rusi sú odpočinutí, sýti, primerane zaodetí a blízko svojich táborov a pevností, z ktorých koncom novembra vyrazili vpred. Svoje bojové kvality a nepoddajnosť predviedli protivníkovi pri Pułtusku a Hoffe, aj keď museli ustúpiť, aby sa vyhli obkľúčeniu.
Vojna Štvrtej koalície. Pohyby francúzskych, ruských a pruských vojsk v januári a februári 1807. Wikipédia (angl. verzia).
Napoleon sa pôvodne domnieval, že na prípravu ťaženia proti Rusom bude mať celú zimu, no keď protivník začne decembrovú ofenzívu, nezaváha ani na okamih. Prijíma hodenú rukavicu. Vyrazí z Varšavy zanechajúc v nej Mariu Walewsku, svoju „poľskú ženu“ (ako mladú grófku nazve Napoleonova manželka cisárovná Joséphine), ku ktorej sa upínajú nádeje vlastencov na obnovenie v nedávnej minulosti tri razy rozdelenej Rzeczpospolitej. Prvou cisárovou starosťou je koncentrácia vlastných síl rozptýlených pri likvidovaní zostávajúcich ohnísk pruského odporu. Neyovi s Bernadottem vydá rozkazy, aby Benningsena predstieraným ústupom lákali ďalej na západ, zatiaľ čo on Rusov napadne z juhu a východu uzavrúc im ústupové cesty. Plán je to dobrý, ale kozáci cisárskeho kuriéra na ceste k Bernadottemu zajmú. Benningsen sa pred pascou zastaví a zvrtne na opätku. Najprv sa zdá sa, že sa chce vrátiť k mohutne opevnenému Königsbergu – Kráľovcu, ktorý je stále v pruských rukách, napokon sa rozhodne inak a prijme priamy stret s Francúzmi. Rusi sú to posledné, čo zostalo z takzvanej Tretej koalície (1805), ktorú proti Francúzom spriadol britský premiér William Pitt mladší. Po správe o porážke Rakúšanov a Rusov pri Slavkove (Austerlitz, 2. december 1805) vraj svojmu okoliu riekol – stočte mapy, páni, najbližších desať rokov ich nebudeme potrebovať. Akoby pred svojou smrťou, ktorá prišla o dva mesiace neskôr, nahliadol do budúcnosti nedožijúc sa Štvrtej.
Čo vlastne robí Napoleon v Poľsku? Poháňa ho bezbrehá, nutkavá túžba neustále dobýjať a bojovať, ako to tvrdí či naznačuje historiografia? Nie celkom. Veď vojnu vyhlásili Rakúšania i Rusi podporení anglickými peniazmi jemu, keď sa pripravoval na vylodenie v Británii (jar – leto 1805), nie on im. Po uzavretí mieru s Rakúšanmi v Pressburgu – Prešporku (december 1805) nechápe, prečo Rusi, ktorí sa do konfliktu zapojili dodatočne ako spojenci prvých, zotrvávajú v pozícii nepriateľa. Pruský minister zahraničných vecí von Haugwitz, ktorý mal namierené do Viedne s cieľom sondovať, ako sa veci majú a či už nastala tá očakávaná chvíľa pripojiť sa k Rakúšanom a Rusom, nájde v Schönbrunne namiesto Františka I. porazeného pri Slavkove Napoleona. Zmôže sa na gratuláciu cisárovi k víťazstvu. Ten mu jeho falošnosť vmietne do tváre.
Je dôležité si uvedomiť, že Napoleon Bonaparte (Nebulione di Buonaparte, 15. august 1769, Ajaccio, Korzika) je potomkom a za hranice možného vylepšeným sociálnym, nielen vojenským, produktom revolúcie. Dozrieval v tieni zahraničnej intervencie podniknutej na jej potlačenie Prvou koalíciou (1792-1797). Rakúšania a Angličania stáli neraz na francúzskych hraniciach, ba prenikli i hlbšie do krajiny svojho tradičného protivníka, napríklad počas Vojny o španielske nástupníctvo (1701-1714) hotujúc sa obsadiť Paríž. Angličania boli spojencami Pruska Fridricha Veľkého aj počas oboch Sliezskych vojen (1740-42-45) a Sedemročnej vojny (1756-1763). Po uväznení a poprave Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty koalícia európskych monarchov solidárne a preventívne zasiahla opäť (na základe Pillnitzskej deklarácie z augusta 1791), avšak mladá Republika útočníkov odrazila a prešla do protiútoku pozdĺž Rýna, v Holandsku a severnom Taliansku. Odtiaľ sa meno Bonaparte rýchlosťou blesku rozšírilo po celej Európe.
Takýto stav vecí Londýn znepokojuje. Na rozdiel od ich spojencov sa Angličania fúkajúc si boľačky na svoj ostrov nestiahli, no usilovne hľadali niekoho, kto by za nich na kontinente opäť ťahal gaštany z ohňa. Nechcú to zadarmo. Kým ich loďstvo vládne vlnám, pozemná armáda nedosahuje jeho úroveň. Stále však stačí na Indiánov a domobranu francúzskych osadníkov v Severnej Amerike, ktorých anglickí prevyšujú počtom desaťnásobne, pričom do kolónie stále prichádzajú ďalší. Prípadne na rozhádaných Indov vzpierajúcich sa jarmu, ktoré im práve nasadzuje Východoindická spoločnosť. Novým spojencom Albiónu sa na chvíľu stáva Rusko. Cár Pavel I., syn Kataríny II. Veľkej a jej následník, cítiaci sa ako ochranca, i keď ortodoxného, kresťanstva, aktívne vystúpi proti francúzskym neznabohom, dokonca vyšle veterána mnohých ťažení, poľného maršala, neskôr generalissima ruských vojsk Alexandra Suvorova a generála Rimskeho-Korsakova so 60 000 mužmi do Švajčiarska (Helvétskej republiky pod kuratelou Paríža), aby odtiaľ vyhnali Francúzov vedených Joubertom a Massénom (1799). Podobne Rusi spojení s Angličanmi intervenujú v Holandsku. Ruské vojsko síce v alpskej krajine dosiahne nejedno víťazstvo, napokon je však z krajiny vytlačené. Rakúšania, ktorým prišlo pomôcť, mali v regióne a jeho okolí svoje vlastné plány a vzájomná súhra nefungovala tak, ako mala. Navyše, osloboditeľská misia na programe dňa, nielen v tomto prípade, vo Viedni nikdy nebola. Situácia z rokov 1798-1801 nápadne pripomína podobnú v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny a na jej samom začiatku, keď sa z protivníkov stávali z večera na ráno spojenci a naopak.
Onedlho sa všetko zmení, a potom znovu. Predstavitelia Rádu Maltézskych rytierov sa obrátia na ruského cára s prosbou, aby sa stal jeho ochrancom. Francúzi ostrov obsadili na začiatku egyptského, z vojenského hľadiska síce neslávneho, no svojou celoeurópskou odozvou veľkolepého dobrodružstva (1798-1801). Po ich vytlačení si strategicky situovanú Maltu bez akýchkoľvek škrupúľ prisvojili Angličania (1799). Ruský cár, ktorému stáročné dejiny Rádu spojené s obranou Európy pred islamom imponovali, poskytol suplikantom bez domova útočisko v Petrohrade prijmúc ponúknutú úlohu jeho veľmajstra a protektora. Vyzve Angličanov, aby obnovili samostatnosť Malty, na čo títo nereagujú. Medzitým rastie nespokojnosť nielen ruských, ale aj dánskych a nórskych obchodníkov s britskou ekonomickou rozpínavosťou v Baltickom a Severnom mori prejavujúcou sa v dumpingových importoch lacného tovaru. Anglické manufaktúry spracovávajúce suroviny z kolónií pracujú na plné obrátky. Pavel I. pristúpi k zabaveniu anglických lodí v ruských prístavoch vrátane ich karga. Keď sa k tomu pridá zbližovanie Petrohradu s Parížom, Angličania sa rozhodnú konať.
V marci 1801 cára v komnatách Michajlovského paláca v Petrohrade zavraždia alkoholom podgurážení ruskí šľachtici vo vysokých vojenských funkciách. Podobný scenár sa zopakuje v decembri 1916, doplatí naň, dnešnou terminológiou povedané, náboženský influencer a mystifikátor cárskej rodiny Grigorij Rasputin. Ruky vrahov, v prvom prípade údajne slobodomurárov, v druhom britskej tajnej služby (BSIS), predchodkyne MI6, viedol Albión. Konšpirácie? Fakty, ktoré je možné si overiť aj bez toho, aby bolo potrebné vstať od písacieho stola. Anglická verejnosť dnes prejavuje pobavenie nad Napoleonovým plánom obsadiť Egypt a výhľadovo nadviazať spojenie s nespokojnými indickými rádžami so zámerom spoločnými silami ukončiť britskú snahu o rysujúcu sa nadvládu nad subkontinentom, no v danej dobe Londýnu do smiechu nebolo. Podniknuté kroky to potvrdzujú. Cár už skôr súhlasil s Napoleonovým návrhom na vytvorenie rusko-francúzskeho expedičného zboru, ktorý mal preniknúť do severnej Indie a spojiť sa s tamojšími odporcami britskej expanzie. Francúzi mali v Indii ešte donedávna svoje kolónie, avšak Angličania ich z nich postupne vytlačili. Podobne ako v prípade Napoleonovej výpravy do Egypta, mali byť súčasťou expedície kartografovia, vedci, rôzni špecialisti, dokonca i umelci.
Prvé oddiely, viac ako dvadsaťtisíc mužov pod velením atamana donských kozákov Vasilija Orlova, sa v januári 1801 pohli k Orenburgu a čoskoro ich mali nasledovať ďalšie, spolu s Francúzmi (transportovanými podľa pôvodného plánu cez Čierne more a južné Rusko) až 70 000 mužov. V apríli ich dostihla správa o gosudarovej smrti a zmene politického kurzu v Petrohrade s rozkazom k návratu. Prvé bombardovanie Kodane (apríl 1801) anglickým loďstvom Horatia Nelsona, neskoršieho víťaza nad francúzsko-španielskou flotilou pri Trafalgare (október 1805), bolo už len povestnou bodkou nad „i“. Bez Rusov bola dánsko-nórska aliancia domčekom z kariet. Britský postup bol eklatantnou ukážkou a – vzhľadom na podobné udalosti z nedávnej minulosti – potvrdením, ako si politiku, diplomaciu a ich pokračovanie inými prostriedkami predstavuje Londýn.
O šesť rokov neskôr, v dobe platnosti kontinentálnej blokády vyhlásenej Napoleonom v obsadenom Berlíne (21. november 1806), si to Briti, ktorí k Petrohradu napokon nemuseli doplávať, zopakujú. Kodaň odmietajúcu povoliť britským lodiam s tovarom vstup do prístavu a vyložiť ich tovar zbombardujú (september 1807). Nevyspytateľného a náladového Pavla I. nahradí jeho syn, v sprisahaní proti vlastnému otcovi komplicitný Alexander tiež prvý svojho mena. Napoleonovi na chuť nikdy nepríde aj keď s ním bude musieť uzavrieť mier a pripojiť sa k blokáde. Pre neho a tvrdé jadro konzervatívnych monarchistov, ktoré ho obklopuje a nepustí zo svojho zovretia, Romanovovcom, čoby dedičom moci Byzancie a vládcom Moskvy ako Tretieho Ríma, nejaký Buonaparte nemôže byť nikdy rovný. Vždy zostane len l´ogre corse – korzickou obludou, uzurpátorom trónu hoci aj s najdlhšou priamou tradíciou v Európe.
Zavraždenie cára Pavla I. sprisahancami v noci
z 23. na 24. marca 1801 (juliánsky kalendár). Ruská verzia Wikipédie.
Na správy o Pavlovej násilnej smrti sa Napoleon svojmu blízkemu okoliu zdôverí, že v Petrohrade ho Angličania, tento „národ pouličných predavačov“ (nation de boutiqieurs), zasiahli dýkou do srdca. O spojenectvo s Ruskom sa usiloval úprimne priťahovaný históriou a potenciálom obrovskej krajiny vnímanej v západnej Európe ako Orient i Hyperborea zároveň. Oficiálna verzia náhlej smrti ruského imperátora v dôsledku rapídne sa zhoršujúceho zdravia vrátane duševného je navonok síce na dvoroch a v kanceláriách európskych panovníkov akceptovaná, no vtedy ešte len Prvý konzul Francúzskej republiky dá novému britskému veľvyslancovi v Paríži, predtým v Petrohrade, Charlesovi Whithworthovi vysvetľujúcemu si svoje kompetencie príliš extenzívne a proaktívne, najavo, čo si o celej záležitosti myslí.
Fouchého tajná polícia a sieť Napoleonových agentov a informátorov rozhodená po Európe nespí a nezaháľa. Whitworthovu nomináciu považuje Napoleon vzhľadom na účasť „diplomata“ na vojenskej výprave proti Dánsku, o petrohradskej noci dlhých nožov, v ktorej mal tiež prsty, pomlčiac, za provokáciu Angličanov. Ak nominantov agrément neodmietne, tak len preto, že chce mier. Francúzsko ho potrebuje. Únava z predošlých vojen i nové očakávania spoločnosti sú evidentné a Napoleon je ich dušou i tvárou. Nepotrebuje hekatomby obetí, aby sa stal obdivovaným a uznávaným, ako je tomu v rokoch 1800-1805, keď krajinu unavenú bojmi prebral k novému životu smelými, štátu i jednotlivcom prospešnými reformami. Stáva sa vzorom pre ostatné vrátane nepriateľských. Briti to nepočujú radi, ale ich robotníctvu Bonaparte imponuje. Susedovi za Kanálom, ctihodným mužom v úzadí dirigujúcim zo svojich salónov a kabinetov namiesto bojísk politiku impéria, nad ktorým slnko nezapadá, nevytýka, že kráľ Juraj III. neprekypuje čistotou a bystrosťou úsudku. Od ranej mladosti trpí psychózami a depresiami vystupňovanými do mánií. Až takými, že je v roku 1810 postavený pod kuratelu a nahradený synom Jurajom (budúcim štvrtým), Princom z Walesu v postavení regenta.
Mierová zmluva z Amiens uzavretá rivalmi v marci 1802 za účasti Španielska a Batávskej republiky (Holandska) nemá dlhé trvanie. Francúzsko i Británia sa navzájom, nie neoprávnene, obviňujú z porušovania prijatých záväzkov. Keď Napoleon Angličanom pripomenie jeden z hlavných, opustenie Malty, druhá strana sa odmlčí. Oba štáty stiahnu svojich veľvyslancov, no je to Británia, ktorá Francúzom z iniciatívy kráľa Juraja III. (?) vyhlási 18. mája 1803 vojnu. Ako býva jej zvykom, ešte pred oficiálnym začiatkom nepriateľstva skonfiškuje francúzske a holandské lode s nákladom kotviace v britských prístavoch. Napoleon poučený predchádzajúcim nezdarom Leclercovej vojenskej expedície do Karibiku podniknutej s cieľom potlačiť vzburu otrokov vo francúzskej kolónii Saint-Dominique (Santo Domingo, 1801), súc si vedomý britskej námornej prevahy s rizikom blokády severoatlantických lodných trás rýchlo predá a odstúpi Lousianu Spojeným štátom (apríl – december 1803). Mohol by o ňu prísť úplne a bez náhrady. Akt pirátstva zopakuje Británia konajúca v zmysle svojej nemennej zásady, že stálymi sú len jej záujmy, nie spojenci, počas druhej svetovej vojny, keď Royal Navy „preventívne“ potopí francúzsku námornú flotilu podliehajúcu režimu vo Vichy v alžírskom prístave Mers-el-Kébir (3. júl 1940), aby nepadla do nemeckých rúk.
Moment uzavretia mierovej zmluvy v Amiens. Autor: Jules-Claude Ziegler. V popredí signatári Joseph Bonaparte, Napoleonov starší brat a uznávaný diplomat, za Britániu markíz Charles Cornwallis (vpravo). Práve jeho nominácia vzbudzuje podozrenie z vážnosti voči zmluvným záväzkom na anglickej strane, keďže to bol práve Cornwallis, kto kapituloval pred Francúzmi a Američanmi pri Yorktowne (19. október 1781) počas zápasu severoamerických kolónií za nezávislosť. Wikipédia, francúzska verzia.
Sprisahanie z Británie importovaného bretónskeho rojalistu Cadoudala a jeho domácich pomocníkov Moreaua s Pichegruom s ambíciou odstrániť Prvého konzula a postaviť na čelo štátu grófa Provensálskeho, budúceho Ludovíta XVIII., brata jakobínmi popraveného Ľudovíta XVI. žijúceho vo švédskom, neskôr v kurlandskom exile (Mittau – Jelgava, dnes Lotyšsko) pod ruskou ochranou, časovo splýva s momentom britského vyhlásenia vojny Francúzsku. Výsledkom konšpirácie je fiasko. Cadoudal, ktorý, aj keď nie osobne, sa už raz o niečo podobné pokúsil na Vianoce v roku 1800, skončí pod gilotínou. Pichegrua, niekdajšieho hrdinu revolúcie a bývalého úspešného generála „nájdu“ obeseného vo väzenskej cele. Moreau, víťaz nad Rakúšanmi a hrdina od Hohenlindenu (december 1800), niekdajší rival Napoleona v popularite a údajne aj vo vojenskom talente, stihne utiecť do zahraničia pripojac sa otvorene k jeho odporcom. V ruskej armáde dosiahne hodnosť maršala. O desať rokov neskôr si ho pri Drážďanoch nájde francúzska delová guľa. Na následky devastačných poranení umrie (august – september 1813). Guľkám popravnej čaty neunikne ani nevinný, mladý a mierny vojvoda d´Enghien (Louis Antoine de Bourbon) unesený z Bádenska francúzskymi gendarmes – žandármi. S prípravou atentátu nemá nič spoločné, problémom je jeho meno. Tento neuvážený, uponáhľaný krok Napoleonovi na prestíži v Európe nepridá, nenávisť rojalistických emigrantov voči nemu sa ešte viac vystupňuje. Šéf vnútra a rozviedky Joseph Fouché, ktorý bol pokiaľ išlo o informácie, vždy minimálne o krok pred ostatnými, na otázku vyslovenú v úzkom kruhu, či to bola vražda, lakonicky odpovie: „Viac. Bola to chyba.“
V májovom plebiscite roku 1804 Francúzi drvivou väčšinou hlasujú za naplnenie Napoleonovej méty. Druhého decembra v katedrále Notre-Dame doterajší Prvý konzul za prítomnosti pápeža Pia VII. sám seba slávnostne korunuje za „cisára všetkých Francúzov“ – Empereur des Français. O rok neskôr na deň presne rozdrví Rakúšanov a Rusov s ich cisármi pri Slavkove. Plány Británie zničiť svojho arci-nepriateľa sú, aspoň v tejto chvíli, v troskách. Súboj leva a veľryby však pokračuje. Teraz stoja Francúzi na hraniciach Ázie, ako ju vnímajú oni. Čas na východ od Varšavy a Nemanu sa zastavil. Samoderžavie a nevoľníctvo v ich dobových podobách a prejavoch sú prežitkom, čoho si je dobre vedomá aj nemalá časť ruskej aristokracie a inteligencie. No pocit kultúrneho, možno až civilizačného zaostávania za európskym Západom je jedna vec, a láska k vlasti s lojalitou voči štátu, pravosláviu a vládnucej dynastii sprevádzané storočiami preukazovanou ruskou hrdosťou a nepoddajnosťou, druhá. Obe armády sú pripravené na stret zbraní, ku ktorému vôbec nemuselo dôjsť. Je úspechom britských finančných a obchodných kruhov spojených s politikmi. Vojna Francúzov s Rusmi v rokoch 1805-1807, a potom i tá v období 1812-14, sú z pohľadu ich aktérov, ktorí v oboch zaplatia vysokú krvnú daň, úplne zbytočné.
Boj
Napoleon na bojisku pri Eylau. Antoine-Jean Gros. Louvre. Vpravo od cisára maršal Murat.
Nedeľa, 8. február 1807. Nedočkavý Benningsen túžiaci poraziť Napoleona sa ešte pred brieždením chopí iniciatívy. Francúzi sa nestihli ani naraňajkovať, väčšina neodpočívala a nespala vôbec. Niektoré jednotky dochádzali k Eylau po celú noc. Pomaly sa rozvidnieva. O siedmej hodine ráno do nich pozdĺž takmer päť kilometrovej kontaktnej línie začne búšiť viac ako štyristo diel (niektoré zdroje uvádzajú až päťsto). Na túto dobu je to neuveriteľné číslo, ktoré vysvetľuje Benningsenove sebavedomie. Rusi sa po celý deň derú vpred, pechota i jazda. Čelia však najlepšej európskej armáde a vojvodcovi, aký sa narodí raz za tisícročie, za dve. Rusi sú udatní a neúnavní, no francúzsky výcvik, kvalita a úroveň ich delostrelectva, hoci aj pri Eylau menej početného (spočiatku 150, postupne do 250 hlavní), kadencia, presnosť streľby a jeho mobilita, ako to priznávajú ruské pramene a svedectvá (Denis Davydov), protivníka prevyšujú. A potom je tu bojový duch a nadšenie Francúzov, ich esprit a élan, ktoré nepripúšťajú porážku. Počiatočné prekvapenie rýchlo vyprchá. Každý vojak Veľkej Armády, tohoto výnimočného vojnami zoceleného a prevereného bojového stroja, vie, kde je jeho miesto a čo má robiť.
Napoleon je prekvapený, nie zaskočený. Ak áno, tak pozitívne. Čakal, že Rusi neprijmú bitku a znovu ustúpia. O čísla sa, podobne ako každý veľký vojvodca, nestará. Boj vždy víta. Je za rýchle a rozhodné riešenia. Inštinktívne vie, že všetko je v ľuďoch. A on v tomto období svojich mužov elektrizuje, rovnako ako celé Francúzsko a nielen to. Nebránia sa vari novodobí Galovia pri Eylau ďalšej, v poradí už Štvrtej koalícii? Mali čakať na jej vojská doma, aby im drancovali a ničili krajinu ako predtým? Veď aj Rusi bojujú za svoje záujmy s Francúzmi v Poľsku tak, ako s nimi bojovali v Holandsku, Švajčiarsku a Rakúsku. Kto vlastne rozhoduje o Európe? Británia napádajúca krajiny i bezbranných domorodcov na iných svetadieloch ako sa jej zachce, pretože na Starom kontinente je prislabá? Prečo by to tak vlastne malo byť? Albión mimo svojich bárok nemá odvahu s Francúzmi bojovať tvárou v tvár, radšej si na to platí druhých. Cisár sleduje boj z kostolnej veže na cintoríne v Eylau. Ten prešiel v predvečer bitky niekoľkokrát z rúk do rúk. Za iných okolností by to bola perfektná pozorovateľňa umiestnená v strede francúzskych pozícií, no teraz je február a na bojisko zosadá hmla. Počiatočná palebná prevaha Rusov sa stráca, francúzske delostrelectvo presnou streľbou bolestivo zasahuje ruskú pechotu na otvorenej pláni, tá sa nemá kde ukryť. Navŕšiť valy zo zamrznutej zeme je nemožné.
Delostrelecký súboj trvajúci tri hodiny je svojou vražednou intenzitou predzvesťou budúcich vojen industriálneho veku. Kontaktný boj začne na ľavom krídle Francúzov maršal Soult, no jeho útok na ruské pozície je zastavený. Tučkovov protiútok končí rovnako. O desiatej hodine ráno sa k Eylau z juhu približuje predvoj Davoutovho zboru pozostávajúceho celkovo z 15 000 mužov podporených 50 kanónmi. Golicynova jazda, ktorá ich išla „privítať“, je odrazená sústredenou paľbou pechoty a „Železný maršal“ (le maréchal de fer), ako znie Davoutova prezývka, víťaz nad Prusmi pri Auerstädte, Baggovutových Rusov po príchode svojich hlavných síl postupne vtláča do stredu ich armády. Benningsen musí opustiť hlavný stan v dedine Auklappen za stredom ruských línií a preskupiť svoje oddiely. Francúzom postupne dôjde para a Rusi nestrácajúci chuť do boja svoje pozície na ohrozenom ľavom krídle stabilizujú.
Napoleon povzbudený Davoutovým príchodom nedočkavo vrhne proti stredu ruskej armády zbor maršala Augeraua, veterána z bojov s Rakúšanmi v Taliansku, podporeného divíziou generála Saint-Hilairea. Nemocný maršal sa len s námahou drží v sedle, ku ktorému sa dal priviazať podobne ako legendárny „El Cid“, Rodrigo Díaz z Bivaru, mŕtvy ešte pred bitkou s Almorávidmi pri Valencii (jún 1099). Takto vedie svojich mužov do útoku. V snehovej metelici, ktorá zredukuje viditeľnosť na pár metrov, Augereauove batalióny stratia orientáciu a k ruským pozíciám postupujú diagonálne. To, čo nasleduje, je pohroma. Nielenže do Francúzov naslepo strieľa vlastné delostrelectvo, ktorého paľbe sa svojím zmäteným manévrovaním vystavili, no obnažiac svoj pravý bok sa ocitnú len zopár desiatok metrov pred ruskými batériami. Tie ich majú v náhle ustúpivšej hmle ako na podnose. Takúto príležitosť si nenechajú ujsť. Zahrmí sedemdesiat diel chrliacich kartáče, predchodcov kazetovej munície určených rozptylom na boj zblízka namiesto gúľ a šrapnelov používaných v boji na diaľku. Rozdiel je ako medzi streľbou z brokovnice a guľovnice. Potom znovu a znovu. Mužov zabíjajú po stovkách. V priebehu polhodiny ich zahynie a je zranených päťtisíc, takmer polovica Augereauovho zboru vrátane dvoch divíznych generálov. Demoralizovaný zvyšok napádaný ruskou jazdou ustupuje k vlastným pozíciám. Nemožno s ním už veľmi rátať. Mnohí z jeho príslušníkov sú v šoku, otupení a neschopní ďalšieho boja, stovky zajaté. Ich veliteľ, pod ktorým zastrelia koňa, utrpí zranenie na ruke, no zajatiu unikne. Saint-Hilaire a jeho vojaci majú šťastie, podobnému osudu sa vyhli a v ďalšom priebehu bitky budú spolu s Davoutovými mužmi Rusom poriadne zatápať.
14. regiment je jeden z mála nešťastného Augereauovho zboru, ktoré si uchovali kompaktnosť udržiac si bojového ducha. Izolovaný, bez možnosti prebiť sa k vlastným pozíciám, obsadí malú vyvýšeninu v zemi nikoho neustále sa zmenšujúc a čeliac vyhladzujúcim ruským útokom. Napoleon sledujúci jeho rezolútny odpor ďalekohľadom prikáže mladému kapitánovi, neskôr barónovi Marbotovi, autorovi memoárov (publ. 1892), z ktorých historici čerpajú dodnes, aby vojakom odovzdal príkaz vrátiť sa do francúzskych pozícií s cisárovým ocenením ich hrdinstva. Veliteľ regimentu podá poslovi kľučkujúcemu medzi bojujúcimi oddielmi štandardu útvaru, aby nepadla do rúk nepriateľa, so slovami, za ktoré by sa nehanbili ani Leonidasovi Sparťania pri Termopylách. „Povedzte cisárovi, že si svoju povinnosť splníme až do konca. Umierali by sme so smútkom, ak by sme videli našu zástavu v rukách nepriateľa.“ Francúzi, v tomto prípade viac ako šesťsto mužov a dôstojníkov z celkovo dvetisíc, padnú do jedného vŕšiac pred sebou kopy tiel zabitých protivníkov. Nedozvedia sa, že Rusi sa orla útvaru spolu so štyrmi ďalšími predsa len zmocnia.
Smrť „Štrnásteho“. Vpravo ruskí granátnici v nenávidených uniformách pripomínajúcich pruské, ktoré napriek všeobecnej nechuti zaviedol do armády Pavel I. Po Tilsite sa ich „outfit“ zmení a priblíži francúzskemu. Zdroj: Le Point. La bataille d’Eylau comme si vous y étiez
Po katastrofe Augereauovho zboru Benningsen vycíti svoju príležitosť. Proti Eylau vrhne svoje najlepšie pluky a cársku gardu s cieľom preraziť stred francúzskej bojovej zostavy a rozčesnúť ju na dve časti. Ruská pechota postupuje neohrozene v paľbe protivníkovho delostrelectva a dosiahne aj cintorín s Napoleonovou improvizovanou pozorovateľnou. Len zásah Starej Gardy zabráni, aby cisár zahynul či padol do zajatia. Rusi sú z cintorína a jeho okolia francúzskym protiútokom síce následne vytlačení, no nejavia ani náznak únavy. Víťazstvo alebo porážka jednej či druhej strany visia na vlásku. Vtedy sa Napoleon obráti na svojho švagra, maršala Joachima Murata, prvého jazdca nielen Grande Armée, ale celej Európy, s rozkazom, ktorý znie na prvé počutie ako otázka. Kývnuc hlavou smerom k Rusom valiacim sa vpred sucho riekne: „To nás necháš zožrať hentými?“ Muratov jazdecký protiútok vstupuje do dejín ako jeden z najväčších vôbec (Katalaunské polia [Châlons], Poitiers, Kalka, Viedeň, Borodino, Lipsko, Königgratz [Hradec Králové]). V opakovaných vlnách 12 000 dragúnov, kyrysníkov a husárov Murata, Grouchyho (áno, toho od Waterloo o osem rokov neskôr), Milhauda, D´Hautpoula (v boji padne), gardových jazdných jágrov a granátnikov maršala Bessièresa prerazí obe Benningsenove línie a zastaví ruský postup. Francúzi nemajú pechotu, ktorá by dobytý terén udržala. Stačí to akurát na zastavenie Rusov a získanie času. Straty sú vysoké, na bojisku ostalo 1 200 jazdcov, každý desiaty. Obaja protivníci sa zadychčane pozorujú, ani jeden nehodlá ustúpiť.
Muratov útok. Le Point.
„Hlavy hore, kristušát (jarnidiou, slang), kartáč nie je žiadna sračka!“ Plukovník (po bitke brigádny generál) Starej Gardy Louis Lepic k svojim mužom pred útokom na ruské pozície pri Eylau. Le Point.
Zdá sa, že napriek Muratovmu zásahu, ktorý stabilizoval položenie Francúzov v strede frontu, lepšie karty držia v rukách Rusi. K Eylau sa približujú Prusi generála L´Estocqa, 9 000 mužov. Unikli Neyovi a vďaka osobnej Benningsenovej intervencii ešte viac zrýchlili svoj pochod, aby popoludní posilnili jeho armádu. Plniac rozkaz, ďalšiu hodinu sa premiestňujú za ruskými líniami z pravého na ľavé krídlo trpiace pod paľbou a obnovenými útokmi Davoutovho zboru. Posily zodvihnú bojovú morálku Rusov a spojenci zatláčajú Francúzov do východzích pozícií. Ich ďalší postup zastaví francúzske delostrelectvo a zálohy rozmiestnené v okolí zámku Kreege Burge. Keď sa na francúzskom ľavom krídle (Soult) podvečer konečne objaví Ney stíhajúci L´Estocqa so svojím zborom, s 10-12 000 pochodom v snehu vyčerpanými mužmi, Benningsen musí byť v strehu. Vie, že nemá žiadne rezervy, aby pokračoval v útoku na Davoutov zbor. Našťastie pre Rusov, Ney dorazí k Eylau neskoro. Stihne ešte obsadiť dedinu Schleditten na pravom ruskom krídle, čo sú ďalšie vydreté body pre vyčerpaných Francúzov.
Je to práve maršal Michel Ney, le brave des braves – najlepší z najlepších, kto pri pohľade na desaťtisíce mŕtvych a ranených ležiacich a stonajúcich na snehovej pláni vôkol Eylau zhodnotí boj spontánnym zvolaním. „Quel massacre! Et tout cela pour rien!“ Aké jatky, a pre nič! Nemôže tušiť, že o necelých šesť rokov zažije vzájomnú „mäsiarčinu“ (boucherie), za ktorú boj s Rusmi označí Napoleon, opäť. V padajúcej tme streľba a pohyb po celom fronte postupne utíchajú. Po správach o utrpených stratách a deficite delostreleckej munície sa Benningsen napriek rade svojho štábu pokračovať ráno v boji rozhodne ustúpiť. Ak je stále vrátami zadržiavajúcimi to, čo je za nimi, tak vyvalenými z pántov. Os jeho obrany sa oproti pôvodnej, s ktorou boj ráno začínal, otočila o deväťdesiat stupňov, čo nie je práve znamením stability. Francúzi na dôkaz svojho odhodlania v zápase pokračovať si rozložia ohne tam, kde práve sú. Na protivníkov ústup prídu až o niekoľko hodín, no nie sú v stave prenasledovať ho. To ruskému generálovi nebráni, aby sa vyhlásil za víťaza. Cár Alexander udelí Benningsenovi vyznamenanie. Čo iné mu zostáva než udržať morálku svojho dvora a armády. Nový Hannibal stojí opäť „ante portas“, pred bránami. Na rozdiel od jeho dávneho predchodcu je teraz len na ňom, ako sa rozhodne.
Kto vyhral? To je otázka! Aby bolo možné pokúsiť sa na ňu odpovedať, je potrebné chápať parametre víťaznej bitky napoleonského obddobia. Jednotlivé verzie Wikipédie ponúkajúce neraz diskutabilné, neuzavreté interpretácie ako fakty, po ktorých čitateľ s variabilnou jazykovou výbavou, a teda najviac ovplyvniteľný, siahne zrejme najskôr, sa líšia. Žiadne prekvapenie. Anglická, nemecká a ruská konštatujú nerozhodný výsledok. Francúzska, španielska a talianska taktické francúzske víťazstvo. Faktor hrdosti, prestíže, sympatií a animozít sa premieta aj do odbornej literatúry podľa národnosti či štátnej príslušnosti autorov. Pozrime sa stručne na celý boj pri Eylau cez optiku čísiel v reálnom čase ešte raz. Štartovacou čiarou sú celkové straty predstavujúce údajne 25 000 mužov na každej z bojujúcich strán vrátane predchádzajúceho dňa (celkovo 7-8 000). Ich kvantifikácia v prvej vzorke verzií udáva o čosi vyššie francúzske hovoriac zároveň o približne jednej tretine padlých z celkového počtu Francúzov. Ak považujeme za bernú mincu plošné údaje o celkovom počte bojujúcich strán z wikipédie a jej jednotlivých verzií a porovnáme ich s primárnymi prameňmi a odbornou (neanglickou) literatúrou, vzniká diskrepancia. Pochopiť problém v celosti si vyžaduje zrekapitulovať časové súvislostí prebiehajúceho boja a nielen tie.
Napoleon mal na svitaní 8. februára v čase začiatku ruského delostreleckého prepadu, ktorý mu signalizoval odhodlanie protivníka postaviť sa na odpor (7.00 hod.), k dispozícii maximálne 45 000, Benningsen od 70 000 do 75 000 mužov. Ak Napoleon jeho výzvu prijal a začiatok bitky neodďaľoval (aby Rusi neustúpili), urobil tak preto, lebo od kuriérov vedel, že už predpoludním môže počítať s prichádzajúcim zborom maršala Davouta, s 15 000 mužmi. Inak by bol útok Augereaua a Saint-Hilairea v centre priveľkým rizikom. Cisár svojej nekompletnej armáde dôveroval aj pri Eylau. Kľúčové bitky s početnejšími protivníkmi vyhral už pri Marengu a Slavkove. S príchodom Davouta (predvoj o 10.00, hlavné sily o 13.00) sa rozdiel v počtoch oboch bojujúcich strán čiastočne zmenšil. Francúzska armáda tak až do podvečerného príchodu Neyovho zboru čelila protivníkovi, ktorý, popri priebežne narastajúcich stratách na oboch stranách, mal na bojisku v istých momentoch približne o dvadsaťtisíc bodákov viac.
Až do Neyovho príchodu bojovalo 60 000 Francúzov proti 80 000 Rusom a Prusom (muži generála L´Estocqa od 15.00). Ak Francúzi stratili na mŕtvych, ranených, nezvestných a zajatých približne dvadsaťtisíc mužov z celkovo 60 000, muselo tomu tak byť do Neyovho večerného príchodu, pretože po ňom boje postupne umĺkli. Údaje o francúzskych stratách z wiki v tomto kontexte však neznejú veľmi presvedčivo. Tretina mŕtvych a neschopných boja, indikovaných 20 000 mužov, sa pohybuje okolo kritickej hranice schopnosti armády pokračovať v zápase s početnejším protivníkom na päťkilometrovom fronte, aj keď jej velí niekto ako Napoleon. Na druhej strane, ak Benningsen podľa wikipédie stratil 20 až 25 000 vojakov (niektorí britskí autori toto číslo stláčajú na 15 000 mŕtvych a ranených), stále, a v druhom prípade o to viac, disponoval, značnou početnou prevahou tak v delostrelectve, ako v živej sile. Je záhadou, prečo túto výhodu nevyužil stiahnuc sa do defenzívy. Ak si uvedomíme, že Benningsen nebol opatrnícky a defenzívny generál (ako napríklad Wellington a najmä Kutuzov) a využil každú príležitosť na útok či protiútok, existuje len jedno vysvetlenie. Straty Rusov boli vyššie ako udávané a francúzske, i keď nespochybniteľne značné až vysoké, nie až také dramatické, ako je to prezentované wikipédiou. Staršia literatúra (napr. Adolphe Thiers vo svojich monumentálnych „Dejinách Konzulátu a Prvého cisárstva“ opierajúci sa o archívne zdroje [priebežne publikované v období rokov 1845-1862, celkom 22 zväzkov]) tvrdí to isté referujúc k tridsaťtisíc mŕtvym, raneným, nezvestným a zajatým, čo by znamenalo horibilných 35 až 38 percent (!) z celkového početného stavu Benningsenovej armády (79 000-84 000) oproti celkovo dvadsiatim tisícom (a menej) na francúzskej strane (cca 28 percent zo 72 000). V tejto neosobnej štatistike, ktorá nehovorí nič o hrôzach boja a utrpení mužov na bojisku, sú aj ranení, ktorí počas nasledujúcej noci zamrzli, pretože im nebola poskytnutá pomoc.
I tak boli Francúzi stále nebezpeční. Rovnako to zrejme vnímal aj Benningsen, ktorý nebol vo svojom štábe prítomný štyri hodiny, pretože sa osobne vydal v ústrety deviatim tisíckam L´Estocqových mužov súriac ich príchod k Eylau. Práve tieto posily naklonili po Muratovom jazdeckom útoku hasiacim oheň v strede ak aj nie kolabujúcich, tak dozaista vážne ohrozených francúzskych pozícií, misku váh na ruskú stranu. Ale len do okamihu, kým na bojisko dorazilo 12 000 mužov maršala Neya. Niektoré zdroje započítavajú Neyových mužov do celkového počtu Francúzov, akoby boli v boji pri Eylau prítomní od jeho začiatku, čo nezodpovedá skutočnosti. Aj keď ich neskorý príchod (17.00-18.00) neumožnil rozvinutie novej francúzskej ofenzívy na vlastnom ľavom krídle v koordinácii so Soultovým zborom, ktorý bol stále bojaschopný, dal Benningsenovi jasne najavo, že prípadný ďalší tlak na vyčerpaný Davoutov zbor na juh od Eylau by bol veľmi riskantný, ak nie nemožný. Navyše, sedem až deväťtisíc Prusov samých osebe na paralyzovanom ľavom krídle ruskej armády mohlo zohrať len lokálnu a časovo ohraničenú úlohu. Objektívne (živá a palebná sila v pomere k protivníkovým v danom operačnom priestore) nemohli predstavovať faktor, ktorý by mohol boj pri Eylau rozhodnúť v prospech spojencov plošne.
Pozície bojujúcich strán o 18.00. Zdroj: Bataille d’Eylau
Už samotný fakt, že Rusi sa proti Napoleonovi (s nekompletnými silami) udržali na bojisku celý deň spôsobujúc mu nemalé starosti, bol po ich fiasku pri Slavkove úspechom. Tak to bolo potrebné pred Európou aj prezentovať. Napoleon v pravidelnom bulletine Veľkej Armády (jeho vydávanie bolo samo osebe geniálnym ťahom predstihujúcim dobu) a rovnako v správach do Paríža a spojencom výšku vlastných strát skrýva a znižuje. Aj on má pred očami verejnú mienku, doma i za hranicami. Nemôže postupovať inak. Všetko, čo doteraz krvopotne (doslovne) vybudoval, by sa mu začalo rozpadávať pod rukami. Je mu však jasné, že Eylau nebolo úspechom, na aký bol on i tí druhí zvyknutí.
Napoleon ostane na bojisku a v jeho okolí táboriť viac ako týždeň, aby všetkým demonštroval, že je pánom situácie. Navštevuje ranených v improvizovaných poľných nemocniciach, mužstvo i veliteľov odmeňuje, prejavuje im vďačnosť za vynaložené, nadľudské úsilie povzbudzujúc ich na duchu. Francúzska vojenská zdravotnícka služba je svojou organizáciou a schopnosťou poskytovať pomoc raneným už počas boja prepracovaná, profesionálna a míle pred ostatnými. Vážne zranenému plukovníkovi Lepicovi (obrázok) povýšenému za preukázanú výnimočnú udatnosť na generála dá vyplatiť päťdesiattisíc frankov, čo je cena prosperujúceho veľkostatku. Ten ich, nič si nenechajúc, vzápätí rozdelí mužom svojho pluku. Keď sa to cisár dozvie, dá mu, tentoraz osobne, vyplatiť ďalších tridsaťtisíc. Lepic sa za preukázané zásluhy neskôr stane grófom.
Takýchto gest je z jeho strany zaznamenaných mnoho. Napoleon na svojich mužoch, či už maršaloch alebo radových vojakoch, nikdy nešetril. Vyznamenaniami, peniazmi ani titulmi. Fúzatých, jazvami posiatych gardových veteránov, niekdajších jednoduchých sedliackych mládencov slúžiacich od dôb revolúcie, bojov v Taliansku a výpravy do Egypta posiela v čase mieru do školy naučiť sa čítať a písať. Keď má dobrú náladu, žartuje a vystrája s nimi. Pri Eylau padlo dvanásť francúzskych generálov – dôkaz ich prítomnosti v najväčšom boji. Cisár sa postará o rodiny padlých vyplácajúc im pravidelne rentu. Armádu sa snaží povzbudiť a motivovať, no sám je tým, čo práve zažil, úprimne otrasený. Vinu za masaker dáva svojim protivníkom, ktorí nechceli uzavrieť mier.
Napoleon má k dispozícii zbory maršalov Lannessa, Bernadotta a Lefèbvra, ktoré do boja nezasiahli. Muži druhého sú do troch dní pri Eylau, čím za Benningsenove vyhlásenie sa za víťaza pribúda ďalší otáznik. Ruský generál nemá, ak si odmyslíme Königsberg – Kráľovec (Kaliningrad), ktorý onedlho Francúzi obsadia, v tomto okamihu rezervy takmer žiadne. Vzhľadom na tieto skutočnosti a jeho ústup bližšie k ruským hraniciam sa dá skonštatovať, že Benningsen mal alternatívy možného vývoja vrátane ich časových a kapacitných súvislostí dobre zvážené. Názory, že bitka pri Eylau bola nerozhodná či dokonca z ruskej strany víťazná, nie sú z vojenského hľadiska udržateľné. Z porovnania staršej a novšej literatúry je zrejmé, že francúzske víťazstvo nebolo pôvodne spochybňované. Dôkazné bremeno svedčiace o opaku je tak na strane tých, ktorí ťažko vybojované (taktické) víťazstvo Francúzov ako výsledok stretu pri Eylau odmietajú. Inak neostane nič iné, len popierať históriu založenú na faktoch a vysvetľovať ju ako jej vykladačom vyhovuje dnes. Napríklad, že debakel britského expedičného zboru pri Dunkerque a pred ním je vlastne triumfom a druhú svetovú vojnu vyhralo Spojencom vylodenie v Normandii.
Berúc do úvahy pomer bojujúcich a strát, Eylau spolu s Borodinom predstavujú najkrvavejšie bitky napoleonskej epopeje (popri Lipsku s celkovo najvyššími stratami). O tom, že Rusi sú odhodlaný a zdatný protivník, mali Francúzi možnosť sa presvedčiť už v bojoch so Suvorovovým expedičným zborom. Ich pechota za žiadnych okolností neuhla, no v kvalite a odolnosti palných zbraní pechoty (muškety „Charleville“, vz. 1777 a 1800), masovej produkcii a štandardizácii delostrelectva (Gribeauvalov systém) i jeho mobilitu na bojisku, Francúzi svojich protivníkov, nielen Rusov, predstihovali. Tradične vysoká bola úroveň francúzskeho jazdectva i jeho výcvik. Nemenej dôležitý rozdiel hovoriaci jasne v prospech Grande Armée bol v profesionalite veliteľských kádrov na najvyššej a strednej úrovni. Tieto fungovali na báze preukázaných, bojmi overených schopností, nie pôvodu a pozície v spoločenskom rebríčku, ako tomu bolo u Rusov, Prusov, Rakúšanov, Španielov a Angličanov. Bol to dôsledok revolučného vývoja, na ktorý Napoleon nadviazal vo vojenskej oblasti. Prejavil sa v budovaní novej, pôvodne občianskej a republikánskej, postupne imperiálnej armády bojujúcej neprestajne poldruha dekády. Veliteľské špičky Grande Armée vrátane jej maršalov a divíznych generálov začínali svoju vojenskú kariéru ako radoví vojaci, čo pripomína neskoršiu genézu sovietskeho frontového velenia počas obdobia druhej svetovej vojny. Pre jej príslušníkov žiadne limity kariérneho a spoločenského postupu neplatili. Záležalo len na ich odvahe, iniciatíve a kompetentnosti. A schopnosti či šťastí prežiť pod paľbou protivníkov.
Benningsen si verí a v máji 1807 vyrazí do poľa opäť. Francúzi čakajú len na to. Napoleon má teraz v Poľsku a vo Východnom Prusku k dipozícií už do 200 000 odpočinutých a vycvičených mužov v najlepšom odvodovom veku vrátane veteránov predchádzajúcich ťažení spolu so stovkami diel. Jeho zásobovanie funguje plynulo, nemusí sa obávať, že sa mu po dobytí Gdanska (Danzig) Lefèbvreovým zborom (25. máj 1807) v tyle vylodia Angličania alebo ďalší Rusi. Poľská populácia ho vrelo podporuje. Francúzom nechýba nič, proviant, munícia ani odhodlanie skoncovať s protivníkom. Ten disponuje 115 000 sebavedomými mužmi. Veď pri Eylau vybojovali minimálne remízu, domnievajú sa. Eylau však bolo z pohľadu Francúzov pokračovaním a dôvetkom vyčerpávajúcej pruskej kampane z predchádzajúcej jesene. Obojstranne chaotickým záverom druhého polčasu, záverom tretej tretiny a predĺžením krvavého športového zápolenia. Teraz sa zápas začína od začiatku a za iných podmienok.
O mesiac je po všetkom. Benningsen ustupujúci pred Francúzmi po boji s ich predvojom pri Heilsbergu (10. jún 1807) sa dá navnadiť zdanlivo ľahkým sústom – vysunutým Lannesovým zborom so 16 000 mužmi plniacim úlohu tykadla. Chce ho zničiť ešte pred príchodom hlavných francúzskych síl. Zvyšujúc svoj tlak prikáže 50 000 mužom prekročiť rieku Alle, aby sa vzápätí dozvedel, že Napoleon postupuje priamo na neho a mesto Friedland, ktoré je kľúčovým bodom v centre ruskej obrany. Zvyšok Rusov ostane na druhom brehu. Ich armáda je rozdelená riekou a jej meandrami na viacero častí a ako celok paralyzovaná. O položení, do ktorého sa dostala, platí ľudové „ani z voza, ani na voz“. Ruský prieskum si v tomto prípade komplimenty nezaslúži. Benningsenovým mužom sa povodí ako Turkom prekračujúcim po pontónových mostoch Tisu pri srbskej Zente, kde ich rozdrvil Eugen Savojský zaženúc zvyšky ich armády vedenej samotným sultánom Mustafom II. do rieky (11. september 1697). Nie je bez zaujímavosti, že bitku pri Zente mal Napoleon obdivujúci mladého rakúskeho vojvodcu naštudovanú do detailov. Pozorujúc následky zmäteného manévru ruského generála k svojmu štábu pred bojom prehodí. „Nikdy nerušte nepriateľa, keď robí chyby“.
Bitka pri Friedlande (14. jún 1807) je, podobne ako Slavkov a Jena, presvedčivým a jednoznačným francúzskym víťazstvom. Nespochybniteľne strategickým. Po zničujúcej delostreleckej paľbe Rusi pritlačení chrbtom k rieke Alle nevydržia podvečerný Neyov nápor a prepadnú panike. Napoleon ukážuc na Friedland vydá maršalovi rozkaz: „Tam je váš cieľ. Žeňte pred sebou nepriateľa bez ohľadu na straty. Postupujte vpred, dobyte mesto, obsaďte mosty a nestarajte sa, čo sa deje na vašich bokoch a za vami. To je moja starosť. Útočte!“ Dvadsaťtisíc Rusov padne v boji alebo je zranených a zajatých. Stovky sa utopia. Francúzi ukoristia desiatky diel a sedemdesiat zástav. Ak by sa rozhodli pochodovať na Petrohrad, ťažko by ich mohlo niečo zastaviť. Južná ruská armáda je rozmiestnená v Besarábii chystajúc sa na pokračovanie boja s Turkami vo Valašsku a Moldavsku.
Lenže Napoleon si vojnu s Rusmi neželal a neželá, tak ako ju nechcel pred Slavkovom ani po ňom. Po iniciatíve druhej strany sa s cárom Alexandrom stretávajú na improvizovanej platforme, drevenej kompe zakotvenej v strede rieky Neman oddeľujúcej Rusko od zvyšku Európy, ktorej svoju vôľu odteraz diktuje stále iba tridsaťsedemročný francúzsky cisár. Alexander je ešte mladší, má o osem rokov menej. Akiste ho v mysli stále máta spomienka na nervový kolaps, ktorý zažil večer pri Slavkove pri pohľade na rozbitú a krvácajúcu ruskú armádu. Teraz sa však včerajší protivníci, cézarovia Západu a Východu, objímu a uzavrú mier. Štvrtá koalícia práve zahynula. Na rozdiel od desaťtisícov mŕtych pri Friedlande, Eylau a Slavkove sa dočká vzkriesenia a ďalších troch pokračovaní.
Rozlúčka „cisára všetkých Francúzov“ Napoleona I. Bonaparta s „cárom celej Rusi“, jeho imperátorským Veličenstvom Alexandrom I. Romanovom po uzavretí Tylžského mieru. Gioacchino Serangeli. Versailles.
Tilsitská (Tilsit – Tylža, dnes Sovietsk, Ruská federácia) mierová zmluva medzi Francúzskom a Ruskom bola podpísaná 7. júla 1807, francúzsko-pruská o dva dni neskôr. Výsledkom prvej bolo pridanie sa Ruska ku krajinám uplatňujúcim blokádu anglických tovarov a sľub rešpektovať Varšavské veľkovojvodstvo. Napoleon tým dáva Poliakom darček a nádej do budúcnosti získajúc ich neochvejnú lojalitu. Zároveň aj ochranný štít proti Rusom. Alexander si zase rozviaže ruky v politike voči Švédsku (fínska otázka) a Osmanskej ríši. Na svoj vek je dobrý vyjednávač používajúci všetky finesy diplomacie vrátane lichôtok, osobného šarmu a intríg. Napoleon svojho partnera s miernym údivom zhodnotí slovami „je to skutočný Byzantínec“. Prusko je zahnané do kúta. Príde o polovicu území, najmä vo svojej západnej časti, kde vznikne Vestfálske kráľovstvo s Jérômom Bonapartom, najmladším z piatich bratov „korzického klanu“ ako jeho vládcom. Napoleon rozporcuje nemecké štáty a štátiky, tomu uberie, inému pridá, zmiesiac ich nanovo v Rýnsky spolok pod francúzskou „ochranou“ (kontrolou). Čo nedokázali Condé a Turenne, vojvodcovia Ľudovíta XIV. v dlhých a krvavých vojnách odohrávajúcich sa pozdĺž Rýna v 17. storočí, napravil syn vidieckeho právnika z korzického Ajaccia. Parcelácia Európy pokračuje. Európski panovníci s výnimkou ruského a anglického si nemôžu byť istí, či sa ráno nezobudia ako vyhnanci.
Zostup
V tomto okamihu Napoleon Bonaparte dosiahne vrchol svojich ambícií, čo ešte netuší. Svoju ríšu vybuduje i zničí v priebehu jednej dekády. Je staronovým modelom vodcu štátu a národa spájajúceho v jedno politiku so schopnosťou viesť vojnu ako jej bezprostredné pokračovanie. Ako Machiavelliho „Knieža“ – antický Caesar i renesančný Cesare (Borgia) pred ním, i v súlade s Clausewitzovým konceptom chápania vojny ako širšieho spoločenského fenoménu („Vom Kriege“; 1832). Ďalší sa budú snažiť nasledovať jeho príklad. Po Tylži sa pred ním otvorí mnoho ciest. Veriac svojej Šťastene si vyberie tú, ktorá ho napokon, podobne ako jeho antického predchodcu, lýdskeho kráľa Kroisa – Kréza, zahubí. Prvým krokom po nej bude vojenská intervencia v Portugalsku kvôli laxnému prístupu vládnucej dynastie Bragança k dodržiavaniu kontinentálnej blokády. Kráľovská rodina s početným sprievodom ujde pred Junotovým expedičným zborom do Brazílie vyhlásiac ju za cisárstvo. Španielsku následne Napoleon vnúti za panovníka svojho staršieho brata Josepha, čo vyústi do všeľudového povstania.
Dupontova kapitulácia pri Bailéne (júl 1808) v Andalúzii vyvolá v Európe plamienok nádeje, že Francúzom sa dá úspešne vzdorovať. Dobytie, spustošenie a vydrancovanie Zaragozy (1809) spôsobom, o akom nebolo chyrovať od Tridsaťročnej vojny (Magdeburg 1631), vzbudí na kontinente úžas a pohoršenie. Španielsko sa stane, ako to Napoleon prizná vo svojich memoároch, „vredom“, z ktorého tamojšia francúzska moc neustále krváca. Šesťročná vojna na Pyrenejskom polostrove (1808-1814) si vyžiada životy ďalších desiatok tisícov Francúzov, Španielov, Britov, Poliakov, Nemcov a Portugalčanov, vojakov aj civilov. V Tirolsku, po ktorom túži Bavorsko ako Napoleonov spojenec, vypukne sedliacka vzbura Andreasa Hofera. Francúzi ju kruto potlačia nanovo zlomiac Rakúsko a Piatu koalíciu pri Wagrame (5.- 6. júl 1809). Podobný obraz je prítomný všade navôkol. Potomkovia revolúcie bojujúci za svoju slobodu, dôstojnosť a ideály zvrhnú z trónu jednu dynastiu, aby nastolili inú sami sa stávajúc utláčateľmi. Nacionalizmus práve prerástol do imperializmu. Mimikry oboch nemajú konca. Ani jeden z nich nedosiahol avizované posledné vývojovové štádium dodnes.
Francisco José de Goya y Lucientes. „El Tres de Mayo“. Popravy z 3. mája 1808. Prado, Madrid.
Kto bol vlastne Napoleon ako osobnosť, človek? Postava, ktorej prítomnosť na bojisku podľa mienky jeho protivníkov už len sama osebe znamenala päťdesiattisíc mužov. Jednoznačná, vyčerpávajúca odpoveď na túto otázku azda neexistuje. Keď ako dvadsaťšesťročný, Direktóriom práve vymenovaný hlavný veliteľ francúzskej armády v severnom Taliansku (1796) po svojom príchode zvolá poradu frontových veliteľov, pri prvom stretnutí si na znak rešpektu pred nimi zloží klobúk. Muži stojaci oproti nemu, ostrieľaní bojmi, starší od neho o desať i viac rokov, spravia to isté. O politickej tlačenke, ktorú im poslal Paríž, „generálovi z ulice“, ako ho medzi sebou s dešpektom nazývajú, nemajú vysokú mienku. Veď za ním stojí len masaker rebelujúcich rojalistov v uliciach hlavného mesta (október 1795). Delá a vojaci proti davu s puškami a palicami, žiadna sláva. O dobytí Toulonu (december 1793) a úlohe poručíka Bonaparta v ňom títo veteráni možno ani nepočuli, a ak áno, proti tomu, čo na bojiskách prežili oni, je to nič alebo málo. Asketicky pôsobiaci Napoleon, vychudnutý, tmavej pleti, s dlhými čiernymi vlasmi siahajúcimi mu po plecia, sa posadí k stolu a po ňom i ostatní. O chvíľu si klobúk znovu nasadí na hlavu premeriavajúc si v tichu svojich spoločníkov prenikavými sivými očami tak, že sa neodvážia urobiť to isté. Po porade najrešpektovanejší, Pierre Augereau, budúci maršal Francúzska, si pred svojmi druhmi vydýchne: „Ale mi ten malý niktoš nahnal strach.“
„Malý kaprál“, le petit caporal, ako Bonaparteho volajú radoví vojaci, si získa ich rešpekt v sérii bojov, v ktorých ich vedie vpred nesúc zástavu v krupobití rakúskych guliek a šrapnelov, ako tomu bolo pri Arcole, Rivoli a poltucte ďalších miest. S porazenými Rakúšanmi, Direktórium – ne-Direktórium, uzavrie mier, ako si ho predstavuje on. Ich delegácii odmietajúcej zmluvu uzavrieť podľa jeho chuti údajne vmietne do tváre – „vaša ríša je stará slúžka zvyknutá, že ju každý znásilňuje!“ Na svoj protipól, grófa Cobenzla, ktorý nástojí na vyjednávacích nuansách a forme mierovej zmluvy podpísanej v severotalianskom mestečku Campo Formio (október 1797), nevyberanými slovami nakričí a pod nohami mu rozbije drahocenný porcelánový servis. Neskôr sa stále roztrasenému viedenskému diplomatovi starej školy dbajúcemu o dobré spôsoby ospravedlní s tým, že on je len vojak. Niektorí tvrdia, že ide o vyfabrikované anekdoty, iní, že sú založené na skutočnosti. Korzický temperament kulminujúci vo chvíľkovom opustení sa je charakteristickou a obávanou črtou Napoleonovho správania. Ak aj boli oba zo začiatku spontánne, neskôr sa stávajú cisárovou vedomou, poväčšine kontrolovanou taktikou používanou na zastrašovanie oponentov i partnerov.
A nie, Napoleon nebol až taký nízky a malý už vôbec nie. Generálovi ponúkajúcemu cisárovi, že mu podá knihu položenú na poličke mimo jeho dosah so slovami „dovoľte Sire, som väčší“, premerajúc si ho od hlavy po päty odpovie – „len vyšší, generál, len vyšší“. Jeho fenomenálnu pamäť niekedy prebíja roztržitosť. „Ako sa to vlastne voláte?“ spýta sa cisár netrpezlivo už po niekoľký raz toho istého člena služobníctva. „Stále Dubois, Veličenstvo,“ povzdychne si ospravedlňujúco oslovený. Impertinencia sa Napoleonovi vráti. „Je pravda, že máte rada mužov, madame?“ šprihne, sám známy záletníctvom, do tváre jednej z cisárovniných dvorných dám nedbajúc na zvedavé uši navôkol. „Áno, Sire, ak sú dobre vychovaní,“ zaznie úctivá odpoveď sprevádzaná úklonom. S kontrastom Napoleonovej údajne výnimočne nízkej postavy zdôraznenej neskoršou zavalitosťou a na hlave narazeným klobúkom symbolizujúcim velikášstvo jeho nositeľa, prišla dobová britská propaganda a časté karikatúry „Boneyho“ v tlači. Jeho výška dosahovala 168-169 centimetrov (ako Churchill, Wellington 173 cm), na muža z juhu Európy vtedajších časov nadpriemer (priemer cca 160 cm; inak všeobecne 167 cm). (Napoléon tout petit? Une pure invention de la propagande anglaise | Slate.fr )
Jedna z približne 15 000 karikatúr uverejnených v britskej tlači počas napoleonského obdobia. Protivníka Britov zobrazuje ako Gullivera z populárneho románu Jonathana Swifta stojac, na rozdiel od Liliputu (Európy), tentoraz na ruke kráľa krajiny obrov – Brobdingnagu (Veľkej Británie). Napoléon à travers les caricatures 1799-1806 (1)
I on cíti spontánne a úprimne. V boji s Rakúšanmi pri Asperne-Esslingu (máj 1809) počas vojny Piatej koalície delová guľa odtrhne nohy maršalovi Jeanovi Lannesovi, jeho priateľovi z mladosti a vernému druhovi. Lannes stál po Napoleonovom boku už v časoch, keď bol najmä Bonapartom. Teraz umiera v jeho náručí zaliaty cisárovými slzami. Akoby ožila scéna z Homérovej Iliady. Achilles trúchli nad telom Patrokla, avšak bez homosexuálneho podtónu. Cisár sa uzavrie vo svojom stane, niekoľko dní neprijíma potravu a neopúšťa ho. Keď z neho napokon vyjde, je to nový, zatvrdenejší Napoleon. Počas boja sa otočí k husárovi ochrany štábu strhávajúcemu sa pri každom dopade delovej gule v ich blízkosti a chladne si ho premerajúc, povie: „Ak ti je niektorá súdená, neunikneš jej.“
Zmieriac Francúzov navzájom sa Napoleon stane ochrancom revolučných výdobytkov vyberúc z nich to, čo sa ukazuje ako prospešné. Dvere vlasti sú pre emigrantov uniknuvších pred jakobínskym revolučným terorom doširoka otvorené a mnohí sa domov aj vrátia. Konkordátom upraví vzťah štátu s cirkvou narušený revolúciou, niet však pochýb, kto je pánom v dome. Židovské komunity stojace na okraji spoločnosti zapája do spoločenského diania prispievajúc k ich občianskej emancipácii. Ich príslušníkov nenazýva Židmi, ale Izraelitmi. Maršal André Masséna pamätajúci Taliansko, Švajčiarsko a Suvorova neskôr bojujúci v Portugalsku je jedným z doposiaľ marginalizovaných. Napoleon ho pre jeho úspechy na bojiskách nazve „drahým dieťaťom víťazstva“ (l‘ enfant chéri de la victoire). Francúzsko je v tomto ohľade, aj keď s istými obmedzeniami, medzi ďalšími európskymi štátmi lídrom. Otroctvo vo francúzskych kolóniách zrušené za revolúcie (1794) však obnoví (1802; definitívne zrušené v roku 1848). Jeho podstatu neskúma, čo ho neospravedlňuje ani nerobí v tomto ohľade iným ako ostatní, usilujúc sa zvýšiť tamojšiu produkciu a obchod. Doba a myslenie, ktoré je jej vlastné, sa nedá preskočiť len tak. Rovnako môžeme Napoleona viniť z toho, že nedokázal rozbiť atóm.
Reformátor opierajúci sa o nový občiansky i trestný kódex, fungujúcu administratívu, podporu sedliactva uspokojeného ponechaním mu pôdy jeho bývalých pánov skonfiškovanej štátom počas revolúcie, buržoázie profitujúcej z obchodu založeného na odstránení anglickej konkurencie a z ochranných ciel, i novej šľachty, ktorú sám vytvoril, s neutíchajúcimi vojnami postupne stráca sympatie. S výnimkou tých, ktorí mu ostali osobne lojálni alebo z jeho konania profitujú. Po Tylži sa stáva útočníkom, agresorom. Už to nie je len o koalíciách, ktoré proti nemu stavia Británia jednu za druhou, ale o túžbe vnucovať svoju vôľu iným. Čím viac času trávi cisár Napoleon na bojiskách, tým viac sa stráca neúnavný, obdivovaný konzul Bonaparte meniaci Francúzsko i Európu zo svojej pracovne. Ak aj jeho pakt nie je tým z Goetheho Fausta, pripomína podobné, sprevádzajúce osudy neskoršieho Balzacovho Raphaëla de Valentina a Wildeovho Doriana Graya. Počet jeho odporcov narastá aj doma. Uvedomujú si, že krajina ustavičné vojny prepukajúce na všetkých stranách nemôže v konečnom dôsledku zvládnuť.
Nie všetci cisárovi muži bojujú v súlade so vznikajúcou napoleonskou legendou s nadšením, ale z povinnosti, ba skleslo. V armáde je nemálo samovrážd, do bojov sú s postupujúcim časom a narastajúcimi stratami nahnaní sotva osemnásťroční a mladší. Chlapci, takmer deti. Napriek tomu bojujú a zomierajú, ako aj celá Grande Armée krvácajúca od Portugalska a Španielska po Poľsko a Rusko, za volania Vive l’Empereur. Tradične silne veriaca a prorojalistická Vendée (región na atlantickom pobreží záp. Francúzska) poslúcha len pod hrozbou bodákov. Štáty a ich vládcovia v cisárovom dosahu robia, čo mu na očiach vidia, líškajú sa mu, pretože sa ho boja. Bitky a vojny za cenu desaťtisícov, stotisícov ľudských životov zatiaľ vyhráva, ale búrkové mračná kopiace sa na obzore neveštia nič dobré. Snaha prinútiť Rusov vrátiť sa k uplatňovaniu kontinentálnej blokády, od ktorej odstúpili v roku 1810, sa skončí katastrofou a následným odpadnutím jeho doterajších vazalov. Spoločne predznamenajú Napoleonov pád (Štyri dni Lipska – Noveslovo). Rusi a ich staronoví spojenci napokon v apríli 1814 dôjdu až do Paríža prinútiac cisára k prvej abdikácii. Jeho návrat z Elby o rok neskôr a nasledujúce obdobie „Sto dní“ sú už len dozvukom epopeje nesúcej jeho meno, cul-de-sac, slepou ulicou, ktorá nikam nevedie. Jej posledná epizóda je zaplatená životmi ďalších stotisíc mužov (Návrat na „smutnú planinu“. Waterloo 1815 – 2025 – Noveslovo).
Príbeh nadaného, samotárskeho chlapca z neveľkého ostrova v Stredozemnom mori, muža so železnou vôľou, s výnimočnou praktickou inteligenciou a pamäťovou kapacitou dnešného výkonného počítača, organizačného a vojenského génia, sprvoti Prométea stavajúceho sa na odpor „bohom“ doby, veľkorysého vládcu podporujúceho poriadok, vedu, umenie a talent, postupne čoraz viac skĺzavajúceho do vnútorného rozpoloženia popudlivého – i keď s charizmou a magnetizmom, ktoré ho neopustia až do konca – autokrata, pripomína žiarivú kométu. Jej let, ktorý takmer spálil Európu, sa skončí ešte predtým, ako úplne vyhasne na osamelom skalisku v južnom Atlantiku (5. máj 1821). V prvej časti je inšpiráciou, v druhej tragédiou. Obe, nerozlučné a neoddeliteľné, vytvárajú legendu.
Eylau je ich a jej rozhraním.
Obraz ako manifest s premyslenou kompozíciou obsahujúci posolstvo publiku i celej francúzskej spoločnosti. Mladý Napoleon Bonaparte so zástavou v ľavej ruke (od srdca, nesenou neprirodzene, aby nezakrývala tvár) a s mečom v pravici vedie svojich mužov (francúzsky národ) do boja s Rakúšanmi (nepriateľmi Republiky) pri mestečku Arcole v severnom Taliansku 17. novembra 1796. Hoci nepozerá vpred, hľadí do budúcnosti vedúc ostatných. Vážna, zamyslene pôsobiaca tvár hlavnej (a jedinej; národ a armáda sú „zamlčaným podmetom“) postavy, zachytená bez vonkajšieho citového pohnutia v kontraste svetla a tmavej uniformy, no najmä k okamihu, v ktorom sa prelína život so smrťou, symbolizuje vodcovstvo a pripravenosť obetovať sa v duchu obdobia vrcholiaceho romantizmu. Autor: Antoine-Jean Gros. Versailles.
Hľa, tajomstvá dejín…
Text o bitke pri Eylau a jej širších súvislostiach vznikal so zámerom pripomenúť si minulosť. Navodiť ponaučenie, ktoré vyplýva z každej významnej historickej udalosti. Vzhľadom na súčasné dianie nadobúda aktualizačný rozmer faktickým poukázaním na podobnosť správania minulých a dnešných veľmocí, osobitne tých, ktoré sa pri presadzovaní vlastných záujmov odtrhli z reťaze. Je omyl nazdávať sa, že medzi nimi existujú rozdiely. Dobré a zlé mocnosti neexistujú, v princípe fungujú rovnako. Veď ako inak by sa nimi stali. Majú svoje záujmy, a tie sú pre nich prvoradé. V ich správaní sa budú vždy objavovať ambície a vierolomnosť politikov i obojakosť diplomacie, náhle vpády a nečakané prepady, vojny vyhlásené i nevyhlásené vedené kvôli územiu, peniazom, trhom a surovinám, atentáty, únosy, vraždenie potichu i na bojiskách. Obdobie ich „koncertu“, ako tomu bolo po Napoleonovej porážke a Viedenskom kongrese, a akej-takej regulácie vzťahov medzi krajinami medzinárodným právom po druhej svetovej vojne založenej na rovnováhe síl – balance of power – sa nedávno skončilo. Z večera na ráno sme sa vrátili do dôb pred ním, do 17. storočia a vojen predvestfálskeho obdobia všetkých proti všetkým – „bella omnia contra omnes“.
Vinník utrpenia národov a obrovského krviprelievania je na prvý pohľad nespochybniteľný. Tyran zotročujúci Európu a podrobujúci ju svojim chúťkam. Code Napoléon (Občiansky zákonník, 1804) potvrdzujúci občiansku rovnosť zabraňujúc súčasne násilnému revolučnému rovnostárstvu, rozširujúci okruh občianskych práv vrátane voličského (pre mužov, od 1792) aplikovaný nielen na papieri, ktorého príklad napodobňovali ďalšie krajiny od európskych po „tretí svet“, hovorí niečo iné. Takýto „tyranov“ počin nebol ani zďaleka jediný. Ak by bol francúzsky cisár, zakladateľ Banque de France vedený zámerom zaviesť poriadok do verejných financií a obmedziť špekulácie na finančných trhoch Caligulom alebo tureckým sultánom, londýnskeho bankára Nathana Rothschilda, ktorý sa uprostred vrcholiaceho nepriateľstva oboch protivníkov presídlil z Londýna do Paríža financujúc z pruských peňazí uložených v Anglicku protinapoleonské koalície, by dal bez váhania odstreliť či obesiť skonfiškujúc majetok zradcov a nepriateľov. Je dejinným paradoxom že francúzskym prezidentom je práve nedávny bankár Rothschildovcov obdivujúci Napoleona.
Ten je vnímaný takmer výhradne cez optiku neraz jemu a Francúzsku (do roku 1807) vnútených vojen. Bojoval proti nepriateľom, ktorí medzi sebou tiež zápasili o moc a územia spojac sa a vyhlásiac ho za nepriateľa ľudstva po tom, keď sa Francúzsko stalo na kontinente dominantným. Takýto stav by znamenal prevrátenie existujúceho systému obchodovania a z neho plynúcich ziskov hore nohami. Pre jeho tvorcov, silnú exportnú ekonomiku „outre Manche“ (spoza Kanála) profitujúcu z bohatstva vlastných kolónií odvádzaného materskej krajine to bolo oveľa hrozivejšie ako státisíce mŕtvych vo vojenských konfliktoch meniacich hranice štátov a krehkú mocenskú rovnováhu na kontinente. Túto zmenu bolo potrebné zastaviť za každú cenu. Morálny rozdiel v počínaní oboch bojujúcich táborov neexistoval, jeden podstatný však áno. Vládca Francúzska a Európy mal víziu novej spoločnosti a moderného štátu budovaných na zásluhovosti a schopnostiach jeho obyvateľov. Sám bol jej dôkazom. Jeho protivníci chceli zakonzervovať starú a stagnujúcu, v ktorej mal šancu, tak, ako v predchádzajúcich storočiach, len človek s pôvodom. Alebo s peniazmi. Množstvom peňazí. Tie vytvárajú moc zakryjúc všetko ostatné vrátane práva a spravodlivosti. Takto vznikala veľkoburžoázia – nouveau riche. Trieda boháčov, ktorí si erby a spoločenské postavenie kúpili. Ostatní im neboli a nie sú rovní, slúžili novým pánom rovnako ako feudálom pred nimi. V 1848-om (v Rusku v rokoch 1825 a 1861) sa víťazom z 1815-eho ak aj nie všetko, tak mnohé vrátilo. Napoleonovo vyhnanstvo na ďalekom ostrove v Atlantiku bolo dôkazom strachu a inštinktívnej nenávisti jeho protivníkov nielen voči nemu, ale aj voči tým, z ktorých vzišiel, a budúcnosti, ktorá i napriek jej odsúvaniu nabok raz musela prísť.
Bol Napoleon masový vrah, zločinec alebo patriot? Rozhodovať sa dá aj podľa toho, čo vidíme vo Fridrichovi Veľkom, architektovi budúceho zjednoteného militaristického štátu, významnej osobnosti nemeckých dejín i obdobia Osvietenstva. Pruský kráľ korešpondoval s Voltairom o otázkach humanizmu a povznesení človeka vedúc, popri uskutočňovaní pokrokových spoločenských reforiem, útočné vojny, v ktorých síce získal ďalšie územia, avšak za cenu obrovských strát mužskej populácie a celkového demografického úpadku vlastnej krajiny. História ho nedémonizuje, ale na rozdiel od Napoleona, hodnotí ako „Veľkého“. Hroziacej porážke a kolapsu pruského štátu unikol len vďaka ruskej zhovievavosti a anglickým peniazom vyhnúc sa exilu ako švédsky Karol XII., potenciálnej „Elbe“ či Sibíri. Čo Oliver Cromwell, ktorý poslal na popravisko vlastného kráľa? Za velikána anglických dejín je považovaný dodnes bez ohľadu na to prvé. Kráľovraždu bijúcu sa s dodnes uctievanými monarchickými tradíciami, i faktom, že bol (puritánskym) katom (katolíckych) Írov, poddaných Koruny, vyznávajúcich toho istého Boha, len inak. Niektorí historici jeho počínanie označujú za genocídu.
V laickej verejnosti i medzi odborníkmi sa ustálilo vnímanie Napoleona ako malého ukričaného mužíčka posadnutého vojnou, liečiaceho si komplexy neprestajnými vojenskými výpravami. Nech prehovoria fakty. Francúzsko v rokoch 1800 – 1808 neviedlo v Európe ani jednu útočnú vojnu. Od Marenga (máj 1800) po Slavkov (december 1805) dokonca žiadnu. Každodenná titanská legislatívna a administratívna práca, ktorú Prvý konzul a neskôr cisár odvádzal v prospech štátu, je podrobne zdokumentovaná vzbudzujúc rešpekt a uznanie. A predsa zostáva v tieni Napoleonovho imidžu čoby novodobého Timura Chromého, vojnou posadnutého dobyvateľa non plus ultra, ktorý neznesie odpor. Vojnu Francúzsku, ktoré nevznieslo žiadne územné nároky ani voči jednému zo svojich protivníkov, postupne a opakovane vypovedali Angličania, Rakúšania, Rusi a Prusi. Predtým, ako ich koalície rozdrvil na bojiskách, im podával ruku na zmier. Všetko sa pochopiteľne zmenilo, keď ich porazil. Vojnové reparácie musel niekto zaplatiť a niesť zodpovednosť za svoje konanie. Z celkového obdobia pätnástich rokov, počas ktorých Napoleon vládol Francúzsku, strávil na bojiskách – a teraz nie je reč o vojnovom stave ako takom, ale o aktívnych bojoch, na ktorých sa priamo zúčastnil – približne tretinu a menej.
Tento stav vecí zmenila vojna na Pyrenejskom polostrove. Aj keď išlo o sekundárne bojisko, odčerpávala sily Francúzov. Priniesla so sebou hrôzy, o ktorých je ťažké čo i len čítať. Beštiálne vraždenie zajatých Francúzov partizánmi nasledované masovými represáliami voči civilnému obyvateľstvu zo strany útočníkov. Stále však bola lokálna a v zásade dynastická, akých boli pred ňou v Európe desiatky. O jej opätovné prenesenie do strednej Európy sa znovu postarala Británia presvedčiac Rakúsko, že je tentoraz dosť silné, aby porazilo Napoleona zamestnaného bojom na dvoch frontoch (1809). Zmýlili sa obaja, no tvrdé dôsledky prehry znášal len jeden. Francúzsky cisár, ktorý na základe správ od svojho veľvyslanca v Petrohrade Armanda de Caulaincourta už tušil, že Rusko opäť pozvoľne prechádza do tábora jeho protivníkov, sa v snahe o zachovanie nástupníctva po sebe usiloval o získanie ruky jednej z dvoch Alexandrových sestier. Bol stroho odmietnutý. Priskočil však ochotný rakúsky kancelár Metternich a temperamentnému Korzičanovi túžiacemu po potomkovi, ktorého mu cisárovná Joséphine nemohla dať, ponúkol ruku mladučkej Márie Lujzy, netere popravenej Márie Antoinetty. Zdanlivo to nebol zlý obchod. Ak si aj Rusi pôjdu svojou cestou, Rakúsko bude cenný, možno ešte cennejší, spojenec. Ako to napokon dopadlo, vieme. V politike idú city bokom.
Dejiny nie sú autostrádou s hladkou a plynulou premávkou ,aj keď by ich niektorí také chceli mať. Nie sú ani lineárne, dvojrozmerné a čiernobiele, ale komplexné, tie budúce nepredvídateľné a nenaplánovateľné. Správajte sa k nim s rešpektom a zahrnú vás priazňou, odporujte im a zmietnu vás. Svätci jedných sú v dejinách iných národov vnímaní ako diabli. Napoleona nie je potrebné brániť relativizovaním jeho konania poukazujúc na chyby, omyly a zločiny druhých. V dejinách už má svoje miesto spolu so zodpovednosťou vrátane pozitívnej, ktorej sa ani po smrti nezbavil. Niekedy je to ešte horšie. Je totiž v ľudskej prirodzenosti frflať, preklínať, klaňať i búriť sa, blahorečiť a zostať ľahostajný, veci navôkol vnímať a utvárať si o nich mienku, názor. Pozerať sa na minulý a dnešný svet vlastnými očami. Ak chceme byť k sebe úprimní, majme na pamäti, že nie vždy je škodcom len ten, na koho tí, ktorí píšu histórie ako spätnú projekciu súčasnosti namiesto snáh o zachytenie dejín „ako sa udiali “ (Leopold von Ranke), ukážu prstom.
Obzretie sa o dve storočia nemusí stačiť na to, aby sme spoznali definitívnu odpoveď na otázku, či bola veľká historická freska, viditeľnejšia ako utrpenie miliónov v jej pozadí, pozitívna, negatívna, ak áno tak v čom a do akej miery. To, čo nás bude v poznávaní a hodnotení oboch posúvať vpred, je schopnosť formulovať relevantné otázky a túžba klásť ich sebe i druhým spojená s odvahou a pripravenosťou vypočuť si odpovede na ne. Istotne sa nebudú páčiť vždy a všetkým. Najmä ak nechcú byť posledným súdom a snažia sa byť úprimné.
Jedna odpoveď
Pán Hocman, opäť skvostná historická esej. Neuvažovali ste o vydaní svojich esejí knižne? Myslím, že v súčasnej intelektuálnej mizérii by určite našli dosť čitateľov.