Waterloo! Waterloo! Waterloo! morne plaine!
Comme une onde qui bout dans une urne trop pleine,
Dans ton cirque de bois, de coteaux, de vallons,
La pâle mort mêlait les sombres bataillons…
Waterloo! Waterloo! Waterloo! smutná to planina!
Sťa vlna kypiaca z priplnej nádoby
V mäteži bláznivej, cez vŕšky, stráne, lesy
Smrť bledá ponuré v jedno batalióny miesi…
Victor Hugo, L´Expiation, II
(Zmierenie; 1853; preklad autor)
Clément-Auguste Andrieux. «La bataille de Waterloo 18 juin 1815». (Bitka pri Waterloo. 18. jún 1815; 1852). Musée national, Château de Versailles. Zdroj: L´histoire par l´image.
Zlomový dejinný moment v umeleckej skratke. Olejomaľbe založenej na kontraste svetla prenikajúceho v padajúcom súmraku cez búrkové mračná dominuje stret Francúzov (z pohľadu diváka vpravo) s Angličanmi bojujúcich pod svojimi zástavami. Pochmúrny dojem zo vzájomného zabíjania sa umocňuje veterný mlyn v čiernej farbe v kontraste s oparom spôsobeným explóziami, oba splývajúce v „bledú Smrť miesiacu v jedno ponuré batalióny“. Časová blízkosť vzniku oboch diel, básne i obrazu, nevylučuje možnosť vzájomného ovplyvnenia sa ich autorov.
Prvý marec 1815. „Korzický netvor“ sa práve vylodil v Golfe-Juan, zátoke neďaleko Cannes v južnom Francúzsku. K postave v sivom plášti s dvojrohým klobúkom na hlave, zabávajúcim sa a zatiaľ nič netušiacim účastníkom Viedenského kongresu rokujúcim o novom usporiadaní Európy známej ako Bonaparte, sa uprostred rezkého vyloďovania sa gardových oddielov a poľských hulánov, nie viac ako dvanástich stoviek mužov, ktorým nijako nechýba strážna služba ani obdiv obyvateľov donedávna a znovu polozabudnutej Elby, prikmotrí miestny starosta a vyčítavo jej povie: nemali ste sa vracať, Sire, opäť nastanú ťažkosti, umieranie. Nie je to dobré znamenie. No On sa už rozhodol. So svojou miniatúrnou armádou sa vydá z Cannes cez Grasse a Sisteron na pochod ku Grenoblu, na Lyon a Paríž (Route Napoleon, France | France Bucket List) . Po troch týždňoch je v Tuileriách. Nestretáva sa s odporom, ktorý by vyústil do ozbrojených zrážok, nemôže však nepostrehnúť prejavy nesúhlasu. Dokonca medzi tými, ktorí ho kedysi podporovali a vyniesli k moci. Jednoduchých ľudí, otcov a matiek obávajúcich sa ďalších vojenských odvodov.
Macdonaldovi vojaci v Lyone svojmu veliteľovi, mužovi s antickým charakterom, patriotovi oddanému svojej krajine viac ako jej momentálnym pánom, hlavnému strojcovi francúzskeho víťazstva nad Rakúšanmi pri Wagrame (júl 1809) s následne získaným titulom vojvodu z Tarentu, odopreli poslušnosť. Nadšene vítali svoju modlu, ktorá viedla francúzske zbrane k víťazstvám, keď mnohí z nich ešte neboli na svete. Ďalší z maršalov zreštaurovanej monarchie Capetovcov a Valoisovcov, Michel Ney, Ľudovítovi XVIII., donedávna len grófovi z Artois (comte d´Artois), bratovi gilotínou popraveného Ľudovíta XVI. čakajúcemu na svoj trón dvadsať rokov v exile, prisľúbil priviezť Napoleona do hlavného mesta v železnej klietke. Teraz sa znovu pridal k svojmu bývalému pánovi. Nemôže inak, spomienky na dobu, keď každá hodina naplno prežitého života znamenala viac ako celý, nepustia. Dávali mu zmysel. Voilà maintenant, staronový cisár. Bývalý pán Európy od Lisabonu po Niemen a na okamih i po Moskvu. Boh vojny, Prometeus nemajetných bez pôvodu avšak schopných. Šialene uctievaný prvými a bytostne nenávidený zástancami starých, znovu nasilu zakonzervovávaných pomerov. No aj v nenávisti a odmietaní jeho protivníkov sa skrývajú obdiv a uznanie. Je vôbec tento novodobý Cézar Galov a pokračovateľ Karolingovcov obyčajný smrteľník, človek ako ostatní?
Smrteľník áno, obyčajný nie. A nie, nie je to žart. „Cisár (všetkých) Francúzov,“ tak znie jeho oficiálny titul, chce racionálne a úprimne mier. Francúzsko bojovalo s celou Európu nepretržite viac ako dvadsať rokov. Hoci je spolu s Ruskom stále najľudnatejší a po všetkých stránkach najrozvinutejší, ekonomicky autarkný štát s viac ako tridsiatimi miliónmi obyvateľov, aj napriek stratám utrpeným vo vojnách so vzostupnou demografickou krivkou, ku ktorému ostatné, s výnimkou Albiónu, vzhliadali ako k inšpirácii, má svoje limity. Pociťuje všeobecnú únavu. Napoleon porazil všetkých protivníkov, keď proti nemu bojovali samostatne, no dve veci boli aj nad jeho sily. Všeľudový odpor na Pyrenejskom polostrove a koalície, ktoré proti nemu a Francúzsku, jednu za druhou (celkovo sedem, 1793-1815), s výdatnou finančnou pomocou a podplácaním tých správnych ľudí na všetkých stranách vrátane francúzskej (Talleyrand), stavali Angličania. Oslabenie protivníka bojom na dvoch frontoch je po storočia ich špecialitou. Nemôžu inak, neprežili by. Ich štát nie je taký pevný, ako sa môže zdať pri pohľade zvonku. Stačilo by doňho len trochu drgnúť. Íri, Škóti a Walesania by ho určite nebránili. Od pevninskej Európy ho delí len úzky pás mora, cez ktorý sa od dôb Rimanov a Williama Dobyvateľa nepreplavil žiadny útočník. Predchádzajú tak svojmu úplnému vytesneniu z kontinentu, o ktoré sa francúzsky cisár usiloval Berlínskym ediktom (október 1806) a následným vyhlásením kontinentálnej blokády zameranej na zabránenie anglickým importom znamenajúcej pre ekonomiku Británie smrteľný úder.
Európa monarchov Bonaparta s mierovou ratolesťou v podávanej ruke na svojom stretnutí vo Viedni unisono odmietne a vypovie mu vojnu. Nie francúzskemu ľudu, jemu osobne a jednoznačne. Bez kondicionálov, ktoré charakterizujú diplomatickú reč. Napoleon uprednostňujúci slovesá pred prídavnými menami a citoslovcia pred príslovkami, no najmä imperatív pred indikatívom, chce moc udržať už ani nie tak pre seba, ako pre svojho zbožňovaného syna Napoleona II., „Orlíka“ (L´Aiglon), nachádzajúceho sa v zlatej klietke vo viedenskom Schönbrunne. Je v opatere svojej matky, de iure stále cisárovej manželky Márie Lujzy, flirtujúcej s grófom von Neippergom, vojakom a diplomatom v úlohe zvodcu, ktorú mu zveril jej otec, cisár František. Vyčerpanému Napoleonovi neostáva nič iné, ako si znovu obuť čižmy a opásať sa mečom. Na protivníkov, na rozdiel od roku 1814, nebude čakať doma, vojnu prenesie k nim. Nezanedbateľná časť obyvateľstva frankofónneho valónskeho Belgicka, súčasti novovytvoreného Holandského kráľovstva (v roku 1830 sa osamostatní), hľadí na Francúzov so sympatiami. Od minulého roka sa tu nachádzajú dve intervenčné armády, pruská a britská, ktoré v ňom ostali po prvej Napoleonovej abdikácii (apríl 1814) ako zábezpeka návratu Bourbonov na francúzsky trón a ich udržania sa na ňom. Viac ako dvestotisíc mužov. A to je len predvoj. Rakúšania, Rusi, Švédi, Španieli, Portugalčania, Holanďania, Bavori, Hannoverčania, Brunsvičania, Nassaučania a ďalšie nemecké štáty a štátiky môžu prispieť štyristotisícmi až polmiliónom vojakov, ktorí sa už zhromažďujú, aby sa vydali na pochod k Rýnu či Pyrenejam. Potom ďalšími a ďalšími.
Stotridsaťtisícová francúzska L´Armée du Nord – Severná armáda, približne polovica vycvičených mužov, ktorých má v tomto momente (v zázemí sa pripravujú ďalší) Napoleon k dispozícii, je pripravená. Jej protivníci Wellington a Blücher nie tak, ako by sa patrilo. Ak práve nedriemu, tancujú na báloch. O príchode Francúzov sa dozvedia v noci 15. júna, keď sa títo pri Charleroi vklinia medzi obe armády ženúc pred sebou von Zietenových Prusov. Z pokoja musel spojencov prebrať až zbeh, francúzsky rojalistický generál Bourmont. Ak by tak neučinil, veci mohli vyzerať inak. Hoci prebehlík so sebou prinesie plány kampane, Blücher mu do očí vmietne, že je zradca a viac sa ním nebaví. Gneisenau, šéf štábu, je chápavejší. „Bieli ostanú bielymi,“ reaguje na správu Napoleon v narážke na farbu rojalistov vezmúc si na starosť Prusov na svojom pravom krídle. Zároveň vyšle Neya, aby zabránil príchodu Angličanov sústredených medzi Bruselom a Antverpami a ich vzájomnému spojeniu sa.
16. júna si to Napoleon s Blücherom rozdajú pri Ligny. Znie to jednoducho, no skutočnosť bola oveľa komplikovanejšia a najmä krvavá. Jedno je niečo naplánovať na mape a druhé vykonať rozkazy prichádzajúce zo štábov priamo v teréne. Najprv je potrebné prečítať protivníkove zámery a ciele a navzájom sa nájsť. Zistiť, aká je skutočná sila druhej strany v danom priestore. Usmerňovať ľudskú riavu premiestňujúcu sa v náhlych búrkach s nárazovými lejakmi striedajúcimi sa v krátkych intervaloch s páľavou začínajúceho sa leta, desiatky tisíc mužov, rozptýlené armádne zbory postupujúce rozmočenými poľnými cestami, a tých nie je veľa, zahltenými delostrelectvom, vozmi s muníciou a zásobami, pechotu a jazdu valiace sa k miestu stretu zo všetkých strán. Pritom sa spoliehať na druhých. V hre je zároveň prítomný viachodinový časový posun v operačnom perimetri minimálne 20 kilometrov. Prostriedky modernej dopravy a komunikácie neexistujú. Kuriéri s depešami galopujú k štábom a vzápätí k jednotlivým veliteľom vzdialeným od nich na míle. Medzitým sa situácia môže zásadne zmeniť a vydané rozkazy nemusia zodpovedať skutočnému stavu vecí. Sú to akési taktické piškvorky a schovávačky za záclonami. Vyhráva, kto uvidí a trafí ako prvý. Tu sa však nehrá o fazuľky, ale o desaťtisíce životov a osud štátov. Európy.
O jednej hodine popoludní Napoleon i jeho náprotivok Blücher situáciu vyhodnotia. Z manévrov druhej strany je obom jasné, že sa schyľuje k poriadnej mele (mêlée). Prusov sa pri Ligny juhovýchodne od Bruselu sústredí viac ako 80 000, Francúzov podstatne menej, 65 000, no velí im Napoleon. Možno už nie v takej forme ako pri Slavkove, ale stále predstihujúci svoje proťajšky. Aj keď pre Danteho a Michelangela starnúť znamená rásť, zatiaľčo v Hannibalovom a Napoleonovom prípade, aspoň tak to vidí Victor Hugo, narastajúci vek znamená ubúdanie. Zásadnou otázkou je, či má cisár naďalej poruke kvalitné nástroje na dosiahnutie svojich cieľov. Mužov i veliteľov. Dôležitý moment. Wellington barónovi von Müfflingovi, pruskému styčnému dôstojníkovi pri svojom štábe, dopoludnia 16. júna prisľúbi, že s celou svojou armádou zaútočí na ľavý bok Francúzov a spoločne ich vezmú do klieští. Svoj sľub zopakuje na schôdzke s Blücherom pri Ligny tesne pred bitkou.
Po dvadsiatich piatich rokoch „Iron Duke“ tento prísľub v jednom z interview poprie a neurčito sa vyhovorí. Teraz musí čeliť Neyovi a jeho postupne dvadsaťpäťtisíc mužom fungujúcim ako Napoleonov štít v okolí, ako to prezrádza názov, križovatky Quatre-Bras. Cisárovým mečom sú sily sústredené pri Ligny. Holanďania a Angličania Neyov útok odrazia, no na sekundárne bojisko neprivádzajú svoje hlavné sily, ako to Wellington sľúbil. Jeho hlavnou starosťou je kontrola línie prípadného ústupu z Bruselu a jeho okolia smerom na Ostende a do opevneného prístavu v Antverpách, kde čakajú anglické lode. Just in case. Ak by „redcoats“, červenokabátnici, museli kontinent narýchlo opustiť. Tak, ako to predviedli v Španielsku v roku 1809 po zlyhaní ofenzívy Wellingtonovho predchodcu Johna Moora na Madrid. Po Napoleonovom bleskurýchlom príchode počas chaotického ústupu k svojim lodiam v prístave La Coruňa zanechávajúc za sebou nemocných a ranených, delá i zásobovacie vozy. Na dôvažok hlavného veliteľa Angličanov zabila francúzska delová guľa.
Pri Ligny najprv panuje zmätok, no bitka postupne nadobudne presné kontúry. Línie sa akciami oboch bojujúcich armád utrasú a vyformujú. O pol tretej popoludní je už boj v plnom prúde. Delostrelecká paľba rozosieva medzi útočiacou pechotou a jazdou skazu a smrť. Dediny, najmä pre Prusov kľúčová Saint-Amand v centre ich obrany, prechádzajú z rúk do rúk. Prusi nenávidiaci Francúzov bojujú síce zúrivo, ale l´infanterie de ligne („lignards“) – radová francúzska pechota pozostávajúca z veľkej časti z nováčikov sa nechce dať zahanbiť a sklamať cisára. Napoleon netrpezlivo očakáva správy od Neya. Aká je tam situácia? Hrozí bezprostredne spojenie Prusov s Angličanmi? Srdnatý maršal nazvaný Napoleonom za obetavé krytie ústupu – úteku Grande Armée z Ruska „najlepší z najlepších – le brave des braves“ sa pochváli čiastočným úspechom žiadajúc ďalšie posily, aby Holanďanov kniežaťa Oranžského a divízneho generála Perponchera sústredených pri Quatre-Bras dorazil, kým na bojisko dôjdu ďalšie sily Angličanov. Nemusí sa obávať, to Wellington nemá v pláne. Medzitým zmätený zbor veterána mnohých ťažení generála Droueta d´Erlona, ďalších dvadsaťpäťtisíc Francúzov, ktorých si ku Quatre-Bras vyžiadal Ney, aby ich cisár vzápätí odvolal k Ligny, strávi celé popoludnie pochodovaním medzi dejiskami oboch paralelne sa odohrávajúcich bitiek nezasiahnuc ani do jednej. Veliteľ a jeho chlapi napokon nič nezmeškajú. O dva dni pri Waterloo si „zábavu“ užijú do sýtosti.
Za súmraku po krátkej no prudkej búrke, Napoleon, ubezpečiac sa, že sprvoti neidentifikované jednotky na jeho ľavom krídle sú „stratení“ d´Erlonovi muži, sa rozhodne. Zaznie známy, na európskych bojiskách obávaný signál. Tri delové výstrely vypálené krátko po sebe. Garda vykročí vpred. Do najväčšieho ohňa proti stredu pruských pozícií cisár naraz vrhne 15 000 mužov vrátane veteránov talianskych ťažení a výpravy do Egypta (1795-1799), crème de la crème svojej armády, podporených batériami mobilného jazdného delostrelectva a kyrysníkmi. Toto je na Prusov už priveľa. Osvedčené kádre z jesene 1813 a zime-jari 1814 pamätajúce víťazstvá pri Lipsku, Brienne, La Rothière a Laone bojujú udatne, no mnohí sú neskúsení, nedávno odvedení domobranci – Landwehr. Sasi a niektorí ďalší, najmä porýnski Nemci, bývalí Napoleonovi spojenci, ktorí Prusov nemajú v láske, z miesta bojových operácií už buď dezertovali jednotlivo alebo odpochodovali v celých oddieloch prevolávajúc na slávu cisárovi. Po vojne ich čakajú poľné súdy.
Po rozčesnutí stredu ich bojovej línie Prusi začnú ustupovať po celej dĺžke frontu. Sedemdesiatdvaročný Blücher, zaprisahaný nepriateľ nielen Napoleona no i všetkého francúzskeho, porážku nedokáže stráviť. Postupujúcemu nepriateľovi sa vrhne v ústrety na čele jazdy, ktorú má naporúdzi. V trme-vrme je zrazený z koňa. Má šťastie. Pred smrťou, prípadne zajatím Milhaudovými kyrysníkmi zašliapavajúcimi Prusov v doznievajúcj búrke i bitke do blata, ho zachráni padajúca tma a mladý adjutant, gróf von Nostitz. Keď sa doráňaný, no nezlomný a stále čiperný maršal „Vorwärts“ konečne dostane k svojmu štábu, jeho šéf, na Wellingtona za jeho nedodržaný sľub nahnevaný von Gneisenau, ho informuje, že armáde – so škrípajúcimi zubami – nariadil ústup na Wavre namiesto na Namur a Berlín. Šanca na vzájomnú koordináciu akcií oboch nemastných-neslaných spojencov tak žije naďalej. Toto rozhodnutie im vyhrá nielen nasledujúcu bitku, ale s ňou aj celú, hoci len niekoľkodňovú no intenzívnu, vojnu.
Bitky pri Ligny a Quatre-Bras. 16. jún 1815. Wikipédia (nemecká verzia)
Napoleon vie, že dnešok mu síce patrí, ale zároveň aj to, že „práca“ nie je v tomto okamihu ani zďaleka dokončená. Hoci organizovane ustupujúci Prusi prenechali bojové pole protivníkovi stratiac šestnásťtisíc mužov proti dvanástim tisíckam mŕtvych a ranených Francúzov, uchovali si bojaschopnosť a kompaktnosť. Ich morálka je naďalej vysoká. Cisár s Neyom nie je spokojný. Nebyť eskapády s d´Erlonovým zborom (za ktorú môže aj on), mohlo byť dnes po Prusoch a zajtra po Angličanoch. Vydáva mu rozkaz prenasledovať tých druhých, nedať im vydýchnuť. Úlohou čerstvého maršala Grouchyho (hodnosť mu udelil v apríli ako poslednému z celkovo dvadsiatich šiestich „Prvého cisárstva“) a generála Gérarda s tridsaťtritisíc vojakmi je Prusov prenasledovať a nedovoliť im, aby sa spojili s červenokabátnikmi. S Wellingtonom, ak Anglánik naberie tú odvahu postaviť sa mu pred Bruselom zoči-voči, sa vysporiada sám.
Nedeľa, 18. jún 1815. Po predchádzajúcom upršanom dni a Blücherovom ubezpečení, že sa napriek porážke pri Ligny so svojimi mužmi v nedeľu na poludnie k Waterloo dostaví, Wellington zaujme obranné postavenie na planine Mont-Saint-Jean mierne vystupujúcej z roviny. Za ňou sa terén opäť zvažuje smerom dole. Za chrbtom má Brusel a pred sebou francúzsku armádu rozmiestňujúcu sa od skorého rána do útočných formácií ako na dlani. K štábu, ktorý šomre, že pozície nie sú vybrané práve najlepšie, sa otočí a povie: „It may surprise you to know but I saw this ground a year ago. And I have kept it in my pocket“. (Možno vás to prekvapí, no ja som si toto miesto prezrel pred rokom a mám ho vo vrecku/poznám ho ako vlastnú dlaň). Napoleon sa po porade so štábom a najmä na radu veliteľa delostrelectva generála Drouota (nezamieňať s Drouetom d´Erlonom) rozhodne počkať, kým blatistý terén hrajúci s protivníkom aspoň trochu obschne. Konečne znovu svieti slnko a júnové už má svoju silu.
Bojové akcie sa začnú predpoludním medzi jedenástou a pol dvanástou útokom pechoty mladšieho cisárovho brata Jérôma Bonaparta, bývalého vestfálskeho – holandského kráľa, a jeho tútora generála Reilleho, veterána zo Španielska, na zámok Hougoumont na pravom krídle anglicko-holandsko-hannoverskej armády. Wellington má k dispozícii 68-69 000 mužov, z ktorých sotva 27 000 sú Angličania (!). Podporuje ho, v závislosti od jednotlivých prameňov a daného momentu, 156 až 186 diel. Napoleon sústredil v boji pri Mont-Saint-Jean, ako bitku nazýva vo svojich pamätiach on, do 73 000 vojakov. Rozdiel v počte mužov je zanedbateľný, no cisárových 266 delových hlavní, to už faktor je. Jazdy je približne 12 000 mužov na strane spojencov a 15 000 na francúzskej. Arthur Wellesley, Duke of Wellington, bojuje spolu so svojimi mužmi, ktorí si zaslúžia kredit za svoju stoickú odolnosť, s akou čelia smrti, od samého začiatku defenzívnu bitku. Anglický lord je určite viac než „druhoradý generál, ktorý vyhral bitku prvoradého významu“ (Karol Marx). Napoleon až do neskorého večera najmä ofenzívnu. Všetko sa zmení príchodom Prusov. Rozhodcami v takto rozohratej šachovej partii, v ktorej na rozdiel od mĺkvych figúr opúšťajúcich šachovnicu prichádzajú o život postupne tisíce mužov, sú čas, komunikácia a koordinácia. V tomto poradí.
Udalosť bola opísaná nespočetnekrát a oveľa vyčerpávajúcejšie, ako sa to dá v zopár riadkoch. Každé rozhodnutie, každý pohyb a ich následky sú dodnes podrobované skúmaniu pod mikroskopom. Znovu a znovu. Dejinný okamih má tri mená. Wellington si ho uzurpoval nazvúc ho bitkou pri Waterloo, hoci v lokalite neprebehli žiadne akcie, no bol to jeho priestor, odkiaľ velil a mal výhľad na bojisko. Pre Prusov to bola bitka pri Belle-Alliance, mieste, kde došlo po ôsmej hodine večer 18. júna 1815 k ich spojeniu s Wellingtonovými mužmi. Napoleon ju nenazval inak ako boj pri Mont-Saint-Jean. Jeho priebeh je v skratke nasledujúci. Francúzska armáda zaútočí na pravé Wellingtonovo krídlo opierajúce sa o narýchlo opevnený Hougoumont s cieľom Angličanov vrátane ich holandských, nemeckých a belgických spojencov trochu „nadvihnúť“. Prinútiť ich, aby na posilnenie svojej obrany posielali nové a nové jednotky oslabiac tak svoj stred, kde príde hlavný úder. Ako pri Ligny a neraz predtým.
Wellington, majster defenzívy z Peninsulárnej – Polostrovnej vojny v Španielsku (1808-1814) na takúto „senzi fintu“ neskočí. Vie veľmi dobre, čo jeho protivník zamýšľa. Navyše čas hrá v jeho prospech, niet sa kam ponáhľať. Približne o pol druhej hodine popoludní pošle Napoleon do ohňa čerstvých mužov d´Erlonovho zboru. V piatok sa naprechádzali dosť, dnes budú bojovať. Ich frontálny útok na stred spojencov sa stretne s tuhým odporom protivníkovej pechoty. Za dorážania Somersetovej a Ponsonbyho ťažkej jazdy a Vandeleurových dragúnov musia ustúpiť, neorganizovane a so značnými stratami, do svojich východzích pozícií. Drouotova „Veľká batéria“, Grande Batterie, zostavená z 80 diel medzitým bombarduje stred anglo-spojeneckej armády decimujúc doposiaľ neaktívne oddiely. Wellington stiahne väčšinu svojich mužov za hrebeň pahorka, aby ich pred ničivou kanonádou uchránil.
O druhej popoludní začnú prichádzať na bojisko prví Prusi. Plnia tak Blücherov sľub. Zatiaľ ich ešte nie je dosť, aby boli pre francúzsky štáb dôvodom na vážne obavy, no začínajú štípať. Najprv cez jazdecké útoky husárov von Zietena dávajúc o svojej prítomnosti vedieť Wellingtonovi a jeho vysunutému ľavému krídlu, farme Papelotte a zámku Frischermont, ktoré bránia Nassaučania a Holanďania. Francúzsky tlak na stred Wellingtonových pozícií a Hougumont, v tomto druhom prípade úplne zbytočne (ide o prestíž Napoleonovho brata Jérôma), naďalej pokračuje odoberajúc z oddielov v zálohe. Pôvodný cieľ sa tak obracia proti Francúzom. Namiesto Wellingtonových vyčerpávajú svoje vlastné sily. V tejto dôležitej chvíli, ktorá je prvým varovaním, nikto poriadne nevie, čo sa deje na pravom francúzskom krídle. Prusi síce prichádzajú, to áno, no koľko mužov sú schopní k Waterloo priviesť? Čo robí Grouchy, ktorý ich má prenasledovať a nedovoliť im spojiť sa s Wellingtonom? A kde do čerta vlastne je?
Maršal maškrtiaci čerstvo nazbierané jahody (momentka zachovaná históriou) zatiaľ vypĺňa ranný cisárov rozkaz doručený mu kuriérom. Alebo si to aspoň myslí. Postupovať na Wavre a dobiedzať do Prusov. Čo však nevie a ani sa neunúva zistiť je to, že Prusi nechali pri Wavre len jeden zo svojich zborov, Thielmannov, aby ich kryl, a tri ďalšie – Pirchov, Bülowov a Zietenov – sa z pochodu vpred zvrtli vľavo a mieria k Waterloo. Grouchyho nepresvedčí ani naliehanie jeho podriadeného, generála Gérarda, aby sa aspoň on s časťou oddielov Prusov prenasledujúceho vojska mohol pohnúť smerom, odkiaľ sa nesie vzdialené hrmenie diel. Grouchy pred sebou vidí Napoleona nahnevaného na Neya za zmätok okolo d´Erlonovho zboru. Radšej sa bude striktne držať cisárovho rozkazu. Ani na okamih nepochybuje, že „On“ si s Angličanmi poradí.
15.30 – 18.00. Ney zhromaždí jazdu a zaútočí na anglicko-spojenecký stred v snahe konečne ho preraziť. Wellingtonova pechota odoláva. Na takmer kilometrovom exponovanom úseku vytvára obranné štvorce – karé o 500 mužoch. Ich salvy kosia Francúzov až do okamihu, keď dá Ney pritiahnuť delá a vražednou kartáčovou paľbou zblízka bezbrannú pechotu natlačenú na seba masakruje. Do opakujúcich sa útokov v najbližších dvoch hodinách postupne nasadí 10 000 jazdcov, Kellermanových, Milhaudových a gardových Guyotových kyrysníkov i kopijníkov – hulánov generála Lefèbvre-Desnoëtta, no chýba mu pechota, aby dielo dokonala. Pod maršalom, ktorý osobne vedie dvanásť útokov na anglické pozície, zastrelia štyri kone. V 15. storočí by to bolo považované za znak rytierstva a najväčšieho možného prejavu udatnosti. O štyri neskôr je úlohou veliteľov veliť, nie bojovať v prvých radoch, zachovať si operačný prehľad a chladnú hlavu, intuitívne prijímať rýchle a správne rozhodnutia o výbere miesta vlastných akcií, dostupných prostriedkoch a načasovaní ich použitia. Pri všetkom rešpekte a obdive k jeho kvalitám výnimočného vojaka, Ney ako veliteľ v kritickom okamihu bitky, v tomto panuje všeobecná zhoda, nie je správna voľba. Komunikácia a koordinácia. Presne toto vrátane krátiaceho sa času jemu a celej francúzskej armáde v momente, keď sa láme chlieb, chýba. Rovnako ako Napoleonova energia a iniciatíva, ktorými sa cisár vyznačoval v minulosti, dokonca aj predvčerom pri Ligny. V rozhodujúcich momentoch kulminujúceho boja je naviac oslabený žalúdočnými a urinárnymi ťažkosťami a stáva sa, podobne ako pri Borodine (september 1812), viac pozorovateľom než hlavným veliteľom.
16.30 – 17.00. Bülowov zbor prichádza k dedine Plancenoit a zaútočí na ňu. Toto je už vážne. Tá sa totiž nachádza na pravom krídle Francúzov nebezpečne vzadu za ich líniami. Jej dobytie by znamenalo, že by Francúzi mali dýku opretú o chrbát. Ostávalo by len bodnúť. Pruské delá by mohli bombardovať aj jednotky rozmiestnené bližšie k stredu francúzskej bojovej zostavy. Napoleon stiahne zo svojej druhej línie mužov generála Moutona de Lobaua a vydá im rozkaz, aby dedinu ubránili vaille que vaille, stoj čo stoj! Následný nedostatok pechoty je spôsobený aj stále nezmyselne vystupňovávaným bojom o Hougumont na ľavom francúzskom krídle požierajúcim mužov, ktorí sú potrební inde. S odchodom Lobauových oddielov k Plancenoit sa začína z pohľadu Francúzov meniť bitka z ofenzívnej na obrannú. Pechota chýba najmä v strede, aby udržala priestor dobytý Neyovými kyrysníkmi, ktorých úsilie sprevádzané veľkými stratami tak vychádza nazmar.
18.00 – 19.00. Prusi majú v tejto časti bojiska už viac ako tridsaťtisíc mužov a stále prichádzajú ďalší. O ôsmej večer ich bude pri Waterloo 50 000, tri zbory vrátane 7 000 jazdcov a 120 diel, čím spojenci v živej sile v záverečnej fáze boja prečíslia Napoleonovu armádu pri „Waterloo“ viac ako jedenapolnásobne. Jazda, delostrelectvo, pechota v čiernych uniformách pochodujúca pod čiernobielymi zástavami farebne pripomínajúcimi štandardy stredovekého Rádu nemeckých rytierov, všetci netrpezlivo postupujú vpred s úmyslom odčiniť porážky utrpené pri Jene a Auerstädte, obsadenie Berlína (október 1806) i predvčerajší nezdar pri Ligny. Lobauovi muži opevnení v dedine a sústredení v jej okolí sú prečíslení v pomere jedného k trom až piatim, no bojujú tvrdo a odhodlane. Keď ich Prusi napokon z dediny vytlačia, Napoleon im pošle na pomoc osem bataliónov Mladej Gardy – Jeune Garde (od 1809), 4 800 mužov, ktorým velí generál Duhesme. Táto Plancenoit znovu dobyje, no neudrží. Prusov je už príliš veľa. Sám Duhesme je ťažko zranený zásahom do hlavy a zajatý. Zraneniu podľahne o dva dni neskôr v pruskom vojenskom špitáli v Genappe. O šiestej večer dostáva Napoleon informáciu, na ktorú netrpezlivo čakal. D´Erlonovi muži dobyli farmu La Haye-Sainte, pilier Wellingtonovej obrany v centre.
Ktovie, ako by sa celá situácia vyvinula, ak by k tomuto zradnému úspechu nedošlo. Nariadil by Napoleon koordinovaný ústup a preskupenie svojich oddielov do obrany vyhnúc sa katastrofe? Takto sa rozhodne pre riskantný krok. Pokračovať v útokoch proti centru Angličanov a ich spojencov a zároveň aj v snahe udržať Plancenoit na svojom ohrozenom pravom krídle, kým na bojisko nedorazia Grouchy a Gérard s tridsaťtisíc mužmi. Rozkaz nechať ustupujúcich Prusov pri Wavre a okamžite sa pripojiť k hlavným francúzskym silám pri Waterloo vydal cisár o štvrtej popoludní. Neskoro. Grouchy to nemôže v žiadnom prípade do polnoci stihnúť. A to je optimistický odhad. Navyše sa práve nechal vtiahnuť do boja s Thielmannovými mužmi v okolí mesta i v ňom samotnom.
V pruskom štábe pri Wavre je prítomný istý plukovník Karl von Clausewitz. Dokonca je jeho šéfom. Zo spomienok z mnohoročných bojov s Francúzmi si odnesie nechuť voči nim a najmä voči Napoleonovi, ktorého konzistentne nazýva Bonapartom narážajúc tak na jeho postavenie uzurpátora moci bez pôvodu. Nehodné neskoršieho renomovaného vojenského teoretika vyznačujúceho sa viac metodickým a analytickým myslením ako veliteľským majstrovstvom. V bojoch, v ktorých sa zúčastnil, napríklad aj na ruskej strane pri Borodine (september 1812), nevelil ani len brigáde, nieto ešte divízii, armádnemu zboru alebo armáde. Nevadí, veď ani Mourinho s Guardiolom, Kloppom a Wengerom neboli bohvieakí hráči a hľa, kam to ako tréneri dotiahli. Alexander, Hannibal, Caesar, Džingischán, Timur a napokon i Napoleon sú intutívni, brilantní praktici s charizmou, majstri taktiky i stratégie veliaci desiatkam tisícov, státisícov mužov v rozličnom prostredí a reálnom čase. Vždy majú na pamäti, že sa nedá vrátiť späť. Žijú vojnou s prstami ustavične na jej pulze. Každý deň, aj keď práve nebojujú. Písanie vojenských príručiek a traktátov prenechávajú iným.
19.00 – 20.00. Na správu, že Prusi znovu obsadili Plancenoit, Napoleon zdržiavajúci sa na farme Rosomme a pripravujúci finálny útok na Wellingtonove pozície proti prvým pošle z celkovo jedenástich dva batalióny veteránov Starej Gardy – Vieille Garde, „hundrošov“ (grognards), pod velením generála Peleta, čím oslabí svoju útočnú päsť namierenú proti Angličanom. Týchto 1 500 mužov, ku ktorým sa pridajú zvyšky Lobauovej radovej pechoty a oddiely Mladej Gardy, podá nadľudský výkon. Pohŕdajúc streľbou protivníka a úplne vynechajúc vlastnú bez najmenšieho zaváhania podnikne na zabarikádovaných Prusov útok na bodáky v tradícii výzvy generála Dorsenna jeho mužom v snehovej bitke s Rusmi pri východopruskom Eylau vo februári 1807 – „Garda bojuje len bajonetmi – La Garde ne se bat qu´à la baïonnette“. Veteráni oveľa početnejších, ohromených a zaskočených Prusov z dediny raz-dva vyprášia. Nebezpečenstvo je v danom momente zažehnané. Cisár môže s Wellingtonom skoncovať, a potom hor´sa na Brusel…
La bataille de Waterloo/Napopédia
La Bataille de Waterloo (RDDM)/01 – Wikisource
…a ako to celé dopadlo. nech dopovie scéna zobrazujúca rozhodujúci moment boja vo filme Sergeja Bondarčuka.
Fluidný priebeh bitky zachytený v menej ako štyroch minútach.
Hippolyte Bellangé. «Scène de bataille». (Výjav z bitky; datovanie 1825-1830).Art Institute of Chicago. Vložený obrázok pochádza z verejnej domény.
V popredí granátnik Starej Gardy s umierajúcim druhom ako symboly neohrozenosti a nepoddajnosti v duchu motta «La garde meurt mais ne se rend pas!» „Garda umiera, no nevzdáva sa!“Napriek všeobecnému názvu obrazu namaľovaného za vlády k Napoleonovej ére nežičlivých Bourbonov by mohlo dielo pokojne zachytávať večerný útok Gardy pri Waterloo na anglické pozície v kľúčovom okamihu so zámkom Hougoumont v pozadí.
Celkový priebeh operácií od 15. do 18/19. júna 1815 (Charleroi → Quatre Bras/Ligny → Waterloo/Wavre). Wikipédia (francúzska verzia). Počty kombatantov a vyhodnotenie jednotlivých stretov a ich fáz v rôznych jazykových mutáciách (FJ, NJ, AJ, RJ, TJ) sa líšia.
Leví pahorok. Waterloo. Wikipédia.
Krajina pamätníkov a náhrobných stél. Aj také je bývalé bojisko v nepravidelnom trojuholníku s odvesnou spájajúcou Braine-l´Alleud a Plancenoit s vrcholom na planine Mont-Saint-Jean a Waterloo. Dominuje mu socha heraldického leva reprezentujúceho historické územia dnešného Belgicka, Holandska a Luxemburska s prednou labou na delovej guli umiestnená na umelom pahorku (Lion´s Mound, 1825) hľadiaca smerom na Francúzsko. Vojna mužov sa skončila, tá symbolov a kontrastných interpretácií dejín pokračuje ďalej. Nemusíte byť bonapartistom či nekritickým Napoleonovým obdivovateľom, aby ste postupne nadobudli nedôverčivosť voči tradičným, opakujúcim sa naratívom. Tak to dopadne, keď históriu iných i vlastnú vykladajú BBC, Wikipédie a Netflix. Ale o tom možno inokedy. Na počudovanie Britom, Nemcom, Holanďanom, Belgičanom i iným, ktorí už mali na bývalom bojisku a v jeho okolí vlastné memoriály, sprístupnenie pamätníka padlým z radov francúzskej armády, „Poraneného orla“ (L´Aigle blessé), pri Plancenoit na 89. výročie bitky (18. jún 1904) za účasti belgického kráľa Leopolda II., zelektrizovanej verejnosti, dobovej tlače, politikov z Paríža i potomkov viacerých francúzskych dôstojníkov bojujúcich pri Waterloo (Duhesme, Mouton de Lobau), sa zmenilo na päťdesiattisícovú manifestáciu frankofónnej spolupatričnosti, národnej hrdosti a vyjadrenia obdivu k Napoleonovi.
«L´Aigle blessé» (Poranený orol). Pamätník vojakom francúzskej armády v kampani z júna 1815. Nápis na podstavci: «Aux derniers combattants de la Grande Armée 18 juin 1815». („Posledným bojovníkom Veľkej Armády, 18. jún 1815“).
V boji padlo a bolo ranených viac ako 50 000 mužov zo 180-190 000, ktorí sa na ňom zúčastnili. Približne každý štvrtý. Zahynulo a bolo v nej zranených aj nemálo vysokých veliteľov na všetkých bojujúcich stranách, na spojeneckej napríklad Picton, Ponsonby, knieža Oranžské, knieža Brunsvické, Ompteda, Cooke, Alten, Uxbridge, Kempt, Delancey, von Schwerin (BritishCasualtyLists18June1815.pdf), na francúzskej ďalšie takmer tri stovky mŕtvych vyšších dôstojníkov a viac ako tisíc ranených a zabitých nižších šarží. Do celkového počtu obetí je takisto potrebné zahrnúť padlých pri Ligny, Quatre-Bras, Wavre, Namure i z ďalších zrážok pokračujúcich až do začiatku júla, čím sa krvavý účet kampane v Belgicku navŕši o ďalších 40 000 mužov (The French Losses in the Waterloo Campaign).
To sú jatky dosahujúce úroveň strát veľkých operácií oboch svetových vojen industriálneho veku, pričom k tým skôr spomenutým došlo v oveľa kratšom časovom rozpätí. Ďalší vojaci, ktorí boli ponechaní napospas osudu na miestach, kde bojovali a utrpeli nielen devastačné zranenia, zomierali ešte dlho potom, ako delá umĺkli. Francúzski lapiduchovia neprestali zbierať vlastných ranených ani v momente kolapsu armády a jej úteku z bojiska. Wellington vydá svojim mužom rozkaz, aby po nich nestrieľali, čím predbieha dobu. On sám je otrasený z toho, čo okolo seba vidí. So slovami „next to a battle lost, the saddest thing is a battle won“ (hneď po prehranej bitke je najsmutnejšou vecou bitka vyhraná) už nebude veliť v boji. Potrvá takmer polstoročie, kým po ďalšom francúzsko-rakúskom (Napoleon III. [Napoleonov synovec, syn jeho brata Louisa – Ľudovíta] verzus František Jozef I.) krviprelievaní tentoraz pri talianskom pri Solferine (jún 1859) vznikne Červený kríž (1863) a národy začnú uvažovať o práve regulujúcom spôsob boja a použité prostriedky. Pri Waterloo a v jeho okolí miestni obyvatelia z pochopiteľných dôvodov intenzívne odpratávali mŕtve telá týždeň i viac, no pozostatky ľudí a koní sa budú objavovať na poliach aj po desiatkach rokov, po storočí. Akoby zem súčasníkom stále vyčítavo pripomínala – dobre sa pozrite, čo ste napáchali!
Čo na gigantický zápas a jeho hypotetické scenáre vraví AI? Pre Angličanov to musí byť ťažká rana. Akoby nestačilo, že podľa novších odborných interpretácii nabúravajúcich ich národný mýtus je Waterloo nemenej ako britským – nemeckým – víťazstvom. Stačia dve mená. William Siborne a Peter Hofschröer. Angličan a Nemec. Prvý pri Waterloo aj sám bojoval. Neskôr ako topograf a vojenský historik stál za zrodom modelu – diorámy s tisíckami figúrok cínových vojačikov (výška 10 mm, celkovo 75 000) znázorňujúcich, i keď v menšom počte, no proporcionálne verne, všetky bojujúce strany. Sibornova dioráma plasticky zobrazila bojisko a nevdojak zvýraznila úlohu Prusov pri Napoleonovej konečnej porážke. Wellington, vtedy už idol národa (stal sa aj, hoci len nakrátko, dvojnásobným premiérom), model stroho odmietol a sám Siborne, hoci diorámu ústupčivo upravil, sa stal objektom útokov patriotickej tlače, verejnosti i jednotlivcov. Druhý z dvojice je medzinárodne uznávaný historik. Štúdiá, okrem iného, absolvoval aj na King´s College v Londýne, a hľa, ako sa hostiteľom odvďačil. Nejde len o senzáciechtivosť. Hofschröer dôkladne prevetral nemecké archívy, ktorých fondy a registre, podobne ako v prípade francúzskych, anglickí autori a historici väčšinou prehliadajú. Pri nemeckej pedantnosti vedenia záznamov sa jeho výskum nedá kvantitatívne spochybniť. Kritici, takmer bez výnimky anglickí a anglofilní, mu vyčítajú zaujatosť voči Wellingtonovi a celkovú jednostrannosť.
Tento moment je (popri – pre francúzske publikum ťažko stráviteľnom – portréte Napoleona hovoriacim americkou angličtinou v inak sugestívnom podaní Roda Steigera) aj citlivým bodom Bondarčukovho epochálneho filmu nielen so skvelou kamerou a cinematografiou (Armando Nannuzzi, Vladimír Dostál), ale aj scenárom, dramaturgiou a dialógmi (H.A.L. Craig, S. Bondarčuk, Vittorio Bonicelli), medzi ktorými je mnoho autentických, históriou zaznamenaných výrokov a replík. Wellingtona (stvárneného Christopherom Plummerom s jemu vlastnou noblesou) vo filme obklopuje, vizuálne zavádzajúco, more červenej farby. Veď Prusov, Hannoverčanov, Nassaučanov, Brunsvičanov a ďalších Nemcov zúčastnivších sa bojov bolo najmenej 150 000 oproti 40-45 000 Angličanom a Holanďanom. Nielen podľa umelej inteligencie by Wellington bez Prusov a ďalších Nemcov bitku prehral. Dokonca by ju prehral aj s nimi, ak by na bojisko prišiel v tesnom závese za Blücherom so svojimi mužmi Grouchy, ako si to do posledného okamihu predstavoval Napoleon. Z poľovníka by sa stala korisť. Aj keď celková strategická situácia by Francúzom po ich hypotetickom víťazstve pri Waterloo keďže protivníkov bolo príliš mnoho, nepriala, istá šanca by stále existovala. Napríklad rozkol medzi spojencami, vyhlásenie totálnej mobilizácie ako v rokoch 1792-1793, či rokovania o ochote Napoleona vzdať sa trónu v prospech svojho syna „Orlíka“, uspokojiť sa s hranicami predrevolučného Francúzska (1789) a dobrovoľne sa odobrať do čestného exilu.
Ak sa k umelej inteligencii pridá fantázia a obe splynú do fikcie, štruktúra francúzskeho velenia pri Waterloo prinášajúca možno iný než známy výsledok, by mohla vyzerať nasledujúco:
Ľavé krídlo (operačný cieľ Hougoumont):
Velenie Maršal Suchet, v tom čase veliteľ Južnej armády v Provensálsku (proti Rakúšanom)
Generál Reille, expert na obliehanie miest a pevností
Generál Foy, všetci traja veteráni Peninsulárnej vojny poznajúci detailne Wellingtonovu taktiku
Vypadáva Jérôme Bonaparte, bez veliteľského zaradenia.
Stred (oproti obrannej línii protivníka La Hay-Sainte – Papelotte – La Haye):
Prvý sled – defenzívne zameraný maršal Soult, na kontrolu a vyváženie Neyovej impulzívnosti
Druhý sled – ofenzívne zameraný maršal Ney, od šiestej večer bude mať voľnú ruku
Šéf genštábu a veliteľ záloh maršal Davout, v tom čase vojenský veliteľ Paríža (náhrada za voľbu číslo jeden, nedávno v exile [preventívne?] zavraždeného Berthiera, centrálneho počítača a mozgového trustu Grande Armée).
Pravé krídlo (vertikála Papelotte – Plancenoit):
Velenie maršal Macdonald, neakceptoval Napoleonovu ponuku pripojiť sa k nemu, ostal slúžiť v Národnej garde v Paríži ako radový dobrovoľník
Mouton de Lobau, všestranný, pokojný veliteľ disponujúci prehľadom na bojisku.
Jednotky prenasledujúce Prusov (po bitke pri Ligny):
Velenie generál Vandamme, agresívny, s buldočou povahou a ofenzívnym poňatím boja, vymieňa komótneho a úzkostlivého Grouchyho
Gérard (pechota), Exelmans (jazda).
Delostrelectvo: Drouot (Garda, brilantný veliteľ aplikujúci v boji poznatky vedy, praktik a predchodca Clausewitza s Jominim).
Jazdectvo: Kellerman, Milhaud, Guyot (Garda), Lefèbvre-Desnoëttes (Garda), Jaquinot, Domon, Subervie, Pajol, Piré bezo zmien + Grouchy, pôvodne jazdecký generál.
Najvyššie velenie a Garda: cisár Napoleon I. Bonaparte
Stará Garda – Friant, Morand, Pelet, Cambronne, Rouget, Michel
Mladá Garda – Duhesme.
Alternatívny scenár (war game – vojnová hra):
Z akceptácie bitky protivníkmi namiesto manévrovania Napoleon správne usúdi, že Angličania a spojenci pred ním sa spoliehajú na Blücherov príchod. Po konferencii so svojimi veliteľmi (miesto konania štáb v Le Caillou v čase 6.30 – 7.30 ráno) posiela cisár kuriéra za Vandammom, aby minimálne s dvadsaťtisíc mužmi dorazil na bojisko medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní a koordinoval svoje akcie s maršalom Macdonaldom veliacim na pravom krídle. Napoleonova taktika sa mení zo striktne ofenzívnej na, až do Vandammovho príchodu, predstieranú ofenzívnu s cieľom obrátiť pascu, ktorú mu nachystali Wellington s Blücherom proti nim samým.
O 11.30 začína francúzske delostrelectvo bombardovanie Hougoumontu z 50 diel „Malej batérie“ (Petite Batterie). Suchet a Reille (10 000 mužov) navodzujú zdanie aktivity obmedzenými silami, rozptýlenými jednotkami ľahkej pechoty (voltigeurs) a strelcov (tirailleurs) držiac čerstvé jednotky v zálohe. Ich čas príde neskôr.
12.00. Pripája sa „Veľká batéria“ – 100 diel pod Droutovým priamym velením prenášajúca paľbu do hlbšieho stredu spojencov. D´Erlonov zbor kineticky testuje a zamestnáva nemeckú a anglickú obranu v strede demonštráciami voči La Haye-Sainte a Papelotte na úrovni brigád. Do frontálneho útoku sa nepúšťa. Wellington nevie, na ktorom mieste a kedy príde hlavný úder Francúzov.
13.30 – 14.30. Prichádzajú prví Prusi von Zietenovho zboru. Rekognoskácia situácie, nadviazanie spojenia s Wellingtonom a jeho štábom. Informácia, že zbory Pircha a Bülowa sú už blízko, na Francúzov zaútočia zboku pri Plancenoit.
16.00. Príchod Prusov k Plancenoit, bombardovanie dediny. Prvý útok odrazený.
16.30 – 17.00. Enfin (konečne) Vandamme. Jeho muži sa približujú k Plancenoit od juhozápadu.
17.00 – 18.00. Mohutný pruský útok (von Bülow) na dedinu sa stretáva s koncentrovanou paľbou z 80 diel „Prostrednej batérie“ (Moyenne Batterie) doposiaľ ukrytých vo francúzskych postaveniach. Po delostreleckej baráži do boku ustupujúcich Prusov vrazí Exelmansova, Pajolova a Grouchyho jazda. Vandammova pechota naberá k bojisku stále prichádzajúce pruské kolóny, ktoré sa ešte nestihli rozvinúť do bojových formácií, zozadu „na vidly“. Od Plancenoit zároveň vyráža do protiútoku časť Lobauových mužov. Macdonald s Vandammom na zaskočeného protivníka útočia z troch strán s 30 000 mužmi. Pasca sklapla. Účet od Katzbachu (august 1813) splatený. Výsledkom je masaker, pruské Kanny. Blücher, Gneisenau, Pirch a Bülow buď padli v boji alebo boli zajatí. Šach.
18.00 – 19.00. Úplné zničenie zborov Bülowa a Pircha. Zvyšky Zietenovho v zmätku ustupujú na severovýchod. Ľahká jazda Subervieho, Jaquinota, Pajola a Domona nasledovaná pechotou a jazdným delostrelectvom ho prenasleduje a odkláňa z bojiska.
18.30 – 21.00. Generálny francúzsky útok na stred Wellingtonovej armády
«La victoire est à nous» („Víťazstvo je naše“, vojenský marš Francúzov)
– pechota prvého sledu po zničujúcej delostreleckej príprave riadenej Drouotom (100 + 30 diel z cisárovej rezervy) dobýja/obsadzuje La Haye-Sainte, Papelotte, La Haye a Frischermont.
– rozvíjanie ofenzívy útokom 4 divízií d´Erlonovho zboru (Quiot, Donzelot, Marcognet, Durutte) usporiadaných do bataliónov namiesto línií hlbšie do stredu anglickej obrany za neustálej paľby vlastného delostrelectva postupujúceho za útočiacou pechotou.
– podpora ofenzívy tou časťou Lobauových mužov, ktorí nezasiahli do bojov pri Plancenoit.
– útok Milhaudových a Guyotových kyrysníkov medzi Hougoumontom a stredom Angličanov chránených z bokov proti jazdeckým protiútokom protivníka kopijníkmi (lanciers) Lefèbvre-Desnoëtta porovnateľný s úderom na kľúčnu kosť s cieľom paralyzovať ho.
– Mladá a za ňou Stará Garda, ak sú potrebné. Coup de grâce. Rana z milosti.
– kolaps celej línie spojencov. Zostávajúce Wellingtonove oddiely gravitujú k svojmu pravému krídlu ustupujúc na cestu vedúcu k Antverpám. Podarí sa to približne ich polovici. Šach mat.
Poznámka:
Príčinou dezintegrácie armády spojencov a potenciálne i zajatia tisícok vojakov je notoricky známa komunikačno-logistická zraniteľnosť Angličanov. V porovnaní s plne profesionalizovanou Napoleonovou armádou až po úroveň poddôstojníkov boli britskí rezervní dôstojníci, tzv. non-commissioned officers – NCO, zaraďovaní do armády podľa potrieb na báze svojho spoločenského postavenia bez pravidelného tréningu a výcviku. Autor sa opiera o dobové záznamy z obdobia vojny v Španielsku v rokoch 1808-1814, kde domáce (katolícke) obyvateľstvo nenávidelo (protestantských) Angličanov pre ich pohŕdanie miestnou populáciou a sklony k lúpeniu, opitosti a vandalizmu nemenej ako omnoho disciplinovanejších (pokiaľ nešlo o odvetu za gerilové útoky, a tá bola brutálna), poväčšine už v dôsledku Revolúcie novej generácie sekulárnych Francúzov.
Epilóg:
Suchet, Reille a Foy obsadzujú Hougoumont a jeho okolie. Vysielajú zálohy podporené ľahkou jazdou Pirého na prenasledovanie protivníka smerom k línii protivníkovho ústupu. Macdonald a Vandamme predpoludním 19. júna ukončujú obkľúčenie Thielmannovho zboru pri Wavre blokovaného Gérardom. Prusi na správe o porážke pri Waterloo kapitulujú. V najbližších dvoch-troch dňoch aj zvyšky Zietenových oddielov neustále prenasledované po skončení bojov pri Waterloo – Mont Saint-Jean a Plancenoit francúzskou jazdou a jazdným delostrelectvom.
Výsledok (francúzska perspektíva):
– Pruská armáda ako integrovaný, bojaschopný celok neexistuje (straty – Ligny, Plancenoit, Wavre): 40-45 000 mŕtvych a ranených, 25 000 zajatcov, 10 000 dezertérov (z celkovo 125 000), celé delostrelectvo.
– Anglická armáda (straty – Quatre-Bras, Waterloo): 22-28 000 mŕtvych a ranených, 10 000 zajatcov, 7-10 000 dezertérov (z 85 000). Zvyšok zablokovaný v Antverpách.
– Francúzska armáda (straty – Ligny, Quatre-Bras, Waterloo, Plancenoit, Wavre): 28-35 000 mŕtvych a ranených (zo 130 000).
– Brusel, Ostende, Liège obsadené, minimálne valónske Belgicko pod francúzskou kontrolou
– Prísun posíl, tri až osem týždňov (120-180 000 mužov k 80-90 000 Napoleonovým).
– Vojna bude pokračovať mimo materskú krajinu uchránenú pred ničením a drancovaním.
– Vojenský a politický kredit, silný vplyv na verejnú mienku doma i u protivníkov.
– Vysoká bojová morálka, podpora zázemia.
– Čiastočná/generálna mobilizácia?
– Očakávaný príchod Rakúšanov a Rusov, od štyroch do šiestich týždňov (320-350 000)?
– Diplomatické rokovania?
Victor Julien Giraud. «La revue des ombres» (Prehliadka tieňov, 1864). Château de Compiègne.
Súmrak napoleonskej epopeje s cisárom obklopeným kyrysníkmi a gardou s trikolórou v matnom svite mesiaca nahrádzajúcom „le soleil d´Austerlitz – slnko Slavkova“. V popredí (do minulosti) obzerajúci sa kyrysník ako symbol vojenskej moci a slávy Prvého Francúzskeho cisárstva (Premier Empire, 1804-1815).
Pre Victora Huga predstavuje boj pri Waterloo a dramatická Napoleonova prehra po črtajúcom sa víťazstve čosi mystické, nadľudské, nadprirodzené. Temné. Quid obscurum. Dejiny sa práve pohli vpred a pre Napoleona už v nich nie je miesto. Ktosi do nich vstúpil. Spôsob odchodu hlavného protagonistu, tohto „drevorubača Európy“, zo scény je zdrojom obojeho – smútku i hrdosti. Je na škodu, že Shakespeara niet a Wagner, keďže Beethoven sa po cisárskej korunovácii (december 1804) zaťal a pôvodné venovanie „Hrdinskej symfónie číslo 3“ známej ako Eroica Napoleonovi odvolal, má ešte len dva roky. Potrvá desaťročia, kým skomponuje cyklus „Prsteň Nibelungov“ so samostatnou časťou venovanou „Súmraku bohov“. Vo Valhale však pre Francúzov niet miesta. Clausewitz zatiaľ usilovne triedi a ukladá na papier svoje myšlienky o podstate a princípoch vojny (Vom Kriege). Na rozdiel od svojho súčasníka a nemenšej autority vo veciach vojenských, Švajčiara Henriho Jominiho, ktorý má zmysel aj pre jej veľkoleposť – grandeur, a tým nemá na mysli len jej konečný efekt, zabíjanie, sasko-pruský Nemec ju vidí najmä racionálne a materialisticky, ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“. Jominiho metafyzické vnímanie sa vytratilo a dnes už neexistuje. Ak, tak v hodnoteniach minulosti. Clausewitzove platí stále.
Impériá a vládcovia spolu s ich ambíciami, všetok ten Grand Dessein napoleonskej epopeje ovenčený vavrínmi a sprevádzaný zápachom pušného prachu, sa už dávno pominul. Ostali hroby, pamätníky a spomienky, ktoré dnes zaujímajú málokoho. Toto zamyslenie však nie je venované pamiatke vojvodcov, nech boli akokoľvek geniálni, odvážni či šťastní. Je to napokon sám Wellington, kto na otázku, koho považuje za najväčšieho vojenského vodcu v histórii, odpovie: „Dnes, v minulosti, v ktorejkoľvek dobe – Napoleon“ (In this age, in past ages, in any age, Napoleon). Rešpekt a pietnu spomienku si zasluhujú chlapci, muži i veteráni, ktorí v bitke bojovali. Mnohí z nich nedostali príležitosť začať svoj život vôbec žiť. Mamin, milej a manželkin Jeannot, François, Fritz, Pepi, Dirk, John i Jack. O koľko životov a nádejných osudov, ľudského kapitálu, prišla Európa, a nielen v tejto bitke. Po stotridsiatich rokoch muž tentokrát tmavej pleti, pri príležitosti konca doposiaľ najkrvavejšej vojny v dejinách človeka, pripomenie jej obete. Tiché riadky vyvolávajú pocit „tej chvíle, toho okamihu“, keď sa zdá, že po tom, čo sa udialo a stále deje na „smutných planinách“, na ktorých sa zrážajú ambície veľkých so životmi bezmenných, už na ničom nezáleží. Aby v súčasníkoch vzápätí vzbudili aspoň záblesk nádeje, že vo vzdialenej budúcnosti už žiadne nebudú.
We passed their graves:
These dad men there,
Winners or losers,
Did not care.
In the dark
They could not see
Who had gained
The victory.
Míňali sme hroby:
Tých mŕtvych mužov tam
Víťazom či porazeným
Ľahostajný klam.
V temnote
Už nemôžu
Postaviť sa z már
A napokon i uvidieť víťazovu tvár.
Langston Hughes, Peace
(1945; preklad autor)
Inšpirácia, zdroje, návraty:
Pamäti:
Štvorzväzkové pamäti zapísané Napoleonovým spoločníkom barónom Las Casesom počas cisárovho exilu na Ostrove Svätej Heleny v rokoch 1816-1821, u ktorých nie sú pochybnosti, že by mohlo ísť o úplné či čiastočné falzá, prípadne dodatočne zredigované a skompilované rukopisy (napríklad Bouriennov).
Informatívne weby a články:
Napoléon Ier – À lire, les livres essentiels – napoleon.org
Odkazy na primárne pramene a diela renomovaných autorov viažuce sa k Prvému cisárstvu.
FrenchEmpire.net: 1789-1815 military history
Biografie, mapy, udalosti.
Waterloo Cowards : Belgian and Dutch Troops : Netherland Troops : Quatre Bras
Heroickí Angličania, zbabelí spojenci? Alebo to bolo inak?
Wellington on Waterloo by Peter Hofschroer
The Prussians & Wellington : Waterloo Campaign : 1815 : Peter Hofschroer.
Prehľad hlavných bodov dvoch odlišných interpretácií, tradičnej, prisudzujúcej rozhodujúci podiel na víťazstve Wellingtonovi a Angličanom, a novšej, ktorá zdôrazňuje kľúčovú úlohu nemeckých oddielov v celej kampani vrátane bitky pri Waterloo.
Program – The Battle of Waterloo
Info k reanimácii bitky pri Waterloo pri príležitosti jej 210. výročia (27.-29. jún 2025).
Umelecká literatúra:
The Project Gutenberg eBook of Les Miserables, volume 2, by Victor Hugo.
„Bedári“, II. diel – Cosette. Prvá kniha – Waterloo. Dramaticky až filozoficky podaný opis boja majstrom pera a romantickej literatúry 19. storočia.
„Kartúza parmská“ od ďalšieho veľkého autora a priameho účastníka (Stendhal, vlastným menom Marie-Henri Beyle) napoleonských vojen v úvode zachytáva bitku pri Waterloo ako ju z „prízemnej“ perspektívy zažíva idealistický hlavný hrdina.
Oddychová literatúra:
Sir Arthur Conan Doyle. Hrdinstvá brigadiera Gérarda (1971); Gérardove dobrodružstvá (1973).
Monografie a biografie (výber):
Jevgenij Viktorovič Tarle. Napoleon. 1949.
Albert Zacharovič Manfred. Napoleon Bonaparte 1974.
David G. Chandler. Waterloo: The Hundred Days. 1980.
André Castelot. Napoleon Bonaparte. 1993.
Thierry Lentz. Napoléon: Mon ambition était grande. 1998.
Luboš Taraba. Waterloo. 1999.
Peter Hofschröer. 1815. The Waterloo Campaign: The German Victory. 1999.
Spomienkové a popularizačné články autora s napoleonskou tematikou uverejnené v Slove (1999-2023):
Waterloo – pohľadnica z bojiska – Noveslovo
Dobový rámec bitky pri Waterloo a jej zhrnutie.
Na schôdzku s históriou neprišiel – Noveslovo
Miesto maršala Grouchyho v poslednej Napoleonovej kampani.
Napoleonova osobnosť a „Bitka národov“ ako predohra jeho prvej abdikácie.
O filme Ridleyho Scotta „Napoleon“.
Film, hudba, televízia:
Dodnes neprekonaný film Sergeja Bondarčuka o zlomovej dejinnej udalosti nakrútený v medzinárodnej koprodukcii Mosfilmu a filmového giganta, spoločnosti Dino de Laurentiis, s hviezdami strieborného plátna 60. a 70. rokov a veľkolepou sprievodnou hudbou Nina Rotu (Cesta, Sladký život, Gepard, Rómeo a Júlia, Krstný otec a ď.). Zreštaurovaná verzia filmu obohatená krátkymi vsuvkami (z vystrihnutých scén, fotozábermi a ilustráciami z jeho nakrúcania) so sebou prináša výbornú vizuálnu a akustickú kvalitu.
Vo filme aj s využitím motívov Marseillaisy, revolučnej piesne Ça ira, imperiálnej rakúsko-nemeckej hymny Gott erhalte Franz den Kaiser (priamej predchodkyni Deutschlandlied), napoleonských pochodov a maršov (La victoire est à nous)…
…a na odľahčenie
Kucapaca alebo Obnovenie poriadku (SK 1989)
„Mysli si čo chceš, ale drž hubu. Zločin nie je myšlienka myslená, ale vyjadrená.“ S malým dodatkom – dnes sú zločinom už aj tie prvé. Komediálna televízna inscenácia podľa hry Pierre-Auguste Bréala so skvelými hereckými výkonmi o dôsledkoch Napoleonovho návratu z Elby ovplyvňujúcich životy jednoduchých ľudí v malom mestečku s námetmi na zamyslenie sa nad rovnakou podstatou súperiacich politických režimov.
