Thudydidov spis (Thukydides* asi 460 pred n. l., Atény – †asi 396 pred n. l., významný grécky historik, po matke potomok tráckych kráľov) Dejiny Pelopenézskych vojen pojednáva o konflikte, ktorý v piatom storočí pred naším letopočtom postihol autorovu vlasť – mestský štát Atény – a časom zachvátil takmer celé Grécko. Thukydides mal rozsiahle vojenské vedomosti a sledoval, ako Atény otriasajú postavením hlavnej gréckej mocnosti tých čias, vojenskej Sparty. Videl, ako medzi oboma mocnosťami vznikajú ozbrojené strety, a presne zaznamenal hrozné obete, ktoré si boje vyžiadali. Silné Atény, neuvedomujúc si to, padli do pasce oslabenej Sparte, ktorá nad nimi napokon zvíťazila.
Na onen moment súvisiaci s politikou Spojených štátoch v ostatnom desaťročí upozorňuje Graham Allison, americký politický vedec, profesor na Harvardovej univerzite, žiak Henryho Kissingera, dlhodobý analytik ministerstva obrany USA, vo svojej knihe Osudová past. Spojená státy versus Čína a Thykididovo poučení z dejín (Prostor 2023). On sám po prvý raz v roku 2015 nazval vzostup Atén a strach tým vyvolaný v Sparte ako Thudydikovu pascu – nemysliac tým alegoricky iba na vojnový konflikt, ale, a to predovšetkým, na ekonomické súperenie Spojených štátov a Číny. Táto myšlienka nadobúda osobitú kontroverznosť pod vplyvom Trumpovej mantry „Amerika first“, aj ona je podľa Allissona pre USA ďalšou pascou – trumpovskou pascou. Dôvodí: Keď Američania nariekajú, že stavby a opravy ciest či budov sa vlečú pridlho, úrady ich zvyčajne chlácholia úslovím: „Rím sa nedá postaviť za jeden deň.“ V roku 2005 sa v Číne staval plošný ekvivalent dnešného Ríma „každých štrnásť dní“. V rokoch 2011 – 2013 krajina vyprodukovala a spotrebovala viac cementu než Spojené štáty za celé 20. storočie. V roku 2011 postavila jedna čínska firma tridsaťmetrový mrakodrap za pätnásť dní. V rozpätí rokov 1996 – 2016 v Číne vybudovali vyše 4,2 milióna kilometrov ciest, z toho 110-tisíc kilometrov diaľnic, 20-tisíc vysokorýchlostných železníc.
Nejde však len o mrakodrapy, krajina podvihla stámilióny ľudí z chudoby a súčasne umožnila zrod unikátneho množstva milionárov a miliardárov – voči Spojeným štátom dosiahla prvenstvo v množstve miliardárov v roku 2015 a teraz pridáva jedného miliardára týždenne. Navyše, podľa Programu medzinárodného hodnotenia študentov (PISA) čínski študenti vysoko predstihujú amerických – to isté sa týka aj univerzít, nehovoriac o nedostižných výsledkoch vedy a výskumu (v roku 2019 spočinula ČĽR na najvyššom stupienku v oblasti investícií do tejto oblasti, do Zeleného údelu, rovnako je to i vo výrobe počítačov, polovodičov a komunikačných zariadení atď.). Napokon, informácia z ostatných dní: čínska spoločnosť DeepSeek je novým lídrom v oblasti umelej inteligencie, jej najčerstvejší model otriasol celým technologickým svetom aj akciovými trhmi a dostal sa na prvé miesto v rebríčku najsťahovanejších ChatGPT aplikácií amerického AppStoru. Človek má pocit akoby anglická priemyselná revolúcia a globálna informačná revolúcia vznikli odrazu a scvrkli sa z tristo na tridsať rokov.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Vráťme sa však k Trumpovej mantre, nie je taká vľúdna, ako sa zdá: kypí z nej sila, moc a násilie: už pri nástupe do prezidentského úradu sa zastrájal, žesi chce privlastniť Grónsko, Kanadu, Panamský prieplav, Mexický záliv. Pred auditóriom v Davose sľubuje, že zabezpečí zlatý vek Ameriky, vyrúbi vysoké clá na dovoz produktov zo všetkých krajín sveta, vojnu na Ukrajine zastaví do 24 hodín. Len naivní naletia na jeho eskamotérske mierové tančeky. Mier v Pásme Gazy, Sýrii – všetko stojí na muších krídlach, vietor zafúka, Trumpovi sa zamrvia vlasy – a sme tam, kde sme boli: v rozjatrených krajinách ako Irak, Afganistan, Líbya či na Balkáne ležiacom na pušnom prachu. A mierové rokovanie o Ukrajine – to je ako film Nekonečný príbeh, v ktorom, zdá sa, hrajú hlavné postavy Laurel a Hardy a poprední európski klauni…
Nie všetkým v USA sa páčia medové motúziky pod nosom, nie všetci Američania schvaľujú divadielko, ktoré predvádza ich prezident. Svedčí o tom protestné hnutie Žiaden kráľ. Na ostatnom proteste 18. októbra 2025 sa podľa webovej stránky televízie CNN zúčastnilo sedem miliónov ľudí na vyše 5 700 protestných akciách vo všetkých päťdesiatich štátoch USA. Lenže, žiaľ, sú aj takí – a najnovšie sa to ukázalo v súvislosti s Venezuelou či opätovnými požiadavkami na Grónsko –, ktorí mu tlieskajú. Nič to, že sa hrubo porušuje medzinárodné právo, že sa vtrhne na územie suverénneho štátu. Ale on môže všetko: kopíruje starú koloniálnu doktrínu, kopíruje prezidentov, ktorých obdivuje. Inšpiruje sa Theodorom Rooseveltom, ktorý zasadol za prezidentský stolec v rokoch 1901 – 1909! Nikto z doterajších prezidentov, hovorí Trump, sa s ním nemôže porovnávať, najmä v súvislosti s tým, aký zástoj vo svete vydobyl pre USA. Vďaka nemu dospel národ k novému vnímaniu toho, čo znamená byť Američanom. Podľa Roosevelta veľkosť národa spočíva na dvoch imperatívoch – na osudovej úlohe šíriť civilizáciu doma i za hranicami a na nevyhnutnosti mať k dispozícii vynikajúcu armádu. Intuitívne cítil, že nadchádzajúce storočie bude patriť Amerike a bol pevne odhodlaný urobiť všetko pre tento cieľ. Za jeho prezidentovania – v čase, keď európske koloniálne veľmoci padali pod ťarchou svojich krutostí na kolená –, USA vyhlásili vojnu Španielsku, vytlačili ho zo západnej pologule, zabrali Portoriko, Guam a Filipíny, pohrozili Nemecku a Veľkej Británii vojnou, podporili povstanie v Kolumbii, vyúsťujúce do nového štátu s názvom Panama (kde sa pripravovali na vybudovanie prieplavu), vyhlásili sa za policajta na západnej časti planéty, prisúdili si právo intervenovať vždy a všade, kde to budú považovať za nevyhnutné; počas Rooseveltovho funkčného obdobia toto právo využili deväťkrát, medzi iným do Dominikánskej republiky, Hondurasu a na Kubu. A to i za cenu násilia s odhodlaním kráčať i cez mŕtvoly. Z tých čias je známy jeho výrok: „Pokiaľ musím voliť medzi politikou krvi a železa a politikou mlieka a vody, tak som pre politiku krvi a železa“ .
A Trump sa ho pridržiava…
