Chceme glasnosť, bojíte sa, čo?

Na Netflixe beží film o britskom nešťastnom dieťati, princovi Harrym a jeho žene Megan. Vyznieva ako obžaloba mašinérie, zvanej médiá. Zničili život jeho mamy, ničia život jeho manželke. Harry je urastený mladý muž, slúžil vo vojne v Afganistane, stretol sa so smrťou zoči-voči, v Afrike spával v stane a slony a iné šelmy videl tvárou v tvár, smädným čiernym deťom čapoval vodu, telesne nie je nijaký zhýčkaný neduživec. A predsa v tom autobiografickom seriáli sedí vedľa svojej manželky dospelé zranené a zraniteľné dieťa. S obžalobou, ktorej nemožno neveriť. Médiá – tie prenasledovali jeho vtedy veľmi mladú, na svet médií nepripravenú a vnútorne veľmi neistú mamu, bezohľadne riešili intímne problémy jeho rodiny. Princ je pre všemocné médiá šťavnaté sústo, PR machri určite vidia, aký citový dosah môže mať jeho obžaloba, preto v komentároch obratne presmerujú hnev na kráľovskú rodinu a život za hrubými múrmi palácov, ktoré sú zlatou klietkou. A opäť môžu beztrestne prežúvať ten kráľovský príbeh. Cinká z neho zlato sledovanosti. Kráľovská rodina mlčí, médiá „z dobre informovaných zdrojov“ podávajú správy. Tak, ako pri nebohej úbohej Diane. Keď ju niesli v rakve na pleciach do katedrály, na vrchnáku zakrytom britskou vlajkou bol venček z bielych írskych ruží so zastoknutou kartičkou mummy. Chlapci, synovia tej zosnulej mummy, kráčali so svojím otcom, dedkom a strýkom za rakvou. Urastení – no stále deti. Ľudia plakali na uliciach – a príbeh cinkal zlatom.

Čo prežíval chlapec v citlivom pubertálnom veku? Ako niesol tú ťarchu pozornosti? Prečo mu nikto nepomohol? Lebo médiá.

Dokument o Harrym a Megan je len jedným kamienkom z mozaiky tejto doby, ktorá sa sýti klebetami, ohováraním, sliedením, špinou, reality šou a klamstvami. Pravda sa nedá dokazovať, lož sa nedá vyvrátiť, ak je na lži postavená.

Na Netflixe letí práve iný dokument o Stopárovi so sekerou. Nomád, chlapec so šatkou na hlave a batohom na chrbte, sa stane svedkom útoku 130-kilového a dva metre vysokého chlapíka. Dve autá sa zrazia, obor vyjde z toho svojho, vyrúti sa na bezbrannú ženu a začne ju škrtiť. Stopár je toho svedkom podíde odzadu a trikrát obra tresne sekerou po hlave, zachráni ženu a stane sa hrdinom. Náhodou celý incident zdokumentuje mladý správar a z videa, ktoré zavesí na sociálne siete, sa za noc stane virál. Sympatického chalana sledujú milióny, má šancu stať sa milionárom, pretože produkčné spoločnosti a slávni moderátori po ňom sliedia, každý ho chce mať vo vysielaní. Chalan je aj výborný muzikant, hrá na gitare, perfektne spieva a vyzerá dokonale slobodne. Úprimne. Stane sa celosvetovou mediálnou hviezdou. O pár mesiacov zabije človeka, u ktorého prenocoval. Súd ho pošle do väzenia na 57 rokov. Odrazu sa príbeh vráti na začiatok – ako to, že si nikto nevšimol tú sekeru, ktorou sa to začalo? Kde sa v rukách náhodného stopára vzala…? Cinkalo to zlatom sledovanosti, a tak…

Polovica pravdy plus polovica pravdy rovná sa celá lož. Ilustrácia: Openclipart

Všetko nasvedčuje, že médiá získali nad ľuďmi nekontrolovateľnú moc, nikto sa jej nedokáže vzoprieť. Realita sa vyrába vo virtuálnom priestore, podopierajú ju virtuálne „inštitúcie“, ktoré akože potvrdzujú to, čo je publikované. Hocikto môže nakrútiť video, zavesiť ho do priestoru a v priebehu niekoľkých minút sa z neho stane „virál“. Tak vyhral na Slovensku voľby na pohľad úprimný chlapík Matovič.

V Českej republike sme boli svedkami masovej súťaže krásy, médiá zvíťazili na celej čiare. Mediálny analytik (a v nedávnej minulosti na chvíľu riaditeľ Slovenskej televízie) Radim Hreha to pomenoval: „… naše systémové médiá už dávno nie sú strážnymi psami demokracie, nahradili svoje informačné poslanie produkciou účelovo manipulatívnej virtuálnej reality. Preto nie je správne konštatovať, že médiá v priebehu prezidentskej kampane zlyhali. Realitou je pravý opak, pretože mainstream svoje zadanie absolútne naplnil. Médiá hlavného prúdu totiž cielene a synchronizovane podporovali Petra Pavla za účelom navodenia efektu takzvaného skupinového myslenia. Mediálna synchronizácia alias mediálna kampaň je proces, ktorým sa v nejakej kauze dosiahne zhodný stav drvivej väčšiny mediálnych výstupov. Táto metóda sa používa všade tam, kde by neorganizovaná činnosť jednotlivých aktérov ovplyvňovania verejnej mienky neviedla k vytýčenému cieľu.“

Sledujeme to denne osobitne výrazne v prípade vojny na Ukrajine. Sme citovo zainteresovaní, s ľudom Ukrajiny súcitíme a nikto nepochybuje, že sú hrdinovia. Oni, tí ľudia, ktorí strašne strádajú a nemajú sa kam podieť. Ale nie všetci schvaľujeme posielanie zbraní, pretože na konci každej je ľudský život. Na zasadnutí eurovýboru v Národnej rade SR opýtal sa europoslanec Hegera, ešte stále zastupujúceho Slovenskú republiku: kde sú hranice našej pomoci Ukrajine (ktorú nijako nespochybňoval!), aké zbrane ešte pošleme a keď sa „minú“ Ukrajinci, či tam pošleme našich vojakov. Heger odpovedal: na Ukrajinu posielame staré zbrane, ktoré by už nám neposlúžili, ale tam poslúžia… (inými slovami šrot!) a za to si vyzbrojujeme armádu novými zbraňami, takže vlastne nám to pomáha… (Zadarmo?!!!) A osopil sa na europoslanca za otázku, či tam pošleme našich vojakov, keď sa tí ukrajinskí minú. „Samozrejme, samozrejme, že pošleme!“ A europoslanec si má doštudovať veci a on má vysvetľovať, prečo tam našich pošleme… Médiá si nevšimli podstatu otázky a arogantnú odpoveď zosadeného predsedu vlády, zaujímal ich len europoslanec – lebo sa volá Uhrík.

Pritom sa dotkol absolútnej podstaty našej budúcnosti. Vojna na Ukrajine je určite len predohra, ciele Ruskej federácie sú v memorande, ktoré Západu predostrela v decembri predminulého roku a je tam jasne vymedzené, že svet sa má dostať do hraníc roku 1997. Toto sa nás týka! Diplomacia zlyhala, Rusi začali bojovať ako v minulom storočí – zbraňami. Úbohý Donbas bude pomaly v troskách, juhovýchod Ukrajiny krváca, ľudia tam žijú v pivniciach a nemajú kam ujsť… Bude to trvať všetko dlho, lebo RF zmenila rozpočet a prechádza do vojnového stavu, podľa vyjadrenia Putina armáda dostane, o čo požiada. Aká je odpoveď nás, Západu? Zbrojiť, zbrojiť, zbrojiť. To inými slovami znamená dlhú vojnu, ktorá sa nás určite dotkne nielen slovne.  Pre nás je dôležitý ten dátum 1997 – SR vtedy nebola v NATO. Premeníme sa aj my na ruiny ako ten Donbas, keď budeme hrdinsky krvácať na bojiskách za politiku USA? Zodpovední politici z toho dôvodu majú tlačiť súperiace strany – teda RF a USA – k rokovaciemu stolu a bezpodmienečnému mieru. OBE strany. Médiá však už tiež „bojujú“, moralizujú a mierotvorcov nazývajú mierovými štváčmi. Moralistické a sladkasté rečičky sú faloš, naši vojaci sú živí ľudia! Sú to naše deti.

Novinár zo starej školy Seymour Hersh, reportér, ktorý za reportáž o vietnamskej dedinke My Lai získal Pullizerovu cenu, je nositeľom iných významných ocenení a najmä – nikdy neklamal a jeho nepríjemné vypátrané pravdy sa vždy potvrdili, prišiel s článkom o sabotáži na Nord Stream 2. Vykonávateľom sú podľa jeho zdroja USA za pomoci Nórska. Po publikovaní sa nestalo nič, protivník si je príliš istý. No vytvorili sa tábory. Jedni považujú jeho verziu za veľmi pravdepodobnú, druhí za úplne nemožnú, pretože to spojenci nerobia a tretí síce za pravdepodobnú, ale sú radi, že je plynovod zničený, pretože Rusko je podľa nich teroristický štát a s ním sa neobchoduje. Český bloger Pavel Šik sledoval v piatok diskusiu v Nemeckom spolkovom sneme, kde poslanci Die Linke (Ľavica) a AfD (Alternatíva pre Nemecko) dôrazne požadovali dôsledné vyšetrenie výbuchu vzhľadom na to, čo Hersh vo svojom článku tvrdí.

V reakcii na to sa ozval poslanec vládnej SPD Sebastian Fiedler a ako cituje Berliner Zeitung, nielenže spochybnil ad hominem Hershovu novinársku dôveryhodnosť, ale zdôraznil, že z bezpečnostných dôvodov je lepšie verejnosti povedať len málo a v súvislosti s vyšetrovaním výbuchu Nord Streamu by vraj niektoré podrobnosti nemali byť zverejnené, aby sa o nich nedozvedeli „nepriatelia demokracie“. Pridáva sa Konstantin Kuhle z FDP, že páchateľ ničením infraštruktúry v Európe je predsa už známy a je ním samozrejme Rusko, že sa Rusko snaží „rozložiť“ demokraciu v Európe a to isté povedal sociálny demokrat Fiedler. Že sa „musíme chrániť pred nepriateľmi demokracie v našom dome“. Ako? Lžou? Zatĺkaním?

Pamätník si iste spomenie na čas, keď pravda bola tiež „nebezpečná“, preto sa musela ukrývať, až prišiel „chlapík s fľakom“ a zaviedol svoju perestrojku a GLASNOSŤ. Nič sa nesmie zatĺkať!

Zdá sa, že súčasný hegemón si túto lekciu veľmi dobre pamätá tiež. A nikdy nedovolí, aby sa zopakovala! Pretože na konci glasnosti bol rozpad – a kam by sme prišli, keby sa im ten nádherný lživý svet, v ktorom sa dobre vládne a dobre kradne, rozpadol pred očami. Preto zakazujú, preto nadávajú, preto zapchávajú ústa.

Jediný, kto môže tú pásku z úst, uší a očí strhávať, už dávno nie sú médiá – iba my, občania. Mali by sme sa to naučiť od bývalých disidentov. Ako to povedal zosnulý pápež, ktorého cirkev vyhlásila za svätého?

„Nebojte sa!“

Báť sa musia ONI. Zatiaľ sa zdá, že vyhrávajú, no nič nie je naveky.

(Celkovo 1 323 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter