Jan Amos Komenský, rytina.
Keď sa 16. apríla 1650, v deň Bielej soboty, prebúdzalo slnko z rannej zore, muž v tmavom plášti zastal pri nenápadnom potoku. Nebol široký ani divoký, a predsa znamenal viac než len prírodnú hranicu. Oddeľoval Moravu od Uhorska, minulosť od prítomnosti, neistotu od nádeje. Jan Amos Komenský, učiteľ národov, sa na okamih obzrel späť. Potom bez váhania prekročil Sudoměřický potok pri Skalici a vstúpil na pôdu Hornej zeme. Tak sa začala jeho prvá vizitačná cesta po Uhorsku. Už vopred vedel, kam budú smerovať jeho kroky – na svojej mape Moravy podpísanej po prvý raz latinským menom Comenius zakreslil nielen mestečká a obce, v ktorých bývali bratskí exulanti kompaktnejšie –, v Skalici, Ledniciach a v Púchove, ale vyznačil i strediská rozsiahlej bratskej diaspory Šaštín, Holíč, Trenčín, Ilavu a iné. Presne geograficky načrtol na nej aj hrady Branč a Beckov a horské doliny v Bielych Karpatoch i s tokom riek.
„Tak teda zasa ďalej,“ povedal si potichu. „Nie domov… ale k bratom. Pane, ak je toto miesto útočiskom tvojho ľudu, daj, nech mu poslúžim.“
V tom krátkom kroku sa sústredil celý jeho život: vyhnanstvo po Bielej hore, vypálené zbory, zničené modlitebne, dlhé roky putovania Európou, ale aj neochvejná viera, že Božie dielo nemožno umlčať mečom ani ohňom. Keď zdvihol zrak, pred očami sa mu vynorila Skalica – slobodné kráľovské mesto s vežami, hradbami a strechami, ktoré sa črtali oproti belasej oblohe ako prísľub útočiska.
Komenský kráčal Kráľovskou hradskou a v mysli sa mu vynárali spomienky. Hornú zem poznal len z diaľky – z obzorov za Komňou – a predsa mu bola blízka. Spomenul si na sladký dar z úľov, ktoré mu kedysi poslali príbuzní jeho prvého svokra, aj na svoju milovanú Magdalénku, ktorej korene siahali práve sem.
Slovensko preňho nebolo cudzie. Bolo súčasťou jeho osobného príbehu, rovnako ako súčasťou príbehu Jednoty bratskej.
Keď sa zadíval na panorámu mesta, v duchu sa pýtal: Kde stojí nová modlitebňa, ktorú mám zajtra posvätiť? Vedel, že Skalica je výnimočná – jediný plnoprávne organizovaný bratský zbor v celej Nitrianskej stolici, prvé útočisko pobielohorských exulantov už od roku 1625. Práve tu našli nový domov kazatelia, vzdelanci i remeselníci, ktorí dali mestu nový dych.
Pamiatke Jana Amosa Komenského je venovaná aj veža evanjelického kostola v Skalici.
Do Skalice dorazil ešte predpoludním. Nemusel sa pýtať na cestu. Pred modlitebňou stála skupina kazateľov a príslušníkov Jednoty bratskej. Keď vyslovil svoje meno a opýtal sa na brata Jana Chodníčka, nastalo ticho – a vzápätí radostný pohyb.
„Vitajte! Vitajte v Skalici!“ Chodníček, vysoký a štíhly muž s jasným pohľadom, ho objal ako dávno očakávaného otca.
„Boh vás požehnaj, brat môj,“ odpovedal Komenský.
„Už sme sa báli, že vás zadržia na ceste,“ ozval sa jeden z kazateľov.
„Ale Boh otvoril aj potok, aj srdcia,“ usmial sa Komenský.
Len poďte,“ naliehal Chodníček, „bratia sa vás už nevedeli dočkať.“
Nasledovalo srdečné vítanie: Jakub Prácheňský, Jan Spiridion, Jan Záhorovský, Jan Červenka. Hlasy sa prekrývali, otázky pribúdali, správy o okolitých zboroch, o stavbe modlitebne, o veriacich, ktorí sa chystali na veľkonočné slávnosti.
Komenskému zvlhli oči. Po rokoch neistoty a strát zrazu stál uprostred spoločenstva, ktoré žilo, rástlo a dúfalo.
V Chodníčkovom byte bolo tesno. Hlasy sa prekrývali. „Ako je v Lešne? Čo hovoria bratia na Vestfálsky mier? Prídu aj veriaci z Moravy?“
Komenský zdvihol ruku. „Po jednom, bratia, po jednom. Všetko vám poviem,“ sadol si a pomaly prehovoril o ťažkých debatách, o pochybnostiach, o tom, že návrat do vlasti je už len spomienkou. „Niektorí sa pýtali,“ dodal ticho, „či má Jednota ešte vôbec pokračovať.“
V izbe to zašumelo.
„A čo ste odpovedali?“ spýtal sa Chodníček.
„Toto,“ Komenský vytiahol list a začal čítať. Keď zazneli slová o posvätení modlitebne a o uvedení nového biskupa, Chodníček zbledol.
„Mňa?“
„Áno, vás.“
„Brat biskup,“ odvetil trasúcim sa hlasom, „nie som hoden.“ Toľká pocta, toľké uznanie. Hlavou mu preblesli krušné chvíle ostatného obdobia, v roku 1645 zomrelo deväť jeho druhov- kazateľov na mor, on sám tak-tak unikol smrti, a potom pomyslenie na chúdence vnúčatá-siroty, o ktoré sa musel starať.
Komenský vstal a položil mu ruku na plece. „Nik z nás nie je. Práve preto nás Pán volá.“ V tej chvíli si uvedomil, že takíto ľudia – pokorní a oddaní – sú nositeľmi budúcnosti cirkvi.
Veľkonočná nedeľa roku 1650 bola v Skalici iná než kdekoľvek inde. V novej modlitebni, postavenej napriek nepriazni doby, sa zhromaždili veriaci z mesta i okolia, mnohí z Moravy. Niektorí ešte nikdy nevideli biskupa Jednoty naživo. Slávnosť bola nezvyčajná aj tým, že mladší mal ordinovať staršieho – no vekový rozdiel sa strácal v sile ducha. Komenský v nej Večeru Pána prisluhoval kalichom z roku 1639, ktorý však s veľkou pravdepodobnosťou patril evanjelickému cirkevnému zboru (Martin Hoferka).
Cennou pamiatkou po náboženských exulantoch z Čiech a Moravy je strieborný kalich s paténou a pyxidou, ktorú opatruje skalický evanjelický zbor. Komenský ním v Skalici na Veľkonočnú nedeľu v roku 1650 prisluhoval Večeru Pána. Foto: Róbert Svíba
Keď Komenský položil ruky na Chodníčkovu hlavu, v chráme zavládlo hlboké ticho. Bolo v ňom cítiť jasot i slzy, vďačnosť za zachránené zvyšky a nádej, že Boh neopustil svoj ľud. Pre mnohých to bola obnova zmluvy s Bohom, návrat k viere, ktorú takmer pochovala búrka prenasledovania.
Počas celého veľkonočného týždňa sa Komenský stretával so Staršími. V utorok, pri dlhých a vážnych poradách, dospeli k jednomyseľnému záveru: aj keď návrat do vlasti je nemožný, netreba sa oddávať zúfalstvu. Jednota musí zostať verná svojim zásadám, vychovávať, vzdelávať a slúžiť – aj v exile.
Tieto myšlienky Komenský neskôr zhrnul v liste z 26. júna do mesta Gdansk: „Kristus! V posvätnom chráme, ktorý bol vybudovaný v Uhorskej Skalici s podporou nábožných pre bohoslužobné ciele pravoverných vyhnancov z Moravy, slávili sme veľkonočné sviatky s jasotom i so slzami za neočakávaného zhromaždenia sa tých z veľkej časti Moravy, čo ešte nesklonili svoje kolená pred Bálom, alebo ak zmietaní nedávnou búrkou prenasledovaní upadli, vzmužili sa a prišli, aby obnovili svoju zmluvu s Bohom. Vzdávali sme tam Bohu vďaky za zachránené zvyšky, za tamže poskytnutú útechu a za postavenie dôstojného Božieho stánku po tajnom zaslaní pomoci svätých…“ (Šátek, s. 66).
Popri veľkých veciach nezabúdal Komenský ani na jednotlivcov. Jeho myšlienky sa často vracali k Petrovi Sekuriovi, kazateľovi v Skalici, synovi jeho drahého priateľa Wolfganga. Vedel o jeho biede, o únave a pochybnostiach. Už skôr mu písal prísny, no láskavý list – vyzýval ho, aby bol „teológom kríža, a nie slávy“.
Aj počas pobytu v Skalici sa oňho zaujímal, rozprával sa s jeho otcom, povzbudzoval ho, aby syna viedol k vytrvalosti. Pre Komenského nebola cirkev abstraktným pojmom. Bola spoločenstvom konkrétnych ľudí so slabosťami i silou, ktorých bolo treba viesť, napomínať aj milovať.
Keď po veľkonočných sviatkoch opúšťal Skalicu, neodchádzal ako cudzinec. Zanechal tu posvätený stánok, nového biskupa, povzbudených veriacich a smerovanie, ktoré malo niesť Jednotu bratskú ďalšími desaťročiami. Skalica sa zapísala do jeho životného príbehu ako miesto nádeje uprostred vyhnanstva.
„Nikdy nezabudneme,“ povedal Chodníček, ktorý ho vyprevádzal.
„Ani ja nie,“ odpovedal Komenský. „Skalica bude stále v mojich modlitbách.“ „Pane,“ zašepkal pre seba, „ochraňuj toto mesto.“
Kolesá voza sa pomaly pohli a mesto sa strácalo za hradbami. Komenský sa ešte raz obzrel. Vedel, že možno sa sem už nikdy nevráti – no vedel aj to, že sem priniesol niečo trvalé. Nielen slová a obrady, ale istotu, že ani v najťažších časoch nie je viera márna a práca zbytočná.
A tak zostal jeho veľkonočný pobyt v Skalici roku 1650 nielen historickou udalosťou, ale aj tichým svedectvom o sile ducha, ktorý dokáže prekročiť hranice, prenasledovanie i čas.
x x x
Jan Amos Komenský (* 28. marec 1592, Slovácko – † 15. november 1670, Amsterdam), český a moravský biskup Jednoty bratskej, jazykovedec, prírodovedec, humanista, filozof a politik, mal pravdepodobne slovenských predkov. Jeho priezvisko je zrejme odvodené od obce Komňa v okrese Uherské Hradiště. Vo všetkých obdobiach svojho plodného života, stráveného väčšinou v ďalekej cudzine, myslel predovšetkým na ľud svojej ťažko skúšanej vlasti. Neustále sa zaoberal plánmi na usporiadanie domácich kultúrnych pomerov, ako o tom svedčí pôvodné české koncipovanie jeho vrcholných diel – Veľkej didaktiky a Poučenia o materskej škole. Nemohol preto nevenovať pozornosť školám bratov, rozptýlených po Slovensku, ktorí boli vždy ochotní ujať sa pod tlakom rekatolizačných opatrení Habsburgovcov opustenej práce „na národa roli dedičnej“.
Aj preto sa vydal v jarných mesiacoch roku 1650 na prvú cestu do Uhorska. Urobil tak v zmysle rozhodnutia synody Jednoty bratskej v Lešne, aby vykonal vizitáciu bratských zborov na Slovensku, oboznámil ich členov s ťažkou situáciou Jednoty po uzavretí Vestfálskeho mieru a vyhovel už sedem rokov starému i niekoľkokrát opätovanému pozvaniu rodiny Rákóciovcov, Zuzany Lórantfiovej, majiteľky Púchova a lednického panstva. Rákóciovci si želali, aby Komenský zreorganizoval a zreformoval školy v Sárospataku – Blatnom Potoku podľa svojich pansofických návrhov, formulovaných v jeho svetoznámom spise Vševedná škola.
Skalická bratská škola
Ako prvú navštívil školu bratského zboru v Skalici, prvom útočisku pobielohorských exulantov po vydaní patentu proti nekatolíckym kazateľom z roku 1624 a po vydaní Obnoveného krajinského zriadenia v roku 1627 v Čechách a v roku 1628 na Morave. Skalický bratský zbor, ktorý bol jediným právne plne organizovaným zborom Jednoty bratskej v celej Nitrianskej stolici, prirástol obzvlášť k srdcu J. A. Komenského. Do Skalice sa totiž uchýlilo s pomocou obetavého Karola st. zo Žerotína dvadsaťšesť protestantských kazateľov, ktorí so sebou priviezli vzácnu knižnicu bratského zboru a gymnázia v Ivančiciach, uloženú po jeho zlikvidovaní v Kraliciach. Medzi nimi bol i jeho švagor Ján Efron, neskorší správca skalického bratského zboru aj školy, ktorá dostala do vena z Kralíc prenesenú bohatú ivančickú knižnicu a stala sa i dedičkou duchovného odkazu a vyučovacích metód ivančickej školy. Vyučovala sa na nej okrem češtiny a nemčiny aj logika, aritmetika a rétorika. Osobitné aktivity sa v nej rozvinuli najmä po roku 1647, „keď sa skalických nekatolíkov ujali uhorské stavy a na krajinskom sneme rozhodli, že skalickí veriaci helvétskeho a augsburského vyznania majú dostať nazad svoje cirkevné domy a majú mať slobodu v konaní bohoslužieb“ (Šátek, s. 68).
Bývalá budova Školy Jednoty bratskej na Komenského ulici v Skalici.
Pamätná tabuľa na budove Školy Jednoty bratskej.
Skalická bratská škola sídlila spolu s knižnicou obsahujúcou najvýznamnejšie diela celého vtedajšieho myšlienkového sveta kalvinizmu, reprezentovaného vydaniami z Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Holandska, Belgicka, Anglicka a Uhorska, v zborovom dome v Súkenníckej dnešnej Komenského ulici, ktorý predala v roku 1647 za 400 zlatých Elza Mitrovská zo Šárova „pánům sousedům a obyvatelům ke konfesi helvetické se přiznávajícím na auditorium, faru a školu“ (Hoferka, s. 183). Komenský ju odovzdal, ako sme uviedli v úvode, jej vznešenému cieľu pri posviacke zborového domu na Veľkú noc 17. apríla 1650. A nielen to! Ustavične sa zaujímal o napredovanie skalickej bratskej školy, do ktorej posielali deti nielen české bratské rodiny v Skalici, Holíči a vo Vrbovciach, ale aj nemecké bratské rodiny v Sobotišti a v rozsiahlej diaspore pochádzajúce z Lanškrounska a z Fulneka, jeho bývalého pôsobiska. Staral sa o jej učiteľský zbor, ktorý mával vždy najmenej desať členov ako kazateľov-učiteľov. Poradcom tohto učiteľského zboru bol Komenského osvedčený priateľ a spolupracovník Ján Kaška-Cassius, bývalý rektor mestskej školy vo Vysokom Mýte, ktorý je autorom lyrickej barokovej skladby Písnička o divném člověka vedení uverejnenej v amsterdamskom vydaní Komenského spisu Labyrint světa a ráj srdce.
Na zdravotný stav žiakov dozeral lekár – Jozef Sekurius, bývalý docent chýrečnej lekárskej fakulty v Leydane. Nemeckých žiakov mal na starosti Sekuriov talentovaný, ale nestály brat Peter, česko-nemecký kazateľ, ktorému Komenský napísal v roku 1649 otcovský varovný list, pravý skvost štýlu pedagóga – humanistu, v ktorom ho odrádza od unáhleného rozhodnutia odísť zo Skalice za kazateľa do Bazileja.
Medzi púchovskými bratmi
Nie menšiu starostlivosť venoval Komenský aj bratskej škole v Púchove, bol to najpočetnejší zbor Jednoty bratskej na Slovensku. Púchovskí bratia sa rozhodli postaviť zborovú budovu i so školou podľa vzoru Skaličanov, keď im ich ochrankyňa Zuzana Lórantfiová, vdova po Jurajovi Rákócim, dala v privilégiu súhlas na stavbu chrámu, fary a školy a súčasne dovolila ustanoviť učiteľa helvétskeho vyznania pre deti bratských rodín. Púchovčania sa ihneď po vydaní privilégia s dôverou obrátili na Komenského a požiadali ho o príhovor u mecénov Jednoty v Gdansku a Holandsku, aby podporili ich podujatie. Ešte toho istého roku sa realizovala stavba chrámu, fary a školy, o ktorej bezpečne vieme, že sa v nej oddelene vyučovali chlapci a dievčatá.
Zuzana Lórantfiová,
vdova po Jurajovi Rákocim II.
V Púchove sa Komenský definitívne rozhodol, že sa na žiadosť kňažnej Lórantfiovej vyberie do Blatného Potoka. Stalo sa to za podivných okolností, na popud vizionára Mikuláša Drábika, svojho spolužiaka zo Strážnice. Na cestu do Blatného Potoka dali Bratia Komenskému za sprievodcu kňaza P. Vetterína, neskoršieho zásadného odporcu Drabíkových proroctiev o kniežati Rákócim, ako uhorskom kráľovi. Cesta, ktorú podnikli v prvej polovici mája, viedla ich cez Liptov a Spiš do Levoče, kde neskoršie vyšiel Komenského slávny Orbis pictus – Svet v obrazoch. Obdivovali na nej majestátnosť obrysov Vysokých Tatier, na ktoré spomínal Komenský o trinásť rokov neskoršie v plamennej výzve k nemeckému ríšskemu snemu v Rezne v roku 1663, keď popri tureckej hrozbe uviedol ako výstražné znamenie blížiacej sa katastrofy aj zemetrasenie v okolí Kežmarku 9. augusta 1662, pri ktorom sa zrútil vrchol Slavkovského štítu.
Do Blatného Potoka prišiel 12. mája 1650. Kňažná Zuzana Lórantfiová ho prijala s neobyčajnou pozornosťou a vľúdnosťou, niekoľkokrát s ním diskutovala o jeho návrhu na reformu školy a poctila ho vzácnymi darmi.
Smutný koniec bratských škôl
Obidve bratské školy na Slovensku, skalická i púchovská, ktoré vznikli z Komenského lásky k potomkom pobielohorských vyhnancov a udržovali sa pri živote jeho obetavou starostlivosťou, prežili svojho neohrozeného zástancu iba o jeden rok. V dôsledku neustále sa stupňujúceho náporu víťaziacej protireformácie bol rok 1671 tragickým rokom pre bratskú školu v Skalici, lebo magistrát mesta zhabal 29. decembra zborovú budovu a odovzdal ju paulínom, evanjelikom zase vzali kostol a odovzdali ho jezuitom. Keď sa potom chceli schádzať v súkromných domoch alebo v poli, „mestský kapitán Pavol Arňoši s ozbrojenými ľuďmi vyvalil dvere, vrútili sa na koňoch medzi zástup, viacerých poranili, traja na následky zranenia zomreli“ (Šátek, s. 141).
Školu púchovského zboru v Moravskej ulici zabral o dva mesiace neskôr kráľovský komisár a na výsmech Komenského presvedčenia, že školy majú byť dielňami ľudskosti, premenili ju prisluhovači rekatolizačného úsilia Habsburgovcov na krčmu, v ktorej podľa autentického svedectva posledného správcu púchovského bratského zboru Pavla Vetterína, „koniar pivo šenkuje, hudby, tance a všelijaké rozpustilosti pouští, čehož, bože, polituj“ (Buchta, s. 25)!
Aj keď obidve školy boli takto bezohľadne a bohapusto spustošené a ich osvedčení správcovia, ako napríklad skalický Ján Tobián, ktorý sprostredkúval Komenského korešpondenciu s bratmi v Lešne a Gdansku, ich pochodeň osvety a pokroku nezhasla, ale prechádzala z pokolenia na pokolenie.
Obete náboženskej neznášanlivosti
Paradoxne, ideovým vodcom rekotalizačného hnutia na Slovensku bol skalický rodák, varadínsky biskup Juraj Báršoň. Teoreticky podložil svoj postup v diele Veritas toti mundo dclarata… (Pravda oznámená svetu…), ktoré sa dožilo mnohých vydaní a v ktorom dokazuje, že zákony zaručujúce nekatolíkom slobodu v Uhorsku nie sú platné. Od kráľa dostal splnomocnenie, aby mohol uskutočniť vizitáciu všetkých fár v ostrihomskom arcibiskupstve a nitrianskom biskupstve (takmer celé slovenské územie).
Prirodzene, pri takých to návštevách prichádzalo i ku konfliktom – najmä keď vezmeme do úvahy, že biskup Báršoň robil vizitácie často aj so svojím bratom Jánom, vysokým kráľovským súdnym úradníkom. „Dňa 14. júla 1672 sa obaja bratia so sprievodom vracali zo stoličného zhromaždenia v Novom Meste nad Váhom do Skalice. Možno chceli na ceste odobrať luteránom kostol v Senici, preto ich napadli roztrpčení turolúcki evanjelici: Jána Báršoňa zabili a biskupa by bol vari stihol ten istý osud, keby ho nezachránil turolúcky pastor Daniel Krman; zato si však odniesol poranenie ako aj iní členovia jeho sprievodu“ (Šátek, s. 142).
Nuž, smutné svedectvo náboženskej neznášanlivosti.
Komenského ideový odkaz
V raných rokoch slovenského národného obrodenia prevzali Komenského ideový odkaz skalické písmácke rodiny Prokopiusovcov a Vrchovských. Už spomenutý doktor Ján Prokopius zanechal obšírnu rozpravu o Komenskom a jeho slovenských nasledovníkoch v svojom cennom rukopise z odboru literárnej histórie Předběžný zpravodaj české literární historie a svoj veľký, vyše 800 – stranový Československo-latinský a latinsko-československý slovník prešpikoval citátmi z Komenského, napríklad v hesle spojky A! Máš – li děti a ním statku nemáš, uměním zaopatř je!“. Alexander Boleslavín Vrchovský, duša Spoločnosti česko- slovanskej, popularizoval stále živý odkaz J. A. Komenského medzi štúrovcami rozličnými prednáškami a článkami o jeho osobe.
Návštevu Jana Amosa Komenského pripomína i jeho socha v záhrade pri evanjelickom kostole. Foto: Miroslav Póša, Záhorské múzeum Skalica
Pamätníkom pobytu Komenského v Skalici nie je len zachovaná zborová budova Jednoty s pamätnou tabuľou a reliéfom od P. Tótha, ale i prvý pomník Komenského na Slovensku, ktorý je dielom sochárskej školy v Hořiciach. Pôvodne stál pred starobylou budovou gymnázia na námestí Slobody a dnes je umiestnený v parku pri evanjelickej veži, taktiež postavenej na pamäť jeho pobytu v Skalici národným umelcom, architektom D. Jurkovičom. Jedinečnou pamiatkou na exulantov v Skalici, ktorí sa v mestských protokoloch uvádzajú ako „Husitae, Bratrzi, Piccharditae“, sú náhrobné kamene na cintoríne, zamurované do jeho ohrady na spôsob známych bratských pomníkov v Rixdorfe, dnešnom Berlíne – Novom Kolíne.
Prvá cesta po Slovensku umožnila Komenskému vytvoriť nielen predpoklady na rozvinutie mohutnej protihabsburskej akcie, ale i dôkladne spoznať Slovensko, lebo pri svojom putovaní Záhorím, Považím, Turcom, Liptovom, Spišom, Šarišom a Zemplínom si starostlivo všímal kultúrne, politické, hospodárske a sociálne pomery, nadovšetko však uprednostňovanie šľachty uhorským zákonodarstvom, jej bezohľadný egoizmus a hlivenie, korupciu v mestách, mravnú tuposť a obmedzenosť a veľkú úmrtnosť obyvateľstva v strednom veku, lebo značná jeho časť nemala čo jesť, kosili ju časté epidémie. Bolo málo zdravého dorastu, lebo dojčence zomierali pre nedostatočnú výživu matiek už v prvých týždňoch po narodení. Všetky tieto poznatky zhrnul Komenský do dielka Gentis felicitas – Šťastie národa, ktoré venoval kniežaťu Jurajovi Rákócimu II. ako praktický návrh na povznesenie šťastia ľudu, vyznievajúci ako vojnový manifest protihabsburského odboja. Získané skúsenosti a poznatky zocelili v Komenskom vytrvalé úsilie za uskutočnenie ideí opravdivej ľudskosti.
Literatúra:
BUCHTA, František, DINKA, Pavol: František Buchta – Skalica a Záhorie. Bratislava: Formát 2008.
DINKA, Pavol: Skalica a Skaličania v literatúre. Bratislava: Formát 2012.
HOFERKA, Martin: Kalich jednoty bratskej z roku 1839? Hmotný doklad pobielohorskej emigrácie V Skalici. In: Studia comeniana et historica XLX/2019.
KOLEKTÍV autorov: Skalica. Skalica: Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom Skalica 2014.
MAŠÍNOVÁ, Leontína: Planoucí pochodeň. Praha: Melantrich 1961.
ŠÁTEK, Jozef: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava: Spolok sv. Vojtecha 1946.
Foto: autor a Záhorské múzeum Skalica
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 13 – 14/2025)
