Anna Karenina, Zelenskyj a veľký príbeh

Čo by sa o tej žene bolo dalo povedať? „Dobre“ sa vydala. Vydajom za vysokého petrohradského úradníka dobre svoju príťažlivosť investovala. Pretancovala sa z plesu na ples, z dostihov na dostihy, zaľúbila sa a spoznala rozkoše lásky, potom draho za ne zaplatila. A nebyť Leva Nikolajeviča Tolstého nikto by nikdy o nej nevedel. Až príbeh – zrodený v umelcovej hlave – z nej urobil hrdinku.

Príbehy sa rozprávajú od úsvitu ľudstva. Už pri prvých ohníčkoch si ich ľudia podávali z úst do úst. Dnes je z nich veľmi cenný tovar. Kto vie podať príbeh, ten si nájde kupca. A kupec prinesie peniaze, slávu, očarenie. Zázrak.

Od februára minulého roka je západný svet denne kŕmený veľkým príbehom: obyčajný drobný chlapík v zelenom tričku sa postavil po zuby ozbrojenému džingischánovi z divokého východu. Smelý ukrajinský junák takmer s holými rukami vzdoruje vycvičeným necivilizovaným hordám, ktoré uchvátili jeho zem. On s vypätím všetkých síl bije okupanta a vyháňa ho, kam patrí. Svet mu tlieska postojačky, on odvážne bije, no trochu aj pokorne klopí zrak. A nežiada nič, len ďalšie zbrane. Lebo bojuje aj za nás. Poráža diabla.

Zelenskyj – pred vojnou Vladimír, teraz Volodymyr – bol chlapcom z dobrej rodiny, výborným študentom, potom hercom, komikom, producentom, ktorý zarobil vlastnou hlavou obrovský balík a napokon presvedčil 70 percent Ukrajincov, aby si ho zvolili za prezidenta. Dnes by bol už asi zase na divadelnej scéne a politicky zabudnutý, nebyť zlého chlapca Putina. Ten z neho vyrobil hrdinu.

Odvtedy Volodymyr Zelenskyj rozpráva svoj príbeh. Ten príbeh má dej a ako v seriáli dostáva nové a nové zápletky. Z počiatočného obrazu, keď sa zdalo, že na stole je aj možnosť vyjednávania mieru, je teraz jasná gradácia: už nie iba vrátiť ulúpené územie, už treba dobyť aj satana v jeho dúpäti.

Ruský režisér Karen Šachnazarov si ako umelec všimol výkon kyjevských aktérov, ale najmä scenáristov a kostymérov: z hľadiska príbehu to robia perfektne, nič neuberú, naopak, budú dej stupňovať. Ako keď záporožskí kozáci písali tureckému sultánovi.

„Ty, sultán, čert turecký, prekliateho čerta brat a kamarát, sekretár samotného Lucifera. Čo si Ty do čerta za rytiera, keď holou riťou ani ježka nezabiješ. Nebudeš Ty, sukin syn, nad kresťanmi vládnuť! Tvojho vojska sa my nebojíme. Na zemi aj na vode sa s Tebou budeme biť…!

Takto ti odpovedajú záporožci, ty úbožiak. Nebudeš ty pásť ani kresťanom prasce. Tým končíme, pretože nepoznáme dátum a nemáme kalendár, mesiac je na nebi, roku pána, taký istý deň je u vás ako aj u nás, takže nás za to bozaj v riť!

Podpísaný Košový ataman Ivan Sirko s celým záporožským táborom.“

(List sa stal inšpiráciou pre známy obraz I. J. Repina Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi, dokončený roku 1891.)

Ukrajinskí „kozáci“ už teda dlho píšu svoje listy, z ruskej strany doteraz bolo počuť len také neustále kritiky na tento žáner. V podstate bezzubé, trochu prikrčené a trochu bezradné. O zmenu žánru sa pred koncom roka postaral bývalý prezident a teraz šéf Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Dmitrij Medvedev, ktorý asi pochopil pointu príbehu. V rovnakom kozáckom štýle predpovedal, čo sa stane Západu a Európe zvlášť.

Takže, Slovensko sa stane súčasťou Štvrtej ríše. Poľsko a Maďarsko obsadia Ukrajinu, v USA vypukne občianska vojna.

Ale vážne – ako sa tento príbeh vlastne začal? Kto nám ho servíruje a čo v nás má vyvolať?

Nenávisť a lásku. Ako každý príbeh.

Skúsme však niečo celkom iné: pochopenie. Na fronte aj v zázemí totiž zomierajú úplne skutoční chlapci a ženy… sú ich desaťtisíce! (Možno státisíce – to nevie nikto spoľahlivo.)

*     *     *

Je december roku 1991. V Kremli sedí „muž s fľakom“ – Michail Sergejevič Gorbačov a má starosti. V lete sa opýtal ľudí vo veľkom referende, ktorého otázka je taká dlhá, že na konci človek ani nevie, čo sa na začiatku chcel opýtať. V skratke: chcú žiť „sovietski“ ľudia v spoločnom mnohonárodnom štáte? Chcú. Lenže svet je vo veľkom pohybe a Gorbačovovi formálne podriadení súdruhovia zavetrili príležitosť. Do Bielovežského pralesa sa šinú limuzíny. K bieloruskému šéfovi republiky Šuškievičovi dorazia ukrajinský Kravčuk a dopotáca sa ruský Jeľcin. Všetci sú to komunisti. No, komunisti… oni zrazu pocítili, že sú vlastne nacionalisti. Ten internacionalizmus a všelijaké tie kecy k tomu im vnútili, žili s tým síce v pohode desiatky rokov, aj kariéru urobili, ale načo je to dnes? Prehodia výhybku, sú síce tí istí, ale už celkom iní. Na internacionalizme sa už dnes nič postaviť nedá. Majú sa dohodnúť na zmluve o spoločnom štáte, no vybočia zo scenára. A rozpustia velikij magučij savetskij sajuz. Šuškievič, ako hostiteľ tejto partičky, má vec oznámiť šéfovi, oficiálne stále prezidentovi ZSSR. No nedovolá sa, dozvie sa iba, že Gorbačov je zaneprázdnený. Správu o tom, že tí traja „rozpustili šestinu sveta“, sa teda ako prvý dozvie americký prezident. Bush starší za oceánom „trubku“ vezme hneď a Jeľcin mu slávnostne oznamuje: „Pán prezident, Sovietsky zväz už nejestvuje.“ Po rokoch americký prezident v dokumente Krušenie spomína, ako ho to v prvej chvíli prekvapilo. Zmohol sa len na otázku, ako sa má pán Gorbačov… Bielovežských pučistov to v podstate nezaujíma, no vedia, že teraz treba konať rýchlo. Utekať z Bielovežského pralesa. Gorbačov v spomenutom dokumente hovorí, že mohol zasiahnuť, mohol dať všetkých zatknúť, mohol… ale nezasiahol, lebo bol demokrat. Iba si pučistov na druhý deň predvolal do Kremľa. Boli by padnutí na hlavu, ak by prišli – proste, nemali už na neho čas.

A začalo sa v Rusku to, čo opísal Bill Browder: v Moskve sa rozdávajú peniaze! Spočiatku mu ani nikto neveril, dvadsaťpäť ročný chlapík, ktorý je viceprezidentom nejakého Solomonu, im predsa nebude rozprávať báchorky. No čoskoro ho žiadali: „Bill, urobili by ste mi veľkú láskavosť, keby ste v krátkosti informovali Georgea Sorosa.“ „Bill, Juliana Robertsona by nesmierne zaujímalo, čo viete o Rusku.“ „Bill, môžete venovať chvíľku sirovi Templetonovi?“ (Zatykač. Ako som sa stal Putinovým nepriateľom č. 1, Zelený kocúr 2015)

A on im porozprával. „Zistil som, že ruská vláda chcela prechod z komunizmu do kapitalizmu dosiahnuť tak, že sa rozhodla väčšinu štátneho vlastníctva rozdať ľuďom… Vláda poskytla všetkým občanom Ruska – zhruba 150 miliónov ľudí – poukazy. Stopäťdesiat miliónov kupónov vynásobených 20 dolármi – čiže trhovou cenou kupónov – sa rovnalo 3 miliardám dolárov…. hodnota celej ruskej ekonomiky predstavovala len 10 miliárd dolárov. Rusko vlastnilo 24 percent svetových zásob plynu, 9 percent ropy a vyrábalo 6,6 percent svetovej produkcie ocele okrem mnohých ďalších vecí. Toto neuveriteľné bohatstvo sa predávalo za smiešnych 10 miliárd dolárov. Ešte ohromujúcejšie bolo, že neexistovalo žiadne obmedzenie, ktoré by regulovalo nákup kupónov.“

A tu je základ príbehu. Koláč sa delil, ale upiekli ho tak nejak bez receptu.

Toto sa dialo nielen v Moskve, toto sa dialo v celej tej bývalej šestine sveta (napokon, aj u nás).

A tak sa stalo, že po „transformácii“ ukrajinský Donbas vlastnil chlapík menom Rinat Achmetov. Časopis Forbes ho uvádza ako najbohatšieho Ukrajinca, jeho majetok  v roku 2014 predstavoval 11,2 miliardy dolárov. Bol majiteľom takého množstva výrobných kapacít a poľnohospodárskych podnikov, že jeho vplyv sa blížil až k absolutizmu. O ostatné sa podelili tí, ktorí pochopili, že „sa rozdávajú peniaze“. Takto vznikla vrstva ľudí, ktorí ovládli celú Ukrajinu. Niektorým nestačil majetok, zatúžili aj po politickej moci. Ich majetok rástol úmerne ich vplyvu. A tak sme videli „plynovú“ princeznú Júliu Tymošenkovú, tak sme videli všetkých tých ďalších hrdinov, ktorí začali chodiť vo „vyšivankach“, krojoch, lebo pocítili, že toto je pevný kameň, na ktorom sa dá stavať. Nacionalizmus!  Sláva Ukrajine! Stepan Bandera vo Verchovnej rade vyhlásený za hrdinu Ukrajiny! Juhoslovanská tragédia sa tiež začala  vlajkami a výkrikmi v médiách. A skončila 78 dní a nocí trvajúcim bombardovaním vojskami NATO…

*   *   *

Ako to v Kyjeve na začiatku vyzeralo?

Spomína Dmitrij Trapeznikov (pozri Zachar Prilepin: Listy z Donbasu, Všetko, čo sa musí vyriešiť… Kronika prebiehajúcej vojny, Torden 2017):

„… Majdan zastihol Trapeznikova ako generálneho riaditeľa obchodného domu s dlhým názvom, niečo ako … zahraničný obchod Ukrajina. Obchodný dom sa nachádzal v Kyjeve.

– Táto budova Ukrajinskej korporácie Ukrajina – to je 402 trhov na území Ukrajiny, 20 000 obchodov, množstvo závodov a tovární, ktoré boli súčasťou tejto štruktúry, kde som pracoval. Zaoberal som sa domácim trhom a obchodmi, – hovorí Trapeznikov spisovateľovi Zacharovi Prilepinovi.

– Okno môjho ,ofisu‘ vyúsťovalo priamo na Majdan. A všetky udalosti prebiehali priamo pod mojím oknom. Každý deň som prichádzal do práce; vjazd bol z Ulice Gruševského; vychádzalo to tak, že ešte aj po ceste som deň po dni sledoval vývoj tohto príbehu. Sám som videl, keď spálili prvý obrnený transportér. Všetky bitky a boje prebiehali pred mojimi očami. Dokonca vám teraz môžem aj fotografie ukázať. Všetko som si uchoval…“ – vyberá telefón a listuje vo fotoarchíve: spočiatku je tam mnoho detských fotografií, zrejme Trapeznikove deti; nakoniec sa objavuje Majdan, všetkým známy ohorený rozdrásaný vzhľad.

 – Spočiatku tu študentov priviedli ako celé skupiny, skoro za pomoci palíc, však treba! A potom sa objavili ľudia osobitého druhu, zrejme akísi ,siloviki‘, hrubí prisluhovači, podľa všetkého poslúchajúci svojho inštruktora. Začali pripravovať mládež, hneď ukážem, mám fotografie; každé ráno mali tréning – nacvičovali obrannú pozíciu „stena o stenu“. Všetci sa pripravia, potom sa rozdelia na dve časti. Jedni si líhajú na zem, ruky za hlavu. Druhá skupina beží proti nim. Prví sa musia stihnúť postaviť a odbehnúť od toho davu, aby ich neušliapal. Objavili sa u nich drevené štíty. Vtedy sme ešte nepochopili, čo je to. V rukách preglejka, a oni trénujú – jeden do druhého niečo hádžu. Potom sme už, samozrejme, pochopili, keď sa začala zrážka so silami Berkut (špeciálne policajné jednotky – pozn. G. R.) a oni hádzali „kokteily Molotova“.

Ako vyrábali „kokteily Molotova“ sme tiež videli. Veď bol sneh, všade záveje. Privážali im kanistry, oni nalievali palivo do fliaš, do toho ponárali handry, všetko zatvárali zátkami a skrývali fľaše do závejov, čiže, pripravovali batériu, aby neskôr bola použitá v boji.

Je tam taký poslanec Najvyššej rady pod menom Hrycenko. On tiež tam chodil, pokyny vydával, čo a ako. Bolo jasné, že tu prebieha určitá politická hra.

Keď nastúpil Berkut na vyčistenie priestoru, došli od Majdanu až po zákrutu smerom k Najvyššej rade a Kabinetu ministrov Ukrajiny. Ale potom ich naspäť vytlačili na námestie. Raz som zišiel dolu a spýtal som sa ,berkutov‘: ,Prečo ich úplne nerozprášite?‘ Hovoria: ,Nedovolia, odvolávajú nás späť. A my by sme aj rozohnali celý Majdan.‘ Zdá sa, že Janukovyč sa bál čohosi hroznejšieho… Všetci tí, ktorí prišli na Majdan, dostali jedlo. Od prvého dňa sme videli obrovskú scénu. Každý deň sa to všetko začínalo tým, že o 9. hodine tam zapli hymnu Euromajdanu – je taká hymna – počuli ste? Boh bol milosrdný. Kňazi tam boli neustále… (…)

– Zhromaždení sa delili na ,sotne‘, stotiny, roty, Tieto mali svoje lekárske stanovištia. Boli tam miesta, kde na saniach pripravovali jedlo a nadelili potravu každému bez rozdielu, či si v stotine, alebo len prechádzaš pomimo. Ktokoľvek mohol prísť, a tam: klobása, sendviče, kaša, polievky celý deň. Predstavte si ten rozsah financovania.

A čo ma ešte prekvapilo: Sofijské námestie zhora – tam by mohli dopravní policajti uzatvoriť podchod, a koniec; nikto by sa tam nedostal. No namiesto toho tam stále prichádzali mikrobusy, hľa, takéto, hľa – Trapeznikov mi ukazuje fotografiu, – každý mikrobus bol napchatý gumami, pneumatikami. A vykladali. Keby podchod uzatvorili, nebolo by čo páliť, nebolo by čo jesť; podpora života Majdanu by sa prerušila a on by stratil svoju silu. No to sa nestalo. … A čo teda robili? Len čo sa začal nástup Berkutu, tak do piatich-šiestich radov naukladali pneumatiky, porozlievali v nich horľavinu a potom ju podpálili a už stojí stena dymu. Viditeľnosť žiadna, a do ,berkutov‘ začínajú lietať kamene, ,koktaily Molotova‘.“

Toto je spomienka očitého svedka.

Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko charakterizuje Majdan takto: „Euromajdanu sa zmocnili niekoľkí účastníci, ktorí síce prispeli k jeho úspechu, ale boli veľmi ďaleko od reprezentácie celej škály zainteresovaných síl alebo motivácií obyčajných Ukrajincov, podporujúcich Euromajdan. V tomto zmysle Euromajdan pri reakcii na postsovietsku krízu politickej reprezentácie ju tiež reprodukoval a zintenzívnil. Medzi týmito účastníkmi prevládali tradičné strany opozície, zastúpené okrem iného Petrom Porošenkom, ktorý sa stal prezidentom Ukrajiny v roku 2014. Boli to oligarchické strany štruktúrované okolo ,veľkého muža‘, založené na vzťahoch medzi patrónmi a klientmi: chýbal im iný model. Reprodukovali najhoršie črty KSSZ – ťažkopádny paternalizmus, ľudovú pasivitu – zbavenú svojho legitímneho ,projektu modernity‘. Ďalším menším, ale veľmi dôležitým účastníkom, bol blok mimovládnych organizácií a mediálnych organizácií orientovaných na Západ, ktoré fungovali skôr ako profesionálne firmy než ako komunitní mobilizátori, pričom leví podiel ich rozpočtov zvyčajne pochádzal od západných darcov. Počas povstania to boli ľudia, ktorí sa postarali o obraz Euromajdanu a rozšírili ho na medzinárodné publikum. Vytvorili príbeh o demokratickej revolúcii, ktorá predstavovala občiansku identitu a rozmanitosť ukrajinského ľudu proti autoritárskej vláde. Získali na sile vo vzťahu k slabnúcemu ukrajinskému štátu, ktorý bol najprv narušený povstaním, potom uvrhnutý do ďalšieho chaosu ruskou anexiou Krymu a separatistickým povstaním v Donbase, podporovaným Moskvou. A tým, že samotná Ukrajina sa stala závislejšou od Západu.“

Takže – príbeh! A stále prítomný čerstvý nacionalizmus. „Potom tu boli krajne pravicové skupiny – Sloboda, Pravý sektor, hnutie Azov – ktoré boli na rozdiel od mimovládiek organizované ako politickí militanti, s dobre formulovanou ideológiou založenou na radikálnych interpretáciách ukrajinského nacionalizmu, s relatívne silnými lokálnymi štruktúrami.“ .“ (Volodymyr Ičšenko: Smerom k priepasti)

Úspech Majdanu sa neskončil len prevzatím moci, ale aj stratou Krymu.

Ukrajinská novinárka Jelena Bondarenko ešte pred začiatkom ruského útoku, ktorý sa nazýva špeciálna vojenská operácia, v rozhovore s kyjevským propagandistom Dmitrijom Gordonom sa opýtala: koľko bolo v štátnom rozpočte v roku 2015 vyhradených peňazí na Krym? Porošenko tvrdil že Krym je náš. Samozrejme, je náš! Ani hrivna nebola v štátnom rozpočte, nič, nula… A prečo sa tak ľahko vzdali Krymu? Lebo tam nebol žiaden volebný elektorát pre majdanovskú ekipu! (https://www.youtube.com/watch?v=bfHBjXpqYd0&t=541s)

Kam sa podela táto novinárka, nevedno. Zabili mnohých, mnohých uvrhli do väzenia – bez ohlasu medzinárodnej verejnosti. Jelena Bondarenko, ako bývalá poslankyňa bývalej Strany regiónov, po zabití novinára Buzynu pochopila, že bez ochranky neprežije. Iná ukrajinská novinárka Diana Pančenko, ktorá sa pred niekoľkými mesiacmi vydala z Kyjeva na Donbas, aby pochopila, čo sa s jej krajinou stalo, nevie povedať, kam sa podeli ďalší jej kolegovia a kolegyne. Zmizli. „Mala som šťastie,“ hovorí o sebe.

Podľa Volodymyra Iščenka „zoznam najbohatších ľudí Ukrajiny podľa Forbesu bol úžasne stabilný. Pred a po revolúcii Euromajdan bol jediný človek na zozname Top Ten, ktorý urobil kariérnu zmenu, Porošenko – on je znakom toho, ako málo sa zmenilo fungovanie ekonomiky. Ďalším významným aktérom, ktorý prehral, bola Komunistická strana Ukrajiny – a ľavica všeobecne. Komunisti boli zakázaní v roku 2015 podľa zákonov o dekomunizácii. To boli zákonné dôvody na pozastavenie činnosti Komunistickej strany Ukrajiny, ale aj niektorých okrajových komunistických strán. V roku 2012 získala KSU 13 percent hlasov, takže bola významnou súčasťou ukrajinskej politiky. V roku 2014 sa nedostala do parlamentu po strate Krymu a Donbasu, pretože to boli ich volebné bašty. A ďalší rok ich zastavili.“

*     *     *

Donbas sa počiatkom jari 2015 postavil proti Majdanu. Na námestiach sa začali stotisícové mítingy, zbohatlík (oligarcha) Igor Kolomojskij, jeden z politických „otcov“ Zelenského, v rozhovore s Dmitrijom Gordonom rozpráva, ako sa stal gubernátorom Donecka. Zorganizoval svoju armádu a prevzal územie. Všetci oligarchovia na Ukrajine mali svoju televíziu, to bola najväčšia sila. Nezávislé médiá boli na Ukrajine umlčané ešte pred vpádom RF na Ukrajinu.

Bunt na východe Ukrajiny, ktorý bol v počiatkoch odpoveďou na bunt v Kyjeve, sa rozrástol do vojny. Ukrajinská armáda poslala na svojich ukrajinských občanov vojsko. Pamätám si obrázok, ako nejaký blúdiaci tank nevie nájsť cestu a pani v zástere na okraji dejiny spľasne rukami a smeje sa. Ktovie, kde je dnes…

Vzbura, povstanie či bunt na východe Ukrajiny to nebolo len o jazykových právach. Zacharčenko, prvý líder DĽR, vyhlásil znárodnenie. Oligarchovia so svojimi armádami začali bojovať so slabo ozbrojenými opolčencami, povstalcami. Donbas – to bolo čosi, ako naši „vychodňare“…

Ukrajinský ľavičiar Andrij Mančuk ešte v septembri 2011 publikoval článok Donbasofóbia:

„Hanebný komplex ,donbasofóbie‘ sa prvýkrát prejavil v časoch oranžových udalostí koncom roku 2004… – Neslop v podchode, veď nie si z Donecka! – Tieto slová sa v tých kvázi revolučných nezabudnuteľných časoch tešili veľkej popularite… S potešením ho opakovali aj moji známi. Celkom úprimne tých z Donecka považovali za poslušný pasívny dobytok. Napoly divokých ,okrov‘ podzemného ukrajinského Mordoru – v kontraste s ich občiansky uvedomelým a slobodu milujúcim obyvateľstvom iných regiónov. Väčšina týchto ľudí videla Donbas len z počutia, no mne sa pošťastilo navštíviť tento región, zastaviť sa v pracovných komunitách, spúšťať sa do baní a zúčastniť sa protestných akcií na prelome nového storočia. Vedel som, že kým Kyjevčania pasívne znášali útlak nových vládcov života, baníci pochodovali do hlavného mesta niekedy aj v sprievode svojich žien a detí. V tom čase si vymáhali výplatu spoločným búchaním prilbami alebo blokovaním ciest… Donbasofóbia v sebe nesie výrazný sociálny podtext. ,Inteligentná‘ oficiálna verejnosť (vrátane domorodcov z východného regiónu, ktorí sa s úpornosťou neofitov utvrdzujú v kultúrnej nenávisti k pôvodným rodákom) nezriedka zaobchádza s obyvateľmi východu práve ako so stereotypným ,pracovným dobytkom‘, naznačujúc proletárske sociálne zloženie tohto regiónu, ktorý získal v očiach liberálov obraz nejakej -sovkovskej- (t. j. sovietsky človek ovplyvnený propagandou) rezervácie. Štatisticky priemerný obyvateľ ,industriálneho‘ Donbasu stojí v ich ponímaní na nižšom stupni sociálno-kultúrneho dedičstva…“ Andrij Mančuk má ešte starší text z roku 2009: „nemožno pochybovať, že vystupujúc pod sloganmi celostnosti, jednoty a suverenity, nacionalizmus sa všemožne pričiní o rozpad Ukrajiny – nádhernej krajiny, ktorú šovinisti, zaklínajúc sa jej menom, tak zle poznajú“. (Pozri Zachar Prilepin: Listy z Donbasu…, str. 20 – 21)

Tak kedy sa tá vojna na Donbase vlastne začala? A za čo vlastne?

Opolčenci boli napospol v Kyjeve, videli, čo sa deje na Majdane. Vtedy neboli ešte ozbrojení, po vzore zo západnej Ukrajiny obsadzovali miestne zastupiteľstvá, prokuratúru, úrady.

Za skutočný začiatok vojny považujú Odesu a upálenie ľudí v Dome odborov.

Dobrovoľníci sa začali do domobrany hlásiť v tisíckach. Nikto nevie odpovedať na otázku, koľko bolo ľudí za západné smerovanie a koľko za pričlenenie k Rusku. Začala sa skutočná občianska vojna, Ukrajinci zabíjali Ukrajincov. Toto už vieme – ale nikto nevie, ako sa skončí. O územie Ukrajiny majú iste záujem aj veľmoci, no nezanedbateľné je, že nie sú iba hračkou. Oligarchia, tá ktorá vznikla vďaka udalostiam z Bielovežského pralesa, v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Zbohatli, zboatli neuveriteľne a o svoje bohatstvo nechcú prísť.

Ruská federácia do tohto pekla priniesla ďalšie strašné riešenie, svoju špeciálnu vojenskú operáciu – a Donbas trpí.

Ešte raz V. Iščenko: „Aj keď sa nakoniec zdalo, že to bol Putin, kto ukončil Minské dohody tým, že vo februári 2022 uznal nezávislosť Doneckej a Luganskej ľudovej republiky, ukrajinskí najvyšší predstavitelia, prominentní politici a profesionálni civilisti v mnohých vyhláseniach deklarovali, že realizácia Minska by bola pre Ukrajinu katastrofou, že ukrajinská spoločnosť by nikdy neprijala „kapituláciu“, a že by to znamenalo občiansku vojnu. Ďalším dôležitým faktorom bola krajná pravica, ktorá sa vláde vyslovene vyhrážala násilím, ak by sa pokúsila dohody realizovať. V roku 2015, keď parlament hlasoval o osobitnom štatúte pre Doneck a Luhansk, ako to požaduje Minsk, aktivista Strany Sloboda hodil na policajnú stanicu granát, pričom zabil štyroch dôstojníkov a zranil, myslím, asi sto. Ukázali, že sú pripravení použiť násilie.“

Ruská federácia si rieši svoje bezpečnostné problémy. Kyjevská vláda vzdoruje. Ruská aj ukrajinská strana má desiatky tisíc mŕtvych mladých ľudí. Bojuje sa na Donbase – tom ťažko skúšanom, tom opovrhovanom, tom statočnom – a tom najslabšom. Pre koho, za čo majú tí ľudia umierať? Čo má s nimi spoločné príbeh, ktorý rozpráva Zelenskyj?

Dedo Mráz prichádza k deťom do protileteckého krytu v Donecku 6. januára 2015.
Zdroj: Youtube-CC-BY / Tento účet bol zrušený z dôvodu porušenia zmluvných podmienok služby YouTube

Ruský šansoniér Alexander Rosenbaum spieva: Deťom Donbasu:

Na dvore som videl vážku
otvoril som dvere a bežal bosý
Nie
čo zaburácalo ako búrka
všetko sa zakrútilo
z mojej vážky zostal popol,
z nášho domu hora tehál,
Mama bola pre
č a otec bol v slzách
Do neba kri
čal niečo strašné.
Nado mnou tancovali zlé mraky,
Svet bol v plame
ňoch, nikto ho neuhasil,
Niekto v kaki farbe ma niesol na rukách,
Niekto v bielom ma strihal a šil.
Zo všetkých síl som sa snažil zadrža
ť plač.
Ale ke
ď zrazu v nasledujúcom tichu,
Doktorka sa zrazu rozplakala
Uvedomil som si, že už nebudem ve
ľký.
Moje leto vo mne umiera
Tak sa bojím, až kri
čím
Ale kto za to môže a kto nie?
Neviem… a ani nechcem vedie
ť
Musím trochu vydrža
ť,
A ke
ď sa ocitnem v nebi
Ja sa na vás, na všetkých, požalujem Bohu!
Ja mu tam všetko o vás rozpoviem…

Porošenko týmto deťom odkazoval: naše deti budú chodiť do školy a vy budete žiť v pivniciach…

Jeho cukrovinky sa predávali v Moskve aj v Bruseli.

A na východe jeho vlasti umierali tie deti.

Donbas si zaslúži našu solidaritu a zaslúži si, aby sme sa o nich, tých prostých baníkoch, ich ženách a deťoch, ktoré s takým samozrejmým opovrhnutím opisujú aj slovenskí pisálkovia, aspoň niečo dozvedeli. Áno, pohľadom zľava.

(Celkovo 1 479 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Vynikajúci článok, pani Rothmayerová. Objektívny súhrn udalostí, v časových aj príčinných súvislostiach. Posilnený kompaktnou podporou faktov citovaného ukrajinského novinára Ičšenka. Sledujem tie udalosti od doby Gorbačova, ale Váš ucelený pohľad mi umožnil pochopiť dodatočne viaceré aspekty, ktoré som si doteraz neuvedomoval. Som rád, že sa mi Vaše pojednanie dostalo do pozornosti, ďakujem Vám aj redakcii Nového Slova za túto príležitosť.
    Chcem súčasne zareagovať aj na informáciu, že denník Pravda prerušil s Vami spoluprácu. Prekvapilo ma to, bude mi to chýbať. Zvyčajne som si povšimol v internetovej aplikácii Pravdy, v zložke Názory obrázok sympatickej ženy v modrých šatách a so záujmom som si prečítal, čo napísala 😊. Dobre sa to čítalo, kultivovaný nekonfliktný štýl novinárky – spisovateľky, podnecujúci obrazotvornosť čitateľa. Vecný a výstižný. Vnímal som Vás ako súčasť Pravdy.
    Je mi to ľúto. Mám už dlhšie pocit, že obsah publicistiky Pravdy krok za krokom mení orientáciu. Začína u nich mi chýbať to, čo pokladám za vyváženosť a objektívnosť ako aj výstižné kritické postoje k javom, ktoré som tam bol zvyknutý nachádzať. Možno potrebujú pre ich prácu finančné zdroje, ktoré ich k tým zmenám nútia. Kroky, ktoré redakcia urobila vo vzťahu k Vám, vnímam ako potvrdenie toho trendu. K denníku som mal dlhodobo pozitívny osobný vzťah, okrem iného aj preto, že som mal možnosť príležitostne poskytnúť p. Jozefovi Sedliakovi pár okrajových čriepkov do jeho obdivuhodne obsažnej potravinárskej mozaiky. Chcem poznamenať, že predchádzajúcu vetu som sformuloval v minulom čase zámerne. Nechcem tým povedať, že sa budem odteraz Pravde cieľavedome vyhýbať ako to robím voči „mainstreamovým“ denníkom. Prečítam si v Pravde asi občas niečo o autách, vede a pod., ak bude aplikácia dostupná bezplatne. Ale pre zbežnú dennú informovanosť použijem iné zdroje. Keď som to už takto sformuloval, podnietený okolnosťami spojenými s Vami, asi im tento mail pošlem v kópii. Zdvorilosť aj vďačnosť pri pohľade do minulosti. Citujúc ich logo tvoril som si (aj) pod ich vplyvom vlastnú mienku cca 50 rokov.
    Vážená pani Rothmayerová, nech sa Vám darí. Som rád, že v Novom Slove budete pokračovať.
    S úctou váš čitateľ Ján Kresák

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter