Tuším ešte nikdy sa mi nezaplnila e-mailová schránka tak rýchlo ako v začiatku tohto týždňa. Pravých ,televízakov‘ už mnoho nežije, veď každý týždeň sa chodievame do krematória či na cintoríny lúčiť s ďalšími a ďalšími pracovníkmi Slovenskej televízie, ktorých meno je súčasťou histórie i archívneho bohatstva dnešnej STVR. V nedávnych dňoch pred Dušičkami sme posledné Zbohom dali archivárovi Milanovi Antoničovi, kameramanovi spravodajstva Bohušovi Bäumlovi a režisérovi Martinovi Petrenkovi. Teraz pribudlo aj meno bývalého športového redaktora Vila Račeka.
Polovica z tých žijúcich (60+) ešte komunikuje, píšeme si, stretávame sa a dovolíme si takmer nemožné: vyjadriť svoj názor. V duchu odkazu klasika: „Poukazujte na slabé stránky svojich kolegov, o svojich silných stránkach vedia aj sami.“ Tá druhá polovica 80+ už rezignovala…
Ignorancia, zabudnutie, strata pamäti?
Neúnavný organizátor našich stretávok a koordinátor ,seniorského informačného systému‘ režisér Štefan „Kaco“ Felix k televíznemu výročiu všetkým zablahoželal. Reakcie, odkazy a spomienky nedali na seba dlho čakať. No dostal som i reakcie mimo tohto okruhu od známych aj od divákov. Najviac sa objavuje konštatovanie: „oslavy bez nás…“ A nemyslia tým len kritizovanú výstavu v galérii pod Pyramídou. „Taká hanba, aká bola predvčerom večer na STV 2, sa iba veľmi, veľmi ťažko prekoná…“, píše známy dramaturg. A uznávaný režisér pridáva: „Pri výročí televízie sa zabudlo na tých, ktorí tvorili chrbtovú kosť televízie.“ Jeden z bývalých riaditeľov smutne konštatuje: „Dnes je najväčšia hviezda STV akýsi Mikulčík. Všestranný – aj scenár, aj moderovanie, aj spevák, aj odborník…“ Bývalá rozhlasová aj televízna redaktorka to zhrnula vetou: „Priestor v telke i v rádiu dostávajú čoraz viac podpriemerní, a preto to tak vyzerá!“ Prečítal som si aj tvrdšiu, presnejšiu diagnózu: „Moci v STV sa chopili nevzdelanci a notorickí klamári, konšpirátori…“ Štefan Dlugolinský si spomenul, že pri 20. výročí STV – keď bol asistentom réžie – bola Mlynská dolina otvorená pre divácku verejnosť. Program pre ňu začínal vo výškovej budove a pokračoval cez všetky štúdiá. Spomenul si aj na zaujímavosť, ktorou bola vtedy helikoptéra pre deti… A pri 30. výročí STV už dôstojný program produkoval.
Je mi jasné, že nie všetkým sa dá vyhovieť, nikdy nebudú všetci spokojní. Aby som len nekritizoval. Ako posledný generálny riaditeľ STV by som chcel oceniť pôsobivé, obsažné a vyvážené vydanie Dámskeho klubu, venované 70. výročiu televízneho vysielania aj s účasťou zástupcu Štúdia Banská Bystrica i košického regionálneho štúdia, vrátane osobnej účasti aktuálnej generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej.
Vymazané spravodajstvo
V stredu 4. 11. 2026 som pri retrospektíve televízneho spravodajstva v Dámskom klube postrehol cenzúrnu skratku. Autorka televíznej spomienky Galina Jendželovská si so 70-ročnou históriou poradila veľmi svojsky, ale prakticky. Ako eskimácka kuchárka, ktorej muž – ako neúspešný lovec – od hanby vyhlásil, že všetky tulene vyhynuli… Prvých 20 rokov „odbavila“ záberom na pôvabnú hlásateľku správ Andreu Bugošovú s komentárom, že čierno-biele správy čítali hlásatelia. A nasledujúcich 20 rokov? Potom vraj „nasledovalo už farebné, no prísne kontrolované spravodajstvo v ére socializmu“. Hanba ju nepreplieskala, keď divákom prekvapivo oznámila, že „v našom televíznom archíve sa nachádzajú len spravodajské relácie od roku 1989“. Manipulatívne a účelovo tak vytvorila dojem, že spravodajstvo a jediný správny názor sa vysielal až po Nežnej revolúcii. Pred ňou sme však ja i moji kolegovia žili a pracovali práve v televíznom spravodajstve, takže, pochopiteľne, sme na prezentovaní jeho obrazu zvlášť citliví.
Retrospektívnemu celodennému pohľadu verejnoprávnej Slovenskej televízie v utorok 3. 11. 2026 – pri 70. výročí začiatku jej vysielania – sa však tvorcom programu vydarilo čaro nechceného. Napriek tomu, že kritizovali a parodovali prednovembrové politické spravodajstvo Československej televízie v deväťdielnom účelovom a aktivisticky jednostrannom cykle „Televízia po slovensky“, dokumentárne a faktograficky preukázali, kto bol nositeľom zmeny a žurnalistickým majákom v najvýznamnejšom prelomovom období našej novodobej histórie, v prvých hodinách a neistých chaotických dňoch, keď v ČSSR padal a po niekoľkých chladných novembrových dňoch padol skostnatený režim, vedený od roku 1948 komunistickou štátostranou. Či sa to niekomu bude alebo nebude páčiť – tým svetlom pri šírení pravdivých, vyvážených a najmä rýchlych informácii o rozhodujúcom dianí bola spravodajská redakcia ČST Bratislava. Sídlila vtedy v historickej budove bývalej Tatra banky na Námestí SNP v Bratislave.
Osoby a obsadenie – pre históriu dôležité
Bol to redaktor práve tejto redakcie (HRTN) Pavel Jacz (vpravo, s Evou Siskovou a Otom Nittmanom) ktorý 16. novembra 1989 nakrútil reportáž z neohláseného i nepovoleného protestu bratislavských vysokoškolákov ešte v predvečer Medzinárodného dňa študentstva. Študenti vytvorili živú reťaz, prešli spievajúc i tancujúc celou Bratislavou, aby nahlas požadovali spoločenské aj politické zmeny. Výrobný list mu schválil v stredu popoludní jeho vedúci Štefan Nižňanský, ktorému práve zo sekretariátu šéfredaktora oznámili, že na druhý deň ráno musí odletieť do Prahy. Predpoludním (vo štvrtok) musí byť v Prahe na týždňovej redakčnej rade. Došlo vraj k náhlej zmene rozpisu služieb a od pondelka 20. novembra bude Televízne noviny (po dvoch týždňoch v Bratislave) moderovať zase on. Reportáž Paľa Jacza – napriek tvrdeniam o cenzúre – ešte v ten večer do vysielania Aktualít schválil zástupca šéfredaktora JUDr. Martin Schelling, ktorý mal službu vedenia.
Hneď v prvý pracovný deň „revolučného“ týždňa (po udalostiach 17. novembra 1989 na Národní třídě), v pondelok 20. novembra 1989 v hlavnom večernom spravodajstve celoštátnych Televíznych novín (vysielaných z Kavčích hor v Prahe), celému Československu aj svetu moderátor bratislavskej HRTN Štefan Nižňanský odvážne oznámil (napriek zákazu), že na Václavskom námestí sa koná masívna demonštrácia, ktorej účastníci vyvolávajú protikomunistické heslá. No nebolo to všetko. Spolu s tímom vysielacej zmeny ukázal, že chýr o zabitom študentovi Martinovi Šmídovi bol podvod, ktorý poslúžil ako zámienka pre vyvolanie masového odporu proti zriadeniu. Organizátorom prevratu to muselo neuveriteľne prekážať a razom z neho urobili „verejného nepriateľa“.
A do tretice všetko najlepšie! Nepopierateľným faktom, ktorý prekvapil samotných protagonistov VPN a predstaviteľov disentu (čo priznali Eugen Gindl, Ján Budaj i Milan Kňažko) a ktorý zásadne ovplyvnil verejnú mienku i chod dejín na Slovensku, bolo prekvapivé večerné diskusného štúdio Televíznych novín.
Besedu (so súhlasom ústredného riaditeľa Jaroslava Hlinického) viedol bývalý zahraničnopolitický spravodajca v Budapešti, moderátor a vtedy už zástupca šéfredaktora Hlavnej redakcie Televíznych novín v Bratislave JUDr. Ivan Farský. Za okrúhlym stolom v štúdiu sa zišli takzvaní kapitáni slovenského priemyslu: Ing. Teodor Šajmír (Slovnaft), Ing. Štefan Chudoba (Bratislavské automobilové závody – BAZ) a Peter Weiss, pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS a doc. Milan Kuruc z Vysokej školy ekonomickej. Oproti nim sa posadili za VPN: prognostik Fedor Gál, Ing. Vlado Ondruš z koordinačného výboru vysokých škôl, ekológ a kurič Ján Budaj, herec Milan Kňažko a zástupcovia študentov Sveťo Bombík z FF UK a Miloš Lauko z VŠMU. Režisérom relácie bol Štefan Felix. V tejto relácii Milan Kňažko prvý raz nahlas a verejne vyslovil požiadavku vypustenie vedúcej úlohy KSČ z Ústavy ČSSR.
Mediálni falzifikátori
Nemožno si pripomínať ani oslavovať 70. výročie čohokoľvek, ak organizátor osláv polovicu z neho vopred popiera, odmieta či ignoruje. Lebo potom nie je ničím iným, len úbohým falšovateľom dejín. Alebo jediným postojom je presvedčenie, že víťaz berie všetko? Pavol Rusko sa tiež cítil byť takým víťazom revolučného televízneho kvasu – koncom roka 1989 a začiatkom 1990. Uvedomil, si že ako predseda celozávodného výboru SZM v STV skončil, no chcel ostať zubami-nechtami pri koryte. Vykopával preto (spravodajstvom HRTN) už otvorené dvere… Vyhrážal sa štrajkom, zorganizoval tzv. Organizačný výbor, čo bola nátlaková skupina televíznych vzbúrencov proti vtedajšiemu vedeniu STV. Po vzore Farského relácie z Námestia SNP zriadili s deviatimi ďalšími kumpánmi Okrúhly stôl aj v Mlynskej doline. Moderoval ho Vojtech Hron. Pavol Rusko likvidoval svojich bývalých kolegov, vytuneloval televízny archív a dnes sedí v base za podvody v TV Markíza i v politike…
No vrátim sa svetlým momentom k aktuálnemu 70.výročiu verejnoprávnej televízie. V spomínanom dokumente zo série ,Televízia po slovensky‘ sa mi páčil principiálny postoj kameramana Richarda Krivdu v typickom klobúku (v dokumente RTVS Vesmírny kovboj). Aj on – ako vyhranený antikomunista (pracujúci v komunistickej inštitúcii) – patril počas prevratu k víťazom. No na ponuku členstva v tom Organizačnom výbore STV priateľovi a kolegovi z techniky Milanovi Fričovi odvetil: „Nie, nie, v tom spolku ja nikdy nebudem, ak ho vedie komunista a zväzák Pavol Rusko, ktorý nám odmietal podpísal prihlášky na štúdium.“
V žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že by spomínaní členovia vedenia HRTN, redaktori, moderátori či režiséri patrili medzi organizátorov Nežnej revolúcie v roku 1989. Boli tam, kde mali byť, splnili si svoje pracovné povinnosti, obhájili občianske postoje a osvedčili sa ako osobnosti televíznej žurnalistiky. Nič viac. No ani nič menej. Preto nemôžeme mlčať pri tom, ako sa k našej generácii správajú naši dnešní nasledovníci, ktorí v 70-tych a 80-tych rokoch ešte nežili alebo len sedeli v školských laviciach. Asi tiež pre televízne kruhy platí poznanie maďarského umelca Józsefa Egryho: „Veľkí umelci netrpeli v dôsledku toho, že ich nepochopil dav, ale preto, že si ich nevážili ich umeleckí kolegovia.“
Foto: Okrem Richard Krivda, archív Š. N.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008