Kultúra starej kôry

Nedajte sa zmiasť titulkom ani obrázkom, ide o pohľad pod kôru kultúry

Nekomunikujem svoje radosti ani strasti cez sociálne siete. Radšej nemým rozhovorom so stromami. Huby na vyprahnutom Záhorí nerastú, tak som chvíľu voľna – pred pracovným stretnutím s členmi slovútneho Spolku slovenských spisovateľov, ktorý po peripetiách úspešne nadobudol svoje nové sídlo – využil v bratislavskej Medickej záhrade.

Foto: Štefan Nižňanský

Každým rokom (s pribúdajúcimi vráskami a šedinami) – už viem aj ja viac a viac prenikať do rozpukanej tmavej kôry mohutného stáročného topoľa čierneho s hrčovitým kmeňom. Mimochodom – tento pradávny majestátny priateľ je najstaršou a historicky najvýznamnejšou, dominantou celého parku s bielymi lavičkami. Na rozdiel odo mňa – on, so svojou širočiznou nepravidelnou korunou – je chráneným exemplárom. Topole čierne – ako ten Napoleonov topoľ na petržalskom brehu Dunaja – boli v histórii Prešporka veľmi populárne. Žiaľ, tento môj dôverník je jedným z posledných dávnych pamätníkov pôvodnej mestskej výsadby.

Prvá ponosa

Adresujem ju ministerke kultúry, ktorá (utajene riadená chápadlami JOJ Group a intrigujúcimi ,kabelkovými‘ kamarátkami) prehliadla storočnicu jednej z veľkých a nezabudnuteľných osobností slovenskej kultúry – Martina Ťapáka.

Martin Ťapák. Foto: SFÚ

Slovenský filmový režisér, herec, folklórny tanečník a choreograf, ktorý sa narodil 13. októbra 1926 a vyrastal v malej dedinke Liesek na Orave, by nemal upadnúť do zabudnutia nevzdelaných a nepripravených predstaviteľov národných inštitúcii. „Pani“ novinárka Helena Dvořáková medzi také nepatrí, takže nezabudla. „Ľudia ako Martin Ťapák, ktorí sa začínali uplatňovať po druhej svetovej vojne, mali rozporuplnejšie pocity aj podmienky. Na jednej strane panovala eufória zo skončenia vojny, radosť z možnosti vybudovať úžasný svet plný umenia, a na druhej strane sa už nad nimi zbiehali mraky komplikovanej politickej situácie, prichádzali ťažké päťdesiate roky. Keďže sa však u nás v oblasti umenia stretli veľmi silné osobnosti s veľkým talentom a so schopnosťou vytvárať projekty, organizovať sa a spájať najlepších, zostali našej kultúre z toho obdobia aj pozoruhodné hodnoty.“ (Pravda, 13. 10. 2026)

Prvá chvála

Napriek neprajnosti dnešnej doby, rodový odkaz ,Ťapákovčiny‘ našťastie pokračuje. Aj v najnovšom – práve dokončenom – filme Mareka Ťapáka na motívy noviel Mila Urbana „Výkriky bez ozveny.“ Ako bývalý člen Rady Audiovizuálneho fondu som ho (spolu s tvorcami) videl na projekcii v Mlynskej doline. Lebo práve STVR je producentom tejto silnej výpovede o človeku na Slovensku. Na jesenný seminár Únie slovenských novinárov som sa z našej televíznej Alma mater náhlil rozrušený. Nielen z prekrásneho prostredia nakrúcania vo Vychylovke, no predovšetkým z výsledku diela. Pretavila sa v ňom profesionálna súhra tvorivého tímu filmárov pod režisérskou taktovkou dávneho Popolvára. Doprajem divákom pred obrazovkou skvelý zážitok a keď tento film zaradí verejnoprávna televízia čoskoro do programu, s potešením si príbehy o živote, práci, milovaní, utrpení aj umieraní v minulosti aj dnes, pozriem ešte raz a rád!

Druhá chvála

Na trávniku pod košatou korunou výnimočného topoľa pristal žiarivo žltý list. Pripomenul mi ďalší skvelý kultúrny zážitok z úplne iného súdka umenia, ktoré som (tesne po sebe) mohol tak intenzívne zažiť aj prežiť. Neuveríte, no tiež je spojený s menom storočného jubilanta spomínanom v tomto mojom hĺbaní.

Foto: https://snd.sk/

Slovenské národné divadlo, vedené generálnou riaditeľkou Zuzanou Ťapákovou, uviedlo premiéru skvelej storočnej operety Emmericha Kálmána „Čardášová princezná“. Neuveriteľne kreatívny a náročný režisér Ján Ďurovčík dal nesmrteľným melódiám rakúsko-uhorského skladateľa maďarského pôvodu moderný a zábavný šat, ktorý do hľadiska celkom isto priláka tisíce divákov. Nielen milovníkov opery, spevohry, vážnej hudby, baletu či tanečného umenia. Lebo iskrivá, úžasná diva Jolana Fogašová, presvedčivý Tomáš Juhás, nespútaný Filip Tůma, prekvapivo suverénna Ľubica Vargicová i najvtipnejší element scény Sveťo Malachovský, dokázali nad orchestriskom dirigenta Konstantina Ilievskyho predviesť (s vyše stovkou hercov, tanečníkov a komparzistov) neuveriteľne zábavný žúr. Ľúbostný príbeh – ohrozený spoločenským rozdielom – ostáva stále aktuálnou témou. Nesmrteľné sú tak tiež chytľavé tanečné melódie, inšpirované vlnami Dunaja. Skvelá premiéra! Onemel z nej Matej Drlička – počujete to ticho?!

Druhá ponosa

Ticho ale nemôžem ostať ja – po tom – čo sme si spolu s bývalým televíznym kolegom Jozefom Hübelom išli pozrieť výstavu „100/70“, venovanú v Galérii Pod pyramídou okrúhlym výročiam našich verejnoprávnych médií.

Ako autor a tvorca Siene slávy slovenského hokeja, dovolím si tvrdiť, že je to zbabraný, povrchný, nekoncepčný a účelový obraz histórie a vývoja Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Dokonca s viditeľnou rukou cenzúry! Neviem, či nekompetentnému tvorcovi (tvorcom?) výstavy – večne nespokojní a vždy k protestom pripravení aktivistickí herci – odpustia odignorovanie Detskej rozhlasovej dramatickej družiny (DRDD)? Jasné, že na žiadnej výstave nemôže byť všetko. No môže a má byť prezentované to najvýznamnejšie, najdôležitejšie. Toho, čo na výstave nebolo je – tuším – viac než exponátov.  

Chce sa mi hyperbolicky zvolať: „veď nás televízakov z Hlavnej redakcie Televíznych novín v Bratislave, v Banskej Bystrici aj v Košiciach, spolu s regionálnymi spravodajcami po celom Slovensku – pôsobiacimi v rokoch 1969 – 1989 pochovali pod betónom politickej ignorancie!“ Jozef Hübel ako bývalý redaktor ekonomickej rubriky si všimol jednu jedinú fotografiu s podobenkou svojho bývalého šéfa Ivana Pašku, moderujúceho v roku 1988 Hospodársky zápisník. No on sám ostal pre históriu zachytený len na jednej jedinej skupinovej fotografii zo stretnutia stovky bývalých rozhlasákov v Koncertnej sieni SRo z roku 2021.

Stratená generácia…

Kde a prečo sa vyparili také osobnosti tejto redakcie, akými boli napr. Karol Doboš, Marián Fusek, Vladimír Markovič, Peter Maťašovský, Libuša Sabová, Vojtech Keszeli, Peter Hlucháň či Dušan Budzák? Náhodný návštevník výstavy by ani len netušil, že ČST Bratislava mala v dobe rozdeleného sveta – v období studenej vojny – takých vzdelaných zahraničných spravodajcov a rozhľadených korešpondentov, ako: Leopold Moravčík (USA), Martin Schelling (Rakúsko), Štefan Kassay (Rumunsko), Milan Balogh Francúzsko), Ján Puchovský (Kuba), Tibor Repta (Vietnam), Ľubor Škoda (Moskva), Ivan Farský (Budapešť a Balkán) či Juraj Paška počas perestrojky (ZSSR)? Nevraviac o vymazaní mojich kolegov z vnútropolitickej redakcie Televíznych novín: Eve Kalinkovej – Krupovej, Eleonóre Bujačkovej, Anice Škodovej, Stanislavy Benickej, Dariny Sládečkovej, Františka Kultlíka, Pavla Jacza, Ota Nittmanna i ďalších. Alebo ignorovanie režisérov s kontom tisícok živých priamych prenosov významných programov, spravodajstva, relácii aj športových priamych prenosov: Štefana Felixa, Ladislava Pilza, Emila Preisacha, Františka Trutza? Do zabudnutia zostavovateľov výstavy upadli aj legendárni športoví komentátori, ako Karol Polák, Ján Lacko, Dušan Gabáni, Igor Teleki, Stano Pavlík, Dušan Mráz či Pavol Ryba, ktorým sa ušla jedna jediná spoločná fotografia z vysielania relácie „Okrúhly stôl“. Zhodou náhod som ju v roku 1988 pred XV. zimnými olympijskými hrami v Calgary moderoval ja. Takže moju maličkosť úplne nevygumovali… hoci si to dovolili v súvislosti s vysielaním ČST počas politického prevratu v novembri 1989. Celý svet vtedy sledoval zábery z vysielania federálnych Televíznych novín z pražských Kavčích hôr.

Je pravda, že súčasná televízna propaganda (pardon – Pí Ár…) adoruj ev upútavkách, knižne aj na paneloch výstavy fenomén televíznych hlásateliek. Žiaru ich slávy, poslania i popularity celosvetovo utlmil vývojový trend televízneho vysielania v prvých rokoch milénia, no na Slovensku predčasne urýchlil komerčný likvidátor Richard Rybníček. No pýtam sa: prečo na výstave niet zmienky o hanebnom koncentračnom tábore Milana Materáka za vlády Mikuláša Dzurindu na 28 .poschodí BTP v Mlynskej doline?

Foto: Archív Š. N.

No hádžem do priestoru i ďalšiu otázku – prečo na paneloch chýba najväčšia televízna osobnosť druhej polovice 70-tych a celých 80-tych rokov Izabela Pažítková? Veď i ona vyletela z hniezda hlásateliek Hlavnej redakcie programu. No svojím talentom, vzdelanosťou, ovládaním piatich svetových jazykov, profesionálnou pripravenosťou, kreativitou aj prirodzeným šarmom sa vypracovala na špičkovú konferencierku najvýznamnejších festivalov, eventov a slávností. Ale i moderátorku, redaktorku aj reportérku kultúrneho spravodajstva, televíznu manažérku a obetavú tútorku mladých elévov v televíznom spravodajstve. Preto ju ČST a medzinárodné veľtrhy v Brne ocenili najvyššou televíznou cenou „Zlatý krokodíl“. Preto v zahraničí zaslúžene dostala od ministrov kultúry Francúzska i Talianska titul „Rytier Rádu umenia a literatúry“. Napriek vypovedanému ale tvrdím, že aj my sme milovali, obdivovali a dodnes si ctíme naše milé kolegyne hlásateľky.

Keď vystavujú Pat a Mat

Možno sa tvorcovia v našich verejnoprávnych médiách mohli odhodlať k transparentnej a priamočiarej prezentácii najvýznamnejších etáp od vzniku a vývoja oboch významných inštitúcii, cez dôležité historické medzníky (1940, 1945, 1960, 1968, 1970, 1989, 1993, 2011, 2023). S prezentáciou profilových a najobľúbenejších rozhlasových aj televíznych relácii v jednotlivých dekádach s menami, hlasmi aj s tvárami najvýznamnejších tvorcov, vrátane profesionálov a nezabudnuteľných mien nosných profesií. Lebo tak rozhlasová ako i televízna tvorba bola je a bude o osobnostiach. Nie tak o technike. Ani nie o politickom pozadí, nie o intrigánoch či o propagande. Je nespochybniteľné, že laická verejnosť ocení možnosť vidieť zblízka vzácne historické exponáty výbavy rozhlasovej réžie, strižne, vysielacích pracovísk štúdia či hmatateľných svedkov vývoja rozhlasových prijímačov, pri ktorých magickom zelenom oku sme v detstve u starých rodičoch zaspávali.

Večerníček. Zdroj: STVR

Som presvedčený, že detský návštevníci a mládež sa zabavia pri stretnutí s animovanými ikonami rozprávok na dobrú noc, uvádzaných dedkom Večerníčkom v špeciálnej interaktívnej expozícii. Môžu sa potešiť i známym hrdinom z nedeľných rán. Maťka i Kubka, Pufa s Mufom, zbojníka Jurošíka, slimáka Maťa so škriatkom Zvončekom, cez seriálových hrdinov, Majku z Gurunu či Bambuľku majú na dosah ruky. Po dlhokánskom čase sa verejnosti ukázali aj ikonické bábkové figúry – Raťafák Plachta, vyrukavičkované Slniečko, Drobček či Kuko. Z interného prostredia STVR presiakol chýr, že zamestnanci si príliš netrúfajú nahlas vyslovovať svoje postrehy a názor… Najsvetlejším momentom potulky v prízemí architektonického skvostu budovy Slovenského rozhlasu, spolu s Jožom Hübelom (po Novembri ´89 moderátorom nedeľnej diskusnej politickej relácie „Co týden dal“ a tiež zahraničným spravodajcom ČST aj STV vo Varšave), bola prehliadka výstavy v sprievode kolegu so zvučným menom, ,inventárneho rozhlasáka‘ Borivojom Medelským (70 r.). A bonusom nám ostane krátke stretnutie a podanie si ruky s maestrom (spisovateľom, dramatikom, scenáristom, hercom, režisérom a principálom Radošinského naivného divadla – Stanislavom Štepkom (82 r.) pri východe z budovy storočného jubilanta.

Je jasné, že dejiny píšu víťazi. No asi je dôležité, aby v demokracii nemlčali ani tí zvyšní občania. Choďte sa aj vy do Medickej záhrady opýtať, čo si tom myslí ten obdivuhodný vráskavý topoľ čierny…