S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že vo štvrtok 6. marca posledný raz vydýchol významný archeológ a historik, úspešný manažér vedeckých aktivít a v neposlednom rade ľavicový politik doc. PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc. Pochádzal zo starej, národne orientovanej rodiny, ktorej viacerí príslušníci sa významne zapísali do dejín slovenskej kultúry.
Z významnej slovenskej rodiny
Pred 250 rokmi žil rodák z Jasenovej Vavrinec Čaplovič, významný vzdelanec a súkromný zberateľ desiatok tisíc kníh, ktoré daroval oravskému ľudu. Záujemcom dosiaľ slúžia v knižnici v Dolnom Kubíne, pomenovanej podľa neho. V období formovania moderného slovenského národa národopisec Ján Čaplovič ako prvý, teda ešte pred P. J. Šafárikom, pre cisársky dvor vo Viedni popísal, kde všade sa teritoriálne a etnicky vyskytujú Slováci.
Prvým Čaplovičom, ktorého som osobne spoznal, bol Pavol (1917 – 1994); spoluzakladateľ modernej slovenskej archeológie, na rodnej Orave priekopník tejto vedeckej disciplíny, dlhoročný správca Oravského hradu a riaditeľ Oravského múzea v Oravskom Podzámku. O zástoji svojich priamych predkov v najnovších dejinách napísal Čaplovič v publikácii Memoriabilita/Spomienky 1, ktorú vydal SZPB v decembri 2023. Neskôr sa k nim vrátime.
Jedinečné archeologické objavy
Dušan Čaplovič sa narodil 18. septembra 1946 v Evanjelickej nemocnici v Bratislave. Vroku 1969 absolvoval štúdium archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1969 – 1980 sa uplatnil ako archeológ a vedúci historického odboru vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Neskôr, v rokoch 1980 až 1986, pracoval v Archeologickom ústave SAV. Spočiatku viedol košickú pobočku, potom prešiel do Nitry. Ako dobrý organizátor vykonával funkciu vedeckého tajomníka a v rokoch 1990 až 1991 sa stal zástupcom riaditeľa.
Vo vedeckej a odbornej práci sa Dušan Čaplovič venoval osídleniu Oravy v praveku a rannom stredoveku, etnickým zmenám a vývoju stredovekého osídlenia v juhovýchodných oblastiach karpatského oblúka, oblasti východných Karpát a horného Potisia za panovania Svätopluka I. Realizoval mnohé terénne výskumy, z ktorých viaceré patria k najdôležitejším odkryvom slovenskej archeológie. Ide napr. o jedinečné objavy na Hlavnom námestí v Košiciach, hradisko Zemplín alebo kartuziánsky kláštor v Červenom Kláštore.
Autor desiatok vedeckých štúdií
Vo vyše 200 vedeckých štúdiách sa venoval aj sociálnym, kultúrnym a etnickým vzťahom v stredovekej spoločnosti. Bol autorom, resp. spoluautorom takmer dvadsiatich vedeckých monografií. Svoje archeologické odborné aktivity zavŕšil v syntéze Včasnostredoveké osídlenie Slovenska (1998). V oblasti historickej spisby pôsobil v kolektíve autorov Dejín Slovenska. (2000).
Spolu so synom,plk. Mgr. Miloslavom Čaplovičom, PhD. (od roku 2008 riaditeľ Vojenského historického ústavu Bratislava) publikoval knihu Osmičky v našich národných dejinách (2018) a v kolektíve autorov Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., II. (1998-2001).
Aktívne pôsobil aj v domácich a zahraničných vedeckých spoločnostiach a redakčných radách. Od roku 1992 pracoval ako člen Predsedníctva a od roku 1995 aj ako podpredseda SAV.
Nástup do vysokej politiky
Po novembri 1989 sa výraznejšie zapojil do politiky. Patril medzi tých, ktorí sa usilovali preformovať KSS na modernú sociálnodemokratickú stranu. Možno bolo chybou, že vedenie vtedajšej Strany demokratickej ľavice nevyužilo väčšmi jeho osobný potenciál. Neskôr sa objavil sa v skupine zakladateľov strany Smer, zastával post jedného z jej podpredsedov. Po parlamentných voľbách v roku 2002 sa stal poslancom Národnej rady SR. V rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. V rokoch 2010 – 2012 bol predsedom Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. V druhej Ficovej vláde zastával v období 2012 – 2014 funkciu ministra školstva, vedy, výskumu a športu, po abdikácii sa na dva roky vrátil do Národnej rady SR.
Po roku 2016 sa stiahol z politiky. Stretli sme sa pred necelými tromi rokmi na pohrebe jeho vynikajúceho priateľa, dlhoročného riaditeľa Múzea židovskej kultúry SNM, prof. Pavla Mešťana a pred troma mesiacmi na rokovaní Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri Ústrednej rade SZPB, na ktorom aktívne vystupoval. Nič nenaznačovalo, že to bolo posledný raz. Zomrel náhle, po krátkej ťažkej chorobe podvečer 6. marca 2025 v Bratislave.
Životné križovatky najbližších príbuzných
Dušanovho starého otca, Jána Čaploviča, ako evanjelického farára na Dolnej zemi pre národné presvedčenie prenasledovali maďarskí úradníci, až ho napokon pozbavili možnosti byť v kňazskom stave. Uvádza to Dušan Čaplovič v spomínanej stati pre Memoriabilita/Spomienky 1. Mal štyroch synov. Najstarší Ján šiel v stopách otca, pôsobil ako farár v Kovačici (dnes v Srbsku). Od roku 1933 pracoval v Bratislave ako redaktor, prispieval do viacerých periodík, najmä Robotníckych novín, s výrazne protinacistickou agendou.
Po rozbití ČSR, s čím bytostne nesúhlasil, odišiel do Paríža, kde sa zapojil do československého odboja proti fašizmu. Po roku sa už ocitol v Londýne a v roku 1942 sa stal podpredsedom exilovej Štátnej rady ČSR. Za politickú a publicistickú činnosť ho v neprítomnosti odsúdil ľudácky režim. Po oslobodení sa vrátil na Slovensko,usiloval sa o oživenie sociálnej demokracie, neskôr pôsobil ako riaditeľ Univerzitnej knižnice v Bratislave. Ale nemal to jednoduché.
Krstný bol poslancom, ale….
Ďalší z bratov, Vladimír, krstný otec Dušana Čaploviča, bol po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave učiteľom na Gemeri. Po vzniku Slovenského štátu odišiel za matkou, vdovou na Oravu, kde učil a pôsobil v ilegálnom hnutí. Zúčastnil sa na SNP, bojoval v partizánskom zoskupení na Choči.
V roku 1948 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia ČSR, v ktorom v neľahkých dobách pôsobil do roku 1954. Veľmi pomáhal perzekvovaným bratom. Nebolo to ľahké, a preto sa dostával čoraz viac do nemilosti predstaviteľov nového režimu. Často ho prekladali zo školy do školy, tvrdo kritizovali za to, že odmietal násilné vstupovanie súkromných roľníkov do JRD.
Tretí z bratov, Daniel, po skončení stredoškolských technických štúdií a krátkom pôsobení v Bratislave náhle zomrel. Pochovali ho na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.
Najhoršie na tom bol otec
Najmladší syn Jána Čaploviča, Dušan, prišiel pred 2. svetovou vojnou za bratmi na Slovensko a nastúpil do práce v Dunajplavbe. Tiež sa v ňom formovalo antifašistické zmýšľanie. Odmietol mníchovský diktát a Viedenskú arbitráž. Po vzniku Slovenského štátu sa zapojil do odbojovej siete. Po kapitánoch lodí posielali do Belehradu dôležité správy pre zahraničný odboj, organizovali úteky Čechov z protektorátu a slovenských Židov na slobodu. Po roku 1939 sa sám cez Istanbul a Haifu dostal na Blízky východ, kde sa pri britskej armáde formovala čs. jednotka pod velením dôstojníka Karla Klapálka. Jeho náročná cesta viedla v rámci 11. čs. pešieho práporu cez Aleppo, Damask, Jeruzalem, Káhiru a Tobruk v bojoch proti Afrikakorpusu maršala Erwina Rommela.
Od augusta 1943 pôsobil v Anglicku, v českom a slovenskom vysielaní Rádia BBC. Neskôr sa zúčastnil na bojoch o Dankerque. Po návrate do Bratislavy sa oženil, narodil sa mu syn, no nadišli veľmi smutné chvíle. Začiatkom 50. rokov ho zatkla Štátna bezpečnosť, vylúčili ho z KSS, do ktorej vstúpil v roku 1945 z presvedčenia. Obviňovali ho z titoizmu a z účasti v západnom odboji. Označovali ho za nepriateľa ľudovodemokratického režimu.
Zimomriavky aj po dlhých rokoch
„Vtedy som to prirodzene tak ešte nevnímal, otec nebol doma, mamka bola však smutná, ale hrdinsky znášala neprávosti boľševického režimu,“ napísal Dušan Čaplovič. „Pomáhali nám otcovi bratia a ich rodiny, starí rodičia zo Senice a mnohí, ktorí si zachovali svoju ľudskú česť… Neskôr otec spomínal aj metódy vyšetrovania, napríklad keď mu púšťali v noci zo susednej cely plač dieťaťa a tvrdili, že som to ja s maličkou sestrou. Žiadali ho, aby sa priznal zo záškodníckej činnosti voči štátu, aby uviedol svojich ďalších spolupracovníkov, čo neustále odmietal a tak trpel vo vyšetrovacej väzbe.“
Nebolo možné začať súdny proces, lebo sa odmietal priznať. A tak ho po rokoch prepustili. Nuž, trpké čítanie, keď tých, čo v najťažších chvíľach nezapreli svoje demokratické presvedčenie a sociálne cítenie, s perom, hlasom či so zbraňou v ruke bojovali za ideály slobody, demokracie a civilizačného pokroku.
Posledná rozlúčka s doc. Dušanom Čaplovičom bude piatok 14. marca o 13,15 v bratislavskom Krematóriu.
Snímka: sk.wikipedia.org
