V týchto dňoch si pripomínajú tí, čo vedia, o čo išlo, 36. výročie 17. novembra – Deň boja za slobodu a demokraciu. Ak si všímate súčasné reakcie mnohých príčetných občanov, ktorí ho zažili a očakávali od neho lepší život, viac reálnej slobody a demokracie, tak práve tí pre nenaplnenie ideálov novembra hovoria o 17. novembri 1989 ako o dni podvodu na občanoch, o symbole naivity ľudí či dni, keď pomýlený národ povstal sám proti sebe. Je na tom, žiaľ, veľa pravdy a čím ďalej sme od týchto udalostí, čím viac vieme o tom, čo sa v tom čase dialo, tým viac si to uvedomujeme.
V rokoch 2019 a 2020 som v Slove zverejnil články Rozporuplný November 89, Pravda a lož o Novembri 89 a Nenaplnené sľuby Novembra 89 a ich súvislosti s dneškom. Preto dnes o tejto našej mimoriadne významnej historickej udalosti z viacerých uhľov pohľadu. Úvodom ešte zdôrazním: je prirodzené, že každý, kto November ´89 prežil, ho vidí inak, čo rešpektujem. Ja ho vidím takto:
Novembrové očakávania v roku 1989 boli veľmi veľké. Idey, ciele a zámery boli vznešené a pokrokové. Slovenská realita a vytriezvenie po novembri boli však pre občanov o to krutejšie. Nespochybňujem význam novembra, ten prísť musel, ale to, čo všetko sa sem s ním dostalo a akú devastáciu spoločnosti to spôsobilo.
V prvej fáze organizátori novembrového prevratu možno ani nevedeli, čo činia. Nešlo im o likvidáciu socializmu, ale skôr o jeho vylepšenie na spôsob „socializmu s ľudskou tvárou“, spájaného s Alexandrom Dubčekom – aspoň tak to tvrdil Václav Havel. Až neskôr, keď predstavitelia OF (Občianskeho fóra) v Čechách a VPN (Verejnosť proti násiliu) na Slovensku videli slabosť a neschopnosť vtedajšieho vedenia KSČ, využili príležitosť na zásadnú zmenu politického systému a uchopenie moci v štáte. Začal sa tým prechod od socializmu ku kapitalizmu.
Hneď na úvod si hádam treba tiež vyjasniť honosné pomenovanie „Nežná revolúcia“. Nuž, revolúcia v pravom slova zmysle to iste nebola, keďže išlo o jasný politický a ekonomický prevrat organizovaný aj zvonka a len čiastočne zopár lídrami domáceho disentu. Jednoznačne sa to preukázalo už v roku 1990 a v rokoch nasledujúcich. Nebola to „nežná“ revolúcia, bola len nekrvavá. Slovo „nežná“ asi ťažko pochopia státisíce poškodených ľudí, ktorí prišli o prácu, tí, čo boli odstránení z rôznych pozícií nielen v štátnej a verejnej správe, ale i v školstve, zdravotníctve, kultúre a dokonca i vo výrobnom sektore. Radoví, poctiví ľudia si „užili svoje“ najskôr od VPN, neskôr od Mečiarových akčných pätiek i od nasledujúcich vlád. Došlo ku kádrovaniu, likvidácii všetkého „socialistického“ a všetkých, čo k tomuto systému patrili, aj keď len okrajovo. Prišlo i na mediálne lynčovanie a osobné útoky, vrátane vybavovania si účtov. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, či podobnosť s rokmi 2020 až 2023 bola len náhodná.
Čo priniesol November 89 obyčajným ľuďom? Odpoveď nájdeme v prieskume Mediánu pre RTVS ešte z roku 2014, teda 25 rokov po prevrate, ktorý uvádza – vývoj po roku 89 sklamal 70 percent Slovákov. Je to nostalgia, a či skôr krutá realita, že takmer polovica respondentov sa vtedy vyjadrila, že v socializme sa im žilo lepšie či o niečo lepšie. U ľudí, ktorí prednovembrový systém zažili a mali v tom čase 40 a viac rokov, to bolo dokonca až 72 percent opýtaných.
Po prevrate lídri novembra sľubovali slobodu a demokraciu i nové Švajčiarsko. Sľubovali odluku cirkvi od štátu, odstránenie byrokracie, menší štát, sľubovali, že nedôjde k rastu cien a nezamestnanosti. Ničoho z toho sme sa nedočkali. Ľudia boli oklamaní a zneužití v prospech záujmov kapitálu a mocných tohto sveta. Dočkali sme sa len drahoty, chudoby, nezamestnanosti, kriminality i drog. Došlo k likvidácii vyspelého zbrojárskeho priemyslu, učňovského školstva a poľnohospodárstva, ako i mnohých ďalších, najmä sociálnych vymožeností socializmu. Preto sa nečudujme ponovembrovým heslám typu: „Měli jsme holé ruce, dnes máme holou p..el.“
November 89 umožnil novú, teraz už neobmedzenú totalitu. Totalitu jednej strany (KSČ) nahradila krutá totalita kapitálu a peňazí.
V zahraničnej politike sme nahradili podriadenosť Sovietskemu zväzu za až stupídne prisluhovanie USA a v posledných rokoch i EÚ. RVHP (Radu vzájomnej hospodárskej pomoci) nahradila EÚ (dnes upadajúca) a obranný pakt Varšavskej zmluvy sme šmahom ruky vymenili za NATO. Stali sme sa ešte viac závislými a neslobodnými, so silne obmedzenými vlastnými právami.
Čo nám dal a čo vzal November 89?
November nám dal vyššiu formu osobnej slobody, dal nám povinnosť starať sa sám o seba, čo mnohí nezvládajú, ale i vyššiu formu demokracie, s ktorou však nevieme narábať. Otvoril nám hranice do sveta, umožnil súkromné podnikanie a život tam, kde a ako chceme. Dal nám však všetkým „rovnaké“ šance?
November nám vzal predovšetkým istoty – pracovné, sociálne i životné. V ponovembrovom režime sa vrátil kapitalizmus a s ním i korupcia a mafia, ktorá prerástla do celej spoločnosti. Všeobecne platí, že po Novembri 89 sme starý systém socializmu úplne a do dôsledkov zlikvidovali, a s tým nielen to zlé, ale aj to dobré a ničím pozitívnym sme to nenahradili. So špinavou vodou sme z vaničky vyliali aj dieťa. Preto sme dnes mnohí materiálne, ale najmä morálne chudobnejší ako včera.
Nenaplnené sľuby Novembra 89 a dnešná realita
Viacerí sľubovali akýsi lepší socializmus, zachovanie sociálnych vymožeností, tvrdilo sa, že tu nebude žiadna nezamestnanosť. Hovorilo sa o rovnocennosti všetkých foriem vlastníctva – štátneho, družstevného i súkromného, pritom štátne firmy boli takmer bezo zvyšku sprivatizované, národný majetok rozkradnutý a družstevné vlastníctvo zlikvidované. Vo všetkých oblastiach je dnes dominantné len súkromné vlastníctvo a o všetkom rozhoduje trh.
Nesplnený bol aj sľub Václava Havla: „Už nikdy nevstúpime do žiadneho vojenského paktu“. Napriek tomu sme sa už po pár mesiacoch usilovali o vstup do NATO – a „podarilo sa“. Podobný osud stihol aj odluku cirkvi od štátu – tiež sa nenaplnila. Naopak, bola prijatá Vatikánska zmluva, prehĺbil sa vplyv cirkvi vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Základné atribúty a sľuby „revolúcie“ boli nenaplnené a dokonca sa všetky vlády bez rozdielu počas 36 rokov budovania kapitalizmu o to ani neusilovali. Kedy sa tieto vznešené ideály naplnia?
Súčasná opozícia zneužíva November 89 na politický boj
Na 17. novembri sa priživujú rôzni, dnes najmä progresívni a liberálni aktivisti. V súčasnosti je to frustrovaná a neschopná opozícia plná nenávisti. Týka sa to strán PS, SaS, Slovenska – OľaNO, KDH a teraz i mimoparlamentných Demokratov. Lídri týchto strán pritom v roku 1989 vo väčšine prípadov vôbec nežili, alebo sa hrali na piesočku, a ani dodnes poriadne nevedia, o čo v tomto prevrate išlo. Hochštapleri ako Šimečka s Naďom mali vtedy 5 až 8 rokov a Matovič, Gröhling s Majerským o desať rokov viac. Títo plagiátori a nedovzdelanci vedia o „nežnej revolúcii“ asi toľko ako súčasná mladá generácia – jednoducho takmer nič. V Čechách i na Slovensku sa pýtali mladých vo veku 15 až 40 rokov, čo vedia o 17. novembri 1989, kedy vlastne bol, kto boli jeho hlavní protagonisti v Čechách a na Slovensku, aké boli hlavné idey, čo znamenali skratky OF a VPN, čo sa splnilo a čo nesplnilo z proklamovaných vyhlásení tribúnov Novembra 89. Z odpovedí by vám bolo smutno, do smiechu a možno do plaču. Pravda, za to môže nielen škola, rodičia, ale i celá staršia generácia, ktorá v tej dobe žila. Teda i ja, i my všetci.
Opozícia, nevediac ako vystupňovať protivládny boj, pripravila na 17. november 2025 generálny štrajk. Písal som o tom v príspevku pre Slovo Zúfalá a rozbitá opozícia, generálny štrajk a koalícia na pokraji rozpadu. Preto len krátko.
Opozícii a organizátorom z mimovládok a mainstreamových médií, platených aj zahraničnými donormi, nejde ani v tomto roku o pripomenutie týchto udalostí, nejde o oslavu 36. výročia. Nejde im o vysvetľovanie významu tohto sviatku, ani o naplnenie jeho ideí. Pravý zmysel protestov vyjadrila jedna z najväčších, až hysterických štváčok Mária Kolíková zo SaS, keď povedala: „Každý, kto pociťuje odpor k súčasnej vláde, má to vyjadriť svojou účasťou na demonštráciách a generálnom štrajku. Občania sa majú postaviť na odpor proti vláde.“ Teda nie 17. november, ale protivládne štvanie je podstatou demonštrácií a protestov. Keď títo opoziční amatéri pochopili nereálnosť generálneho štrajku, tak sa na spoločnom stretnutí dohodli, že sa možno dohodnú, aj to bez Matoviča a zvolávajú akési zhromaždenie na 17. novembra t. r., v ktorom ide o vyvrcholenie útokov na Ficovu vládu. Demonštrácie organizované takmer na týždennej báze majú svoje heslá „Sme Európa!“, „Vojna na Ukrajine je našou vojnou!“, „Odvolajte ministrov!“, teraz šéfa SIS Gašpara, no končia vždy tým istým. Heslami: „Dosť bolo Fica!“, „Fico do basy!“, „Vládna mafia, vrahovia…!“ Súdny človek sa pýta, čo to všetko má spoločné s udalosťami spred 36 rokov? Chce azda opozícia novembrový reparát (ktorý by bol veľmi prospešný), alebo by to malo vyústiť do „hlbokej orby“, majdanu a či až do štátneho prevratu?
Nezmyselný zápas o voľný deň, ktorý reálne nik nepotrebuje
Tento súboj o pracovné voľno je len pláštikom na prekrytie boja proti vláde, aj v takejto nepodstatnej, až smiešnej oblasti. Väčšina podujatí, presnejšie protivládnych demonštrácií, je plánovaná na popoludnie alebo na podvečer, tak načo je dobré pracovné či študijné voľno?
Len nedávno bol 17. november ako deň pracovného voľna zrušený. Napriek tomu viacerí vedúci pracovníci a malá časť podnikateľov dávajú ľuďom voľno. V súkromnej sfére je to ich vec, ale v štátnej a verejnej správe musí platiť zákon. Preto, ak základné, stredné a vysoké školy nebudú v ten deň učiť (čo žiaci a študenti iste privítajú, nie však preto, aby oslavovali), tak by tento deň pedagógovia i personál škôl nemali dostať zaplatený. Rovnako by nemali dostať mzdu pracovníci štátnych a verejných inštitúcií a samospráv. Ak niekto chce protestovať, môže tak urobiť po práci, po škole alebo si zobrať dovolenku či neplatené voľno. Kto tak neurobí, mal by byť sankcionovaný, lebo 17. november bol aj o právnom štáte, slobode a demokracii, ale nie bezbrehej a anarchistickej.
Budeme oslavovať, alebo bude opozícia besnieť?
Opozícia je taká rozhádaná a organizačne i politicky neschopná, že sa nevie dohodnúť ani na spoločných protivládnych protestoch, o generálnom štrajku ani nehovoriac. Odmietajú spolupracovať s Matovičovým OĽaNO a každý z nich si prihrieva svoju polievočku a kúri pod vládnym kotlom. Na spoločnom stretnutí sa dohodli, že sa dohodnú; pravda, inokedy. To len dokazuje nepripravenosť opozície na vládnutie. Práve generálny štrajk (ako jediní oprávnení) odmietli odborári i väčšina zamestnávateľov. Vyhýbavé stanovisko dalo KDH i PS, ktoré si nechcú páliť prsty. Môžem sa mýliť, no pravdepodobne to bude len akýsi symbolický „odvar“ generálneho štrajku, fiasko a dôkaz neschopnosti radikálov a extrémistov najmä v stranách SaS a Demokratov.
Opozičným šialenstvom sa nakazili aj študenti
Lídri opozície šíria nenávisť a sú posadnutí Ficom. Otvorene vulgárne hanobia Roberta Fica a legitímne zvolenú vládu. Výsledkom je nielen májový atentát na premiéra Róberta Fica v roku 2024, ale i rastúca agresivita a vulgarizácia až extrémistické prejavy študentov a ich zneužívanie progresívcami. Začal to študentík, čo nepodal prezidentovi Petrovi Pellegrinimu ruku a došlo to až k nápisom pred gymnáziom v Poprade. Tam už študent vypisoval, že „Fico je zradca“, Dosť bolo Fica“, čo by sa dalo považovať s prižmúrením oboch očí za vyjadrenie politického názoru. Vrcholom vulgárnosti a arogancie však bol nápis „Ako chutí Putinov k…t.“ Škoda, že to tento výrastok nenapísal na auto svojho otca, potom by možno videl adekvátnu reakciu…
Ťažko povedať, či bol tento mladík inšpirovaný Naďom čiGröhlingom, či bol sfetovaný, alebo má len skromnejší intelekt. V každom prípade je to aj výsledok opozičného štvania bratislavskej kaviarne, do ktorého sa zapája radikalizujúca sa mládež, ale i mimovládky, mediálne presstitútky a „umelci“. Krátko ho vypočúvala i polícia, ktorú oprávnene zavolala riaditeľka, no namiesto toho mu mali odporučiť psychologické či psychiatrické vyšetrenie. Škola by mala okamžite reagovať jeho vylúčením zo školy.
Viacerí opozičné politici, dokonca aj z KDH, to nielenže neodsúdili, oni tomu tlieskali a oslavovali svojho „geroja“! Opozičná partička to považuje za normálne, za slobodu prejavu, a tak sa takýto progresívne zdegenerovaný maskot možno objaví i na tribúne 17. novembra.
V slovníku opozície sú výrazy a slovné spojenia typu „zvrhneme túto vládu“, „dáme ich dole“, „treba, aby národ povstal“, „hlboká orba“, ale i výraz „prevrat“. Bolo by preto načase, aby proti takýmto extrémistickým snahám konečne zasiahli orgány činné v trestnom konaní.
Vie si azda niekto príčetný predstaviť budúcu vládu (prívlastky radšej neuvádzam), na čele s Michalom Šimečkom a ministrami ako je Naď, Gröhling, Matovič, Hlina, Remišová, Mikulec, Pročko, Kolíková, Majerský či ďalší predstavitelia opozície? Títo falošní a samozvaní mesiáši, „moralisti a záchrancovia demokracie“ idú dnes poúčať celý národ, o ktorom Šimečka starší povedal: „Dve tretiny Slovákov sú hlupáci“, o slobode a demokracii. Tak to hádam nie! Bola by to nielen neskonalá hanba, ale i katastrofa pre Slovensko.
Opozícia rozoštváva občanov a takmer na týždennej báze šíri nenávisť k vláde. Udržiava oheň, aby ním 17. novembra „spálila“ Slovensko. Bude preto treba veľa vody, aby sme tento protislovenský požiar uhasili. O niekoľko dní, 17. novembra, budeme múdrejší, uvidíme, ako to dopadne.
Chce to nový začiatok
V týchto dňoch sa vraciame o 36 rokov späť, do obdobia Novembra 89, no množstvo ľudí volá rovnako ako v rokoch 2020 až 2023: „Máme toho dosť!“, „Chceme zmenu zmeny!“
Ľudia v 89. chceli zmenu, napriek tomu považujú mnohí 17. november, preto, čo nasledovalo po ňom, za podvod storočia. Občania boli oklamaní a zneužití, obrazne povedané, november im bol „ukradnutý“.
Namiesto spájania nás November rozdeľuje. Výsledkom ponovembrového vývoja je totálny úpadok morálky v spoločnosti a sú to i tri významné straty: strata sociálnych a životných istôt, strata hodnôt a strata morálky. A to je nesporné.
Mnohé ideály a sľuby Novembra 89 sa, žiaľ, nenaplnili ani za 36 rokov. Pravda a láska ako základné heslo OF a VPN nezvíťazili nad lžou a nenávisťou. Práve naopak, pravdy sa občan nedovolá, právny štát sa čoraz viac deštruuje, dochádza k porušovaniu Ústavy a zákonov SR, ľudské práva sú obmedzené, potláča sa demokracia a základy sociálneho štátu sa snažia progresívne a liberálne strany obmedzovať, až likvidovať. Víťazí nenávisť, lož, honba za mocou, peniazmi a majetkami. To je výsledok a pravá tvár Novembra 89.
Bolo by preto viac ako žiaduce vrátiť sa a konečne realizovať ideály Novembra 89. To však nie je možné so zdiskreditovanými stranami ako PS, SaS, KDH a Demokratov. Dúfajme preto, že voliči nemajú až takú krátku pamäť a nebudú voliť tento smrtiaci kokteil. A hádam nedôjde ani na úvodné slová našej hymny „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú…“, lebo by sme nadobro skončili. To hádam nechceme.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008