Alebo: Slovenské politické Kocúrkovo, či ako sú rozhádaní všetci so všetkými
Na Slovensku sme svedkami biedy politických strán. Po schválení konsolidácie verejných financií a následne „adresnej“ energetickej pomoci občanom, no predovšetkým po prijatí novely Ústavy SR sa opozícia rozštiepila a prakticky rozpŕchla ako kŕdeľ vrabcov, keď medzi nich strelíš. Majú svoj „múr nárekov“ v bratislavských kaviarňach a na námestiach miest. Strany PS, SaS, ukradnutého názvu Slovensko – OĽaNO, KDH i Demokratov sú frustrované od volieb 2023. Toto zúfalstvo napriek opakovaným protivládnym, no najmä protificovským demonštráciám, ktoré zatiaľ vôbec nič nepriniesli, prerastá do stále väčšej agresivity v politike i v občianskej spoločnosti. Z opozície sa stal rozštiepený spolok trápnych a nemohúcich zúfalcov bez jasného programového cieľa. Ide o nesúrodý spolok bezhodnotových strán, ktoré majú na čele neschopných politických amatérov. Namiesto proklamovaného zjednocovania opozície – čo je už otrepaný folklór – dochádza k jej totálnemu rozkladu. Opoziční klauni prekrývajú toto trieštenie hlasovaním o novele ústavy, pričom pravou príčinou sú zásadné programové a hodnotové rozdiely medzi stranami PS, SaS, Demokrati a KDH, či OĽaNO – Slovensko. Rovnako sa to týka nezhôd vnútri týchto strán, ako aj odchodov a preskupovania poslancov medzi nimi, čo sa prejavuje najmä v prípade Slovenska, SaS, ale i KDH. Matoviča chce PS a SaS doslova lynčovať za hlasovanie dvoch jeho poslancov, no nik ho nekritizuje, či „nelynčuje“ za to, čo tu stváral tri roky počas Covidu 19 a v začiatkoch vojny na Ukrajine. Pravda, kritizovať ho za jeho vládnutie, skôr bačovanie, ani nemôžu, veď SaS a čiastočne i PS sa priamo podieľali na zadlžovaní Slovenska a obmedzovaní slobody občanov. Opozičné strany sa navzájom vydierajú, najnovšie sa čaká na „bombovú“ informáciu Matoviča o PS. Každá z nich chce byť lídrom opozície, a tak každá koná na vlastnú päsť. Nie sú to ani len nevlastní bratia, sú to neľútostní súperi, ktorí si navzájom kradnú voličov.
Opozícia sa zhodne len v jedinom spoločnom bode, a to v boji proti Ficovi. Ukazuje sa však, že na porážku Smeru SSD a víťazstvo v najbližších voľbách je to dosť málo, a tak opozičné strany pritvrdzujú svoju politiku. Do čela opozície sa tlačí najslabší z jej predstaviteľov – Branislav Gröhling, ktorý chce pod svojimi malinkými krídelkami zjednocovať a viesť opozíciu, pričom ju on sám rozdeľuje.
Je trápne, ak sa do role zjednotiteľa a vodcu opozície pasuje najmenšia opozičná strana, ktorá, navyše, rozložila už dve vlády a ktorá nie je schopná prijímať politické kompromisy a dlhodobejšie spolupracovať s ďalšími stranami.
To, čo predvádza opozícia, nie je boj za lepší život občanov, za novú víziu Slovenska, ani za progresívno-liberálne, či konzervatívne hodnoty. Je to len a len zúfalý boj proti osobe štvornásobného premiéra Roberta Fica a proti vláde sociálnych demokratov, plný nenávisti. Tento boj prerastá do osobných vyhrážok, do výziev na zatváranie politických oponentov z radov koalície a smeruje až k náznakom ich fyzickej likvidácie. Už dva roky to nie je politický zápas, ale boj na život a na smrť. Takto to prezentuje líder SaS Branislav Gröhling, ktorý sa hrá na „führera“, spolu s jeho šialenými spolubojovníkmi ako sú Hlina, Kolíková, Krúpa, Dostál a ďalší. V tomto boji prilieva olej do ohňa sfanatizovaný generál bez vojska, nenávisťou a zlobou sršiaci Jaroslav Naď. Práve jeho Demokrati, ktorí sú zodpovední za polarizáciu spoločnosti a šírenie nenávisti v nej, organizujú cez platených aktivistov zber podpisov za predčasné voľby. Majú na to právo, ale nemali by zneužívať občianske podujatia, akými sú napríklad jablkové hodovania, tradičné trhy, vinobrania a jarmoky v našich obciach a mestách, kde vyslovene otravujú ľudí. Prečo to trpí samospráva, nevedno.
Generálny štrajk môže byť fiaskom a Waterloom opozície
Nepremyslený a najmä nezmyselný výkrik do tmy od arogantného Branislava Gröhlinga nechápe okrem Demokratov nikto. Štrajky vyhlasujú odbory, a nie nejaké pofidérne politické ministrany. Opoziční partneri sú opatrní. PS prezieravo váha a nechce na tejto aktivite pohorieť. Slovensko, nezabúdajúc na OĽaNO, akosi nik nevolá pre sústavné podrazy, klamstvá, manipuláciu a demagógiu Igora Matoviča. KDH výnimočne chápe nezmyselnosť takéhoto postupu a farizejsky sa možno nechce púšťať do priameho boja proti Smeru SSD, keďže ten v podstate schválil návrhy KDH k novele ústavy.
Keďže nepomáhajú obštrukcie a protesty opozície, vytiahol Gröhling najťažší kaliber, a to generálny štrajk (ďalej len GŠ) bez toho, aby vedel, o čom hovorí. Vyhlasuje, že občania sa „musia a musia“ zapojiť do celonárodného štrajku. Opozícia musí spolupracovať, musí povaliť vládu a poraziť zlo, ktoré vraj predstavuje jediný človek, a to Robert Fico. Nie záujmy občanov, ako to tvrdia opoziční lídri, ale mocenské záujmy lídrov opozície sú podstatné! Práve tí žiadajú, aby za nich bojovali občania rovnako, ako Ukrajinci za záujmy USA a západnej Európy. Je to zvrátené!
GŠ sme tu nemali od politického a ekonomického prevratu v novembri 1989. Najviac sa naň odvolávajú polici, ktorí v tej dobe nežili, alebo sa hrali na piesočku s káčermi. November 89 vznikol spontánne a na základe odporu veľkej časti verejnosti proti vtedajšiemu spoločenskému systému a napriek tomu sa doteraz, ani po 36 rokoch, nenaplnili viaceré požiadavky štrajkujúcich. Dnešní vyzývatelia GŠ nechápu, že žijeme v diametrálne odlišnej dobe. Vyzývajú na GŠ aj s termínom 17. november 2025 bez konzultácie s opozičnými partnermi bez toho, aby sa vedelo nielen proti komu, ale i za čo sa má štrajkovať. Je to dôkaz o nemohúcnosti opozičných strán, ktoré nevedia, kam sa pohnúť a čo robiť. Preto im s úsmevom odporúčam prečítať si prácu V. I. Lenina z roku 1902 Čo robiť?
Štrajk by mal ochromiť celú spoločnosť, hospodárstvo, obchod, služby, ako i také rezorty, ako sú zdravotníctvo alebo školstvo. To však rozhodne neprospeje nikomu a štrajkujúci z radov pracujúcich by išli sami proti sebe…
Celonárodný štrajk je taká malá politická samovražda, prečo?
Príčetní, triezvo uvažujúci politici, ktorých je však v opozícii pramálo, chápu, že osobná účasť na takzvanom GŠ je výrazne obmedzená. Možno reálne predpokladať potupnú porážku vyhlasovateľov štrajku s negatívnym dopadom na ich politické preferencie.
Treba si uvedomiť, že na Slovensku máme okolo 2,2 milióna zamestnancov. Z toho vo verejnej správe pracuje takmer 500-tisíc ľudí a z nich približne 235-tisíc je zamestnaných na ministerstvách a ich podriadených úradoch. V školstve je to 117- a v zdravotníctve 121-tisíc pracovníkov. Významnú časť spoločnosti tvorí viac ako 1,4 milióna občanov na dôchodku. Toľko základné počty, ktoré kaderník Gröhling nemôže chápať.
Pracovníci štátnych orgánov sa na štrajku zúčastnia len v minimálnych počtoch. Ministerstvá a ich organizácie, okresné úrady a ďalšie štátne inštitúcie riadi vláda a sú pod jej kontrolou. Ťažko preto predpokladať zapojenie štátnych úradníkov vo väčšom počte do akéhokoľvek štrajku, keďže by to mohlo ohroziť ich pracovné miesta. Časť štátnych zamestnancov, ako ozbrojené zložky, policajti, požiarnici i ďalší, ktorých je okolo 21-tisíc, to má zo zákona dokonca zakázané. Učitelia, ktorých máme na Slovensku viac než 90-tisíc, získali opakovane valorizáciu miezd a bude to tak i budúci rok, preto nemajú reálny dôvod štrajkovať. Navyše ich riadi ministerstvo školstva a za prípadný štrajk môžu niesť i osobnú zodpovednosť, tak si to hádam rozmyslia. V zdravotníctve sa najmä lekárom výrazne zvýšili mzdy a nebudú ani v budúcom roku zmrazené; okrem toho je ich účasť obmedzená charakterom ich práce.
V štátnych podnikoch alebo v podnikoch so štátnou účasťou, najmä v energetike, ktorých už nie je veľa, je tiež účasť obmedzená.
Súkromné firmy tiež nemajú príliš veľký záujem na štrajku. Podnikatelia na jednej strane pociťujú dopady konsolidácie a transakčnej dane, no na strane druhej štrajk ohrozuje ich ekonomické záujmy. Aj jednodňový výpadok v produkcii oslabí ich zisky. Podnikatelia chcú práve opak štrajku, a to, aby ľudia viac pracovali, preto podporili aj rušenie pracovného voľna pri niektorých štátnych či cirkevných sviatkoch. „Pusipajtáši“ z opozície si neuvedomujú ani to, kto zaplatí celodennú mzdu zamestnancom zúčastneným na štrajku. Nemajú ani šajnu o ekonomických, sociálnych a právnych súvislostiach spojených s GŠ.
Vyhlasovatelia nemôžu počítať ani s odbormi. Tie sú už dlhšie oslabené a nejednotné, a aj keď sa predsedníčka KOZ prikláňa k progresívcom, väčšina odborových zväzov vie, čo je a čo spôsobí GŠ, i to, že takýto štrajk nepomôže riešiť problémy pracujúcich a zhorší ekonomickú situáciu krajiny. Navyše, odbory nemajú záujem na ich politizácii spoluprácou s pravicovými stranami, ktoré idú vždy proti záujmom pracujúcich. Napríklad SaS a PS je za prepúšťanie štátnych zamestnancov, za zrušenie 13. dôchodkov, tak s kým chcú štrajkovať?
„Veľký“ vodca s malou postavou sa prebúdza z upoteného sna a už hovorí o akomsi symbolickom štrajku. Uvažuje o pripnutí si stužiek, či odznakov (žeby pionierskych?), či akýchsi nálepkách na autách a oknách bytov. Hovorí o symbolickom tichom hodinovom štrajku. Vraj sa bude štrajkovať i v obedňajšej prestávke, čím by si mohli vykázať účasť na štrajku všetci, čo sú hladní a budú chcieť obedovať. No a možno bude účasť na štrajku započítaná aj krikľúňom z pivární, čo je pre kaviarenských povaľačov v SaS, PS a Demokratov typické. Takýto GŠ by bol nielen nedôstojný, ale najmä smiešny.
Ako sa má zachovať vláda?
Ficova vláda rešpektuje právo občanov na štrajk a voči demonštrantom nezasahuje. Ak však opozícia vidí príklad v západnej „demokracii“, v USA, vo Francúzsku, Veľkej Británii, či v Nemecku, mala by hádam vláda nasadiť policajných ťažkoodencov, vodné delá, obušky tak, ako to urobila Matovičovo-Hegerova vláda.
Pred občanmi vyvstáva otázka, za čo a za čie záujmy majú bojovať. GŠ nevyhlásili odbory, a teda sa nebojuje za hospodárske záujmy a zlepšenie životnej úrovne, či práv pracujúcich. Zvolávajú ho dve najmenšie politické, možno povedať okrajové strany, SaS a Demokrati. Ide teda jednoznačne o politický štrajk s cieľom povalenia vlády a uchopenia moci opozíciou. V tomto prípade by však opozícia nemala zneužívať ľudí na svoje politické ciele a ak sa chce dostať k vládnej moci, mala by ísť cestou vyhlásenia referenda o predčasných voľbách.
Žiaľ, aj koalícia sa podobá v chaose opozícii a je na pokraji rozpadu
Od vzniku koaličnej vlády Roberta Fica dochádza neustále k problémom v jej fungovaní. Je to veľmi podobné ako za Matoviča. Pred voľbami sľubovali súčasné koaličné strany ekonomický a hospodársky rast, zníženie zadlženia Slovenska a pokoj. Hospodársky rast sa takmer zastavil, zadlženosť stagnuje a v krajine vládne chaos podobný ako za Matovičovej a Hegerovej vlády.
Trvalou škodnou koalície je nevyspytateľný Andrej Danko túžiaci po moci. Danko sa totiž stal Matovičom v súčasnej koalícii. Práve on chcel byť najskôr prezidentom, potom predsedom parlamentu, čo mu – celkom oprávnene a našťastie – nevyšlo. Od prezidentských volieb, v ktorých najskôr odmietol podporiť Petra Pellegriniho, trvale naňho nevyberaným spôsobom útočí. Teraz svoju zlobu prenáša aj na samotný Hlas SD a sem-tam zabŕdne i do Smeru SSD. Do tohto koaličného marazmu vstúpili Hauliakovi a Migaľovi vydierači, ktorým Fico, žiaľ, ustúpil a venoval im dve ministerstvá – Ministerstvo cestovného ruchu a športu SR a Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR. Napriek tomu títo dvaja votrelci vo vláde stále vystrkujú rožky.
Rudolf Huliak sa síce navonok mierni, no Samuel Migaľ bezprecedentne zaútočil na prezidenta Pellegriniho a hovorí o jeho „diabolskom“ pláne na vytvorenie úradníckej vlády. K tomu pridal útoky na Hlas SD, z ktorého sám vzišiel. Samuel Migaľ je síce na smiech, ale výrazne škodí koalícii. Neuvedomuje si, že si sám vykopal svoj politický hrob.
Predseda Hlasu SD Šutaj Eštok stráca trpezlivosť a bráni sa voči atakom predsedu SNS Andreja Danka a nezaradeného Samuela Migaľa. Vyzýva jediného kompetentného, Roberta Fica, aby veci riešil a týchto škodcov koalície „upratal“.
Výsledkom koaličných škriepok je pokles preferencií všetkých partnerov, Smeru SSD na 18 až 20 percent a oveľa výraznejší pokles Hlasu SD na 8 percent. SNS je stabilne pod 5-percentnou hranicou zvoliteľnosti do parlamentu, no a Huliakov Vidiek, ja by som povedal skôr humno, nemá ani len pol percenta preferencií.
Koalícia má pred sebou, pravda, ak sa nerozpadne, ešte dva roky vládnutia, no musel by nastať výrazný zvrat v politike vládnych strán, aby sa pokles preferencií zastavil, alebo dokonca stúpal. Fico so Smerom SSD je ticho a len sa prizerá na koaličné škriepky, ktoré mu v podstate možno i vyhovujú. Necháva ich ako obvykle „vyhniť“, veď ak si dupne, všetky zákony mu v Národnej rade SR prechádzajú. Je otázne, dokedy to tak bude a či na to sám Robert Fico nedoplatí v najbližších voľbách, keď ani v prípade víťazstva, ktoré sa zatiaľ vzďaľuje, nebude mať s kým zostaviť vládu.
Mlčiaca väčšina spí akoby sa nič nedialo
Bolo by načase, aby sa prebudila mlčiaca väčšina národa a zorganizovala „anti-štrajk“. Mali by sme prestať sedieť doma a pozerať manipulatívne reportáže z protivládnych demonštrácií. Prestať fňukať alebo tíško nadávať v pohodlí obývačiek, alebo hlasno pri pive a postaviť sa zoči-voči bezcharakterným opozičným politikom, polarizujúcim spoločnosť a vyvolávajúcim negatívne emócie medzi občanmi. Žiadalo by sa dať STOP rozvracačom štátu a zaujať verejne stanovisko k nenávisti a demagógii, ktorá sa ako mor šíri Slovenskom.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Jedna odpoveď
Trefné. Lepšie sa to ani nedalo analyzovať a napísať.