Poznámky na okraj podivnej Prigožinovej vzbury

Ruská paramilitárna organizácia „Wagnerova skupina“ (rusky Группа Вагнера/Gruppa Vagnera/), často len „vagnerovci“ (má aj ďalšie mediálne pomenovania ako „wagnerovci“, „muzikanti“ alebo „orchester“) sa stala mediálne známou pri bojoch o Arťomovsk/Bachmut. Ide o jeden zo subjektov, ktorý má formálne charakter súkromnej vojenskej spoločnosti (ďalej len SVS). Tieto spoločnosti poskytujú vojenské a bezpečnostné služby. Len málo z nich však „ponúka“ aj priame zapojenie do bojov.

Podľa odborných kruhoch sa SVS objavili v čase a v podmienkach začiatkov úplnej profesionalizácie ozbrojených síl na Západe a vytvárania malých ozbrojených síl policajného charakteru. Za prvú SVS sa považuje WatchGuard International, ktorú založil v roku 1967 vo Veľkej Británii bývalý príslušník jej zvláštnych jednotiek SAS (Special Air Service) vyslúžilý plukovník David Stirling. SVS začali „vo veľkom“ pôsobiť v ozbrojených konfliktoch po rozpade bipolarity.

Podľa rozšíreného názoru vznikli SVS aj kvôli tomu, aby sa „obišli“ problémy, ktoré boli  spojené s právnou pozíciou žoldnierov vo vojnách. Fígeľ je v tom, že na vojnách chcú zarobiť aj tí, ktorí nepatria priamo k bojujúcim aktérom, ale do bojov sa môžu „zamiešať“, čo niektoré kruhy nezadržateľne priťahuje. Za SVS, ktorá predstavuje „obchodnú spoločnosť“ usilujúcu o zisk, sa preto skrývajú všelijaké (štátne i neštátne) sily. Využívajú pri tom osoby, označované za „kontraktorov“, ktorými sú predovšetkým kvalifikovaní a skúsení bývalí vojaci a príslušníci spravodajských služieb.

Veľká časť tejto skupiny odborníkov prišla po prudkom znižovaní počtu ozbrojených síl v 90. rokoch minulého storočia, najmä v Európe a USA, o dobre platené zamestnania. So svojou kvalifikáciou sa mnohí z nich nedokázali primerane uplatniť na trhu práce. A tak „nastúpila“ vychvaľovaná, neviditeľná, ale aj krutá ruka trhu. Ak nie je ponuka, nájdeme cesty, ako ju vyvolať. V podmienkach neoliberalizmu tomu nahráva, že niektoré štáty sa vzdali monopolu na používanie ozbrojeného násilia.

Počet SVS sa dnes vo svete odhaduje asi na 3 000 „firiem“. V podmienkach neoliberalizmu ide aj o „dobrý biznis“, ktorého rozsah sa ročne odhaduje už na miliardy USD. Údaje o počte SVS a najmä ich „obrate“ sú neúplné, lebo značná časť aktivít sa uskutočňuje skryte.

Niektoré SVS sa už v predchádzajúcich rokoch rôznym spôsobom podieľali na prevratoch a povstaniach vo viacerých štátoch, najmä v Afrike. Udalosti 24. júna 2023 v Rusku však boli prvým prípadom, keď sa SVS (presnejšie ich vodca) pokúsila o vzburu vo vlastnom štáte.

Kto sú vlastne „vagnerovci“

Dimitrij Utkin

Presný údaj o vzniku „vagnerovcov“ nie je známy. Skupina má údajne názov podľa prezývky Dmitrija Utkina (*1970) „Vagner“ (pravdepodobne na počesť Richarda Wagnera), ktorý sa neoficiálne považuje za jej zakladateľa (jedného z nich). Po absolvovaní Vyššieho vševojskového veliteľského učilišťa S. M. Kirova slúžil v rokoch 1993 – 2013 v jednotkách vojenskej spravodajskej služby GRU. Kariéru skončil ako podplukovník vo funkcii veliteľa oddielu 2. samostatnej brigády zvláštneho určenia GRU v Pečore. Zúčastnil sa na oboch čečenských vojnách. Po odchode z vojenskej služby nejaký čas vraj pôsobil v Sýrii ako veliteľ roty v Slovanskom zbore (Славянский корпус), súkromnej vojenskej spoločnosti vytvorenej bývalými ruskými „specnazovcami“, ktorá bola zaregistrovaná v Siang-kangu (Hongkong).

Asi v máji 2014 založil D. Utkin vojensky organizovanú skupinu na spôsob SVS – „Vagner“. Jeho zástupcom (akýmsi náčelníkom štábu i tyla) sa stal Andrej Trošev (*1962, plukovník vo výslužbe, ktorý slúžil tiež v zvláštnych jednotkách vo vojsku a Ministerstve vnútra, bojoval v Afganistane i v čečenských vojnách). V radoch skupiny sú aj ďalšie osoby s vojenskými i bojovými skúsenosťami. Pred niekoľkými mesiacmi k nim pribudol generálplukovník Michail Mizincev (*1962), ktorý bol od septembra 2022 do apríla 2023 zástupcom ministra obrany. V minulosti slúžil v prieskumných jednotkách a v GRU. Pôsobil aj v Sýrii a zúčastnil sa na špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine v Mariupole.

„Vagnerovci“ sa zapojili do bojov na Donbase (najmä luhanské letisko a Debaľcevo). Od októbra 2015 pôsobili aj v Sýrii a pripisuje sa im významný podiel na oslobodení Palmýry v marci 2016. Zúčastnili sa aj na bojoch v Líbyi. Pôsobia v rôzne veľkých skupinách vo viacerých afrických štátoch, pričom najznámejšie je ich pôsobenie v Stredoafrickej republike.  

V roku 2016 sa D. Utkin stratil z médií. V júni 2017 však na neho ako vodcu skupiny USA uvalili sankcie. Neskôr tak urobili ďalšie západné štáty a ich spojenci a samozrejme Ukrajina. Na sankčných zoznamoch sú aj iní vysoko postavení „vagnerovci“. Celá SVS je vo viacerých západných štátoch (a na Ukrajine) zaradená medzi teroristické, zločinecké organizácie.

Jevgenij Prigožin

Ústrednou postavou „vagnerovcov“, ktorá zvýšila rozruch médií okolo nich, sa stal oligarcha Jevgenij Prigožin (*1961) so záľubou vystupovať v nich. Najprv ho charakterizovali ako kurátora skupiny a vlani už ako ich vodcu (niekde dokonca aj zakladateľa!). Ide o kontroverznú osobu. V mladosti sa venoval závodne lyžovaniu, ale dal sa na kriminálne cestičky a v časoch ZSSR strávil 9 rokov vo väzení. V roku 1990 začal podnikať v oblasti rýchleho občerstvenia. Stal sa majiteľom siete reštaurácií, kateringovej firmy a spoločností pôsobiacich v mediálnej oblasti, ktoré na Západe obviňujú z vedenia informačnej vojny. V USA boli vypísané odmeny za informáciu o jeho zasahovaní do volieb v USA a bol obvinený aj z iných trestných činov. Je tiež na sankčných zoznamoch. Vzhľadom na to, že zorganizoval niekoľko akcií pre V. Putina, médiá ho prezývajú „Putinovým šéfkuchárom“. K „vagnerovcom“ sa oficiálne prihlásil až v septembri 2022.

Rozsah aktivít i vyzbrojenie (delá, raketomety, obrnené vozidlá, tanky i lietadlá) vedú k tomu, že „vagnerovci“ sa niekedy označujú za súkromnú armádu. Ich počty sa roky uvádzali v stovkách a neskôr v tisíckach bojovníkov. Na jar tohto roku tieto odhady vyskočili až na 50 000 osôb, pričom časť z nich tvorili väzni. V bojoch utrpeli straty, ktoré dezinformujúce kruhy z Bieleho domu uvádzali až vo výške 30 000 bojovníkov.

SVS si vytvorila vlastnú logistickú štruktúru. V novembri 2022 v Petrohrade otvorila komplex budov, ktoré slúžia ako sídlo jej administratívy, kde sa nachádza aj technologický think-tank. Výcvikovú základňu má v Molkine v Krasnodarskom kraji. Uvádza sa však, že rôzne využívala aj infraštruktúru ozbrojených síl.

Formálne právne pôsobenie „vagnerovcov“ nie je v súlade s platnými ruskými zákonmi, lebo poskytovanie vojenských služieb súkromnými spoločnosťami a najímanie ľudí na tento účel je zakázané. Pozícia „vagnerovcov“ bola preto aj v ruskej špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine veľmi špecifická.

Stručný popis vzbury

V podmienkach informačnej vojny spojenej s ukrajinskou krízou zvýšený mediálny záujem o J. Prigožina vyvolala jeho kritika postupu ruského vojenského velenia (vrátane ministerstva obrany) v špeciálnej vojenskej operácii. Sťažoval sa najmä na nedostatok munície i iné prieťahy v zásobovaní, ale poukazoval aj na chyby pri vedení bojov. Viackrát slovne napadol aj ministra obrany RF Sergeja Šojgua a náčelníka generálneho štábu Valerija Gerasimova. Veľmi podivne však už zneli jeho závery tesne pred začiatkom vzbury, že vojaci (generalita) V. Putina oklamali, aby začal útok proti Ukrajine a že v poslednom čase majú ruské sily veľké straty a Ukrajinci dosahujú úspechy.

Otázna je vojenská kvalifikácia J. Prigožina, lebo podľa toho, čo je o ňom známe, zrejme nevykonával riadnu vojenskú službu a nemá ani vzdelanie v tejto oblasti. Nevie sa ani nič o tom, ako sa podieľal na organizovaní a uskutočnení vojenských akcií. Jeho vyjadrenia mali výrazne politický charakter, ktorý bol spojený so snahou zvýšiť mediálny záujem o jeho osobu.

Večer 23. júna sa na Telegram-kanale J. Prigožina objavili vyjadrenia, že na „vagnerovcov“ zaútočili ruské vládne sily, čo Ministerstvo obrany RF dementovalo. Video, ktoré malo dokazovať útoky, vzbudzovalo pochybnosti o svojej pravosti. Asi o 2:00 moskovského času J. Prigožin vyhlásil, že „vagnerovci“ opustili poľné pozície na  Ukrajine a postupujú na Rostov na Done, kde je sídlo Južného vojenského okruhu. Nadránom všetky vojenské objekty v meste bez odporu obsadili a J. Prigožin žiadal o osobné stretnutie so S. Šojgum a V. Gerasimovom. Po nesplnení požiadavky sa „vagnerovci“ vydali na Moskvu. Podľa niektorých mediálnych zdrojov išlo až asi o 25 000 bojovníkov, ktorí „pochodovali“ na vyše tisíc kusoch vojenskej techniky, vrátane ťažkej (tankov, raketometov, prostriedkov protivzdušnej obrany).

O 9:00 vystúpil na federálnych televíznych kanáloch V. Putin s výzvou k obyvateľom, príslušníkom Ozbrojených síl RF a orgánom ochrany práva. Akciu označil za vzburu a zradcovstvo. Povedal, že sa rieši osud Ruska a vyzval k jednote. Proti vzbúrencom avizoval prijatie tvrdých opatrení. Na podporu V. Putina vystúpili viacerí politici na federálnej i regionálnej úrovni. Ministerstvo obrany vyzvalo „vagnerovcov“, aby nepokračovali v účasti na akcii, do ktorej ich klamne vtiahli.  

Administratívne centrum skupiny „vagnerovcov“ v Petrohrade

V niektorých administratívnych celkoch Ruska bol vyhlásený režim protiteroristickej operácie. Boli zrušené viaceré plánované masové akcie (najmä v súvislosti s pripravovanými oslavami Dňa mládeže) a prijaté aj iné opatrenia. Bolo zatvorených vyše 300 km cesty M-4 Don vo Voronežskej oblasti a doprava bola obmedzovaná aj inde. V Petrohrade príslušníci silových rezortov obkľúčili administratívnu budovu „vagnerovcov“.

Situácia bola napätá, ale aj málo prehľadná. J. Prigožin, ktorý bol obvinený  z podnecovania k ozbrojenej vzbure, sa na výzvy odmietal vzdať. Štátne orgány prijímali ďalšie kroky proti akcii „vagnerovcov“.

Vzbura sa „skončila“ v neskorých nočných hodinách 24. júna. Došlo k tomu po rozhovoroch prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka s J. Prigožinom (so súhlasom Vladimira Putina). Na ich základe sa pristúpilo k deeskalácii. J. Prigožin vyhlásil, že „vagnerovci“ obrátia kolóny, ktoré išli na Moskvu a vrátia sa do poľných táborov. Začali opúšťať aj Rostov na Done.

Základné črty vývoja po skončení vzbury

Situácia sa od nedele (25. júna) začala postupne upokojovať. Väčšina opatrení prijatých v sobotu bola zrušená. V spoločnosti zostáva určité napätie, ktoré vyvolala táto náhla a veľmi špecifická akcia. Dá sa predpokladať, že potrvá ešte nejaký čas (dni, týždne?), pokiaľ sa veci dostanú do zabehaného poriadku. Na každodenný život v Rusku však stále zložito vplýva ukrajinská kríza a boje v nej a skutočný pokoj zatiaľ nebude.  

Potom, ako bolo jasné, že sa akcia skončila neúspechom, sa jednou z hlavných otázok stal osud J. Prigožina. Neskôr k nim pribudlo aj to, čo bude s „vagnerovcami“. Tlačový tajomník prezidenta RF Dmitrij Peskov po ukončení vzbury uviedol, že trestné stíhanie J. Prigožina sa ukončí a odíde do Bieloruska. Vzhľadom na uznanie frontových zásluh „vagnerovcov“, ktorí sa zúčastnili na vzbure, nebudú stíhať. Neskôr sa objavili správy, že skupina bude rozpustená.

V utorok (27. júna) bolo oficiálne potvrdené, že J. Prigožin je v Bielorusku. Zaujímavé je, že v USA sa ani po neúspechu jeho vzbury nevzdali plánov dostať ho pri akejkoľvek vhodnej príležitosti do svojich rúk. Do Bieloruska môžu odísť aj bojovníci rozpustených „vagnerovcov“, čo vyvolalo novú vlnu politicko-mediálnej hystérie najmä na Ukrajine, v Poľsku a pobaltských štátoch.

Informácií o akcii je v Rusku nadbytok a zamotať sa v nich môžu aj znalci pomerov. Sú síce rôznorodé, ale vo výraznej väčšine zamerané proti J. Prigožinovi. Jeho akciu kritizujú, čo samozrejme v súčasnej politickej situácii a atmosfére nie je nič prekvapujúce. Komentáre poukazujú najmä na to, že sa mu nepodarilo získať na svoju stranu takmer nikoho, ani vojakov, o ktorých predpokladal, že sú nespokojní s činnosťou ministerstva obrany. Niektoré videosnímky ukazujú na prejavy podpory „vagnerovcov“. Z kontextu sa však vždy nedá určiť, či to bolo priamo podpora ich pochodu na Moskvu, alebo išlo skôr o vyjadrenie úcty za ich predchádzajúcu bojovú činnosť.  

Časť zdrojov v Rusku očakáva nejaké čistky (z čoho je Západ a Ukrajina vo vytržení), ale nie je jasné, koho by sa mali dotknúť, lebo podpora vzbury bola minimálna. Mediálne sa nevyjadril k akcii okrem J. Prigožina nijaký iný predstaviteľ „vagnerovcov“. Akciu otvorene nepodporil ani nikto z ruskej vládnucej politickej elity.

Sergej Šojgu, Vladimír Putin a Valerij Gerasimov na vojenskom cvičení v septembri 2022

Zatiaľ (dokedy, nie je jasné), sa nechystajú zmeny ani na najvyšších postoch ministerstva obrany. Médiá však už uvádzajú meno nového ministra obrany. Ide o Alexandra Djumina /*1972/, od februára 2016 gubernátora Tulskej oblasti. V rokoch 1994 – 2016 slúžil v ozbrojených  silách a bezpečnostných službách. Spájajú ho aj s udalosťami na Kryme v roku 2014. Krátky čas na prelome rokov 2015 – 2016 bol zástupcom ministra S. Šojgua. Mimo činnej služby bol vraj v roku 2021 povýšený na generálplukovníka. Novým náčelníkom generálneho štábu by sa mal stať generál armády Sergej Surovikin (*1966), veliteľ (október 2022 – január 2023) a od januára 2023 zástupca veliteľa Zjednotenej skupiny ruských vojsk na Ukrajine. Známy je aj z pôsobenia v Sýrii.

Rozpustenie „vagnerovcov“ v súčasnej podobe požadujú zrejme najväčšmi na ministerstve obrany. Niektoré zdroje uvádzajú, že J. Prigožin svoju akciu nazval aj „pochodom spravodlivosti“, lebo zistil, že sa chystali nejaké kroky proti SVS. Dôjde asi aj k (zásadným) právnym zmenám v tejto oblasti, ktorá zatiaľ nie je vôbec upravená, o. i. aj na zákaz účasti väzňov v takýchto organizáciách. Problém by mala začať riešiť Štátna duma na jeseň.

Hoci sa predišlo veľkému krviprelievaniu, vzbura má obete. Ich počet nie je oficiálne potvrdený, ale hovorí sa minimálne o 13 pilotoch a členoch posádok, ktorí zahynuli pri páde 6 vrtuľníkov, ako aj pri zostrelení lietadla Il-22 (vzdušného miesta riadenia), kde zahynulo aj 8 dôstojníkov. Zostrelenie tohto lietadla označil J. Prigožin za neúmyselné a unáhlenosť bojovníka z protivzdušnej obrany, pričom  prisľúbil vysokú kompenzáciu pozostalým. 

K sprievodným znakom takýchto akcií patria aj ekonomické škody. V tomto prípade ide najmä o poškodené cesty, ako aj budovy v dôsledku prestreliek. Vzhľadom na neoliberálny charakter ruskej ekonomiky, ktorú Centrálna banka napriek rôznym vyhláseniam stále drží „pod krkom“, došlo aj k rozkolísaniu menových kurzov. Ešte pred akciou sa objavili plány na novú privatizáciu.

Za prvý náčrt oficiálneho hodnotenia akcie možno považovať relatívne krátke vystúpenie V. Putina k národu neskoro večer 26. júna. Vyberieme z neho, že sa poďakoval za to, že pokus o vojenskú vzburu spoločnosť nepodporila. Poďakoval sa aj všetkým príslušníkom ozbrojených síl a orgánov ochrany poriadku za ich činnosť. Zdôraznil, že pokračujúca vzbura by bola potlačená. Organizátori akcie vedeli, že je protiprávna i to, čo ich čaká. Hoci bola preliata krv ruských vojakov, k bratovražednému boju, ktorý by uvítali nepriatelia doma i v zahraničí, nedošlo. Zdôraznil, že sa podarilo odvrátiť udalosti, ktoré by mali pre Rusko nenapraviteľné následky.

Pred predstaviteľmi silových rezortov vystúpil V. Putin aj 27. júna na Chrámovom námestí v Kremli. Znovu im poďakoval za ich činnosť a vyhlásil, že zabránili aj možnému vzniku občianskej vojny.  

Ešte nejaký čas bude viac otázok ako odpovedí

Sme v štádiu „analýzy“, keď je otázok oveľa viac ako odpovedí… Nemáme nijaký dôvod ponáhľať sa so závermi. Ponúkli sme preto len poznámky na okraj udalosti, lebo v tom, čo je známe, je priveľa nejasností a protirečení. Dá sa predpokladať, že veci boli oveľa zložitejšie než samotný pochod „vagnerovcov“, ktorý trval len o niečo viac ako 20 hodín.

Nebudeme poukazovať na rôzne historické paralely, ktorých sa ponúka dosť, ani vytvárať scenáre, lebo zatiaľ chýba dôveryhodná odpoveď na dve navzájom spojené otázky: o čo v skutočnosti išlo a aký to malo cieľ. Momentálne nie sú ani spoľahlivé argumenty na vyvrátenie tvrdenia, že išlo o niečo iné (väčšie), ako o osamotenú akciu jednotlivca, ktorý si o sebe, svojich schopnostiach a vplyve myslel viac, než ako to bolo v skutočnosti. Využil svoju pozíciu „vodcu“ veľkej ozbrojenej skupiny. Vzhľadom na to, že k akcii došlo v konkrétnych podmienkach, v zložitej medzinárodnej i vnútropolitickej situácii, nie je vylúčené, že neskôr sa vynoria aj ďalšie priame alebo sprostredkované okolnosti z diania, ktoré s ňou súvisí.

Fenomén vzbury 24. júna však znovu dokazuje, že západní politici Rusku nerozumejú – česť výnimkám. Mnoho mesiacov sú pod krutým tlakom hlbinného štátu vo Washingtone, ktorý Ukrajinu už obetoval a ide už aj o to, čo sa stane s účasťou EÚ na proxy vojne USA s RF. Samostatnú analýzu si preto vyžadujú politicko-mediálne reakcie Západu a Ukrajiny na udalosť.

Skončíme však bez načrtnutia súhrnného hodnotenia tejto nezvyklej, náhle vzniknutej udalosti. Udalosť vzhľadom na svoju nezvyčajnosť bude mať iste dopady na politickú situáciu v Rusku a predpokladáme, že aj na vývoj ukrajinskej krízy. Radšej, azda aj alibisticky, si počkáme. Nejaký ten deň, možno aj týždeň totiž ešte stále budú pribúdať nielen informácie,  ale aj dohady, výmysly, dezinformácie, konšpirácie a pod. Po čase však aj tento „príbeh“ prekryjú iné udalosti a potom sa bude dať súhrnnejšie, systematicky zhodnotiť, čo sa vlastne stalo a aké to má dôsledky.

Súvisiace: František Škvrnda st.: Reakcie Západu na Prigožinovu vzburu

(Celkovo 464 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter