Už asi mesiac si kladiem otázku: Kde sme sa to dostali? Štátna pokladňa je poloprázdna, deficit extrémne vysoký, hrozí nám totálne zrútenie verejných financií. Obrazne povedané – hrozí nám grécka cesta. Chýbajú nám peniaze, chýbajú nám lekári, chýbajú nám učitelia, chýbajú nám remeselníci… a chýba nám všeličo iné.
Aktuálne v tomto období niektorým politikom chýba zdravý rozum. Čo iné si máme myslieť, ak politici takzvaného pravého demokratického spektra vyhlasujú, že sme na Slovensku v uplynulom období rozpadnutej vlády zaznamenali viaceré úspechy? Naozaj? Keby sa aj nejaké našli, tak rýchlo zapadnú v turbulentnej diskusii. Nenájde sa taký moderátor, ktorý by dokázal regulovať rozbúrenú diskusiu medzi ľavicou a pravicou, ale takisto medzi pravicou a pravicou. Takúto politickú atmosféru sme na Slovensku ešte nemali. Niekedy to pripomína začmudenú krčmu, v ktorej si každý presadzuje svoju pravdu, avšak s pochabou argumentáciou.
Ako hlboko sme klesli!
Mediálne debaty sa neobídu bez slovných útokov, urážok a ponižovania. Dokonca sa mi zdá, že niektoré mediálne relácie sú zámerne „ladené na divoko“, aby upútali pozornosť a plnili marketingové ciele politických strán i sledovanosť médií.
Aj v uplynulých desaťročiach boli voľby bojovné, ale prevládala v nich polemická argumentácia. V súčasnosti je menej argumentácie, viac hádok a slovných útokov. Niektorí politici strácajú zábrany, naplno dávajú najavo svoju nevychovanosť.
Odkiaľ sa berie takáto antipatia, nervozita a napätie?
Musíme sa vrátiť do roku 2018. V tom čase vládla krajne napätá atmosféra, ktorá mala príčinnú súvislosť s dramatickou udalosťou – vraždou investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Podozrivých bolo viac, okrem iného aj talianska mafia. Týždeň po oznámení vraždy prezident republiky Andrej Kiska navrhol bez jasného zdôvodnenia rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Vraždu sa dodnes nepodarilo celkom objasniť, avšak v pohnutom období sme zaznamenali nepriame útoky na vtedajšiu vládu a jej členov. Táto atmosféra sa preniesla až do volieb v roku 2020. Novinári, herci, rôzni aktivisti a občania spustili predvolebnú sériu búrlivých uličných zhromaždení, čo sa odrážalo v sérii emotívnych vyhlásení a prejavov.
Tragickú udalosť vtedajšia opozícia využila ako nástroj predvolebného boja aj napriek tomu, že chýbali fakty a argumenty. Voličom sa podsúvala len všeobecná emotívna kritika, čo postačovalo na vytváranie emotívneho podvedomia. Ukázalo sa, že aj silné podvedomé emócie môžu výrazne ovplyvňovať myslenie a správanie ľudí. Voľby nečakane vyhralo Matovičovo hnutie OĽaNO, ktoré s ďalšími opozične ladenými stranami poskladalo vládu.
Už prvý rok vládnutia prezrádzal, že vláda má nadšenie, ambície, relatívne aj dostatok zdrojov. Avšak vláda mala aj ministrov, ktorí mali problém napísať vlastnú diplomovú prácu. Vláda mala ministrov, ktorí nemali odbornú kvalifikáciu na manažovanie ministerstiev. Viacerí ministri nemali dostatočný rozhľad, odbornú kvalifikáciu a primeranú prax. Prejavovalo sa to najmä v nezvládnutých procesoch politického rozhodovania. Vo vládnych kruhoch rástlo napätie, množili sa nedorozumenia a konflikty, ktoré neskôr prerástli do nenávisti. Napriek tomu sa vláda s pudom sebazáchovy držala vládnych stoličiek, ale na jej výstupoch bolo cítiť, že vzájomné vzťahy v koalícii sú značne narušené, a tým sa nebadane rozpadávala aj komunikácia.
Vládnutie bolo plné zmätkov, nepokojov a neistoty. Medzi vládnymi a opozičnými politikmi sa stupňovala ostrá polemika. Po dvoch rokoch existencie vlády už aj bežní občania cítili, že sa musí niečo stať, keďže rozhádaná bola nielen vláda, ale aj slovenská spoločnosť. Poruchy v riadení a nedostatočná koordinácia narušovala a brzdila plnenie vládnych predsavzatí a úloh. Skúseným politickým pozorovateľom i mnohým občanom bolo jasné, že vláda vytvára krízové situácie, ale nedokáže ich riešiť, a tým plniť volebný program. Zhoršovali sa viaceré ekonomické ukazovatele, celkovo poklesla životná úroveň. V spoločnosti rástla nespokojnosť, vláda strácala dôveru obyvateľov.
Uznajme, že vláda chcela vládnuť bez hádok a napätia, avšak týždeň čo týždeň vznikali nové problémové situácie a na ich riešení sa koalícia často nevedela zhodnúť. Pribúdalo krízových situácií, ktoré sa pokúšali riešiť v koaličnej rade, ale ani to nepomáhalo. Opakovane hľadali cestu zmierenia, ale koaličná rada bola taká rozhádaná, že to už vládna koalícia nemohla zvládnuť.
Situáciu nezvládla ani prezidentka republiky, ktorá nedostatky vlády dlho tolerovala a dlho odkladala rozhodnutie o výmene premiéra. Neskôr po páde vlády nepochopiteľne dlho odkladala termín vyhlásenia nových volieb. Taktické postupy a pomalosť rozhodovania prezidentky ešte viac zhoršilo celkovú kritickú situáciu. Čoraz viac sa množili hádky, konflikty, vzájomné osočovanie a urážanie. Nemuseli sme sedieť vo vláde, stačilo nám pozorne sledovať mediálne vystúpenia politikov, aby sme objavili v rozhodovacom procese lapsusy. Nielen členovia vlády, ale aj poslanci si často protirečili v parlamente i na verejnosti pre nízku úroveň poznania problematiky a pre rozdielne záujmy.
Vláda v čase svojho rozpadu už nebola schopná riadiť štát.
Aj súčasná atmosféra predvolebného boja sa dostáva do zmätočných protirečivých vyhlásení. Voliči doteraz nedostali dostatočnú kvalifikovanú odpoveď na príčiny pádu vlády v procese nevídaných zmätočných situácií. Analýzu týchto vládnych zmätkov doteraz nikto neurobil. Aj napriek tomu, že Slovenská republika prežíva kritickú finančnú krízu, podobnú tej, ktorú dlhé roky riešilo Grécko.
Preto by voliči v tomto období mali pozorne sledovať, kto je kto, kde bol doteraz, čo dokázal a najmä – či má predpoklady, aby zastával pozíciu v štruktúrach vládnutia. V súčasnosti už nie je čas na improvizáciu, na zdĺhavé diskusie, keďže republika musí po voľbách riešiť krízu kríz.
V krajine sa totiž postupne nahromadilo množstvo menších krízových situácií a k tomu prišla kríza najväčšia – enormne nám rastie štátny dlh a tempo jeho rastu je už také rozbehnuté, že ho už nedokážeme zastaviť. Inak povedané – Slovensko zasiahla kríza kríz.
Pre voličov je v súčasnosti veľmi dôležité, aby do parlamentu zvolili kvalifikovaných kandidátov. Ich úlohou bude poskladať takú vládu, ktorá bude schopná analyzovať krízové situácie a postupne programovo riešiť aj krízu najvážnejšiu. Nie je možné, aby sa do vlády dostali ľudia, ktorý doteraz nikdy neriadil ani čatu desiatich robotníkov. Nie je možné, aby ministri nemali ani základné vedomosti o príslušnej odbornej problematike, o poznaní politickej reality, o nástrojoch riadenia a tvorbe strategického rozhodovania. Nemali by sme riskovať situácie, keď si minister pletie pojmy DPH a HDP.
Aj teraz, v čase vrcholiacej predvolebnej súťaže, si politické strany, ktoré nás dostali do tejto krízy, trúfajú vyhlasovať, že by radi zostavovali novú vládu. Doterajší priebeh volebnej súťaže je vo veľkej miere poznačený populizmom a taktikou nechutného očierňovania potenciálneho súpera. V každom prípade sa viaceré politické strany a kandidáti budú musieť zmieriť s neúspechom. Nevieme, ako to prijmú, nevieme, či sa nepokúsia zaútočiť na slovenský „Kapitol“. Voliči musia byť v strehu, aby si niekto na hrade alebo v paláci nenašiel nejaký dôvod, aby víťaz volieb nebol poverený zostavením vlády.
O tom, ako dôstojne prežívať neúspech vo voľbách, by nám vedeli niečo povedať skúsení politickí matadori ako Robert Fico a Mikuláš Dzurinda. V súčasnosti si v preferenciách lepšie počína Robert Fico, ktorý od vzniku Slovenskej republiky sedel na premiérskej stoličke najdlhšie. Či ho niekto má alebo nemá rád, musí uznať, že Fico aj napriek jeho slabostiach je erudovaný, húževnatý ľavicový politik. Erudovaný najmä preto, lebo jeho každý krok, každé rozhodnutie je premyslené a zapadá do systému. Vo svojich vystúpeniach sa nespolieha na náhodu, ani na prázdnu slovnú improvizáciu. Ešte som nepočul, aby akýkoľvek prejav odrečnil len tak bez hlbšieho zmyslu. Problematiku, o ktorej hovorí, má usporiadanú v systéme. Jeho prejavy nie sú vzletné, spravidla obsahujú učebnicovú štruktúru – predmet, subjekt, obsah, príčinnú súvislosť, východisko a cieľ. Neviem, či to má naučené alebo reaguje len intuitívne. V každom prípade musíme uznať, že Ficove vystúpenia majú hlbší zmysel, nestoja len na kritike súperov, ale najmä na zovšeobecnení záujmov ľudí a na formulácii programových východísk. Aj v súčasnosti ako prvý predložil základné tézy vládnutia, ktoré zapadajú do krízového systému s náznakom východísk.
Do volebnej súťaže sa prekvapivo prihlásil Mikuláš Dzurinda. Jeho pokus o návrat do slovenskej politiky naráža na krátkosť času a neisté zázemie na prípadnú koaličnú spoluprácu. On ako maratónsky bežec bol pripravený zabojovať, ale precenil svoje okolie pri potenciálnej tvorbe koalície. Neraz som s M. Dzurindom na riaditeľstve železníc vypil zalievanú kávu z horčicového pohára, poznám jeho cieľavedomé myslenie, ale teraz nerozumiem, prečo sa taká v oblasti železničnej dopravy odborne zdatná osobnosť znovu tlačí do politiky. Z vlastného poznania viem, že Dzurinda by bol dobrý riaditeľ holdingu slovenských železníc. A to aj napriek tomu, že slovenské železnice majú množstvo špičkových odborníkov, ale nemajú to, čo má Mikuláš Dzurinda – schopnosť naprojektovať a presadiť založenie železničného holdingu a z nadhľadu manažovať železničné firmy. Železnice potrebujú odborníka, ktorý svojou odbornosťou, nadhľadom a sebavedomím zvládne nielen manažovanie firmy, ale predovšetkým zvládne strategické rokovania a komunikáciu s vládnymi činiteľmi na Slovensku a v štruktúrach Európskej únie. Slovenské železnice sú z hľadiska ich významu už niekoľko desaťročí podceňované a nedofinancované. Dzurinda by dokázal železnicu postaviť na pevné nohy. Železnica je štátom v štáte, a nie je tu len pre seba. Železnica dokáže okrem iného odbúrať na cestách kolóny kamiónov, dokáže harmonizovať pohyb ľudí od východného cípu Slovenska až po Bratislavu a ďalej do Európy. A čo je najdôležitejšie, Mikuláš Dzurinda by s vládnymi činiteľmi nerokoval o problémoch železníc kdesi v predsieni, ale vo vládnych salónoch. Navyše by špičkovým odborníkom železníc vytvoril priestor na prácu a obyvateľom Slovenska by ponúkol kvalitnejšiu integrovanú dopravu.
Dejiny sa opakujú, ale vždy je to trochu iné už len preto, lebo ľudia majú väčšie ambície a permanentne hľadajú šťastie. V akej krajine budeme žiť, závisí veľmi od toho, či bude nová vláda bude odhodlaná a dostatočne erudovaná na to, aby dokázala pozdvihnúť Slovensko. Nechceme žiť v chudobe a deliť sa o zvyšky na chvoste vyspelého sveta.
Nebude to ľahké. Máme krízu štátneho deficitu, pretože vláda nekontrolovane míňala financie a nerešpektovala stanovené zásady. Máme krízu nerovnosti, pretože finančné pravidlá sú nastavené v prospech bánk a oligarchov. Máme krízu morálky, pretože preberáme cudzie nepatričné vzory, viac sa staráme o mamon a menej o kultúrne dedičstvo a výchovu detí. Máme ekologickú krízu, pretože príroda sa nevie brániť pred chamtivosťou a nadmernou spotrebou.
Obyčajní ľudia chcú žiť v normálnej krajine. A preto vo voľbách budeme voliť normálnych ľudí, ktorí sa nás voličov budú pýtať, aké hodnoty preferujeme a čo si želáme pre zlepšenie nášho života. Nás nezaujímajú vyhlásenia skrachovaných politikov o tom, ktorá strana je pre nich nebezpečná. Voliči si to dokážu vyhodnotiť, kto je pre nich bezpečný a kto nebezpečný! Avšak pre istotu budeme pozorní a opatrní! Nechceme byť prorokmi, ale máme obavy, aby sme v predvolebnej trme-vrme nestratili rozum a dopadli tak, ako to už pred sto rokmi napísal Janko Jesenský: „Pri voľbách národ vyberie si stranu milovanú, po voľbách strana milovaná ho odloží na stranu.“
A preto sa spoliehajme na kandidátov, ktorí už v minulosti preukázali, že sú schopní presadzovať záujmy obyčajných ľudí a dokážu dotvoriť a vyprojektovať našu malú slovenskú krajinu v európskom priestore. Potrebujeme odborníkov, podporujme úspešných a nestrácajme čas na oživovanie beznádejných zúfalcov.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
