O ukradnutej dúhe, kultúre a Slovensku

Musím na úvod zdôrazniť, že som bol celý život striktne apolitický, v politike som sa nikdy neangažoval a nebol som členom nijakej politickej strany či hnutia – a takým som zostal až do dnešných dní napriek tomu, že som dostával rôzne ponuky. K tomuto článku ma vyprovokovalo až to, čo sa deje v spoločnosti a najmä oblasti „kultúry“.

Sledujem, ako sa skupina politických aktivistov a ich sympatizantov, ktorí nikdy v kultúre nič neznamenali, nič s ňou nemali a nemajú spoločné, vybrala do ulíc šíriť nekultúru, zlobu a nenávisť. To už veru nemožno tolerovať, že vám niekto ukradne vašu identitu a vydáva sa za vás!

Najprv nám ukradli dúhu, symbol čistoty a krásy, ktorý stvorila príroda a už ako deti sme sa vždy tešili a obdivovali jej krásne farby a dokonalý tvar. Keď dúhu spomeniete dnes, každý si predstaví sexuálnych deviantov a ich agresívne, vulgárne správanie, pretŕčanie sa po uliciach, kde otravujú a pohoršujú normálnych ľudí. Ja som na  reprezentantov tejto údajne vraj  až 4 %-ej menšiny narazil po prvý raz koncom 70, rokov v Kolíne nad Rýnom, kde som bol na postgraduálnom štúdiu. Vtedy mi pomáhal vzdialený príbuzný, ktorý, ako sa ukázalo neskôr, bol homosexuál. No bol to aj vzdelaný a distingvovaný človek, pracoval ako redaktor rozhlasu  a  svojou menšinovou orientáciou nikoho neobťažoval. Bol jednoducho diskrétny a gustiózny. V jeho spoločnosti som sa cítil bezpečne, lebo to nikdy nepropagoval a naopak, chránil ma, keď sme sa ocitli v ich spoločnosti na večierku či v niektorom kolínskom bare. Napriek tomu mám na to celé pekné spomienky, a preto ma udivuje tá primitívna vulgárnosť a agresivita, akou sa títo ľudia prezentujú dnes. Oni znevažujú prínos a dielo svojich predchodcov, ktorí  spoločnosť dokázali pozitívne ovplyvniť. Spomeniem len napríklad svetoznámeho herca Jeana Maraisa, spisovateľa Oscara Wilda, básnika a režiséra Jeana Cocteaua a aj jeho vtedy mladučkého slovenského priateľa, „pútnika mesačnou nocou“, ako sa sám nazýval, Thea Florina, spisovateľa z Dolného Kubína. No dnes sa cítim ich nasledovníkmi ohrozený. Špinia a pľujú na pamiatku a dielo nielen svojich talentovaných a vzdelaných predchodcov, ale aj na nás.       

Niečo podobné sa deje aj v kultúre, keď ľudia, o ktorých som v reálnom živote nikdy nepočul, hoci sa považujem za kultúrne rozhľadeného, sa vydávajú za nositeľov kultúry. Tobôž som sa nestretol s ich dielom alebo nejakou činnosťou v oblasti kultúry. Svoju nekompetentnosť suplujú agresivitou. Propagujú ich viaceré komerčné médiá a aj takzvané verejnoprávne, ktoré takými už dávno prestali byť, lebo namiesto plurality reprezentujú len jeden názor.

Vykrikujú po uliciach a šíria svoje vulgárne odkazy verejnosti a aj pri každej príležitosti ich vnucujú na internete. Dokonca nimi oblepili aj vstupnú bránu na Ministerstve kultúry SR. Pochybujem, že sa inšpirovali Martinom Lutherom, ktorý pribil v roku 1517 na bránu Wittenberskej katedrály listiny so svojimi 95 tézami. Tým spustil vlnu reformácie v kresťanskej cirkvi za očistu, striedmosť a mravnosť. Dnes aktivisti a doslova kultúrne nuly z VŠVU (česť výnimkám, lebo sú tam aj seriózni výtvarníci a pedagógovia), vedú svoje pomýlené naivné a dezorientované ovečky pred budovu ministerstva a zanechávajú tam svoje propagandistické výplody. Načo nám je Slovensko, jeho kultúra nech zhynie! A to nie je po prvý raz. Už v septembri minulého roka sa zviditeľnili protestom proti umiestneniu súsošia Cyrila a Metoda od A. Gábrika v hradnom areáli. Je to neuveriteľné, kam až siaha ľudská hlúposť a je desivé, že takéto osoby „školia“ náš umelecký dorast. Aká budúcnosť čaká slovenskú kultúru a výtvarné umenie pod militantnou čižmou primitívneho pomýleného protikultúrneho aktivizmu? Vidím to aj v oblasti, ktorú najviac sledujem, teda umeleckého skla. Slávna éra slovenského umeleckého skla sa začala pôsobením českého pedagóga a výtvarníka V. Ciglera ako istá odpoveď na politické uvoľnenie v 60. rokoch a situáciu v Prahe, kde priestor ovládal S. Libenský. Štafetu neskôr úspešne prevzal A. Žačko. Do studenej a len dekoratívnej optiky  priniesol prvky sochárskeho rozmýšľania, čo zodpovedalo vtedajším nastupujúcim trendom.  Uvedení pedagógovia VŠVU vychovali celú generáciu úspešných a vo svete uznávaných nasledovníkov. Túto pozitívnu vlnu v sklárskom umení ukončil politický prevrat v novembri 1989. Do čela výuky sklárskeho umenia sa dostal stredoškolský pedagóg, ktorý na SUPŠ vyučoval kamenosochárstvo. To by ani tak nevadilo, ale on aj napriek vysokoškolským nárokom stále zostal len stredoškolským učiteľom. A v tomto trende to pokračuje aj po jeho odchode. Namiesto uznávaných umelcov sú tam naopak výtvarníci, ktorí sa vo výtvarnej praxi neuplatnili, a tak sa zahalili do pedagogických titulov, aby sa udržali nad vodou vďaka pravidelnému príjmu, lebo zo svojej tvorby by len ťažko vyžili. Česi majú príslovie: Kdo to umí, ten to dělá, kdo to neumí, ten to učí. Následkom je, že expanzia slovenského umeleckého skla doma a v zahraničí sa úplne vytratila a v posledných troch desaťročiach sa na scénu dostalo len niekoľko individuálne nadaných jedincov, v ktorých bol talent zrejme  tak silne zakódovaný od prírody, že štúdium na VŠVU ich nedokázalo zlomiť, dezorientovať a pokaziť. Kde sú tie časy, keď na VŠVU vyučovali ozajstné verejnosti známe osobnosti a cenení výtvarníci ako V. Hložník, A. Brunovský, J. Kostka, J. Mudroch a mnohí iní, ktorí za dekády renesancie umenia po druhej svetovej vojne postavili na nohy celú modernú umeleckú scénu a vychovali generácie cenených umelcov! O ich anonymných nasledovníkoch, ktorí priamo nadväzujú na zväzáckych aktivistov zo začiatku 50. rokov a znova sa viac prejavujú skôr ako agresívni politickí štváči než ako výtvarníci, už zväčša nevieme nič. O oblasti ich umeleckej tvorby nechyrujeme, nevideli sme ich diela a zviditeľňujú sa skôr protestami proti svojim úspešnejším kolegom a ich verejným realizáciám.

Súsošie Cyrila a Metoda

Výborným príkladom je súsošie Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade. To sa niekomu môže páčiť, oslovovať ho či vzbudzovať pocit hrdosti na naše dejiny, inému zas nie. No pánboh zaplať, že sa také niečo udialo. Sochárskych realizácií vo verejnom priestore je ako šafranu. Veď samotný vtedajší predseda parlamentu, ktorý súsošie oficiálne odhaľoval, bol bizarná postavička. Aj napriek tomu, že ťažisko jeho činnosti bolo niekde celkom inde, ukázalo sa, že mal zdravé pronárodné jadro, keď podporil takúto všeobecne prospešnú realizáciu. Podobné ohlasy vyvolala pred časom aj jazdecká socha Svätopluka, ktorá svojím spôsobom nadväzuje na jazdecký pomník Márie Terézie na korunovačnom vŕšku, zničený po prvej svetovej vojne. Môžeme viesť polemiky o tom, či známy slovenský sochár J. Kulich dobre zvládol dosť komplikovanú problematiku jazdeckej sochy, o ktorej riešenie sa viac či menej úspešne pokúšali sochári od nepamäti. No je určite pozitívne, že takýto symbol slovenskej štátnosti je na takom exponovanom mieste pred vstupom na Bratislavský hrad. Keď som bol naposledy na hrade, prišla tam skupina japonských turistov a fotili sa práve pred uvedenou sochou. Veď väčšinu artefaktov, ktoré pôvodne zdobili areál hradu, stihli odviezť do Viedne ešte Habsburgovci.

Socha Svätopluka

Je zarážajúce, že pri každej takejto udalosti sa zjaví tá istá skupina kriklúňov, zameraných na to, aby špinili do vlastného hniezda, čo, mimochodom, nerobia ani zvieratká. Do dokonalosti to priviedli niektorí naši reprezentanti v európskom parlamente. Takéto sebazničujúce elementy spoločnosti boli donedávna absolútne cudzie našim českým bratom; o nacionalizme našich južných susedov nehovoriac. To vysvetľuje historický fakt, že my sme ľahkovážne stratili svoju štátnosť a oni nie. Darilo sa im ju zachovať a vďaka tomu úspešne miešať karty na politickej mape Európy počas uplynulého tisícročia a Maďarom sa to darí až do súčasnosti.

Ozajstní  umelci tvoria vo svojich ateliéroch či príbytkoch a nemajú čas chodiť po námestiach a vykrikovať. Spravidla sú to  introverti, ktorí obľubujú samotu a pokoj, aby mohli tvoriť svoje diela a len občas, pri príležitosti zverejnenia, premiéry či výstavy sa zjavia na verejnosti. Vždy to boli voľnomyšlienkári, nositelia pokroku a často aj pozitívnych spoločenských zmien. To sa traduje už od antiky, keď boli tvorcovia kultúry a vzdelanosti najváženejšou spoločenskou triedou a priamo ovplyvňovali a vychovávali najmocnejších politikov. Najlepším príkladom je Alexander Veľký, ktorého učil a formoval filozof Aristoteles. Preto ich dielo a prínos do vývoja spoločnosti zostal základným kameňom, trvalým a pevným až do dnešných dní. Škoda len, že v súčasnosti sa od tejto praxe ustúpilo.

Rovnako sa začali množiť prípady krádeže názvu Slovensko. Zlodejmi, ktorí si ho privlastňujú, sú práve tí, ktorých činnosť je zameraná proti tomuto mladému štátu už od jeho vzniku. Pamätáme si, ako a kto hlasoval v parlamente proti vzniku Slovenska. Následne  zlikvidovali pluralitu hlavných médií (tak ako to v  robia brutálne ich „liberálni“ súkmeňovci momentálne v poľských verejnoprávnych médiách), keď internovali proslovensky orientovaných redaktorov na jednom z poschodí budovy verejnoprávnej televízie v Mlynskej doline. To bol koniec verejnoprávnosti, teda plurality názorov v STV. Postupne sa krok za krokom salámovou metódou zmocňovali vlády nad mladou republikou podľa hesla „Keď sme nezabránili jej vzniku, tak ju aspoň ovládneme“. Toto úsilie zavŕšili zvrhnutím Mečiarovej vlády a nastolením prvej vlády, reprezentujúcej záujmy ich  zahraničných „sponzorov“. To sa im podarilo doviesť do perfekcie. Najprv odovzdali všetok kľúčový priemysel svojim chlebodarcom a na čelo štátu dali postupne celú plejádu vydierateľných prezidentov s pochybnou minulosťou. Tí začali, okrem inej záškodníckej činnosti každoročne odmeňovať exponentov protislovenských aktivít podľa zásluh: čím viac si pošpinil svoju vlasť, tým vyššie štátne vyznamenanie dostaneš. Samozrejme, s výnimkou Ivana Gašparoviča, ktorý sa ako jediný prezident nespreneveril svojmu poslaniu. Dnes je už situácia tak ďaleko, že normálny človek sa musí obávať, len aby preboha nedostal od súčasnej prezidentky štátne vyznamenanie, lebo normálni ľudia ho automaticky zaradia medzi protislovenské živly. Krádeže názvu Slovensko pokračujú aj v politických stranách na rovnakom princípe. Typickou ukážkou je nechválne známa politická strana OĽaNO, ktorej sa podarilo v rekordnom čase destabilizovať a neuveriteľne zadlžiť to Slovensko, do ktorého názvu sa teraz halí. Čudujem sa, že takéto zneužívanie názvu štátu je vôbec možné a beztrestné. Tí, ktorí najviac bojujú proti samostatnému a zvrchovanému štátu, proti tradičnému spoločenskému poriadku, a naopak, za implementáciu sexuálnych tém (za hranicou normálnosti) do školstva, do  každodenného života a za odstránenie akejkoľvek plurality v médiách, usilujú o  krádež vlastníctva celého štátu v priamom prenose. To všetko v duchu neostalinistických fantazmagórií, šírených ich ideovými lídrami ako napríklad Klaus Schwab a tvrdia, že dokonalé šťastie dosiahneme, až keď nás vyvolená skupina zahraničných superboháčov zbaví všetkého majetku a začne absolútne ovládať. Sľubovanie svetlých zajtrajškov už dôverne poznáme z minulosti… Popri takejto strašnej demagógii sa musí červenať aj vizionár G. Orwell a J. V. Stalin so svojou diktatúrou vyzerá ako diletant. Môj otec, inak veľmi vzdelaný, rozhľadený spisovateľ a polyhistor, si celý život myslel, že hlavným problémom bývalých socialistických štátov bol fakt, že komunistický systém bol k nám importovaný z Ruska a že nevznikol vo Francúzsku. Situácia dnes však ukazuje, že sa mýlil. Najnovšia vlna už premenovaného totalitarizmu, šírená zo západu Európy, v ničom nezaostáva za najtvrdšími prejavmi kolektivizmu v kombinácii s totálnou kontrolou. Zdá sa, že západoeurópski občania  sami  ani netušia  a nevedia, do čoho sú manipulovaní. Takúto historickú skúsenosť má z obdobia fašizmu len Nemecko a jeho vtedajšie satelity, ostatní to poznajú len sprostredkovane a nemajú bezprostrednú skúsenosť s tým, čo im hrozí. Že by historická pamäť bola taká krátka? Končím klasickým zvolaním: Panebože, zastav ich, veď oni nevedia, čo činia!

P.S. Mimochodom, aj ja som svojím dielom zanechal odkaz na budove Ministerstva kultúry SR. Ale na mojej úrovni, nie ako aktivisti z VŠVU. Hneď vedľa hlavného schodiska mám umiestnenú pamätnú tabuľu z kararského mramoru, venovanú pamiatke architekta a staviteľa významných múzeí M. M. Harminca, tvorcu dnešného sídla MK SR.

Snímky: Autor

(Celkovo 2 463 pozretí, 33 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “O ukradnutej dúhe, kultúre a Slovensku

  • 24. februára 2024 at 20:05
    Permalink

    Pane profesore,
    na Slovensku jsem studoval a stále denně sleduji STV 1 a TA 3 – myslím si, že jsem v „obraze“ o Slovensku. Napsal jste to jako vždy, srozumitelně, stručně a jasně. I u nás v Česku je situace podobná, ať jde o 4% menšinu, či agresivního vystupování těch „správných“ proti těm, kteří nesdílí jejich jedinou pravdu. A to myslím ve všech oblastech – u nás nemůžete říci veřejně – chci mír, chci s ekonomickou spolupráci se všemi státy, atd. Společnost je rozdělená a může to někdy i sklouznout k „fyzickému řešení“ této diskuze. Je zde hodně, těch „správných“, kteří nejsou totiž vůbec schopni diskutovat o názoru těch druhých.
    Takže díky a více takových článků

    Reply
  • 24. februára 2024 at 22:22
    Permalink

    Agresivita je podmienená mentálnym, kultúrnym a etickým profilom človeka. Všetky tieto vrstvy, zdanlivo nesúvisiace, tvoria jeden celok.
    Súčasná doba je priam nasiaknutá deštrukciou všetkých týchto vrstiev. Výsledkom je odchod od kultúry, morálky, ale aj vedy prierezovo vo vedných odboroch, majúcich priamy, či nepriamy vplyv na chod spoločnosti a jej sociálny stav.
    Deštrukčné formy sa presadzujú stúpajúcou agresivitou, lebo sa stratili mantinely správania, ktoré evolučne dospeli ku konsenzuálnemu odobreniu väčšinovu populácie.
    Nuž a najdeštrukčnejší predstavitelia tohto smeru sa vyselektovali celkom logicky, lebo agresia nie je zdravý stav človeka, takže väčšina od podobných bočí a naopak, súzvučná časť populácie sa k nim primkne.
    Rozhodne miera osobnostných vlastností väčšiny, ak nepodľahne strachu a následne servilite k takému prostrediu.
    Predbežne sú obe skupiny „na hrane“ a nie je isté, ktorá spadne do priepasti.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter