Nad Tatrou sa neblýskalo, ale nad Slovenskom veľmi potemnelo

Nad Slovenskom sa po podlom skutku 92 poslancov NR SR potemnelo tak veľmi, ako to nebolo prinajmenšom od volieb v roku 1946, možno aj predtým. Predĺžila sa možnosť pokračovať v nebezpečnom a škodlivom podrývaní našej štátnosti, spojeným s mnohostranným zbedačovaním obyvateľov vládou v demisii. Moc, ktorá bola odvolaná a mala by sa čo najskôr pobrať kade ľahšie (najlepšie rovno na smetisko dejín, alebo do priepasti, ktorú chystá ľudu), bude fungovať možno aj viac ako 10 mesiacov! Aby sme neupadli do vulgarizmov, lebo slušne sa o agresívnych bulvárnych výkrikoch predstaviteľov vlády, ich podporujúcich poslancov a iných osôb, ktoré obhajujú jej konanie, nedá hovoriť, radšej nič z toho nebudeme komentovať. Neodpustíme si však poznámku, že niektoré myšlienkové pochody pri tom nielenže sú primitívne, za hranicou elementárneho rozumu a morálky, ale hodné aj psychiatrického vyšetrenia.

Podstatou pôsobenia (pôvodne) matovičo-hegero-kolláro-sulíko-remiášovských „zlepených demokratických síl“ (stručnejšie hegeromatovičovlády) často podporovaných „čaputovčinou“ (chápeme pod ňou politiku, ktorú robí prezidentka so svojou kanceláriou, poradcami a ďalšími, ktorí jej nadšene pomáhajú) sa stala prefíkaná snaha zneužiť vo svoj prospech všetko, čo sa zneužiť dá. Táto skupina osôb trpí nebezpečnou mesiášskou mániou, že sú „najdemokratickejší a najmorálnejší“ v 30-ročných dejinách samostatného Slovenska. Môžu  teda robiť všetko, čo uznajú za vhodné.

A pozor! To, že im ide o čo najdlhšie udržiavanie mastných príjmov pre skupinu osôb, zloženú najmä z poslancov „štvorkoalície Slovensko 2020“, členov vlády a jej politických nominantov, je len zákerná a pomstychtivá lož mafiánsko-fašistických kruhov, ktoré sa chcú dostať k moci. Kto pochybuje o demokracii à la „štvorkoalícia Slovensko 2020“, môže byť podľa tejto „tolerantnej chásky“ len mafián a fašista. Všetci musia uznať, že táto skupina osôb má svätú pravdu a že preto sa pre ňu stal nesmiernou tragédiou každý deň, o ktorý sa im skrátila zneužívaná moc. Nemôžu „najdemokratickejšie a najmorálnejšie“ ďalej pľundrovať Slovensko, ani ho chaotizovať v záujme cudzích síl, ktorým vychádzajú v ústrety a ctia si ich viac ako vlastný ľud. Ťažkou úlohou by bolo zistiť, koľkokrát pohlavári tejto koalície aspoň niekde spomenuli za takmer tri roky svojho doterajšieho protiľudového pôsobenia národ či vlasť.

Vznik samostatného Slovenska ako míľnik

Vznik samostatného Slovenska 1. januára 1993 predstavoval vyvrcholenie dlhých a zložitých politických, sociálno-ekonomických,  kultúrnych i ďalších procesov, spojených s národným sebauvedomením. K ich výraznej aktivizácii došlo od roku 1990. Zopakujeme, čo sme už viackrát uviedli pri iných príležitostiach, že bez politikov a odborníkov, ktorí sa zaslúžili o vznik československej socialistickej federácie, by samostatné Slovensko vznikalo  omnoho ťažšie. Bol vytvorený základný rámec, platforma pre prípravu nového štátu. Nie je zhoda na tom, či máme „otcov-zakladateľov“, ale o vznik samostatného Slovenska v roku 1993 sa zaslúžilo viacero osobností i politických síl, ktoré sa v rozhodujúcom čase zjednotili. Po dosiahnutí samostatnosti a získaní moci sa už najmä kvôli privatizácii a „deľbe pozícií“ v štátnej a verejnej správe začali používať politické metódy, ktoré neboli len v záujme nového národného štátu. Okrem nemožnosti zabrániť pôsobeniu bežných ľudských vlastností v pluralitnej politike to bol asi aj osud obyvateľov nového malého štátu v podmienkach západnej neoliberálnej globalizácie, ktorá sa vtedy rozbiehala.   

Známe udalosti z rozdeľovania Česko-Slovenska nebudeme rozoberať, poukážeme len na niekoľko vybraných záverov. Rozhodnutie malo mocensko-politický charakter, čo s odstupom času hodnotíme pozitívne. Dôkazom bolo, že nedošlo k nijakým násilnostiam a rozdelenie štátu bolo mimoriadne kultivované, aj keď existovali sily, ktoré proti nemu brojili a strašili tým, čo všetko nastane. Iste boli viaceré situácie, ktoré postavili časť ľudí do zložitého rozhodovania o veciach, ktoré pre nich neboli jednoduché. 

Na prvý pohľad to vtedy však vyzeralo najmä tak, že na Slovensku boli snahy o osamostatnenie medzi politickými silami (najmä národne orientovanými a ľavicovými) i medzi obyvateľstvom oveľa silnejšie ako v českej časti federácie (tragikomickú úlohu pri tom zohrával Václav Havel, ktorého správanie sa stalo aj určitým katalyzátorom rozdelenia). Veľmi rozšírené bolo pri tom mediálno-politické obviňovanie Slovákov z nacionalizmu. České politické sily síce viac vystupovali proti rozdeleniu, ale o to prefíkanejšie (skrytejšie i skôr) ako na Slovensku sa k nemu chystali. Po rokoch, keď sa ukázalo, že napriek niektorým protirečeniam išlo o krok, ktorým sa dá aj chváliť, sa na českej politickej scéne objavili osoby, ktoré tvrdili, že oni boli tými, ktorí to spustili a priviedli k úspechu.

Absencia referenda o rozdelení federácie bola možno pre časť spoločnosti nedemokratická, ale historicky sa nič zlé nestalo. Netreba sa preto púšťať ani do špekulácií, ako by bolo dopadlo.

Proces rozdeľovania štátu však nebol len „anjelsky čistý“ a možno sa naň pozrieť aj kriticky. Ako pri každej veľkej mocenskopolitickej zmene, aj vtedy sa objavilo nemálo konjunkturalistov a vypočítavcov, či ako sa ľudovo hovorí „prevracačov kabátov“. Bolo to okorenené aj tým, že ešte pretrvávali útoky proti komunistom, ktoré nemali taký rozsah ani takú intenzitu ako v českej časti federácie, ale vytvárali priestor na rôzne excesy.   

Ak k hodnoteniu vývoja samostatného Slovenska od roku 1993 pristúpime s vlasteneckým cítením, môžeme pokojne povedať, že to bol úspešný príbeh. Slovenský národ v historickej skúške zo samostatnosti obstál. Nesplnili sa predpovede „kuvikov“, „alarmistov“ a pod. o úpadku či dokonca krachu nového štátu. Bez ťažkostí sme sa zaradili ako (malý) štát do ich „medzinárodnej rodiny“.

V pokryteckej pluralitnej politike, spojenej s vytváraním koalícií, sa však predstavy a najmä sľuby odlišujú od reality. Ak sa objavujú sociálno-ekonomické (politické, bezpečnostné a i.) krízy, táto diskrepancia narastá. No a s nepodarenými politikmi a vládami sa úspešný príbeh môže  aj rozplývať. Ani život vo vlastnom národnom štáte nevylučuje, že jeho obyvatelia sa nebudú ocitať v rôznych ťažkostiach.  

Za výsledky, ktoré sa dosiahli na už vyše 30-ročnej ceste, treba oceniť v prvom rade slovenských pracujúcich (tých, čo sa živia prácou vlastných rúk a umu). Úspechy, ktorými sa hrdili politici všetkých farieb, dnes dostávajú často horkú pachuť. A to necháme bokom privatizáciu, liberalizáciu a ďalšie kapitalistické vlastnícke vyčíňanie. Zdôrazníme, že najmä v prípade EÚ a NATO sa veci, sľubované pred vstupom, akosi strácajú. V posledných mesiacoch nám svojou politikou len zvyšujú sociálno-ekonomickú i bezpečnostnú neistotu a zaťahujú do akcií, ktoré nám škodia. 

Postupne, ale nezadržateľne sme sa (spolu s celým postsocialistickým priestorom v EÚ a NATO) v dôsledku pôsobenia všetkých doterajších vlád (niektorých viac, niektorých menej) ocitli v osídlach moci neoliberálno globalistického finančno-právne-informačného sofistikovaného nátlakového systému. Čosi desivé, čo pôsobenie tohto systému zosilňuje, nastalo  po príchode k moci a jej zneužívaniu „štvorkoalíciou Slovensko 2020“ za ústretovej benevolencie „čaputovčiny“.

Úvah na tému stavu Slovenska v tridsiatom prvom roku jeho samostatnosti po tejto časti textu by mohlo byť veľa. Pokúsime sa ich krátko zhrnúť do piatich vybraných poznámok.

1. Máme demokraciu…

Parlamentné voľby sú pluralitné a slobodné (ale úspech vyžaduje veľa peňazí a podporu manipulatívnych médií). Nie každý volič si vie z ponúkajúcich sa uchádzačov o moc vybrať (ale to je, povedzme, jeho problém). Po voľbách sa však na pluralitu a slobodu zabúda, najmä ak je zostavená viac ako dvojčlenná koalícia. „My“ by sme aj chceli, ale koaličný partner s tým nesúhlasí (dno hašterenia, vyúsťujúceho až do surových urážok, predviedla „štvorkoalícia Slovensko 2020“). Do funkcií na všetkých úrovniach sa dostávajú v prvom rade víťazní politickí nominanti, často bez primeranej kvalifikácie i životných skúseností, ktorí však o to rozhodnejšie a bez zábran vedia robiť „poriadky“. K „dobrým mravom“ patrí rozpúšťanie a delenie politických strán, zmeny ich názvov, vytváranie nových a pod., čo dezorientuje voliča, ale politikom prináša slobodu zmeny názorov a hľadania ďalších ciest zbohatnutia aj po opakovaných politických prehrách a strate dôvery verejnosti.

2. Máme bohatstvo…

Každý môže „bez obmedzenia“ zbohatnúť (keď je „šikovný“, nemusí pri tom ani pracovať, čo ekonomický neoliberalizmus mimoriadne oceňuje). Sú dobre platené povolania aj bez toho, aby išlo o vrcholových manažérov (niektoré príjmy či odmeny členov správnych a dozorných rád a pod. nebudeme ani spomínať).

Organizácie typu Oxfam (zameriava sa na odstraňovanie chudoby a nespravodlivosti vo svete) už dávnejšie poukazujú na to, že príjmové nožnice medzi bohatými a chudobnými sa roztvárajú a čoraz menej ľudí vlastní viac bohatstva, či už v globálnom (medzinárodnom) alebo vnútroštátnom (národnom) rozmere. Počet chudobných rastie nielen v rozvojovom svete, ale aj v štátoch OECD, ktorý sa považuje za „klub bohatých“.

Ku krutým prvkom neoliberalizácie, spojenej s divokým kapitalizmom, na Slovensku patrí tzv. pracujúca chudoba, keď časť zamestnancov (neraz aj kvalifikovaných) má také nízke príjmy, že im nestačia na každodenný skromný život. V neposlednom rade v tejto oblasti ide o propagovanie a podnecovanie konzumného spôsobu života aj za cenu zadlžovania a rastúceho znečisťovania životného prostredia.

3. Máme slobodu jednotlivca…

Každý si môže robiť, čo chce, ak pri tom neporušuje zákony (morálne odsúdenie sa „nenosí“). Nastali časy „neobmedzených možností“ realizácie indivídua. „Menší“ problém je len v tom, že tí, čo sú bohatší a silnejší, majú tých možností viac ako tí, čo sú chudobní a slabší. Vládne egoizmus, každý sa má postarať sám o seba a zbytočne sa nezaujímať o to, čo robia iní. Snaha o sociálnu solidaritu sa považuje za „prežitok minulosti“ a najmä liberáli vykrikujú o „trestaní“ úspešných (bohatých). Pôsobeniu odborov sa pre istotu snaží zabrániť, najmä v postsocialistických štátoch.

Slobodu jednotlivca vôbec nerešpektovalo surové donútenie obyvateľstva „štvorkoalíciou Slovensko 2020“ k povinnému celoplošnému testovaniu od konca októbra 2020, ktoré sa opieralo bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia o vyhrážanie a trestanie. Je známa odborná štúdia „Nadúmrtnosť na COVID-19 v kontexte rozhodnutí zdravotnej politiky (roky 2020 – 2022)“, ktorá uvádza, že ak by vláda SR urobila podobné potrebné opatrenia, ako boli v iných štátoch EÚ, mohol byť počet mŕtvych o 12 000 – 21 000 nižší. Na prehnanom testovaní si pri tom aktivizovali viaceré kruhy, blízke „štvorkoalícii Slovensko 2020“, najmä jej pohlavárovi.

4. Máme slobodu slova…

Zdrojov informácií i zábavy je prebytok a všetko je dovolené. Čo však z tohto presýtenia, keď v médiách hlavného prúdu pôsobia mnohí nekultúrni, nevzdelaní, psychicky nevyrovnaní „odborníci“. Za peniaze či iné výhody však povedia a napíšu všetko, čo od nich chcú ich „zamestnávatelia“. Občas podľahnú aj tomu, čo im „našepkáva“ vlastná megalománia, čo vyústi do nepodarených informačných tragikomédií. Zaujímavé je aj to, že sú natoľko slobodní, že to, čo povedali ráno, večer bez ostychu poprú a keď „náhodou“ zaklamú, tak na to ihneď zabudnú, lebo mali zlé zdroje informácií. Čo z toho, že všetko je veľmi pestré, ale nakoniec tak podobné na seba, že trochu kriticky uvažujúci človek si z toho nevie vybrať. Nesmieme byť „zápecnícki“ a kritizovať ani hory (niekedy až urážlivo primitívnej) reklamy, ktorá sa na nás hrnie z médií, lebo však bez toho by nefungovali.

Vo vzťahu k „štvorkoalícii Slovensko 2020“, možno poznamenať, že médiá hlavného prúdu k nej (presnejšie k niektorým osobám v nej) majú rozdielny vzťah a stáva sa aj objektom ich kritiky. Aj tak však táto kritika nedosahuje rozsah ani vulgárnosť kritiky ľavicových a národných síl.

5. Máme vládu práva…

Právnikov je na Slovensku tiež neúrekom, čo je chvályhodné. Stále ich je však akosi málo, lebo existuje 6 právnických fakúlt (z toho 2 na súkromných vysokých školách), kde sa študuje aj externe. V odborných kruhoch je rozšírený názor, že moc sa neúctivo a utilitárne stavia k Ústave SR, ktorá sa často a rýchlo upravuje. Právo je asi najchúlostivejšia oblasť, ktorá sa stala obeťou „štvorkoalície Slovensko 2020“, pričom práve tu ju silne podporila „čaputovčina“. Nejde len o prefíkane fiškálsky „zarezané“ referendum v roku 2021. Posledným prejavom citlivého spoločného vnímania problémov sa stalo prezidentkino napadnutie § 363 Trestného poriadku na Ústavnom súde SR. Nemalo by sa zabúdať ani na to, že jednu z najväčších rán pre demokraciu a slobodu na Slovensku znamenal súdny zákaz štrajku železničiarov na „žiadosť“ dzurindovskej vlády začiatkom roku 2003, ktorý bol neskôr zrušený.

Naposledy pri právnických hókusoch-pókusoch došlo k tomu, že sa obmedzili možnosti referenda. Hanebným krokom bol aj závesový cirkus, ktorým koalícia predĺžila núdzový stav na konci roku 2020, lebo sa nesmierne bála protestov. Z tohto stručného prehľadu nemôžeme vynechať zneužívanie kajúcnikov, ktorí si zázračne spomínajú práve na to, čo potrebujú orgány činné v trestnom konaní. Ide o jeden z viacerých svetových unikátov pôsobenia „štvorkoalície Slovensko 2020“, keď nikde a nikdy nebolo v tak krátkom čase „odhalených“ toľko skupín organizovaného zločinu.

Zvrátený charakter má aj snaha určitých kruhov koalície posilniť donášanie a udavačstvo. V tomto smere bolo pre koaličných demokratov takmer dojemné, ale symptomatické počúvať, ako 2. februára na tlačovej konferencii zdôvodňovala jedna z temných postáv a „prevracač“ kabátov v poprevratovej politike, ktorý zakotvil vo voľbách vo februári 2020 na víťaznej kandidátke, vedenej veľkým pohlavárom, zdôvodňovanie podpísanej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. Zdôrazňovala pri tom, že klamala, aby jej príslušníkov zavádzala. Vzniká pri tom veľké podozrenie, že klamstvo zostalo stále hlavnou líniou konania tejto bizarnej figúrky, aby si zachovala pozície…

Letargia nie je riešenie

Ospravedlňujeme sa čitateľom za značne temný obraz stavu slovenskej spoločnosti (politiky, práva, ekonomiky, kultúry a pod.) v tridsiatom prvom roku jej samostatnosti. Hodili by sa viac aspoň trochu ružové okuliare. Dúfajme, že raz si ich budeme môcť nasadiť. Z hľadiska toho, čo každodenne robia chátrajúce, ale stále agresívnejšie zvyšky „štvorkoalície Slovensko 2020“, žiaľ, nemožno nič pochváliť, hoci nie všetko ide podľa ich predstáv.

Kam sa pozrieme, vidíme skresľovanie, výmysly, klamstvo, urážky, vyhrážky a pod., ktoré bežného občana urážajú. Najhoršie je, že to vyzerá tak, že väčšia časť spoločnosti upadla do letargie. Ktovie, čo ju dokáže prebrať. Preto treba pokračovať v burcovaní, strhávaní masiek pokryteckým politikom, ktorí dnes vládnu a manipulujú verejnosť.

Veľké závery ani návrhy v súčasných podmienkach nemožno robiť. Situácia sa po podlom hlasovaní len začína „utriasať“. Ide o dve hlavné oblasti spoločenského života, ktoré sa budú „vykryštalizovávať“. Prvou je, čo budú robiť chátrajúce a agresívne zvyšky „štvorkoalície Slovensko 2020“ v politike, práve a ekonomike, aby si zachránili kožu. V honbe za ziskom čo najväčšieho počtu kresiel  v novom parlamente sa nebudú štítiť ničoho a zneužijú všetko, čo sa zneužiť dá.  Druhou je, aká bude reakcia obyvateľstva na toto konanie. Môže  pokračovať apatia a jediným a málo dôkazným ukazovateľom stavu nálad bude vývoj preferencií strán a dôveryhodnosti politikov v prieskumoch. Je tu však aj aktívnejšia alternatíva – rast prejavov nespokojnosti, protestov, demonštrácií, štrajkov a pod. Zapredané slovenské médiá hlavného prúdu, vrátane poľutovaniahodnej RTVS, nevenujú pozornosť veľkým štrajkom vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Radšej nás balamutia tým, že už-už sa znížia ceny energií a pohonných hmôt, hoci údaje o ich výške a ich vývoji sa takmer každodenne menia a nejdú len nadol.

Ilustrácie: Ľubomír Kotrha

(Celkovo 608 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “Nad Tatrou sa neblýskalo, ale nad Slovenskom veľmi potemnelo

  • 5. februára 2023 at 16:46
    Permalink

    Vážený p. Škvrnda, pri čítaní Vašich článkov mám radosť, že názory bežného človeka sa kryjú s názormi mienkotvorného, politického analytika.

    Reply
  • 6. februára 2023 at 15:12
    Permalink

    Veľmi odvážna, no pravdivá analýza! Srdečná vďaka za ňu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter