Pri príležitosti nedožitých 95. narodenín | 1. časť
Básnik, spisovateľ, dramatik Milan Ferko (14. 12. 1929 – 25. 11. 2010) bol polstoročie aktívnym tvorcom na scéne slovenskej literatúry i kultúrnej politiky. Už počas života sa predalo viac ako dva milióny jeho kníh u nás i v prekladoch do anglického, českého, maďarského, nemeckého, ruského, slovinského, srbochorvátskeho a ukrajinského jazyka. Jeho dramatickú tvorbu uviedli viaceré divadlá, napríklad SND a ČND. Mnohé diela boli sfilmované. Za mimoriadny prínos do slovenskej literatúry a kultúry mu v roku 2011 prezident Slovenskej republiky udelil in memoriam najvyššie štátne vyznamenanie.
V 50. rokoch začal ako básnik, v 60. rokoch prevažovala tvorba pre deti a cestopisy, v 70. a 80. rokoch historické romány a filmové scenáre. V 90. rokoch vytvoril jazykový zákon platný do dnešných dní. Popri tom stihol založiť legendárny časopis Mladá tvorba, dvakrát sa ocitol vo funkcii šéfredaktora kedysi mienkotvorných Slovenských pohľadov. Bol tajomníkom Československého zväzu spisovateľov v Prahe a aj predsedom Spolku slovenských spisovateľov.
Tento krátky príspevok bude skôr mozaikou spomienok syna na otca, ako prehliadkou uznaní, ktoré získal. Hoci oddeliť jeho profesijné úspechy od rodinného života je mimoriadne ťažká úloha; navzájom sa totiž prelínajú. Nikdy som nechcel zneužívať jeho popularitu spisovateľa na vlastný prospech, ako sa to deje v iných spisovateľských rodinách na Slovensku či vo svete. Dobre viem, že Alexander Dumas mladší nedosiahol ani po členky svojmu otcovi, preto som to ani nikdy neskúšal. Radšej som sa vrhol na tvorbu výtvarného umenia. Otec určite nebol šťastný, keď videl, že nemá nasledovníka v spisovateľskom remesle, ktoré tak bravúrne zvládal. No rozčarovanie netrvalo dlho. Zbadal, že som našiel svoju cestu vo výtvarnom umení spočiatku na Slovensku, neskôr aj uplatnenie vo veľkom svete umenia. Stal sa mojím nadšeným fanúšikom. Naše vzájomné vzťahy boli vždy skvelé. Počas desaťročí sa, samozrejme, vyvíjali a aj menili. Spočiatku mi viac pomáhal v rozlete on, ale neskôr, najmä v poslednej dekáde, som recipročne štafetu prevzal ja. Bolo to nutné. Najmä v období po auguste 1968 a znova po voľbách 1998 pre jeho pronárodné a proslovenské názory eliminovali jeho pôsobenie vo verejnom živote. Zakázali, hoci už nikdy po 68. nebol členom žiadnej politickej strany. Poučil sa z mladíckej nerozvážnosti a predstáv o budovaní lepšej spoločnosti. Mimochodom, to obdobie ideálov som jeho generácii veľmi závidel. Však čo môže byť krajšie, ako vytvárať po hrôzach vojny spravodlivejšiu spoločnosť a šťastnú budúcnosť? Vieme však, ako napokon tieto ideály dopadli. Sny narazili na reálneho človeka, ľudí z mäsa a kostí. Ideály akosi nerátajú s ľudskou povahou. So závisťou, intrigami, pretvárkou… prípadne aj dýkou v chrbte.
Pamätám si, ako herec Kňažko zohral svoju najhanebnejšiu úlohu v živote a hneď po nástupe na MK SR sa hral na ministra. V priebehu týždňa povyhadzoval všetkých čo i len trochu významných zamestnancov, ktorí boli „kompromitovaní“ proslovenskou činnosťou. Nasledujúci rok som otcovi pomáhal organizovať oslavu sedemdesiatky v Univerzitnej knižnici. Urobili sme tam rozsiahlu výstavu celej jeho tvorby. Medzi inými cennými dokumentmi sme tam vystavili aj prvé číslo Mladej tvorby. No premotivovaní dzurindovci mu ešte aj na veľký banner s jeho menom písali vulgárne odkazy… Ešte šťastie, že vzácne historické dokumenty boli vo vitrínach za sklom.
Pamätám si, ako sa usiloval začiatkom nového tisícročia niekde publikovať svoje úvahy. V mainstreamovej tlači mu nedovolili uverejniť ani riadok. Mohol publikovať len v Literárnom týždenníku a Slovenských pohľadoch. Inak bola cenzúra dokonalá. On však o to veľmi nestál, lebo tvrdil, že je zbytočné presviedčať presvedčených. V jedných novinách, ktoré aj tak čoskoro zanikli, mu nejaký elév odkázal, že o jeho názory nemajú záujem. Ponižovanie nevplývalo dobre na jeho psychiku. Veľké vydavateľstvá riadené zahraničným kapitálom nechceli viac jeho knihy vydávať. Boli príliš proslovenské, štátotvorné, šírili poznanie a vzbudzovali národnú hrdosť. To bolo v príkrom rozpore so zámermi našich nových západných kolonizátorov. Na pozlátenej ceste k výsledku byť perifériou a bezvýznamnou provinciou kdesi na východnom okraji zjednotenej Európy sa to už viac nenosilo.
Byť v starobe svedkom svojho zneváženia bola pre autora jeho formátu absolútne nedôstojná situácia. Snažil som sa to pozitívne ovplyvniť a zahnať smútok v jeho duši. Pri našich pravidelných víkendových stretnutiach som ho úpenlivo nabádal, aby začal písať pamäti, lebo bol chodiacou encyklopédiou. Veľmi sa mu do toho nechcelo, ale presviedčal som ho, že by bola ohromná škoda, keby všetky tie udalosti, historky, spomienky, príhody s často prominentnými spisovateľmi, dramatikmi či politikmi upadli do zabudnutia. Napokon sa mi to podarilo, a tak sa približne päť rokov pred smrťou do toho dal. Vznikla kniha spomienok Hľadanie raja. Vďaka priateľovi na správnom mieste sa mi podarilo zahnať aj grant, aby kniha vyšla na patričnej úrovni. Pomohol som mu aj s dizajnom a ilustráciami. Bolo to napokon naše spoločné dieťa. Kniha vyšla v decembri 2009 a uvedená bola vo vtedy ešte existujúcom Klube spisovateľov a následne aj v Bulharskom inštitúte. Po dlhom čase som ho videl žiariť spokojnosťou. Na chvíľu bol šťastný. Mal som vtedy už malú videokameru a začal som točiť naše stretnutia a dôležité prezentácie. Vďaka tomu až do súčasnosti postupne umiestňujem na Youtube krátke spomienkové videá, kde dokazuje sám, akým brilantným, vzdelaným a rozhľadeným mysliteľom bol ešte aj v pokročilom veku.
Je smutné, že u nás na Slovensku si nevieme vážiť svojich velikánov, ako to robia v okolitých krajinách i po celom svete. Bratia Česi majú nakrútený film alebo aspoň televíznu inscenáciu o každom rodákovi, ktorý čo i len trošku vytŕčal z davu. U nás je to naopak. Haniť, znevážiť, pošliapať. Mal som tu nedávno znova návštevu z Francúzska. Boli sme sa pozrieť aj do centra Bratislavy a zatúlali sme sa aj do veľkého poschodového kníhkupectva, lebo moji hostia chceli kúpiť reprezentačnú knihu o Slovensku. Pri tej príležitosti som sa spýtal predavačky, kde majú slovenských autorov. Boli zhromaždení na jednej poličke na hornom poschodí, celkom vzadu, aby „nezavadzali“ všadeprítomným prekladom anglosaských a cudzokrajných autorov. Bol pre mňa šok, ako ďaleko sme sa dostali vo svojej submisívnosti.
Milan Ferko pochádzal z veľmi chudobných pomerov z obce Veľké Rovné pri Žiline. Otec drotár, matka roľníčka. Cez vojnu to s nimi nevyzeralo dobre. Celé hrozné obdobie rinčania zbraní dokázal otec presvedčivo zachytiť v autobiografickom románe Keby som mal pušku. Je to pravdivé svedectvo o krutosti vojny. No ani vtedy a asi ani dnes by sotva mohol zverejniť úplnú pravdu. Napríklad známa scéna z knihy i filmu, keď sa chystajú „nemeckí“ vojaci zastreliť deti za dedinou, v skutočnosti neboli Nemci, ale Ukrajinci. Banderovci. Ani vtedy ani dnes to nie je v súlade s politickými dogmami, ktoré preferujú vládnuce elity.
Doba sa po vojne zmenila a M. Ferko sa šťastnou zhodou okolností dostal na gymnázium v Žiline. Ukázalo sa, že skromné pomery, z ktorých pochádzal, nijako negatívne neovplyvnili jeho intelektuálny potenciál. Skôr naopak. Z domu si priniesol húževnatosť, vytrvalosť a pracovitosť. Vďaka týmto vlastnostiam sa dostal na Právnickú fakultu UK do Bratislavy. Po získaní titulu JUDr. právo odložil na dlhé obdobie bokom. V povojnovom období raného socializmu sa darilo lepšie básnikom ako advokátom. To je svedectvo antagonizmu doby; očakávaní a ideálov bolo na rozdávanie. Len realita neskorého stalinizmu bola iná.
Napriek tomu mu právnické vzdelanie niekoľkokrát v živote významne pomohlo. Napríklad vďaka jeho právnickým znalostiam sa mu podarilo začiatkom 90. rokov prinavrátiť časopis Slovenské pohľady späť do lona Matice slovenskej a úspešne naštartovať jeho znovuzrodenie. Rovnako pri získavaní samostatnosti Slovenska formulovaním programu 61 krokov k samostatnosti či návrhom štátneho jazykového zákona.
Epilóg
Mimo útleho detstva sme nikdy nemali také vzťahy, že by sme sa príliš dotýkali či objímali. Hrávali sme spolu futbal, tenis, nohejbal, plávali sme spolu v mori. Ale priamy fyzický kontakt, to nás jednoducho nebývalo zvykom. Asi sme boli konzervatívna rodina.
Keď som sa 22. novembra 2010 rozradostený vracal z nahrávania programu Vlada Franca „Túto hudbu mám rád“ v Slovenskom rozhlase, mal som pocit, že to dopadlo celkom dobre. Otec bol vtedy už príliš slabý, tak som ho zastúpil. Bol to vtedy veľmi populárny program a zdalo sa mi, že otec by tam nemal chýbať. Však dlhé roky spolupracoval s Františkom K. Veselým a so skladateľom Milanom Novákom napísali mnoho populárnych, najmä zborových detských piesní. Keď som natešený prišiel do jeho bytu, ležal na gauči a ticho si spieval. Nadšene som mu rozprával, ako dopadlo nahrávanie programu. Pritom som ho stále držal za ruku a musel som ho aj objímať. Bolo to nezvyčajné a prekvapivé. Preto som sa ho spýtal, prečo mám takú silnú potrebu sa ho dotýkať? On mi odvetil: „Preto, lebo odchádzam.“ Už o tri dni som navždy prišiel o možnosť objať ho.
Snímky: Archív Milana Ferka
