Sme svedkami novodobého výpalníctva a vyvolávania neustálych problémov vo vládnej koalícii. Miesto „utíšenia“ koalície po personálnom uspokojení rebelov zo SNS a Hlasu SD dochádza k eskalácii konfliktov a zvyšovaniu napätia v koalícii. To všetko vďaka politickej nevyzretosti predsedu Hlasu SD Matúša Šutaja Eštoka, ale najmä vďaka neschopnosti a nevyspytateľnosti predsedu SNS Andreja Danka a jeho vydieračským manierom, ktoré zdokonalili Rudolf Huliak a Samuel Migaľ.
Slovenská spoločnosť je od volieb 2020, Covidu 19 a vojny na Ukrajine rozdelená na dva tábory. Ak by sme pátrali po príčinách, tak zjednodušene povedané ide o vybičované emócie na oboch stranách barikády. Jedna časť počúva progresívno-liberálnu frustrovanú opozíciu, mainstreamové protivládne médiá a spolitizované mimovládky, no a tá druhá viac nekriticky fandí Robertovi Ficovi a časť Petrovi Pellegrinimu či Hlasu SD. Tieto tábory sú nezmieriteľné, ako oheň a voda a ak by sme to chceli personifikovať, tak ako Fico a Šimečka. V oboch táboroch chýba viac racionality a zdravého rozumu.
Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina
Toto príslovie sedí na Andreja Danka ako uliate. On predsa nemôže niečo zmeniť proti svojej prirodzenej podstate, proti vlastnej DNA, a tak jeho sága vyvolávania konfliktov pokračuje.
Danko chce byť štátnikom, a tak cestuje bez konkrétneho cieľa do Moskvy, no zožne neporozumenie a výsmech. Chce mať všetko: funkciu predsedu parlamentu, ministerstvo športu a cestovného ruchu či iné trafiky, no jeho sny sa mu rozplynuli a teraz mu nezostalo vôbec nič.
Sklamaný, ponížený a urazený Andrej Danko sa tak znovu vyhráža a perlí. Svojimi prehnanými požiadavkami už prekonal aj bývalého Borisa Kollára a súčasného Rudolfa Huliaka a Samuela Migaľa. Títo „tiež“ politici majú jedno spoločné: a to vydierať koalíciu, aby sa dostali ku korytám alebo miliónom na ich často nezmyselné aktivity. Danko v každej Ficovej vláde vždy len ťažil. Dobre vie o svojej, aj keď minimálnej, blokačnej sile a jeho potrebnosti pre udržanie súčasnej vlády. Na jednej strane preto dookola ospevuje Roberta Fica, aby ho v tej istej vete obviňoval z kadečoho a zároveň prosíkal o pomoc.
Od Andreja Danka môžeme očakávať vypovedanie koaličnej zmluvy tak, ako to už raz urobil, aby potom v záujme sebazáchovy stiahol chvost. Koalícii tým robí medvediu službu a škodí jej; narobí veľa kriku, aby následne stíchol a poslušne šúchal nohami.
Danko bojuje s veternými mlynmi, keď útočí na Petra Pellegriniho, žiada hlavu eurokomisára Maroša Šefčoviča, má výhrady k ministrovi Robertovi Kaliňákovi a teraz i podpredsedovi parlamentu Tiborovi Gašparovi. Je proti sankciám voči Rusku i vyslaniu vojakov na Pobaltie. Hovorí v tomto smere o dvojtvárnosti politiky Smeru SSD, no nemôže uspieť, keď to robí na „hulváta“.
Dankove výhrady k protiruským sankciám a zvyšovaniu výdavkov na zbrojenie sú síce opodstatnené, ale bez dohody v koalícii s tým nič neurobí. Aj on sám musí vedieť, že to súvisí s našimi záväzkami v rámci členstva v NATO a EÚ.
Danko chce zrušiť podľa neho „hlúpu, neefektívnu a nefunkčnú“ transakčnú daň najskôr prostredníctvom dohody v koalícii, čo je politicky nepriechodné; alebo ju „napáli“ do parlamentu, čo by bolo hrubým porušením koaličnej zmluvy. Najnovšie Danko bombasticky vyhlásil, že chce zrušiť transakčnú daň pre živnostníkov, potom pre malé firmy, ďalej pre nemocnice a školy. To všetko tvrdí bez konzultácie v koalícii a bez súhlasu ministerstva financií. Ak by tak Danko urobil, bola by to po kóme, v ktorej sa teraz nachádza, jeho definitívna politická smrť. Napáliť môže len Roberta Fica, ktorému vďačí za svoj politický život.
Táto daň má priniesť do štátneho rozpočtu okolo 700 miliónov eur, no výmyselník Danko, tak ako celá opozícia, nevie, čím tento výpadok nahradiť. Opozícia chce šetriť na vládnych výdavkoch a 500 miliónov zobrať z 13. dôchodku, z ktorého by zostala len sociálna dávka, no a Danko by chcel šetriť na výdavkoch na zbrojenie. Všetko, čo Danko nevie vyriešiť sám, má podľa neho vyriešiť premiér Robert Fico a peniaze má zohnať minister financií Ladislav Kamenický. Šikovný a „múdry“ je ten náš Andrej. Podporuje ho aj ďalší koaličný rebel, Samuel Migaľ, ale keďže ten v parlamente nemá žiadnu relevantnú silu, jeho reči sú len prázdne gestá.
Zhrnuté a podčiarknuté, Danko robí všetko, aby si populistickými návrhmi získal späť stratených voličov SNS. To však bude veľmi ťažké, či skôr nemožné.
Ani ryba, ani rak alebo bezzubý predátor
Samuel Migaľ je v koalícii bizarnou postavičkou. Tento generál bez vojska sa stavia nielen proti transakčnej dani, ale nepodporuje zákon o športe ani o mimovládkach. Dlhodobo podporuje vojnu na Ukrajine, je za sankcie proti Rusku a najnovšie nechápe, kto nás oslobodil. Akosi mu nedochádza, že to bola Červená armáda mnohonárodného Sovietskeho zväzu, a nie Rusko, na ktoré je taký alergický. Chcel sa dištancovať od osláv 80. výročia oslobodenia Bratislavy a Slovenska, majúc výhrady k účasti ruského veľvyslanca na Slavíne. Chýbali mu tam diplomati západných štátov, ktorí, mimochodom, s oslobodením Slovenska nemali nič spoločné. A tak chce klásť kvety len na hroby padlých ukrajinských vojakov. Nuž to je politický diletantizmus a populizmus najvyššieho stupňa.
Migaľ chce byť jednoducho iný, „lepší“ ako Peter Pellegrini a Hlas SD, vďaka ktorému sa dostal do politiky a Národnej rady SR. Zrazu chce ísť vlastnou cestou, cestou „Hlasu rozumu“, či niečoho bližšie nešpecifikovaného. Nevedno, či bude riadiť ministerstvo, riešiť eurofondy a informatizáciu, ktorú kritizuje, alebo sa venovať vzniku novej strany a zbierať podpisy na jej vznik. Tento nezrelý politik nechápe, že to pre neho nie je len cesta do neznáma, ale aj do pekla a zabudnutia. Migaľ si svojím konaním kope vlastný politický hrob.
Opozícia je jednotná v jedinej veci – v deštrukcii
Vraj „skvelý obuvnícky a kadernícky odborník“ Branislav Gröhling na sneme SaS inicioval rozhodnutie, aby liberáli a celá opozícia, to jest PS, KDH, Slovensko – OĽaNO, Za ľudí, Demokrati, maďarská Aliancia, odmietli povolebnú spoluprácu už nielen so Smerom SSD, ale i s Hlasom SD a SNS. Je to ďalší dôkaz politického amaterizmu, keď pred predčasnými či riadnymi voľbami vyhlasujú niečo, čo nemá žiadne základy a neodzrkadľuje reálne možnosti strán.
SaS sa možno ani do Národnej rady SR nedostane a ak áno, tak celkom iste len s pomocou „božou“. Problém bude mať aj Slovensko a s vysokou pravdepodobnosťou pred rajskou bránou parlamentu zostanú Demokrati i Aliancia, samozrejme i SNS, nehovoriac o strane Za ľudí, ak pôjde samostatne. Zostavovanie vlády zo súčasných opozičných strán je len fatamorgána a stavanie vzdušných zámkov.
Pokiaľ ide o transakčnú daň, pri nej sa Michal Šimečka dohodne aj s diablom, a preto to aj s podporou Dankovho návrhu myslí vážne a chce zjednotiť celú opozíciu. Konsolidácia verejných financií i transakčná daň je dôsledkom Matovičovho a Hegerovho bačovania a extrémneho zadlženia Slovenska v rokoch 2020 až 2023. Transakčnú daň neplatia bežní občania, netýka sa ich prevodov na účtoch ani výberov z bankomatov. Transakčná daň sa týka podnikateľov a firiem, ktorých záujmy bránia Šimečka, Gröhling, Majerský, ale i Danko. Ak dnes opozícia a médiá chvália Danka, vedia, prečo. Vyhovuje im rozklad koalície a Dankove nezmyselné návrhy, ktorým tlieskajú.
Súboj koalície a opozície sa odohrá aj pri návrhoch noviel Ústavy SR z dielne Smeru SSD a KDH. V oboch návrhoch ide najmä o kultúrno-etické otázky. Návrhy z oboch strán vo viacerých prípadoch len suplujú už dnes platné zákony, a tak ide len o populizmus pri získavaní voličov z radov veriacich občanov. Podrobnejšie som o tom písal v Slove v príspevku Peripetie okolo Ústavy SR ako predvolebná kamufláž strán.
Ďalším neuralgickým bodom je rokovanie parlamentu o návrhu zákona o neziskových organizáciách, ktorým chce koalícia vniesť transparentnosť do financovania mimovládok. Je to správny krok ku zvýšeniu informovanosti verejnosti o štedrej finančnej podpore z USA a iných krajín pre politické aktivity rôznych skupín skrývajúcich sa za občianske združenia. Protivládni politickí aktivisti či strany ako Šimečkova PS, Gröhlingova SaS a Naďovi Demokrati zúria, majú penu na ústach a hysterické výkriky sprevádzajú vystúpenia poslancov, napr. Gröhlinga, Šimečku, Hlinu, Krúpu a ďalších hochštaplerov Obávajú sa, z čoho budú žiť a financovať protesty a demonštrácie, za čo organizovať protivládne aktivity. Občania sa totiž dozvedia, kto ich financuje, za koho kopú a čie záujmy na Slovensku presadzujú.
Kroky opozície, najmä z radov PS, SaS a Demokratov ukazujú, že tieto strany pochopili a riadia sa citátom od G. Orwella: „Dav je najmocnejší nástroj na potlačenie slobody, aj keď sa mu zdá, že za slobodu bojuje.“
Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre
Viacerí koaliční lídri sú politickí amatéri. Nádejajú sa, že ak budú rozhadzovať peniaze jednotlivým skupinám voličov, získajú si ich. Nechápu, že žiadne, ani tie najúžasnejšie aktivity v prospech jednotlivých skupín, napr. zvyšovanie platov zdravotníkov, učiteľov a ďalších, podpora podnikateľov, cestovného ruchu, živnostníkov, podpora športu, rekreačné poukazy, nové ministerstvo a pod., im nezvýšia preferencie a nepomôžu zvýšiť voličskú podporu. Voliči totiž majú nielen krátku pamäť, ale každé prilepšenie považujú za samozrejmosť.
Možno preto predpokladať, že po predčasných či riadnych voľbách sa z dankovcov, huliakovcov, migaľovcov a dúfajme i naďovcov, remišovcov a možno i matovičovcov po zásluhe stanú politické mŕtvoly.
Voliči radi zabúdajú, kto im v čom pomohol a kto im čo dal. Väčšina to považuje za niečo, čo si zaslúži, za samozrejmosť a dokonca povinnosť politikov tak konať. Čiastočne to pochopil už aj Andrej Danko, keď na tlačovke SNS smutným hlasom povedal – ľudia nás nechápu, nevnímajú, čo sme všetko v SNS pre nich urobili.
Väčšina občanov, žiaľ, nevolí strany podľa ich ideí a programov, ani podľa reálnej schopnosti zlepšovať životnú úroveň ľudí. Občania pri voľbách zabudnú na 13. dôchodky, rastúcu minimálnu mzdu, na kompenzácie zvyšujúcich sa cien elektriny a plynu, na pomoc živnostníkom, na znížené DPH na viaceré potraviny, rovnako ako i v cestovnom ruchu, či gastrosektore. Dobre si pamätajú len to, čo sa neurobilo alebo čo ich momentálne ťaží.
Mnohým voličom stačia populistické sľuby alebo charizmatickí lídri. Voľby ovplyvňujú výrazne aj mainstreamové médiá v pozadí so zahraničnými vlastníkmi, manipulatívne prieskumy a marketing dobre platených agentúr. Voľby prestávajú byť sviatkom demokracie a stávajú sa stále viac eldorádom finančne dobre zabezpečených politikov a strán. Vláda ľudu sa postupne premieňa na vládu zástupcov oligarchov a globalistov.
Ako ďalej
Opozícia nemusí robiť nič, koalícia totiž deštruuje sama seba rovnako ako za Matovičovej a Hegerovej vlády, keď si Fico len mädlil ruky. Vláda si strieľa do vlastnej nohy výdavkami na často nezmyselné zbrojné systémy, nepotrebné tryskáče a dopravné lietadlá, ale aj výrazným zvýšením dokonca nezdaniteľnej časti platov ministrov, doživotnými rentami pre niektorých ústavných činiteľov, nevyvodením zodpovednosti voči zneužitému Covidu, iniciátorom atentátu na premiéra a najmä chystaného politického prevratu.
Koalícia je, či si to chceme alebo nechceme priznať, zlepencom niekoľkých strán a neurčitých skupín. Je mimoriadne nesúrodá, keď v nej pôsobí vládnuci Smer SSD spolu s nevyhraneným Hlasom SD, pozliepanou SNS, kde je Danko ako sám vojak v poli, mimoparlamentnou štvorčlennou Huliakovou Národnou koalíciou a dvomi migaľovcami, ktorí nezastupujú nikoho.
Nevedno, či sa vládna koalícia spamätá, ale ak takto bude pokračovať, tak to môže vyústiť do predčasných volieb, v ktorých môžu súčasné vládne strany – okrem Smeru SSD – výrazne prepadnúť. Keďže alternatíva voči súčasnej vláde neexistuje, malo by to pre Slovensko ďalekosiahle devastačné dôsledky.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
