Jozef Banáš s autorkou textu v Klube Nového slova, apríl 2016. Foto: Emil Polák
Jožo Banáš si vo Viedni kedysi dávno nahrával nezáväzné rozhovory s Milanom Lasicom. Po tridsiatich rokoch sa rozhodol, že by to mohlo niekoho zaujímať a ponúkol ich na vydanie. Prvý vydavateľ – IKAR – pravdepodobne o jeho úmysle poinformoval rodinu a tá urobila poriadok – poslala za ním „moju drahú priateľku Adelku“, ako sa vyjadrila dcéra Milana Lasicu, aj nejakého právnika, aby mu dohovorili. Tak po dohovore Jožo Banáš podpísal, že knihu nevydá. Čo v nej bolo také chybné, že to nemalo vyjsť, nevieme. Ibaže by chybný bol autor? V srdečnom rozhovore dvoch kamarátok sa Adelka Vinczeová (rodená Banášová) pýta svojej priateľky Hanky Lasicovej, či vzťahy ich rodičov niečo menia na ich vzťahu (otázka už sugerovala, že jasné, že nie), ale dcéra Vášáryovej odpovedala tak diplomaticky: no ale ten tvoj otec je dosť divný človek a dcéra Banáša nevrátila úder, že aj tá tvoja mama tiež… Zahovárala, že veď človek si spomenie na tie pekné chvíle a tiež mu dôjde, že už tu otec dlho nebude a potom to človeku bude ľúto, že už s ním nesedí pri jednom stole, no, a tak… Takže „moja drahá priateľka Adelka“ je naďalej drahou priateľkou Hanky, ale po roku si Jožo Banáš svoj podpis rozmyslel a ponúkol knižku inému vydavateľstvu. Knižka vyšla ako príloha bulvárneho časopisu. Hana Lasicová aj jej mama zostali zhrozené a spisovateľovi pohrozili, že to pôjde právnou cestou a Hana Lasicová vo svojom videu je rozhorčená nad tým divným človekom. Pýta sa, prečo si na rozhovor nevybral niekoho „z ich tábora“ a vytiahla aj koncept otcovho listu, v ktorom sa mu vyhráža, že „ty sa mi vyhrážať nebudeš“. Banáš sa pýta, prečo ten list nikdy nedostal, ale to je detail. Jožo vraj otcovi raz povedal, že bol v srdci vždy ľavičiar! A dcéra vo videu v tvári má výraz pohoršenia, až hnusu. Fuj! Ľavičiar! „Oni nás nechcú. Ani my ich nechceme!“ Toto je pointa. Jožo Banáš hovorí, že knihou chcel spojiť rozčesnutú spoločnosť, lebo Lasicu mnohí považujú za liberála a progresivistu, ale on v skutočnosti taký nebol, naopak, bol láskavý Slovák, skôr konzervatívny a tak. Ajajáj – viac netreba dodať.
Pri tej banálnej bitke som si spomenula, ako v nedávno publikovanom rozhovore dcéra najslávnejšieho československého speváka Dominika Gottová hovorí, že v Helsinkách, kde žije, Gotta nikto nepoznal – tak ďaleko siaha sláva našej provincie. Zemetrasenie okolo vydanej (a už stiahnutej) knihy rozhovorov lomcuje planétou a priľahlými súhvezdiami , autor bude chodiť kanálmi, vydavateľstvá (Ikar, aj News and Media Holding, vydavateľPlus 7 dní) s ním rozviazali spoluprácu a dcéry hviezd sa budú naďalej priateliť a publikum bude hádať, ktorá je lepšia dcéra. Medzitým sa pripravuje ďalšia z radu osláv Veľkej nežnej novembrovej revolúcie – takto sarkasticky kedysi dávno nazval Udalosť vtedy populárny novinár Robo Kotian, keď varoval pred jej degradáciou. A „ONI“ budú naďalej vytvárať valy okolo svojej hrdinskej bašty, ktorú im komunisti ponúkli na tácke, lebo, ako hovorí priamy účastník ponovembrových rozhovorov z ICH strany Petr Pithart, to nebola revolúcia, ale vyjednanie preberania moci. (Sama som o tom niečo málo napísala v románe Vtedy na východe.) Hrdinovia si však svoje nedajú a cudzie chcú, lebo na to majú právo.
Tá kniha na rozčesnutej spoločnosti by celkom určite nič nezmenila, ale opäť raz ako vo vývojke vytiahla zostarnuté fotografie. Nepochopila som, či bol Jožo Banáš taký naivný, alebo mal nejaký iný nepochopiteľný úmysel, že ju chcel vydať. Ak by sa doteraz bicykloval s Dzurindom, mohol ten text vydať už stý raz po sebe, ale takto? A našla som k tomu všetkému morálnemu rozhorčeniu skutočne vynikajúci dávny rozhovor so zrelou a múdrou ženou, pani doktorkou Vierou Satinskou. (https://dennikn.sk/1307606/viera-satinska-julo-bol-moj-manzel-nevydala-som-sa-za-svoj-humoristicky-idol/).
Malá ochutnávka:
„Do komunistickej strany ste však vstúpili aj vy.
– Pôvodne som sa tomu chcela vyhnúť, ale mala som strach, že komunisti rodičom ešte viac šliapnu na krk. Videla som totiž, ako otcov postoj zastavil jeho kariéru a bála som sa, že sestru nevezmú do školy. V strane som bola až do roku 1990, lebo hoci sme už s kamarátkou dva roky vnímali, že režim postupne padá, mali sme pocit, že z potápajúcej sa lode utekajú iba potkany.
Prečo ste teda nakoniec vystúpili?
– Lebo strana sa zmenila na SDĽ, a v tej som už nemienila ostať. Takto sa skončila moja komunistická kariéra.
Dvojica Július Satinský a Milan Lasica bola vnímaná ako protirežimová. Nespôsobovalo to vo vašom vzťahu pnutia?
– Julo si z môjho členstva v strane strieľal. To taká sesternica, prokurátorka na generálnej prokuratúre, sa ku mne pre Julovu povesť protirežimového herca až do revolúcie vôbec nehlásila. V strese bola, keď som jej čo len telefonovala do práce.
Ako komunistka vnímala november 1989?
– Pozitívne, hoci na demonštrácie som nechodila, keďže som mala doma dve malé deti. Keď vtedy Julo chodil po predstaveniach v divadle domov, vždy sa smial a hovoril mi, že sa nemám báť, lebo ako komunistku ma zamuruje s kamarátkami do spálne a ochráni pred vešaním.
Aké ste mali vzťahy s Milanom Lasicom?
– Dobré, vedeli sme sa porozprávať, hoci sa zrejme čudoval existencii persóny ako ja. Medzi herečkami také asi neboli. Po revolúcii mu však pani Magda Vášáryová vysvetlila, čo som zač, hoci som sa členstvom v strane nikdy netajila. Neubližovala som, neangažovala som sa. Julo raz prišiel z divadla a povedal, že sa ho kolegovia pýtali, ako môže mať doma tú komunistku. Viete, čo im odpovedal? „Chlapci, a vy neviete, čo treba robiť s komunistami? Pojebať ich. No tak to teda doma robím.“
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008