Prežívame horúce leto a pripeká i v politike. Nechcel som prilievať olej do ohňa, no nedalo mi mlčať o aktivitách politikov. Žijeme v akejsi pomýlenej dobe, keď sa z komunistov stávajú kresťania, z internacionalistov nacionalisti, z komediantov umelci a z podvodníkov ctihodní občania. Žijeme tiež v dobe, keď je trendy byť homosexuálom, rusofóbom, prívržencom zbrojenia a vojny. Či inak, ak niekto nie je progresívec a liberál, nie je podľa našej opozície človek. Z občianskej spoločnosti sa flagrantným porušovaním Ústavy SR stáva katolícky štát. Smutné až tragikomické je, že nás k tomu vedie vraj sociálnodemokratická vládna strana.
Osobne si vážim a mám v úcte veriacich, rovnako ako cirkevné sviatky vrátane tých cyrilo-metodských. Problém vidím v zaťahovaní cirkvi do politiky, v snahách cirkvi miešať sa do tvorby zákonov, do výchovy a vzdelávania na školách a dokonca do zdravotníctva. A práve to sa deje s podporou súčasnej vlády.
Kam smeruje Smer
Na to, aby sme pochopili, kam kráča Smer, treba si aspoň krátko pripomenúť jeho vznik a doterajší vývoj. Zakladatelia, podnikatelia a zbohatlíci odhalili mimoriadny potenciál Roberta Fica a využili jeho popularitu i politické skúsenosti získané počas pôsobenia v Strane demokratickej ľavice (SDĽ) i jeho nenaplnené ambície, na založenie novej strany pod neutrálnym názvom Smer, ktorý bol používaný v rokoch 1999 až 2003. Strana sa vo svojich počiatkoch profilovala ako stredová strana tretej cesty, čo bolo súčasťou jej názvu do roku 2005. Robert Fico však rýchlo pochopil, že tretia cesta nikam nevedie, a tak sa postupne Smer menil na ľavicovú sociálnu demokraciu. Smer SD po roku 2002 pohltil sedem ľavicových strán, medzi inými aj SDĽ a SDSS, vďaka ktorým sa dostal aj do medzinárodných socialistických štruktúr. Mimochodom, toto sa podobalo súčasnej snahe Smeru SSD a Hlasu SD na obmedzenie počtu strán a likvidáciu tých malých v prospech dvoch-troch blokov pravicovo, stredovo a ľavicovo orientovaných strán.
Smer SD sa postupne stále viac orientoval národne, a tak pridal do svojho názvu slovenská sociálna demokracia (SSD). Stával sa stále väčšmi populistickou stranou s kresťanskými, a dokonca konzervatívnymi prvkami. Možno to dokumentovať okrem viacerých aktivít Smeru aj na novele Ústavy SR a oslavách Cyrila a Metoda.
Smer SSD dominuje na slovenskej politickej scéne nepretržite od roku 2006, päťkrát vyhral parlamentné voľby a štyrikrát zostavoval vládu, vrátane tej súčasnej. Vie, ako na voličov, no stále viac sa dostáva do konfliktu so svojimi pôvodne ľavicovými hodnotami.
Dnes je len formálnou sociálnou demokraciou a sám Fico už naznačuje ďalší smer Smeru pri získavaní národne orientovaných a kresťanských voličov, keď hovorí nielen o slovenskej SD, ale i o rurálnej strane, pričom v slovníku cudzích slov je „rurálny“ vysvetlený ako vidiecky, dedinský či sedliacky.
V týchto mesiacoch sme videli tiež snahu Smeru SSD o „vykostenie“ KDH, inak povedané, o získanie veriacich voličov, a to najmä cez nezmyselnú novelu Ústavy SR, o ktorej som v Slove už viackrát písal.
V súčasnosti by mal Smer SSD viacero doplňujúcich charakteristík, napr. populistický, národný, kresťansko-konzervatívny, vidiecky, no až na záver sociálnodemokratický. Dnes ide o širokospektrálnu stranu, avšak bez jasných ideí a hodnôt, s ktorou sa môžu stotožniť mnohí voliči. Vďaka tomu je stále na výslní a darí sa jej najmä z dôvodu, že nemá žiadnu ľavicovú alternatívu.
Odpoveď na otázku, kam smeruje Smer SSD, nájdeme v troch oblastiach.
Po prvé, je to v novele Ústavy SR. Táto novela v podstate rieši len kultúrno-etické otázky, hovorí o dvoch pohlaviach – mužovi a žene, ktoré sú už zakotvené v zákone o rodine, o výučbe na školách v súlade s našou ústavou, o rovnakom odmeňovaní mužov a žien. Sám Fico hovorí len o akomsi posilnení týchto jasných a zákonmi upravených otázkach. Ak je to tak, potom zakotvime do ústavy všetky všeobecne uznávané témy a ako príklad fakt, že Zem je guľatá. (Bližšie podrobnosti o novele Ústavy SR nájdete v príspevkoch Peripetie okolo Ústavy SR ako predvolebná kamufláž strán a Naše „kráľovstvo nebeské“ sa odkladá.)
Po druhé, je to návrh novely zákona o politických stranách, ich financovaní a o voľbách z dielne Ministerstva vnútra SR. Návrh smeruje k obmedzeniu politickej súťaže a diskriminácii menších a chudobnejších strán. Je len v pripomienkovom konaní, tak si dovolím iba zopár poznámok. Návrh obsahuje zvýšenie volebnej kaucie zo 17- až na 50-tisíc eur, podľa iných možno až na 500-tisíc eur, a zároveň zvyšuje kvórum na vrátenie kaucie z dvoch na päť percent voličských hlasov, čo obmedzí prístup slabých strán k voľbám. Zároveň by strany nemali minimálne päť rokov meniť svoj názov ani skratky. Príspevky zo štátneho rozpočtu by získali strany nie za tri, ale až za päť percent získaných hlasov voličov. Má sa tiež obmedziť financovanie politických strán pri zvýšení deficitu HDP na tri a viac percent, keď by sa príspevky krátili o 30 percent.
Podstatný je však návrh zvýšiť potrebné percento pre vstup do parlamentu zo súčasných päť na sedem percent, čo prakticky odpíše menšie strany. Celý návrh, ak by prešiel, čo nepredpokladám, by výrazne zmaril šance viacerých strán dostať sa do Národnej rady SR a donútil by ich spájať sa s tými veľkými alebo vôbec nekandidovať. Týkalo by sa to SNS a súčasných mimoparlamentných strán ako je Aliancia, Demokrati, Sme rodina a ďalšej desiatky ministrán. Zároveň by jednoznačne zabetónoval v parlamente strany ako Smer SSD, Hlas SD a PS, pravdepodobne i hnutie Slovensko, pričom by ohrozil stranu KDH a SaS a otázna by bola i Republika. Ide preto jednoznačne o ohrozenie demokratickej súťaže a pokrivenie politického systému. Jasným cieľom je výrazne znížiť počet strán kandidujúcich vo voľbách, a to na úkor veľkých a bohatých parlamentných strán.
Nuž a po tretie, smerovanie Smeru SSD vidieť v podobe cyrilo-metodských osláv na hrade Devín. Išlo o predražené a zneužité oslavy Cyrila a Metoda.
Na Slovensku máme štyri štátne, rozumej občianske sviatky a až deväť cirkevných sviatkov chránených dokonca Vatikánskou zmluvou, ktorá obmedzuje suverenitu SR. Naši ústavní činitelia na čele s prezidentom a predsedom vlády jasne preferujú cirkevné sviatky na úkor štátnych sviatkov, azda okrem oslobodenia a SNP, čo potvrdili aj honosné oslavy Cyrila a Metoda. Pamätá si azda niekto, že by sme takto oslavovali 1. január – Deň vzniku Slovenskej republiky, 1. máj – Sviatok práce, či 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu? Aj výročie oslobodenia a konca druhej svetovej vojny, ako i SNP, bývajú podstatne skromnejšie.
Oslavy 1162. výročia príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda majú svoje opodstatnenie. Je to však jednoznačne cirkevný sviatok a katolícka cirkev si ho správne pripomenula celonárodnou púťou v Nitre. Štátny rozpočet to nestálo takmer nič. Zúčastnil sa na nej aj prezident Peter Pellegrini a viacerí ministri a poslanci, čo je ich štátnickým rozhodnutím, no najmä súkromnou vecou. Nevidím preto dôvod na akési veľkolepé štátne oslavy za neuveriteľných 750-tisíc eur, ktoré platíme všetci z našich daní, teda i neveriaci, pričom ide o viac či menej vládnu propagandu, resp. skôr akciu Smeru SSD s cieľom získať si kresťanských a národných voličov. Prepáčte za sarkastickú myšlienku, prečo by veriaci účastníci, umelci a remeselníci nemali byť platení za túto akciu vatikánskou menou „Pán Boh zaplať“?
To, ako by to malo vyzerať s podujatiami či oslavami, možno ilustrovať na Folklórnom festivale Východná, ktorý má už 70 ročníkov. Východná nás stála o takmer 300-tisíc eur menej ako Devín, trvala štyri dni a nie 11 hodín, pričom sa na nej zúčastnilo okolo 2 000 účinkujúcich a tisíce návštevníkov. Bolo to masové podujatie pre bežných občanov, pre nich, nie pre vrchnosť – a tak by to malo byť.
Prezident Pellegrini síce hovorí, že „ …štátne sviatky by nás nemali rozdeľovať, ale spájať, nemali by sme si ich privlastňovať, sú nás všetkých“, opak je však pravdou, čo potvrdili aj tie sobotňajšie oslavy.
Áno, preambula Ústavy SR sa odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo v deklaratívnej podobe, ale podstatný je článok 1 ústavy, ktorý hovorí: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Tieto oslavy, ale najmä novela ústavy a konkrétne kroky vlády tento prvý článok nášho najvyššieho zákona flagrantne a dlhodobo porušujú. Kresťanské hodnoty sa stávajú predmetom politického boja a získavania veriacich voličov, pričom sme svedkami bezbrehej podpory najmä katolíckej cirkvi. Cirkev je zneužívaná na ovládanie spoločnosti a manipuláciu občanov.
Oslavy neorganizovalo Ministerstvo kultúry SR, ktoré to má v kompetencii, ale Kaliňákovo Ministerstvo obrany SR, akoby sme boli vo vojnovom stave. Nemožno sa však čudovať, keď i doteraz rezort obrany pôsobí v zdravotníctve, stavia nemocnice, rovnako sa mieša do školstva, výstavby infraštruktúry, osobitne mostov, a teraz i do kultúry, športu a ďalších rezortov… Stálo by preto za zváženie zredukovať ministerstvá zo pätnástich na nejaké dve-tri, veď Robert Kaliňák to všetko „zvládne“.
Vďaka réžii Ministerstva obrany SR Robert Fico nechal strategicky prehovoriť prezidenta Petra Pellegriniho a predsedu parlamentu Richarda Rašiho tak, aby v kultúrnom galaprograme ich slová zanikli a on v závere osláv udrel na citlivú strunu národa. Dobre vedel, že kto hovorí posledný, ten má pravdu a publikum si ho dobre zapamätá. Jeho slová boli akoby priklincované našou štátnou hymnou.
Hrad Devín nie je vhodný na masové akcie, ako sú cyrilo-metodské oslavy, čo dokumentuje aj skutočnosť, že verejne sprievodné akcie sa konali v podhradí a galaprogram na vrchole hradu bol len pre pozvaných papalášov. Pre účastníkov bol premietaný len na veľkoplošných obrazovkách, čo mohli záujemci sledovať aj v pohodlí domova na televíznych obrazovkách. Navyše, väčšina účastníkov bola zvážaná autobusmi a nebyť toho by účasť bola biedna.
Tieto oslavy znovu prispeli k rozdeľovaniu spoločnosti. Jedni ich slávili na púti v Nitre, iní na Devíne, nuž a tí tretí, progresívci a liberáli, len ostro kritizovali a znevažovali vládne oslavy.
O tom, ako prezident Peter Pellegrini a premiér Robert Fico zaťahujú cirkev do politiky, ako ju zneužívajú pre vlastné politické ciele, svedčia ich poďakovania českému ultrakonzervatívnemu kardinálovi Dominikovi Dukovi a časté citácie pápežov od Jána Pavla II. cez zosnulého Františka až po súčasného Leva XIV., pravda, len výrokov, ktoré im vyhovujú. Teraz už len môžeme čakať, kedy začnú naši štátni predstavitelia bozkávať prstene našim biskupom a vyhlasovať sa za svätých.
Čo dodať ku vzťahu k cirkvám
Písal som o tejto téme v príspevku pre Slovo s názvom Vzťahy spoločnosti, politikov a cirkvi sú zdevastované a pokrytecké. Treba azda ešte pripomenúť, že Robert Fico neustupuje katolíckej cirkvi – on jej nadbieha a iniciuje témy, ktoré by si nedovolila nastoľovať ani Konferencia biskupov Slovenska. Takýmto postupom znechucuje svojich tradičných voličov a vháňa ich do košiara Republiky. Farizeji sú dnes už nielen v KDH, ale čiastočne i v Smere SSD, ktorý sa stáva širokospektrálnou stranou. Je preto len otázka času, kedy občania prestanú voliť „menšie zlo“ a na voľby vôbec neprídu. Takto sa však hrádza proti progresivizmu celkom iste nevybuduje.
Na úplný záver by som rád pripomenul niektorým koaličným a všetkým opozičným politikom citát rímskeho filozofa Senecu: „Nikto nemôže vládnuť, keď neovláda sám seba.“
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
7 Odpovedí
Dobrý deň.
Ach jaj, ach jaj.
Pán autor nechce prilievať olej do ohňa, tak radšej prilieva benzín, kde len môže.
Ja tiež rešpektujem ateistov, bezvercov, dokonca i držiteľov toho jedine správneho materialistického svetonázoru, ale nerobím to farizejsky, pokrytecky a účelovo.
Teda, akože je to dobre v rámci Ústavy , ale
v podstate zle, keďže sa flagrantne (sic !) porušuje Ústava. A čím že sa to porušuje ?
A katolícky štát ? To je teda sila a zároveň silne zavádzajúce a falošné tvrdenie.
Autor by si mal prečítať Farskú republiku
od D. Tatarku, aby bol v obraze, čo vlastne podsúva.
Je mi tiež ľúto, že autor neobľubuje ultrakonzervatívneho kardinála Duku, zrejme by mu lepšie vyhovoval ultraliberál.
No čo už.
Proti gustu žiaden dišputát.
V každom prípade, cit pre mieru, pravdu a objektívnosť v tomto článku chýba.
Pán Karas, to čo prezetuje je len váš názor, beriem ho na vedomie, no ten skôr patrí do katolíckych novín. Aj preto sa k takýmto konentarom nebudem vyjadrovať.
Ja mám množstvo pozitívnych a podporných ohlasov od ľudí ktorí vidia realitu.
Pán Benkovský, rád som čítaval vaše komentáre, ale toto, čo ste splodili, ma priamo šokovalo. Dovolím si tvrdiť, že ste absolútne nepochopili zmysel osláv na Devíne, ani pokus o novelizáciu ústavy, ani prípadnú úpravu volebného zákona.
Nepochopili ste, že to, čo sa udialo na Devíne, nebola oslava nijakého náboženstva, ale pripomenutie našich koreňov. Ktorý iný dátum v kalendári je na to vhodný? Sú národy, ktoré si uctievajú dobyvateľov, či kolonizátorov a sú na to patrične hrdí. Prečo si my nemôžeme uctiť vierozvezcov prinášajúcich nauku, písmo? Prečo si nemôžeme pripomenúť obdobie pravdepodobného vzniku národa?
Nepochopili ste, že to, čo sa deje na západ od nás je rozklad tradičnej spoločnosti od veku vekov a treba sa tomu rázne postaviť, premiér Fico to naznačil už pred rokom práve na Devíne. Novelizácia ústavy, na prvý pohľad v samozrejmých veciach, je práve odozva na tie zvrátenosti.
A nakoniec, nie je nič prospešnejšie pre štát ako stabilita. Ak sa domnievate, že stabilite pomôžu malé straničky, tak zrušme všetky obmedzenia pre voľby do parlamentu! Prečo päť percent? Prečo nie nula percent? Nech je v parlamente zastúpenie 150-tich strán, to bude vrchol demokracie! Len dodám, a chaosu, nech tam máme viac takých bláznov, čo lezú na plot Úradu vlády.
Je mi ľúto, že práve vy ste sa dopustili lacných invektív na premiéra, na Smer, na súčasnú vládu, takmer zhodných s progresivistami.
Koho si vy predstavujete ako vhodnú vládnu silu na Slovensku?
Naprosto s Vami súhlasím, až na tú záverečnú otázku! Predstavu pána autora o vhodnej vládnej sile radšej nechcem vedieť.
Vážený pane, ak je pre vás pán kardinál Duka ultrakonzervatívny, vy ste pre mňa ultraľavičiar par excellence!
Doba a pomery na Slovensku sa nevyvíjajú v rr. 2024-25 priaznivo. Nastala a pociťuje sa akási prapodivná rozvratenosť v politike i destabilizácia v spoločnosti. Začalo sa to tým zvláštnym divadlom v politike, vydobíjanie si flekov a podieľania sa priamo na výkonnej moci vládnutia. Mená ambicióznych aktérov i procesnú postupnosť (históriu) ako sa to vyvíjalo si pamätáme. Obtiažne sa potom hľadajú riešenia pre stabilizované vládnutie. Uvoľnil sa trestno-právny systém. Ktosi poradil ministrovi financií konsolidovať pomocou a prostredníctvom „transakčnú daň“ (dane z platenia) miesto šetrenia na výdajoch štátu. Koketovanie s rastúcimi výdajmi na (nezmyselné) zbrojenie (a hranie sa na vojakov) tiež neprospieva k upokojovaniu pomerov. Účel svätí prostriedky, ale nie vždy to výjde a nie vždy sa to vyplatí. To všetko posúva a mení ďalej morálku, nálady i atmosféru v spoločnosti ku horšiemu a divšiemu. Ešte viac sa zahmlivo čo je považované za spoločenské zlo, nepoctivosť a podvodníctvo. To sa premieta aj do policajnej, prokurátorskej i súdnej praxe. Primitívni zločinci sa smejú a tlieskajú. Sofistikovaní zločinci sú tiež nadmieru spokojní. Ale tým rozumnejším z nich už asi dochádza, že to je (bude) už posledná štácia po/poprekrúcania práva a s tým utilitarizmom už treba „brzdiť“, lebo starším generáciam voličov sa to zásadne nepáči, ba je to protivné, a mladšie generácie si z toho tropia sarkastické žarty ale s istým výhražným rizikovým podtónom, ktorý dáva vedieť, že môže nastať „vzbura voličov“.
Autor článku, pán Benkovský, to značne (v mnohom) vystihol, ale prikláňam sa a súhlasím aj s komentujúcimi (ich kritikou), že netreba to eskalovať k tradičným náboženským církvam a ich vedúcim osobnostiam, lebo tam nie je koncentrované a ani nepôsobí jádro problémov našej doby. To je (len) bočná línia. Tak to nezamieňajme. Samotná občianska spoločnosť i librálno-rozvratný spôsob uplatňovania demokracie i spôsoby utilitaristického („podnikateľského“) parazitovania na štáte a jeho hospodarení (ekonomike) nás už voviedol do stavu takej miery entropie, že kde kto už ohrozuje demokraciu (tak zvrchu ako aj zo spodu spoločenskej pyramídy). Demokracia už ohrozuje samú seba zo svojho vnútra. A to už začína byť alarmujúce.
Najbližšie voľby (ku ktorým sa došolicháme) to už nebude žiadna vernosť nikoho ku nikomu ale rebélia občanov – voličov. Pre všetky „psie kusy“ už politické značky sú „vyprázdnené“, už nemajú čo ponúknuť, lebo už vládli skoro všetci. Jedni predviedli, ako majú nacvičené a vedia šikovne si prihrabávať (ľudove „kradnúť“ tak aby ich nezavreli), ale majú istú brzdu v tom, že trochu kontrolujú a strážia, aby im dojná krávka nezomrela pod rukami, druhí nemajú zábrany nekriticky a servílne vyhovieť každému nezmyslu, ktorý sa k nám dovalí zo Západu. Oba tábory však nie sú zdravé a sú pre stabilitu zoslabenej slovenskej spoločnosti škodné a občas už aj miestami až nebezpečné (v rozvratnosti). Politické reči to nezakryjú (dosť dobre), ľudia (občania, voliči) sú už z tých bumerangov naštvaní, veď im príde za všetko platiť účet. Politici nech sa už radšej nespoliehajú na nič.