Gyimesi György: Prečo by ich mali ľudia voliť?

Pitoreskné figúrky z opozície znovu nedokázali presvedčivo vysvetliť, prečo by ich mali ľudia voliť.

V politike nestačí kritizovať vládu. Nestačí organizovať protesty, opakovať meno premiéra v každom prejave desaťkrát, ani presviedčať vlastných priaznivcov, že všetko, čo robí politický súper, je zlé. To je najjednoduchšia časť opozičnej práce. Oveľa náročnejšie je ponúknuť presvedčivú alternatívu, sformulovať konkrétne priority a vysvetliť občanom, ako sa ich život zmení, ak opozícia prevezme zodpovednosť za riadenie štátu.

A práve tu sa začína zásadný problém slovenskej opozície. Už príliš dlho sa správa, akoby odpor voči Ficovej vláde bol sám osebe politickým programom.

Nie, nie je. Nesúhlas s vládou ešte automaticky neznamená schopnosť vládnuť. Poukázanie na chyby súpera nie je vlastným riešením. A plné námestie, nech je akokoľvek dôležité ako prejav občianskej angažovanosti, nenahrádza dôveryhodný plán pre krajinu.

Občan nepotrebuje vedieť, že sa má zle. On to vie veľmi dobre, dokonca lepšie ako opoziční predstavitelia so šesťtisícovým platom. Potrebuje vedieť, čo konkrétne chce opozícia urobiť, z čoho to zaplatí, aké dôsledky to bude mať a kto za výsledok prevezme politickú zodpovednosť.

A ak opozícia nedokáže presvedčivo odpovedať na tieto otázky (čo nedokáže), potom jej politická komunikácia zostáva na úrovni ukričaného protestu, nie alternatívy k vláde.

Do toho vstupuje aj problém politickej kultúry. Verejné výstupy, osobné konflikty a teatrálne gestá môžu na chvíľu prekryť absenciu obsahu. Nemôžu ju však nahradiť. Politik, ktorý žiada od vlády zodpovednosť, musí byť pripravený uplatňovať rovnaké kritériá aj na seba a svojich spojencov. Inak sa z princípov stáva iba účelová rétorika, ktorá platí pre politických súperov, ale pri vlastných ľuďoch sa zrazu relativizuje.

Samozrejme, za stav krajiny nesie vláda zodpovednosť vyplývajúcu z toho, že vykonáva moc. Opozícia však nesie vlastnú zodpovednosť za kvalitu kontroly, ktorú vykonáva, za alternatívu, ktorú ponúka, a za spôsob, akým sa uchádza o dôveru verejnosti. Jedna zodpovednosť neruší druhú a prípadné zlyhania vlády nie sú ospravedlnením pre nedostatky opozície.

A tu sa dostávame k najdôležitejšej otázke, ktorú by si mali opoziční politici klásť po každom proteste, každej tlačovej konferencii a každom televíznom vystúpení: Prečo by mal občan dôverovať práve vám?

Nie prečo by nemal voliť Fica. Nie preto, že súčasná vláda robí chyby. Nie preto, že opozícia považuje jej politiku za škodlivú. Ale prečo práve vám má zveriť riadenie krajiny? Čo urobíte inak? Ktoré zákony zmeníte? Ako ozdravíte verejné financie bez nezodpovedných sľubov? Ako zlepšíte dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Čo ponúknete ľuďom mimo veľkých miest? Ako zabezpečíte, aby sa mladí ľudia nemuseli rozhodovať medzi odchodom zo Slovenska a rezignáciou na vlastné ambície? A ako zaručíte, že prípadná výmena vlády nebude iba výmenou politických tvárí bez zásadnej zmeny fungovania štátu. To nie sú nepríjemné otázky, ktorým by sa opozícia mala vyhýbať. To sú základné otázky, na ktoré musí odpovedať každý, kto chce vládnuť. A súčasná opozícia to celkom zjavne nevie.

Nestačí hovoriť, že Slovensko potrebuje zmenu. Zmena nie je program. Je to iba prísľub, ktorého hodnotu určuje jeho obsah. A obsahom slovenskej opozície je Fico a Putin. Dosť málo na vládnutie, nemyslíte?

Voliči nie sú povinní odovzdať svoj hlas komukoľvek len preto, že je proti súčasnej vláde. Nie sú komparzom na opozičných demonštráciách ani publikom, ktorému stačí opakovane vysvetľovať, koho má nenávidieť.

Sú občanmi, ktorí majú právo žiadať konkrétne odpovede, realistické riešenia a ľudí schopných niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. No nie čoraz hlasnejších krikľúňov na tribúnach.

(Status na FB, 18. októbra 2026)