Anton Hrnko: Veľká koalícia

V poslednom období sa objavila myšlienka, že jednou z ciest, ako vyviesť Slovensko zo závozu a slepej uličky sporov, ktoré nikam nevedú, len vytvárajú predpoklady na ďalší úpadok, by mohla byť veľká koalícia. Myslím si, že táto myšlienka by nemala zmiznúť z politologických úvah o budúcnosti Slovenska, lebo je už zjavné, že dynamika nášho ekonomického a spoločenského vývinu sa niekde zasekla.

Veľká koalícia nie je nič, čo by v dejinách bolo neobvyklé. Už starí Rimania v časoch republiky, keď im hrozilo nejaké nebezpečenstvo, koncentrovali politickú moc do rúk diktátora. Jeho úlohou bolo zabezpečiť trvanie štátu a po odznení nebezpečenstva mal opäť odovzdať moc do rúk volených zástupcov ľudu. Problémom však bolo, že diktátori sa niekedy svojej nadobudnutej moci nechceli vzdať, a tak vznikla séria občianskych vojen, ktoré nakoniec vyústili do zániku republiky.

V moderných dobách tiež vznikala niekedy potreba koncentrovať moc v štáte, ak bol štát či už z vnútorných alebo vonkajších príčin ohrozený. Napr. počas prvej ČSR niekoľkokrát bolo treba na prekonanie vnútornej krízy zriadiť tzv. úradnícku vládu, ktorej úlohou bolo vyriešiť krízu a následne odovzdať moc opäť voleným predstaviteľom ľudu. Bola aj veľká koalícia (1926 – 1929) a pred Mníchovom sa tiež robili pokusy o vytvorenie veľkej koalície, ktorá by lepšie čelila vonkajšiemu tlaku, avšak vzhľadom na politickú neústupčivosť „Hradu“ v slovenskej otázke sa ju nepodarilo vytvoriť.

V slovenskom politickom vývine od roku 1993 vidíme sústavné prehlbovanie sporov medzi dvoma líniami slovenskej politiky, ktoré zároveň vytvárajú hlbokú priepasť vo vnútri spoločnosti. Ak sa na to pozrieme zvonka, tak sa nám môže zdať, že na malom slovenskom území žije síce obyvateľstvo hovoriace jedným jazykom, ale ako keby tu boli dva národy a ešte k tomu nezmieriteľne znepriatelené. Výsledkom tohto stavu je trvalá diskontinuita moci, strata inštitucionálnej pamäti v rozhodujúcich inštitúciách štátu a celková strata dynamiky spoločenského vývinu. Keď sa na to pozrieme z čisto ekonomického hľadiska, tak pohľad nie je uspokojivý. Kým roku 1993 sme v postkomunistickom priestore po Slovinsku a Česku boli treťou najrozvinutejšou krajinou, vpred sme sa dodnes posunuli tak, že sa mnohým našim susedom pozeráme na chrbát. A niet iného dôvodu tohto vývinu, ako občianska rozpoltenosť umelo vyvolávaná politickými stranami s jediným cieľom: získať moc a benefity z toho plynúce. Záujem celku – ak je – tak je veľmi ďaleko v ústraní!

Dnes musí byť každému normálne zmýšľajúcemu človeku jasné, že pokračovať týmto smerom bude znamenať len ďalší úpadok a ďalšie zaostávanie Slovenska. Preto vynorenie sa myšlienky veľkej koalície je asi najprirodzenejším spôsobom, ako Slovensko dostať zo závozu. Otázkou zostáva, či sú na to spoločenské predpoklady. Pred odpoveďou na túto otázku by sme si mali vyjasniť aj aktuálnu svetovú, európsku i domácu politickú i hospodársku situáciu. Dobrému pozorovateľovi musí byť jasné, že sa blížime skôr k siedmim neúrodným ako k siedmim úrodným rokom. Rozvážnemu správcovi „sýpky“ musí byť jasné, že sily by bolo treba koncentrovať, aby sme v „siedmich neúrodných rokoch“ prežili čo najlepšie. Teda objektívne predpoklady na to, aby existovala veľká koalícia, sú. Ale existujú aj subjektívne predpoklady? Tu už som si nie celkom istý!

Rozoberme si najskôr to, čo bráni vzniku veľkej koalície. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že hlavnou prekážkou spolupráce na vnútropolitickej scéne sú zahraničné globalistické zoskupenia. Ich najväčším protivníkom sú konsolidované a politicky stabilné režimy. Preto sústavne fedrujú – nielen u nás – politicky menej schopné kádre a cez svoje nástroje, najmä tzv. tlač hlavného prúdu a neziskovky sa snažia čo najviac diskreditovať schopných a sebavedomých politikou v očiach verejnosti. Najlepšie ich systematickým obviňovaním z korupcie, čo sa ľuďom dobre počúva. Okrem toho využívajú aj užitočných idiotov ako napr. na Slovensku I. Matoviča, A. Hlinu a podobné existencie, ktorí pre svoju svetskú slávu a možno aj kúsok žvanca zo spoločného stola, sú schopní rozvracať spoločnosť lepšie ako prevracia pôdu hĺbková orba.

Na to, aby mohla vzniknúť veľká koalície, treba okrem iného aj existencia programových strán. A to – žiaľ Bohu – je hlavný nedostatok slovenskej politickej scény. Bez programových strán, ktoré majú aspoň nejakú víziu o tom, čo chcú po získaní moci robiť, nie je možné Slovensko posunúť ani o piaď. Programová strana nemôže mať za cieľ, čo nechce. Programová strana musí povedať predovšetkým, čo chce. A keď má túto otázku vyriešenú, potom môže povedať, s kým môže oné ciele napĺňať. Nie a priori hovoriť s týmto nepôjdeme. Nuž, keď nemáte žiaden programový cieľ, ktorý by ste chceli naplniť, môžete do aleluja hovoriť s týmto do vlády nepôjdeme, s týmito áno, s týmito nie. Ale podstatou politiky je niečo iné. Rimania to povedali jednou vetou a tá by mala platiť dodnes Salus populi suprema lex, teda Blaho ľudu je najvyšším zákonom. Pri takomto vedení politiky by nemal byť problém hľadanie cesty na prekonanie spoločenskej rozpoltenosti a vyvedene našej spoločnej vlasti z trajektórie neúspechu.

Je priestor na takúto politiku? Myslím si, že zatiaľ nie. Ale všetci by sme si mali byť vedomí, že ďalšie kráčanie po dodnes vybudovanej ceste nás k úspechu nedovedie. Nie kopanie zákopov, ale zasypávanie spoločenských trhlín by nás malo motivovať.

(Status na FB, 15. septembra 2026)