Zrada alebo zlyhanie?

Ak v dnešnej dobe počujeme meno juhoslovenskej obce Gabčíkovo, dávame ju do súvisu skôr s tamojším vodným dielom než s parašutistom, po ktorom ju po druhej svetovej vojne pomenovali. Spolu s Jánom Kubišom Jozef Gabčík 27. mája 1942 popravil zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách a na Morave Reinharda Heydricha. 18. júna 1942 zaútočili jednotky SS na úkryt v kostole sv. Cyrila a sv. Metoda neďaleko pražského Karlovho námestia. Okrem Gabčíka a Kubiša sa tam skrývali ďalší parašutisti: Adolf Opálka, Jaroslav Švarc, Josef Bublík a Jan Hrubý. Jeden z najodpornejších nacistických kolaborantov Emanuel Moravec, ktorý sa počas vojny snažil českému národu vysvetliť, aký nádherný osud ho čaká v nacistami ovládnutej Európe, ak bude poslušný, verejne prezradil, že Nemci sa dostali parašutistom na stopu preto, že ich prezradil jeden z ich druhov. O atentáte na Heydricha vyšlo viacero kníh. Narazil som však na jeden zaujímavý problém. Najprv sa tvrdilo, že zradcovia boli dvaja: Viliam Gerik a Karel Čurda. Neskôr (bez akéhokoľvek vysvetlenia) sa meno Gerik prestalo spomínať. Až nedávno Česká televízia vysielala program, kde uviedla podrobnosti o Viliamovi Gerikovi. Dvaja na lavici obžalovaných Hoci sa Karel Čurda a Viliam Gerik naposledy stretli v roku 1947 na Ľudovom súde, ktorý ich súdil za zradu, okrem možného stretnutia počas výcviku vo Veľkej Británii sa ocitli spoločne v anglickom lietadle, ktoré ich malo vysadiť na území Protektorátu. Viliam Gerik bol radistom parašutistickej Zinc, Karel Čurda zasa príslušníkom paraskupiny Out distance. Obaja sa nielen po čase prihlásili na gestape, ale proti nim existoval ďalší závažný argument: po atentáte na Heydricha bola za informácie vedúce k dopadnutiu páchateľov vypísaná odmena 10 miliónov protektorátnych korún, Gerik a Čurda dostali po polovici odmeny. Kým na súde sa Gerik správal skôr pokorne, Čurda sudcovi na otázku, ako mohol zradiť svojich kamarátov, odpovedal: „Pán sudca, vy by ste za takú sumu istotne spravili to isté.“ Možno to bol iba hraný cynizmus, Čurda sa totiž skrýval u matky. Nemci trestali smrťou nielen spojenie s atentátnikmi, ale dokonca i jednoduché schvaľovanie atentátu. Čurda na gestape prezradil kontakty na ilegálnu organizáciu, ktorá našla pre parašutistov spomínaný úkryt v pražskom pravoslávnom kostole. Čurda mal za Prvej ČSR dobre platené miesto príslušníka finančnej stráže. Napriek tomu emigroval do Veľkej Británie. Pozoruhodné bolo, že vo svojom kufríku, s ktorým utiekol z domova, mal zarámované portréty Masaryka a Beneša. Ak mal byť počas výcviku v Anglicku niečím podozrivý, bola to až prílišná horlivosť a snaha vyniknúť. Práve pre toto šplhúnstvo ho jeho kolegovia nemali príliš radi. Po zhodení na územie Protektorátu sa čoskoro oddelil od svojej skupiny a nejaký čas sa schovával u svojej frajerky. Keď bol uskutočnený atentát na Heydricha, poslal udanie na policajnú stanicu v Benešove. V anonymnom udaní stálo, že páchateľmi atentátu sú Kubiš a Gabčík. Policajti s odovzdaním anonymného listu gestapu zaváhali a dostali sa do veľmi nepríjemnej situácie. Po prihlásení sa na pražskej centrále gestapa, ktorá sídlila v povestnom Petschkovom paláci, sa Čurda odvolával na toto udanie. Keď sa ho gestapácki vyšetrovatelia opýtali, prečo nenapísal priamo na gestapo, odpovedal, že nevie po nemecky. Už sme spomínali, že jeho informácie naozaj gestapo naviedli na stopu parašutistov. Čurda dostal odmenu a neskôr hral úlohu parašutistu, ktorý hľadá pomoc. Česi, ktorí mu ju poskytli, skončili pred popravnou čatou. Nakoniec sa našla aj učiteľka nemčiny. Muža s toľkými peniazmi si napokon vzala sestra jedného z gestapákov. Čurdu chytili v máji 1945 s kufrom plným nemeckých mariek a ríšskonemeckým pasom, keď sa snažil utiecť do tej časti Nemecka, ktorú okupovala americká armáda. Gerikov osud Viliam Gerik pochádzal zo Slovenského Mederu (dnes Palárikovo). Jeho rodnú obec v roku 1938 zabralo horthyovské Maďarsko. Vtedy utiekol na Slovensko a nejaký čas žil v Bratislave, no po vyhlásení slovenského štátu sa rozhodol emigrovať a bojovať proti nacizmu. Najprv bol vo francúzskej cudzineckej légii, potom v československej jednotke. Po porážke Francúzska prišiel do Veľkej Británie, kde sa dostal do spravodajskej jednotky. Hoci vyslovil želanie, že by bol radšej, keby ho vysadili na Slovensku, jeho velitelia odpovedali, že na akciu podobného typu je ešte veľmi skoro… Kým Čurdu nemali ostatní parašutisti radi, Gerik bol obľúbený, no hoci napríklad anglické dievčatá boli vtedy dostupné, Gerik bol voči nim zakomplexovaný pre svoju nízku postavu. Bol však mimoriadne šikovný rádiotelegrafista. Vlastne všetci parašutisti narazili na podobné problémy. I keď z fyzickej stránky bol ich výcvik dostačujúci, tí, čo ich školili, nemali dostatočné vedomosti o pomeroch v protektoráte. Hoci boli parašutisti vysadení do svojej vlasti, ocitli sa v pomeroch, na ktoré neboli pripravení a ktoré aj my dnes ťažko chápeme. Pomery nastolené nacistami boli mimoriadne kruté a ten, kto sa chcel zapojiť do akejkoľvek formy odbojovej činnosti, riskoval nielen svoj život, ale aj životy svojich blízkych. Keď Heydrich nastúpil úrad zastupujúceho ríšskeho protektora, pomery sa ešte zhoršili. Vyhlásil stanné právo a bežné plagáty boli čoskoro z veľkej časti poprelepované vyhláškami o popravách. Pod Heydrichovým vedením sa odboju na území protektorátu podarilo zasadiť tvrdé rany, rádiové spojenie Londýna s odbojovými skupinami sa mimoriadne obmedzilo. Skupina, ktorej radistom bol Gerik, mala zlepšiť situáciu aj v tomto smere. Z informácií, ktoré mám k dispozícii, sa mi tiež zdá, že parašutisti nemali ani len hrubú predstavu, čo ich bude čakať, ak sa dostanú do pazúrov gestapa. Opakovane sa tiež stalo, že výsadky neboli zhodené na plánované miesta, ale často aj o mnoho desiatok kilometrov ďalej, takže sa hneď ocitli v mimoriadne ťažkej situácii. A navyše zlyhávali aj konšpiračné adresy, na ktoré sa mali hlásiť. Je tu i ďalšia záhada. Lietadlo, ktoré zhodilo Gerikovu skupinu, priletelo nad územie protektorátu v noci, jeho posádku však netvorili československí, ale poľskí piloti. Skupina Zinc mala byť vysadená na Morave, kde mala pomôcť obnoviť odbojové skupiny. Poľskí piloti však túto skupinu nevysadili na Morave, ale na území slovenského štátu. Gerik pred súdom opisoval, že až po dlhom nočnom pochode zistili, že sa nachádzajú neďaleko obce Gbely. Výhodou bolo, že Gerik bol Slovák, cudzí ľudia hovoriaci po česky by vzbudili podozrenie. Pri prechode hranice sa stratil jeden člen skupiny. Na konšpiračnej adrese na Morave sa zase dozvedeli, že príslušník dotyčnej rodiny je v koncentráku a rodinu sleduje gestapo. Keď Gerik chcel poslať správu do Londýna, zistil, že vysielačka je nefunkčná. Náhradné súčiastky ostali na Slovensku. Nakoniec skupina zistila, že zlyhali všetky kontaktné adresy z Londýna. Napriek tomu Gerik sám išiel do Prahy a pokúšal nadviazať nové kontakty. Tieto pokusy zlyhali. V Londýne mu tvrdili, že všade nájde rýchlu a účinnú pomoc, nasledovalo však sklamanie. Pri poslednom pokuse dostal radu, aby sa radšej prihlásil na gestape. Hoci mal Gerik plné kapsy peňazí, bolo mu to vlastne nanič, na získanie potravín boli potrebné aj prídelové lístky. Hladný, zúfalý a vyčerpaný sa dostavil na protektorátnu políciu… Odtiaľ ho presunuli na gestapo. Vyšetrovateľom gestapa Gerik poskytol podrobné informácie o svojom výcviku vo Veľkej Británii. Hoci vyšetrovateľ gestapa Oskar Fleischer bol povestný svojou hrubosťou, ku Gerikovi sa správal slušne. Chcel ho použiť na také úlohy, ktoré ochotne plnil Čurda, lenže na rozdiel od neho sa Gerik úlohy provokatéra nezhostil dobre. Keď boli zlikvidovaní parašutisti v kostole sv. Cyrila a Metoda, Fleischer dosiahol, aby Gerik dostal polovicu odmeny, hoci gestapo nenaviedol na stopu tak, ako to bol urobil Čurda. Príčina bola zrejmá, zopakovala sa tu istým spôsobom história gestapákovej sestry. Fleischer dával Gerikovi jasne najavo, že si nárokuje podstatnú časť peňazí, napríklad, že by Gerik mal za tie peniaze kúpiť veľkostatok, ktorý by Fleischer potom spravoval. Viliama Gerika začali trápiť výčitky svedomia, a tak sa pokúšal znova nadviazať kontakty s odbojármi. V skutočnosti však naletel agentom gestapa. No je zaujímavé, že neskončil na popravisku, ale v koncentračnom tábore Dachau, kde sa dostal do dielne na opravu rozhlasových prijímačov. A je tu predsa len možnosť, že sa Gerik dopustil ďalšej zrady. Podľa niektorých dokumentov mal dôkazy pre Nemcov, ktoré viedli k tragédii Lidíc, poskytnúť aj parašutista. Mohol to predsa len byť Gerik, no či je to pravda alebo iba hypotéza, to sa už nikdy nedozvieme. Po oslobodení koncentračného tábora v Dachau sa Gerik vrátil do Prahy ako repatriant. Bola to osudová chyba, ktorá mu pripravila cestu na šibenicu. Možno sa dohadovať, že ak by bol odišiel niekam inam, mohol sa skryť pred spravodlivosťou. Gerik istotne zradil a patril pred súd, je však otázne, či si zaslúžil trest smrti, alebo či mu mali byť uznané aj poľahčujúce okolnosti. Nepochybne nemal toho na svedomí toľko ako Čurda. Zradil prominentný predstaviteľ odboja? Stalo sa to niekedy v polovici 80-tych rokov. Bývalý československý agent Minařík, ktorý pôsobil v rozhlasovej stanici Slobodná Európa, sa stal na istý čas šéfredaktorom časopisu ministerstva vnútra Signál. Heydrichiádu prežil aj prominentný činiteľ ilegálnej odbojovej organizácie, ktorá pomáhala pri príprave atentátu na Heydricha, profesor Vaněk. Údajne to bolo preto, že do Londýna nechal poslať rádiogram, že nesúhlasí s prípravou atentátu na Heydricha a že by bolo vhodnejšie zastreliť napríklad zradcu Emanuela Moravca. Na titulnej strane jedného z čísel časopisu Signál sa raz objavila Vaňkova fotografia. Jedným z mnohých historikov a publicistov, ktorí sa zaoberali históriou atentátu na Heydricha, bol Miroslav Ivanov. Na základe štúdia archívnych materiálov prišiel k záveru, že Vaňkovi bol darovaný život nielen pre spomínaný rádiogram do Londýna, ale preto, že spolupracoval s gestapom v miere, ktorá sa rovnala zrade. Vaňkova argumentácia bola dobová. Trval na tom, že Ivanovove tvrdenia nevychádzajú zo štúdia archívnych materiálov, ale že ide o pomstu „kontrarevolucionárov“ z roku 1968 za to, že nesúhlasil s obnovovaním tradičnej národnej telovýchovnej organizácie Sokol, ktorá bola postupne po roku 1948 likvidovaná. Patril profesor Vaněk do okruhu zradcov okolo heydrichiády? Podľa materiálov, ktoré sa mi podarilo zohnať, je dodnes táto otázka otvorená. Na prípade Gerika vidíme, že hranica medzi obeťou a zradcom bola často veľmi jemná. Ak sa hovorí o hrdinstve, predsa je len jednoduchšie byť hrdinským vojakom na fronte, kde sú zrejmé bojové línie, než byť hrdinom odboja v okupovanej krajine, kde nepriateľ je doslova schopný všetkého.

(Celkovo 28 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter