V starších výkladových slovníkoch anglického jazyka sa slovo „finlandizácia“ vykladá ako bezzásadové podriadenie silnému susedovi. Na Západe toto slovo znelo hanlivo. Lenže zjednodušovať je vždy veľmi ľahké… Spolu so Švédskom a Nórskom rátame v súčasnosti do severnej Európy, kam geograficky bezpochyby patrí, aj Fínsko. Lenže z historického hľadiska by sme ho mohli rovnako dobre priradiť aj ku krajinám Pobaltia; k Litve, Lotyšsku a Estónsku. Ako svojho času povedala istá Estónka autorovi týchto riadkov, fínčina je natoľko blízka jej rodnému jazyku, že rozumela vysielaniu fínskych masmédií. Fínom je blízke (možno ešte aj bližšie) aj ďalšie etnikum, Karelovia, ktorých územie bolo vždy súčasťou Ruska a aj dnes majú na jeho území autonómnu republiku. Na začiatku novoveku patrilo Švédsko k veľmociam, Fínsko i značná časť Pobaltia boli istý čas súčasťou švédskeho štátu. Postupne sa ich však zmocňovalo Rusko. Fínsko bolo napokon pričlenené k Rusku po porážke Napoleona. Po Októbrovej revolúcii boľševici prisľúbili všetkým národom v bývalom cárskom Rusku právo na sebaurčenie. Isté obdobie sa zdalo, že hranice Ruska budú také, akými sa nakoniec stali v súčasnosti. Skutočnému sebaurčeniu zabránil vznik formálne federálneho, no inak silne centralizovaného Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Litve, Lotyšsku i Fínsku sa však podarilo vybojovať samostatnosť. Sovietsky zväz ich štátnosť uznal a nadviazal s nimi diplomatické styky. Najlepšie s ním vychádzala Litva, ktorá mala územné spory s Poľskom. V Poľsku sa dokonca ozývali hlasy, že ju treba anektovať, takže jej dobré vzťahy so ZSSR boli vlastne nevyhnutnosťou. Najhoršie spolu vychádzali ZSSR a Fínsko. Dôsledky paktu Ribbentrop-Molotov Sovietsko-nemecký pakt z augusta 1939 bol z formálneho hľadiska dohodou o neútočení. Sovietsky podpis tejto zmluvy nebol zadarmo, znamenal značné územné rozšírenie. Niektoré územné zmeny by sa možno dali zdôvodniť, napríklad východné Poľsko, ktoré obsadila zakrátko po nacistickom útoku na poľský štát Červená armáda, obývali Ukrajinci a Bielorusi a anexia týchto území sa ospravedlňovala spojením s krajanmi žijúcimi v ZSSR. Postavenie týchto národností v Poľsku nebolo veľmi dobré. No Ukrajinci, ktorí žili v emigrácii mimo ZSSR, dávali najavo želanie vytvoriť samostatnú Ukrajinu, nie „riešiť“ problémy pripojením k Sovietskemu zväzu. Stalin mal prisľúbené aj Fínsko, Pobaltie a dnešné Moldavsko (vtedy ho volali Besarábia). Ich obyvatelia nikdy nenaznačovali, že by sa chceli stať súčasťou Sovietskeho zväzu. Anexia týchto oblastí sa odôvodňovala tým, že sa zlepšilo strategické postavenie Sovietskeho zväzu voči Nemecku, že sa sovietsko-nemecká vojna začala ďalej na západe, než bola hraničná čiara pred rokom 1939. Názor, že je to možno línia budúceho sovietsko-nemeckého frontu vyslovil v tom čase Winston Churchill. Sovietsky zväz stál v druhej polovici tridsiatych rokov pred hrozbou vojny na dvoch frontoch: nielen s Nemeckom, ale aj s Japonskom. Nacistické Nemecko a militaristické Japonsko uzavreli v roku 1936 Pakt proti Kominterne. Sídlom Komunistickej internacionály bola Moskva a bolo zrejmé, že tu nejde iba o ideológiu, ale aj o budúcu vojnu proti Sovietskemu zväzu. Medzi ZSSR a Japonskom vypukli dva pomerne rozsiahle ozbrojené konflikty, jeden na sovietsko-kórejských hraniciach, druhý v Mongolsku. Červená armáda bojovala tak úspešne, až poprední japonskí politici dospeli k záveru, že vojna so Sovietskym zväzom by pre Japonsko mohla dopadnúť veľmi zle. Nie je vylúčené, že na konci roku 1938 z tohto konfliktu urobili isté závery aj v Berlíne. „Zimná vojna“ Po obsadení východného Poľska, ktoré bolo bleskovou operáciou s minimálnymi stratami pre Červenú armádu, sa zakrátko začala črtať možnosť ďalšej Stalinovej vojny. V sovietskej tlači sa vtedy začalo zdôrazňovať, že hranica s Fínskom znamená smrteľné ohrozenie druhého najväčšieho a najvýznamnejšie sovietskeho mesta – Leningradu. Zároveň sa pripomínalo, že fínsky líder Mannerheim mal istú funkciu na ruskom cárskom dvore. Preto sa začal používať výraz „biele“ Fínsko, pričom „bieli“ a „červení“ boli pravdaže hlavnými súpermi v ruskej občianskej vojne. Používaním tohto výrazu sa mal vyvolávať dojem, akoby budúci sovietsko-fínsky konflikt bol akousi vnútroruskou záležitosťou, kde Fínsko už malo predurčený osud – zmeniť sa z „bieleho“ na „červené“. Veľmi zjednodušene povedané, fínski politici sa delili na dve skupiny. Podľa prvej sa bolo treba nejako dohodnúť s Moskvou, pretože svoje vypovedal už pomer síl medzi oboma krajinami. Medzi nich napríklad patril už vtedy Urho Kekkonen. Druhá skupina tvrdila, že nemá zmysel ustupovať, pretože ústupky by asa aj tak skončili katastrofou. Spoliehali sa na pomoc svetových mocností, menovite Spojených štátov amerických. Jedine Fínsko im totiž splatilo vojnové dlhy z prvej svetovej vojny. Na úsekoch, kde sa očakával sovietsky útok, boli fínske hranice opevnené. Pred druhou svetovou vojnou sa na ochranu poskytovanú opevneniami spoliehali viaceré krajiny – Francúzsko malo svoju Maginotovu líniu, Grécko zase Metaxasovu, svoje opevnenia postavilo na hranici s Nemeckom aj Československo a Fínsko malo líniu Mannerheimovu. ZSSR mal voči Fínsku viacero požiadaviek. Jednak to bolo posunutie hranice na Karelskej šiji pri Leningrade, ale aj prenájom základne na mieste, kde vyúsťuje Fínsky záliv do Baltického mora. Za tieto ústupky mu ponúkali rozsiahle územia v Karélii. Rokovania v novembri 1939 však uviazli na mŕtvom bode. Vojna sa začala 30. novembra 1939. Červená armáda po krátkom období postupu narazila na tvrdý odpor. Vtedy bola vo fínskom mestečku Terijoki (dnes Zelenogorsk) vyhlásená Fínska demokratická republika. Vojna tým dostala iný rozmer. Nešlo už iba o úpravu hraníc, ale o likvidáciu fínskej samostatnosti. Počas bojov sa však prejavili vážne nedostatky vo výzbroji Červenej armády, jej velení a organizácii operácií. Hoci sovietsky útok na Fínsko vyvolal vo svete vlnu odporu, ktorá sa napríklad prejavila tak, že Sovietsky zväz vylúčili zo Spoločnosti národov, obeť útoku dostala predovšetkým morálnu podporu. Do Fínska prišli aj desiatky dobrovoľníkov a menšie dodávky zbraní, ale nič viac. Taliansko navyše „diskrétne“ informovalo sovietske orgány, že Nemecko napriek paktu tiež poslalo do Fínska zbrane. V predjarí 1940 začala Červená armáda zbierať sily. Začiatkom marca 1940 bola prelomená Mannerheimova línia a hrozil postup smerom na hlavné mesto Helsinky. Fínsko prostredníctvom Švédska požiadalo o mierové rokovania a 12.marca 1940 uzavreli ZSSR a Fínsko mierovú zmluvu, v rámci ktorej Fínsko prišlo o viac územia, než ZSSR požadoval predtým a muselo prenajať aj vojenskú základňu. Najťažšou stratou však bolo mesto Viipuri (dnes Vyborg). V lete 1940 si ZSSR pripojil Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Najprv však s týmito krajinami uzavrel dohodu o tom, že na ich území sa vytvoria sovietske vojenské základne. O nejaký čas sovietska strana obvinila vlády baltských krajín, že voči sovietskym vojskám na svojom území podnikajú nepretržité provokácie, takže sú potrebné ďalšie vojská na ich ochranu. Nakoniec boli tamojšie vlády zvrhnuté a nahradené takými, ktoré požiadali o začlenenie svojich krajín do ZSSR. Hoci Moldavčania nie sú slovanské, ale románske etnikum, ktoré je veľmi blízke Rumunom, ZSSR (na rozdiel od oficiálneho postoja ku krajinám Pobaltia a k Fínsku) ustavične požadoval ich územie. Keď sa autor týchto riadkov istého sovietskeho historika opýtal prečo, odpoveďou bolo, že sa treba pozrieť na mapu: vlastníctvo Besarábie (resp. Moldavska) umožňovalo totiž prístup k Dunaju, a teda aj do strednej Európy. Mimochodom, Ceauceskovo Rumunsko neuznávalo to, čo sa stalo v júli 1940 a bolo jediným štátom východného bloku, ktorý mal voči ZSSR územné požiadavky, i keď ich verejne nedeklaroval. Keď nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, pridalo sa aj Fínsko. Zasa mali prevahu tí, čo si dokázali predstaviť, že by ozbrojená zrážka týchto dvoch krajín mohla dopadnúť pre Fínsko úspešne. Pravda, na najsevernejšom úseku Východného frontu neprebiehali najintenzívnejšie boje. Sovietske vojská neprenikli na fínske územie a po vojne mal Sovietsky zväz v podstate tie isté požiadavky, aké mal v roku 1940 po „zimnej vojne“. Po druhej svetovej vojne Kľúčovým problémom fínskej politiky po druhej svetovej vojne bolo, ako usporiadať vzťahy so Sovietskym zväzom. Spomenuli sme už U. Kekkonena, no na čelo krajiny sa dostal iný politik-realista, Juho K. Paasikivi. Jestvuje istá analógia medzi Paasikivim a Kekkonenom na jednej strane a československým prezidentom Benešom na strane druhej. Títo politici sa snažili uchovať nezávislosť svojich krajín tým, že sa usilovali o čo najlepšie vzťahy so Sovietskym zväzom. Beneš veľmi dobre vedel, že ak sa chce z Londýna vrátiť do Prahy, nepôjde to inak, než cez Moskvu. Lenže jeho politika v roku 1948 stroskotala… Paasikivi stále ubezpečoval Moskvu, ako si uvedomuje, že jeho krajina nemá inú reálnu alternatívu, než priateľské vzťahy so Sovietsky zväzom. V roku 1948 dokonca Sovietskym zväz a Fínsko podpísali zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, ktorá bola v roku 1955 predĺžená o ďalších dvadsať rokov. V päťdesiatych rokoch sa na čelo krajiny dostal Urho Kekkonen. Od roku 1950 bol predsedom vlády, od roku 1956 prezidentom. V roku 1970 predĺžil zmluvu so Sovietskym zväzom o ďalších dvadsať rokov, v roku 1973 nadviazal diplomatické styky s oboma vtedajšími nemeckými štátmi a za vrchol jeho politickej kariéry možno považovať usporiadanie Helsinskej konferencie v roku 1975, ktorá bola vlastne spúšťacím mechanizmom vedúcim k súčasnej podobe Európy. Hoci sme už spomínali, aké malo slovo „finlandizácia“ zlý zvuk, fínskym politikom sa podarilo zabrániť, aby Sovietsky zväz zasahoval do vnútorných záležitostí krajiny. Za výnimku možno považovať, že predstaviteľ politiky, ktorá bola zameraná skôr protirusky – Vainö Tanner – bol po vojne súdený ako vojnový zločinec, no iné takéto prípady známe nie sú. Fínsko dokázalo po vojne uskutočňovať úspešnú hospodársku politiku. Jej výsledky i usporiadanie vnútorných pomerov národného hos-podárstva možno porovnávať s inými severskými štátmi ako Švédsko či Nórsko. Po roku 1956 ZSSR urobil ústupky. Zrušil vojenskú základňu na fínskom území a zmenil aj štatút Karelsko-fínskej zväzovej republiky na Karelskú autonómnu oblasť. Existencia Karelsko-fínskej republiky totiž mohla byť chápaná ako svojská hrozba Fínsku, že sa vytvorí podobná vláda ako kedysi v Terijoki.Na záver si možno asi len povzdychnúť – škoda, že sa Benešove pokusy o „finlandizáciu“ na československý spôsob skončili tak tragicky. Autor je publicista