Táto kauza patrí do novinových rubrík o minulosti a zároveň medzi informácie o dodnes bežiacich súdnych prípadoch. Je to nielen kriminalistický prípad, ale viaceré aspekty príbehu vydávajú svedectvo aj o spôsobe vládnutia v minulých časoch. V lete 1976 začala medzi ľuďmi v Bratislave kolovať fáma, že študentku medicíny, ktorej telo našli v potoku v Kráľovej pri Senci, zavraždili zahraniční študenti z niektorej blízkovýchodnej krajiny, no „ktosi“ to chce ututlať. Už sa písalo o mnohých utajených stránkach života v minulosti, ale ešte sa nepodarilo popísať mechanizmus vzniku a pôsobenia fám v onej dobe. Bohyňa Fama O tejto bohyni, ktorá mala byť stelesnením povesti, písali rímski básnici. Z čohosi nepatrného sa rozrastá v mohutnú bytosť. Fámy budú pravdepodobne existovať aj v ére hromadných oznamovacích prostriedkov, ale v totalitných režimoch, kde masmédiá kontroluje cenzúra, majú osobitné postavenie. Hlad verejnosti po informáciách fádne médiá nedokážu ukojiť, tak nastupuje „ľudová tvorivosť“. Lenže v režimoch takéhoto typu musí byť všetko pod kontrolou. Príslušné inštitúcie nielenže zhromažďujú informácie o kolujúcich fámach, no v prípade potreby ich aj šíria. Ak niečo nadmieru zaujalo verejnosť, do záležitosti sa musela zapojiť Štátna bezpečnosť. Čo sa stalo? Kauza Ľudmily Cervanovej sa podľa svedkov začala na diskotéke vo vysokoškolskom klube Unic v Bratislave. Naposledy ju videli živú 9. júla 1976 – päť dní predtým, ako našli jej mŕtvolu. V ten deň asi o jedenástej večer ju spozorovali na konečnej autobusu pri študentskom mestečku v Mlynskej doline dve študentky. Čakala na autobus, lebo nočným rýchlikom mala cestovať do Košíc. Na zastávku prišlo auto so zhasnutými svetlami. Vyskočili z neho dvaja muži a dievča vtiahli dovnútra napriek tomu, že sa bránilo a volalo o pomoc. Auto potom veľkou rýchlosťou odišlo do mesta. Do tejto chvíle nemožno neskôr uskutočnenú rekonštrukciu prípadu spochybňovať. Podľa toho, čo malo zistiť neskoršie vyšetrovanie, auto so zhasnutými svetlami odišlo do bratislavskej štvrte Prievoz. Po príchode do tamojšieho bytu údajní páchatelia na Cervanovú naliehali, aby im všetkým poskytla pohlavný styk. Odmietla. Potom ju všetci znásilnili a donútili vypiť väčšie množstvo alkoholických nápojov. Lenže Ľudmila sa vyhrážala, že všetkých udá. Hovorila im, že jej otec je významný činiteľ so stykmi na najvyšších miestach. Vzápätí padol návrh, že dievča treba postrašiť. Zviazali mu ruky, zapchali ústa a naložili do auta. Vyštartovali smerom na Senec a pri obci Kráľová auto odbočilo, pretože sa jej chceli nadobro zbaviť v tamojšom termálnom jazierku. Žreb padol na dvoch z nich, ktorí potom Ľudmilu utopili pod dohľadom ostatných. Priveľa otáznikov Celá kauza bola od samého začiatku spojená s neuveriteľnými záhadami. Napríklad existuje viacero verzií nájdenej mŕtvoly. Podľa prvej išlo o mladú ženu, ktorá bola znásilnená a zohyzdená reznými ranami. V druhej verzii sa spomína mŕtvola 40-ročnej ženy. Tretí variant – na tele zistili pokročilé hnilobné zmeny a pri podrobnej pitve sa vraj nenašli stopy dokumentujúce násilie alebo predchádzajúcu súlož. Túto verziu, vylučujúcu možnosť sexuálnej manipulácie, musel zobrať do úvahy aj súd. Rozpory medzi rozličnými opismi mŕtvoly a ďalšie fakty sa už nedali neskôr potvrdiť ani vyvrátiť, pretože telesné pozostatky spopolnili predčasne po dvoch mesiacoch, keď ešte prípad nebol vyriešený. Vynára sa tu otázka, kto mal oprávnenie dať príkaz na spopolnenie mŕtvoly. Predsa už podľa základných princípov kriminalistiky išlo o hlavný dôkazový materiál a na jeho svojvoľné zničenie existovali a existujú paragrafy. Kto mohol manipulovať s mŕtvolou a prečo? Ako je možné, že sa do úradných záznamov dostalo niekoľko verzií prípadu? Kto mal takú moc a v čom záujme konal? Vyšetrovanie Cervanovej otec bol vysokým dôstojníkom. Ukázalo sa, že pravdivá bola vtedajšia zdanlivá fáma, že od prezidenta Gustáva Husáka odmietol prevziať vysoké štátne vyznamenanie, pokiaľ sa neobjasní zavraždenie jeho dcéry. Roku 1977 vyšetrovaním prípadu poverili bývalého zástupcu náčelníka pražskej kriminálky Eduarda Pálku. Po tom, čo spomedzi podozrivých vylúčili Jána H., začalo sa vyšetrovanie návštevníkov diskotéky v klube Unic, na ktorej sa mala Cervanová zúčastniť. K nitrianskej stope ho priviedla skutočnosť, že vtedy tam bol aj Milan A. a František Č. v spoločnosti dvoch Francúzok. Koncom 70. rokov mali ako svedkovia Pálkovi dosvedčiť, že na diskotéke videli Romana B. To obaja odmietli, no na základe záverov bol vyšetrovateľ presvedčený, že trestný čin spáchali Nitrania. Prípad nechal na doriešenie Bratislave a sám sa vrátil do Prahy. Prípad sa však nepohol ďalej, preto Pálka v roku 1981 opäť prišiel do Bratislavy a so svojím štábom sa pustil do práce. Počas výpovede pred senátom Najvyššieho súdu v Prahe v roku 1990, ktorý rozsudok zrušil, Pálka ďalej vypovedal: ,,Sám som hovoril len s Milanom A. a Františkom Č., výpovede ostatných som poznal iba z protokolov iných vyšetrovateľov.“ Zhromažďoval len tie fakty, ktoré mu sadli do vypracovanej koncepcie, alibi a svedectvá v prospech obžalovaných nebral do úvahy. Okrem toho mal všetky právomoci od najvyšších straníckych a štátnych orgánov. Nečudo, veď do pátrania po Cervanovej vrahoch bol zainteresovaný aj vtedajší prezident ČSSR. Išlo o papalášske dietky? Chýry o siedmich odsúdených boli nelichotivé. Fámy tvrdili, že ide o nitriansku zlatú mládež, synáčikov prominentov vo vysokých straníckych funkciách. Jednému z mojich bývalých kolegov sa podarilo dostať na proces. Keď som mu argumentoval, že sa predsa konečne šliaplo na krk „papalášskym detičkám“, o ktorých výčinoch kolovali rozličné fámy, odpovedal, že iba traja z rodičov odsúdených boli členmi KSS, aj to viac-menej radovými. Dvaja otcovia boli riaditeľmi závodov, dvaja rodičia lekármi a ostatní úradníkmi, účtovníkmi, prípadne dôchodcami. Hoci bol v roku 1983 proces so siedmimi Nitranmi veľmi medializovaný, novinári mali do súdnej siene prístup iba vtedy, keď sa čítala obžaloba a vynášal rozsudok. Napriek tomu články naznačovali, že „socialistická zákonnosť“ postihuje každého rovnako, napríklad bez ohľadu na postavenie rodičov. Existuje veľa indícií, že vtedajší proces bol vykonštruovaný. Napokon, sudcovia asi veľmi dobre vedeli, prečo nevyniesli žalobcom požadované rozsudky smrti. Po Brežnevovej smrti roku 1982 nastúpil v Sovietskom zväze Jurij Andropov. Ten sa pokúšal o politiku, ktorá za Michaila Gorbačova dostala názov perestrojka. O. i. sa začalo proklamovať, že aj socialistický štát by mal byť právny. Možno si vtedajšie naše stranícke a štátne vedenie želalo proklamovať, že to bude platiť aj v ČSSR. Lenže v tejto kauze sa ukázalo, že sa nová politika mala robiť starými metódami. V apríli 2001 sa kauza dostala znova pred súd, ktorý sa dodnes neskončil. Asi sa nezistí, čo sa vlastne vtedy stalo, no zadosťučinenie podľa všetkého dostanú tí, ktorým sa nedokázala skutočná vina. Všetko nasvedčuje, že ich neodsúdili na základe faktov, ale podľa vopred pripraveného scenára.
