Do Osvienčimu (vtedy Auschwitzu) som prišla v roku 1942. Bol to tretí dievčenský transport zo Slovenska. Bolo nás tisíc mladých zdravých dievčat, z ktorých nás prežilo len päť. Zdá sa mi, že dnes z tejto pätice žijem len ja. Veď sme prežili peklo! Hneď po prechode bránou, na ktorej sa skvel hrdý nápis „Arbeit macht frei“, nás zbavili všetkého, čo sme mali so sebou. Nielen šatstva, ale aj prepotrebných toaletných vecí. Zbavili nás aj vlasov na celom tele. Potom nás „očistili“ v kadi so špinavou vodou a navliekli nám roztrhané vojenské uniformy, vraj po zahynutých Rusoch. Celé noci nás v ubytovniach, vtedy ešte blokoch, osvetľovali reflektormi a hrozili zastrelením. Boli to hrozné stresy. Za veľmi skorého rána sme hodiny a hodiny stáli pred blokmi na „zahlappel“, čiže sčítanie nášho počtu. Osud z dlane: prežijem Pred nástupom do práce sme dostali kúsok chleba a čierny „čaj“. Takto „posilnené“ sme šli von. Stavať hradské, kopať zákopy, vláčiť ťažké náhrobné kamene z miesta na miesto. Práce vedúce len k nášmu skorému zániku. Na jeseň toho istého roku som pri žatevných prácach odpadávala. Mala som vysoké horúčky, a tak som večer šla na „revír“. Upadla som do bezvedomia a až po dvoch týždňoch som sa prebrala na izbe, kde nás bolo 20 detí nakazených šarlachom. Zistila som, že moja bielizeň sa hemžila množstvom šatových vší. Bola som zúfalá a hystericky som sa usilovala tie vši udupať na zemi. Skúsenejšie dievčatá ma však poučili, že to nepomôže. Odvtedy som denne pred spaním roztĺkala tie potvory medzi nechtami. Celý „revír“ vrátane zdravotníckeho personálu odvážali na nákladných autách do (vraj) nového lágru Birkenau. Lenže v skutočnosti tieto plné autá smerovali priamo do novovybudovaného krematória – na spálenie. Náš nákladiak však zastavil v Birkenau na Lagerstrasse. Bol to zázrak a zásluha nášho šoféra, ktorý bol dozaista strážnym anjelom. S krikom nás rozohnal, aby nezostali žiadne stopy po tomto jeho čine. Veď sa s týmto činom nemohol pochváliť vrchnosti. Po práci boli aj chvíle oddychu na blokoch. V duchu sme „varili“ makové rezance, snívali o veľkej mise zemiakov v šupke. Hlad nás veľmi moril. Boli sme tam spolu aj s inými národnosťami. Jedna študentka z Francúzska nám vykladala osud z dlaní. V roku 1943 mi povedala, že ja prežijem, že ma zachráni Červený kríž. Bolo to neuveriteľné, ale rada som tomu uverila. Kamarátke odmietla vyložiť osud, no na Elinkine prosby jej predpovedala skorú smrť. Stopy po psích zuboch Naozaj, v priebehu asi dvoch týždňov sa konala jedna z najväčších selekcií. V tej veľkej zime vo februári roku 1943 nás vyhnali na dvor, kázali nám vyzliecť sa donaha a boso sme mašírovali v snehu. V kruhu, obklopené škeriacimi sa esesákmi so psami. V ten deň poslali do plynu určite vyše polovicu z nás. Tak zahynula aj Elinka, čo bol pre nás veľký úder. Po tom, čo som prežila šarlach, lepila sa na mňa každá choroba. Brušný týfus mi nedal spať, a tak som aj po nociach šla na vzdialené latríny. Cestou potme som narazila na haldu mŕtvol, ktoré na dvore ležali ako drevo pripravené na vatru. Vši prenášali škvrnitý týfus. Mňa to zase neobišlo. Pamätám sa na to len hmlisto, lebo som bola veľmi oslabená – na tele, ale aj na duši. Nemohla som jesť, dokonca ani tú „zupu“ (polievku), a tak mi ju moja priateľka vymieňala za surový zemiak, ktorý mi v konzerve nad sviečkou po večeroch varila. Môj pud sebazáchovy mi bránil zostať na bloku, hoc som bola veľmi chorá. A tak som denne mašírovala do práce. Chodili sme v päťstupoch, ja v strede. Keď sme prešli hlavnou bránou, dala som sa vliecť kamarátkami. Na pracovisku si ma, pravdaže, esesák, ktorý na mňa nahnal psa. Miesto, na ktorom ma dohrýzol, bolo roky viditeľné. Až po mojich už civilných operáciách ich stopy zahladili. Odkazy domov V roku 1944 v novembri nás presunuli ďalej. Boli sme štyri kamarátky, ktoré sme verne stáli pri sebe a delili sa o všetko. Z každého prídelu sme vždy odložili jednu porciu, čo bola pre nás záchrana. Stalo sa totiž, že sme aj týždeň nič nedostali. Vozili nás v otvorených nezakrytých nákladných autách, v najväčšej zime. My štyri sme mali spoločnú deku, ktorou sme sa prikryli a na ktorej sa tvoril ľad tým, že sme ešte dýchali. Z Osvienčimu sme prišli do Reichenbachu. Tam bola továreň, kde sa vyrábali súčiastky na raketové strely V-1. Neškolené sme kazili, čo sa dalo. Aj keď nasledovali tresty, stálo to za to. Tam sme sa skontaktovali s Poľkami, ktoré tam boli „pracovne nasadené“. S ich pomocou sa nám podarilo napísať domov. Kamuflovane sme opísali, čo nás tu čaká. Boli sme tam pár týždňov. Odtiaľ sme sa dostali do Porta Westfalika, kde boli soľné bane hlboko pod zemou. Tie, ktoré tam pracovali, hovorili o siedmich poschodiach pod zemou. Ja som nikdy nefárala, pretože ma určili za slúžku siedmim esesáčkam. Ani tie sa nevyhli brušnému týfusu a ja som musela prať ich zašpinenú bielizeň v malom množstve vody a mydla. Všetky boli veľmi zlé. Hitler kaputt Prešli sme ešte ďalšími lágrami. V Trautenau nás ubytovali do bloku, ktorý bol zamorený blchami. Tento hmyz nám spôsoboval nepredstaviteľné muky. Ďalšie „pobyty“ boli v Bergen-Belsen, v Bensdorfe, Ludwigshafen, všetko traumatizujúce. Pešo sme dennodenne putovali cez Eulengebirge, zanechávali na ceste mnoho zastrelených žien, ktoré už nevládali ďalej. Posledný tábor bol pri úplne zbombardovanom Hamburgu. Tam sme kopali zákopy. 30. apríla 1945 nás vyhnali na dvor a šli sme ku koľajniciam, kde stála súprava vozňov pre dobytok, ale zakrytých. Bola v nich dokonca aj slama a ako dozor len jeden jediný strážnik. Nastúpili sme do každého len v počte 30 žien. Vlak sa pohol a esesák si vybral noviny. Ponad jeho plece som čítala: „Hitler kaputt“. To bola správa, na ktorú sme tak veľmi čakali! Od vyčerpania som zaspala. Zobudila ma Iluška s tým, že sme vraj už slobodné. A skutočne, vlak stál, dvere boli otvorené a pred nimi boli tri Dánky v národných krojoch, držiace koše plné pečiva. Myslela som si, že snívam, ale bola to skutočnosť. Stalo sa to zásluhou grófa Bernadotta, člena švédskej kráľovskej rodiny. To on dohodol s Nemcami výmenu tisíc väzňov za tisíc nemeckých vojakov. Sláva jeho pamiatke.
