formovala osobnosť Štefana Kováča už od detstva. Vyrastal v silno religióznej rodine, a tak považoval svoje rozhodnutie stať sa kňazom za najprirodzenejšiu vec na svete. Tento sympatický muž sa však nespráva ako fanatik archaickým jazykom privolávajúci hnev nebies a odpudzujúci svojou zaslepenosťou celé svoje okolie. Pán farár Kováč pôsobí až neuveriteľne prirodzene, ľudsky, čo vysvetľuje jeho obľúbenosť nielen medzi veriacimi. Po večeroch ho často vídať na bicykli, ako sa preháňa po okolí Prašíc a kde-tu sa zastaví s ľuďmi na kus reči. Hoci ho majú obyvatelia okolitého kraja veľmi radi, sám sa označuje za pomerne náladového. Má silno vyvinutý zmysel pre humor a sebairóniu (mimochodom, u kňazov veľmi zriedkavá vlastnosť), miluje prírodu a svoju lásku k zvieratám dáva najavo aj tým, že sa v jedálnom lístku vyhýba mäsu. Jeho najobľúbenejším jedlom je dubákový paprikáš a pred inými špecialitami uprednostní obyčajné v rúre pečené zemiaky. Má veľmi pragmatický postoj k informačným technológiám, ovláda internet a bežne týmto spôsobom komunikuje. Miluje teplo, a to dokonca aj také teploty, pri ktorých býva iným ľuďom už zle. Jeho najobľúbenejším miestom je jeden starý dub blízko rodnej obce, kde prežil detstvo a pod ktorým rád rozjíma.
Štefan Kováč svojím intelektuálnym zameraním posmeľuje cirkev pri vyjadrovaní sa k takým témam, ktoré inak v katolicizme donedávna príliš nerezonovali, hoci patria medzi najvýznamnejšie v kresťanskom učení: sociálne otázky. Kováč sa nebojí hlásať spravodlivejší svet, neostýcha sa poukazovať na neduhy neoliberalizmu a jeho dôsledky na dôstojnosť človeka. Kováč nám vo svojich knihách predstavuje kresťanstvo ako možného spojenca v zápase za sociálne spravodlivejšiu spoločnosť. Sám pritom hlása, že cirkev musí byť nadstranícka, ale nemôže byť apolitická. Evanjelium je preto pre Kováča základným politickým sprievodcom. Pre našinca, predstavujúceho si typického kňaza ako predĺženú ruku KDH, musí byť stretnutie s ním nevyhnutne veľkým prekvapením a šokujúcim vnútorným zážitkom.
Štefan Kováč nám ukazuje kresťanstvo v jeho rýdzej podobe, zbavenej mocenských chúťok či politických intríg, sústreďujúce sa na mravné pozdvihnutie človeka, stojaceho v centre pozornosti náboženstva lásky. Prezentuje ho v prirodzenej opozícii voči súčasným trendom vo svete, voči konzumnému spôsobu života, voči mravnej a sociálnej devastácii ľudstva. Kováč je jednoducho na strane človeka, človeka trpiaceho, zúfalého zo svojej životnej situácie, neschopného oslobodiť sa zo skľučujúcej všednosti. Svojím dielom obohacuje teológiu i nás všetkých.
