po uznaní. Dráma boja o niečo tak elementárne, ako je šťastný život. Sen o rovnoprávnej spoločnosti suverénnych indivíduí, ktoré si budú môcť zvoliť vlastný spôsob života. Aj takto by sa dali zhrnúť požiadavky, ktoré znejú veľmi obyčajne, ale ich absencia môže pre človeka spraviť každodennú realitu peklom.
Na našej rozhovorovej dvojstrane sa spolu zišli dve Zuzany. Narodili sa v tom istom roku, jedna na slovenskej a druhá na moravskej strane terajšej česko-slovenskej hranice. Hoci obe kráčali životom celkom odlišným spôsobom, na konci ich úsilia sa predsa nájde rovnaký cieľ: osveta, snaha o uznanie, akceptovanie „väčšinou“. Obe nebojujú ani tak za seba, ale za práva žien a ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Prvá sa o toto usiluje právnicko-politickými prostriedkami, druhá si zvolila pedagogicko-publikačný spôsob realizácie.
Žena je to Druhé, napísala už v povojnovom období vo svojej najslávnejšej knihe Simone de Beauvoirová. „O mužovi sa uvažuje bez ženy. O nej sa neuvažuje bez muža. Tento svet je svetom, ktorý patrí mužom. Muži o tom nepochybujú a ženy sotva. Odmietať byť tou Druhou, odmietať spoluúčasť na tom, čo robí muž, znamenalo by pre ženu zriecť sa všetkých výhod, ktoré jej môže priniesť spojenie s vyššou kastou. Muž, ktorý robí ženu tou Druhou, nachádza v nej spoločníčku. Žena sa nedožaduje, aby bola subjektom… pretože cíti nevyhnutné puto, ktoré ju jednostranne viaže k mužovi, a pretože sa jej často úloha tej Druhej páči.“
Verím, že okrem biologickej potreby – pohlavnej túžby a túžby po potomstve – obe pohlavia spája aj niečo viac. Ani feministky sa tomu nebránia, iba miesto dominantného princípu presadzujú partnerský spôsob spolužitia. Prečo teda u nás majú takú negatívnu reputáciu? Neznalosť a neinformovanosť patria len k prvým z dlhého zoznamu príčin, ktoré začínajú predponou NE.
Údajne nestoja o tolerantnosť. Odmietajú zhovievavé pohladenie po tvári: „Aj keď si sa nám nevydaril, predsa si náš.“ Koľkí z nás aj v hĺbke duše dokážu uznať, že iná sexuálna orientácia nie je choroba, nedá sa ani vyliečiť, ani prevychovať, ako sa napríklad v ére raného socializmu násilne preonačovali ľaváci na pravákov?! Homosexuáli a lesbičky žijú medzi nami, hoci ich odlišnosť od nás, ostatných, nie je (zväčša) na pohľad viditeľná. Tendencia potláčať „to Druhé“ je pre ľudstvo zrejme natoľko vlastná, až sa toho sami desíme. Veď uplynulé storočie uplatňovalo aj také diskriminačné dôvody, ako je farba očí alebo pôvod vlastnej matky… Odborníci hovoria o štvorpercentnej „menšine“, no reálna situácia zostáva pred očami netolerantnej verejnosti stále zahalená.
