Protirečivosť a zložitosť politiky Komunistickej strany Československa sa najvýraznejšie prejavuje na osudoch jej dvoch najvýznamnejších lídrov – Klementa Gottwalda a Gustáva Husáka. V súčasnosti sa zväčša pripomína povestný Gottwaldov parlamentný prejav z roku 1929 o „vykrúcaní krkov“ podľa vzoru boľševikov, keď sa komunisti dostanú k moci a jeho podiel na vývoji ČSR v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Zavŕšenie boľševizácie KSČ znamenalo nielen drastické zníženie počtu jej členov, ale zároveň uzavretie strany do zdanlivo nerozbitného panciera politickej izolácie.
Bol to aj Klement Gottwald, ktorému sa podarilo v polovici 30. rokov tento pancier postupne rozbíjať. KSČ sa najprv darilo získavať si dôveru ako reprezentantke tých spoločenských vrstiev, ktoré drvivo postihla svetová hospodárska kríza. Potom si získavala oveľa širšiu dôveru bojom proti fašistickému ohrozeniu republiky. Počas nacistickej okupácie českých krajín v hnutí odporu proti nacistom spolupracovala občianska i komunistická zložka odboja. Gottwald bol vtedy v moskovskom exile. Komunisti aj nekomunistické strany prijali Košický vládny program, ktorého viaceré princípy, nech to znie sebaparadoxnejšie, platia ešte dodnes. Politickú líniu KSČ Gottwald vtedy vymedzil ako „československú cestu k socializmu“, čo podľa jeho slov znamenalo popretie diktatúry proletariátu, priestor pre drobných a stredných podnikateľov a istú politickú pluralitu, hoci vymedzenú rámcom Národného frontu. Roľníkom Gottwald odkázal: „Kto vám bude hovoriť o kolchozoch, toho žeňte svinským krokom.“ O to tragickejšie boli 50. roky, keď poslal na popravisko svojich najbližších spolupracovníkov a niesol zodpovednosť za popretie povojnových sľubov. Namiesto „československej cesty k socializmu“ sa hlásalo heslo „Sovietsky zväz – náš vzor!“ a sovietske skúsenosti sa aplikovali aj v tých oblastiach, kde to bol očividný nezmysel.
Iným paradoxom bolo, že Gustáv Husák ako generálny tajomník ÚV KSČ rečnieval často pod veľkým Gottwaldovým portrétom. Iniciatíva k postihu slovenských „buržoáznych nacionalistov“ nepochádzala z Moskvy, ako to bolo vo väčšine politických procesov, ale z Prahy, a práve Klement Gottwald niesol za ňu plnú zodpovednosť. Nielen Gustáva Husáka, ale aj ďalších popredných slovenských politikov označili za „buržoáznych nacionalistov“. Navyše, o najväčšej udalosti v našich dejinách v 20. storočí, o Slovenskom národnom povstaní boli vyfabrikované absurdné lži. Po prepustení z väzenia v 60. rokoch patril Gustáv Husák k významným kritikom novotnovského vedenia KSČ a spolupracoval s tými politickými silami, ktoré sa neskôr dostali na čelo strany v roku 1968. Ešte na zjazde KSS v auguste 1968 vyhlásil, že obrodný proces v Československu je jednou z najsvetlejších kapitol našich dejín a že Dubčekova línia je aj jeho líniou a keď bude musieť odísť Dubček, odíde aj on. Všetci vieme, ako sa to nakoniec skončilo.
Asi sa už nikdy presne nedozvieme, do akej miery sa Husák stotožňoval s „normalizačnou“ politikou v 70. a 80. rokoch. Po roku 1989 tvrdil, že na dianie mal obmedzený vplyv, že nemohol ani sformovať kolektív spolupracovníkov. Hoci si aj v kútiku duše myslel svoje, celou váhou svojej autority obhajoval politiku „normalizácie“. Tragikomickým paradoxom je, že z postu generálneho tajomníka KSČ odišiel v roku 1987, za Gorbačovovej perestrojky a k moci sa dostala skupina „tvrdých“ normalizátorov na čele s Miloušom Jakešom, ktorých politika mohla iba urýchliť agóniu systému. Praha, spolu so Sofiou a východným Berlínom, bola centrom spochybňovania Gorbačovovej politiky. Vyvrcholením osobnej tragédie Gustáva Husáka bolo, že sa stal svedkom zániku systému, za ktorý bojoval a že videl dôsledky normalizačnej politiky… K dobru mu však možno pripísať, že sa všemožne usiloval zabrániť politickým procesom, ktoré požadovali ultraľavičiari, no napriek tomu nesmieme zabudnúť, že nedokázal presadiť potrebné ekonomické a politické reformy.
